ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je všeobecne známe, že časove prvým slovenským básnikom bol Hollý.^[27] Bol to akoby škovránok zvestujúci slovenskej poézii jar. Okolo neho nezoskupila sa ešte básnická družina. Jeho poézia zanechala síce Slovensku prevzácne dedičstvo, ale nijakého dediča. On jar len ohlásil. Kto ju priniesol so všetkým jej skvostným kvietím a radostným šveholom, to bola Štúrova družina, onoho na Slovensku tak milovaného a zvelebovaného, v Čechách mnoho raz za kacíra vyhlasovaného Ľudovíta Štúra. Tu to už nebol ojedinelý básnik, ale početný a bujarý voj mladých pevcov, to bola v dejinách slovenskej literatúry povestná škola prešporská čiže bratislavská, z ktorej vyšiel i Sládkovič. Spočiatku v nej vynikal zbožňovaný učiteľ a vodca, Ľudovít, i v poézii, ako vôbec vo všetkom. Pretože však nebol skutočným básnickým talentom, hoci vtedy, a na Slovensku čiastočne až dosiaľ za básnického veľducha býva uctievaný, prešlo riadenie kormidla tej lode, ktorá po prvý raz vyplávala na šíre more literatúr iných národov, skoro, hoc nepozorovane, ba vari i bez vedomia nového kormidelníka, do rúk najnadanejšieho básnika tej školy, Andreja Sládkoviča. A dostalo sa do rúk vynikajúcich. Stačí vari, keď povieme, že za jeho vodcovstva bola mladušká literatúra obohatená dielami, ktorých cena potrvá i potom, keby snáď prestalo kedy samostatné slovenské písomníctvo. Niekoľko dôkazov dostačí: je to predovšetkým „Detvan“, najväčšia Sládkovičova epická báseň, klasické to zosobnenie krás slovenského života i prírody do slovesných foriem. Ďalej čarokrásne, originálne spevy Sama Chalupku, výborné novelistické práce Kalinčiaka (z ktorých zasa na prvom mieste musíme menovať povesť „Reštavrácia“, skutočné zrkadlo slovenského života, „Oravu“, „Knieža Liptovské“ atď.), Bottov prekrásny „Jánošík“, ktorý sa v novom, posiaľ neuverejnenom spracovaní vyrovná Mažuranićovej básni „Smrť Smail-age Čengijića“, Žellova dlhá epická báseň „Pád Miliducha“,^[28] látkou čerpanou zo života polabských Slovanov, ktorej stavba a celé spracovanie ďaleko prevyšuje podobnú Hollého báseň, originálne, ľahunkou formou odeté spevy Janka Kráľa (mali byť vydané pred niekoľkými rokmi v Prahe u dr. Grégra) a napokon vynikajúcou a dokonalou formou sa honosiace básne Ľudovíta Kubányho, ktorý by bol istotne vynikol nad Sládkoviča, keby ho nešťastná, tragická smrť nebola vyrvala z radu živých.

A čo bola toho príčina, že Hollého poézia, miestami horúca, inde milo jemná, a inde zasa úchvatne mohutná, nenašla ohlas? Jeho klasicizmus. Čo on zobúdzal z tisícročného hrobu, myšlienky a krasochuť už dávno mŕtvu, dobývali sa už i do slovenských hôr vlny bojových moderných myšlienok. Tomu, kto sa im postavil do čela, patrilo veslo. Tým bol Ľudovít Štúr.

Ľudovít Štúr, hoci už zo stredných škôl odchádzal nadšený novovekými myšlienkami, zasvätený myšlienke národnej a v prvom rade povzneseniu toho jeho vlastného slovenského ľudu, tak úbohého, predsa s jasným cieľom a plánmi prišiel až z nemeckých protestantských univerzít, kde sa odobral podľa zvyku slovenských kandidátov študovať za protestantského kňaza. Tam sa vykryštalizovala v ňom myšlienka o založení vlastnej slovenskej literatúry, osvety a vôbec všetkého života. Akým asi procesom sa to odohralo v jeho duši, nemožno tuto vysvetľovať: žiaľbohu nestalo sa dosiaľ ani tam, ani vtedy, kedy to mohlo mať veľký, ba snáď rozhodný účinok na smutný doterajší rozvoj pomeru slovensko-českého. Tento jeho cieľ dal hlavný smer slovenskej literatúre, totiž: všemožné všímanie si slovenského ľudu, jeho povahy a rázu, jeho života a poézie. Najvýbornejší plod slovenskej literatúry je tiež najvýbornejším plodom tohoto smeru: Sládkovičov „Detvan“.

Po druhé Štúr poznal však na nemeckých univerzitách tiež fantastickú Heglovu pseudofilozofiu^[29] a vybudoval na nej celý svoj systém vedenia a myslenia. Škoda, že dosiaľ nebola preskúmaná táto stránka Štúrovho ducha, hoci jej význam nielen pre samého Štúra, ale i pre celú jeho školu a nástupcov bol neobyčajne prenikavý a veľký, ba vyznajme rovno: záhubný. Ten vplyv nadchol takmer všetku pozdejšiu slovenskú literatúru a v službách Heglovej pseudofilozofie stojí až dosiaľ väčšina mysliacej slovenskej inteligencie. Aký, hoc prirodzený, koniec to vzalo, možno poznať aspoň z niektorých úvah a ukážok z Paulinyho mytológie, ktorá tomuto mužovi, naozaj osvietenému a veľkému, tak veľmi uškodila; takým dôkazom sú tiež prapodivné, fantasticko-špekulatívne Dobšinského výklady o slovenských národných povestiach, Hečkove o svete, jeho určení, o výchove a iné. V básňach sa to nerobilo natoľko, hoci kto pozná Slovensko, pozná i živé a také drastické vzory toho vplyvu, že sa to nedá slovami vypovedať. Uvediem tu iba starčeka Hroboňa, ktorý žije posledné roky stále v Sielnických horách „na salaši“ v malom drevenom domčeku, majúc u seba iba dve knihy: Mickiewicza v origináli a grécky Nový zákon. Odpútaný od celého sveta skladá básne, v ktorých sa hemžia podivné slová, zlúčené bez pravidla z troch, štyroch i piatich kmeňov,^[30], aké nenájdeme ani v jednom slovanskom nárečí, a všetky jeho básne sú také hmlisté, mýtické, smerujúce kdesi do neznámeho centra, že im posiaľ na Slovensku neporozumel vlastne nikto, snáď ani básnik sám. Túto podivnú reč nazýva budúcou rečou Všeslovanstva!

Chvalabohu v samej poézii bol však, aspoň za Sládkoviča, prvý smer (totiž smer slov. ľudu) silnejší, takže hojne zatláčal záhubný druhý smer, hoci ho nikdy úplne nezatlačil; lebo i tento druhý vplyv jasne vidieť i v mnohých Sládkovičových básňach, obzvlášte reflexívnych a tzv. filozofických.

Po Sládkovičovi († 1872) až nápadne rýchlo utíchala slovenská poézia,^[31] jedno meno za druhým sa rapídne tratilo. Plným, krásnym zvukom, ktorý naposledy zaznel zo Slovenska, bol ešte r. 1870 vydaný almanach „Tábor“, kde závodili popredné sily toho času, básnické i prozaické, so Sládkovičom na čele, ktorého úvodná báseň „To české tábory“ dýcha ohňom a mladíckou bujarosťou. Almanach bol takmer posledným súborným produktom pozostalých poetov zo školy Štúrovej. Krátko pred Sládkovičom zahynul aj geniálny Kubány, pýcha Rimavy; v spoločenskej hre v karty pre nepatrné nedorozumenie prebodol ho jeden vášnivý hráč vreckovým nožíkom. A vôbec v tom čase krátko po sebe zomrelo mnoho statočných pracovníkov, väčších i menších. Tak prvý dramatický spisovateľ Ján Chalupka, nadaní mladí básnici Čajak, Lojko, pred nimi Capko a neskôr takmer celá škola Štúrova. To, čo tak asi v poslednom desaťročí vyšlo na Slovensku, je ceny iba druhého a tretieho stupňa. Sú to predovšetkým r. 1870 v Skalici vyšlé básne Miloslava Dumného (vlastne Bacháta, teraz ev. farára v Pešti) pod názvom „Nevädze“, zväčša lyrické, upomínajúce na prostonárodnú pieseň, niekoľko vlasteneckých a málo epických. Miesto Dumného zdá sa byť najmä v novele, hoci ani tam nevyniká, pretože sa neprestajne opakuje. Zanedlho po ňom sa zjavila zbierka veršov Lojka-Tisovského, býv. prof. na zrušenom slovenskom gymnáziu vo Veľkej Revúcej. Vyznieva z nich vrelý, hlboký cit, vari ako v Mráčkovej „Chudobkách“, ale často v neveľmi okresanej forme. Bol výborným znalcom klasických jazykov a na tomto poli by bol lepšie vynikol. Posledné jeho básničky v časopisoch, vari tak ako Šimečkove, prorokovali svojou žalostnou náladou skorý koniec básnenia i života. Zomrel mladý na suchoty, práve ako aj nadaný Ján Čajak, ktorého básne vydal r. 1875 Pavel Dobšinský. Bol skutočne nadaný, mnohá jeho pieseň obsahuje skvostnú myšlienku; nebolo mu dopriate dokonale ich rozvinúť. Takisto sa vodilo Capkovi-Zniovskému, junákovi, ktorý bol svojho času pýchou „maľovanej“ stolice Turčianskej. Skladal ohnivé verše, usporiadal zábavy, besedy, organizoval spevácke spolky, divadlo, hral, tancoval, recitoval, len aby zobudil ten svoj ľud k novej činnosti, asi tak ako nezabudnuteľný Kajetán Tyl v Čechách, a toto úmorné, stále napínanie síl predčasne podlomilo už od prírody útly život. Jeho básne, ktoré dokazujú, že mu bol ideálom stále len Sládkovič, vydal po jeho smrti Ondrej Trúchly, býv. redaktor „Orla“. Mladistvý nadšenec nedočkal sa svojej prvej samostatnej zbierky, umieral s chrapľavým výkrikom: „Nech žijú Slováci!“

Časopisy slovenské po Sládkovičovej smrti prinášali najčastejšie básne z pozostalých rukopisov toho ktorého staršieho spisovateľa. Niekoľko väčších cenných prác už od osvedčených žijúcich spisovateľov ľahko vyrátame: je to cyklus epických básní od Žellu, ktorých látka čerpá dej z dôb Svätoplukových („Slávnosť na Velehrade“, „Pokúšanie ku zrade“, „Svätopluk v Rezne“ a mnoho iných), dlhá veršovaná povesť Jančova „Milina“, Nosákov „Kamzík“ a Chalupkov „Odboj Kupov“, uverejnená takmer pred piatimi rokmi. Z mladších, ktorí na rôznych miestach sľubne začínali, vzbudili pozornosť hlavne Osvald, Petruškin a Banšel. Rozspievala sa ešte raz po smrti veľkého pevca celá lýra slovenská, ale teraz už len zúfalo, búrlivo. Bolo to po známej manipulácii s vyučovacími a vzdelávacími ústavmi slovenskými. Takmer všetci žijúci slovenskí básnici spravodlivo sa rozhorčili a svoje pohnuté city zvýraznili v početných rapsódiách a ódach; pri ich čítaní to musí zatriasť v hrudi každého Slovana.

A od tých čias už nastal pravý úpadok. Jediný teraz slovenský beletristický časopis „Orol“, hoci jeho estetické požiadavky sú skromnušké, stále kvílil pre nedostatok básní. Nieto novelistu, nieto lyrika, nieto epika, tobôž nieto dramatika.

Roku 1877 podala nám síce spanilá Paulinyho dcéra zväzok básní osvieteného a veľkého bojovníka slovenského za pravdu a právo, ale boli to piesne takmer zobrané, skladané a uverejňované tu a tam od r. 1845 do r. 1874, často hlbokých a pekných myšlienok, zväčša však tie piesne bojovné, ktoré v búrlivých dňoch r. 1848 — 1849 spievali Hurbanovi slovenskí dobrovoľníci pod vlajúcimi trojfarebnými slovanskými zástavami na krvou postriekaných poliach ostrihomských, komárňanských, vacovských.

R. 1878 pokúsili sa násilne, neprirodzene ukázať svetu tú odmlčanú slovenskú poéziu. Akýsi pseudonym Dušan Sava Pepkin^[32] vydal dva zväzky svojich „Poézií“ (!) v nádhernej úprave; poézia ktorú možno právom nazvať satirou na poéziu. Ani by sme sa o tom mŕtvom decku nezmieňovali, keby autor nebol prišiel na nešťastnú myšlienku: venovať obidve knižky grófovi Harrachovi a získať za odberateľov vyše sto Poliakov, ktorým neodvážnym skutkom diskreditoval slovenskú poéziu u zbrataných národov. Rozumie sa, že tento žalostný stav slovenskej poézie neznášal s pokojnou mysľou ani jeden slovenský národovec. Lamentovali, bedákali dlho, dlho volali, budili i nútili, ale dlho darmo. Tu, najmä posledný rok alebo dva, začali sa častejšie objavovať v „Orle“ dve mená: Hviezdoslav, pseudonym básnika síce mladého, ktorý súc prebudený k národnému povedomiu Sládkovičovým „Detvanom“ ešte za pracovného života, zahorel takou láskou k jeho poézii, že nechal maďarského veršovania a začal písať slovenské básne v Sládkovičovom duchu tak podarene, že vzbudil na Slovensku veľké nádeje. Ešte ako gymnazista vydal r. 1868 malú zbieročku básní pod pseudonymom Jozef Zbranský. Ako právnik redigoval a vydal spolu s Banšelom almanach „Napred“. Väčšiu samostatnú zbierku veršov však dosiaľ nevydal, hoci každý, kto prečítal poslednú jeho veľkú báseň „Oblaky“, uverejnenú v tohoročnom „Orle“, dychtí po súbornom vydaní ostatných jeho neznámych prác. Druhé meno je Vajanský. Pred tromi rokmi čítali sme v „Orle“ jeho prvú kratučkú básenku „Kukučka“ a hneď vtedy upozornil nás akýsi svieži tón, že mladý básnik vynikne v tom všeobecnom suchopáre. Básne sa množili, objavovali častejšie, až konečne v týchto dňoch došla nám jeho prvá samostatná zbierka pod názvom „Tatry a more“, pekne vypravená v akciovej kníhtlačiarni turčianskosvätomartinskej.

Vajanský je osoba veľmi sympatická, jeho osudy sú veľmi pestré. Bol koncipientom, vojakom, advokátom, redaktorom. Chodil po Uhrách s modroviazaným Puškinom v ruke, chcejúc si otvoriť samostatnú advokátsku kanceláriu. Nevedel sa však nikde udomácniť, no napokon zakotvil v žurnalistike, kde robí svojmu národu vynikajúce služby.

Zbierka jeho má hneď jednu zvláštnosť. Jej miesto v doterajších dejinách slovenskej literatúry je také, že ju nemožno nikam zaradiť, nemá totiž nijakú súvislosť s onými smermi, ktoré sme sa snažili naznačiť aspoň v hlavných rysoch, najmä so školou Sládkovičovou. Či si vytvoril básnik svoj vlastný smer, nemožno teraz ešte povedať, z tejto príčiny načim vyčkať ďalších jeho prác.

Ale má tiež jeden nedostatok tá zbierka, ktorý jej vyčítame hneď na začiatku. Vajanský neuznáva určitý rytmus, ani presný rozmer, on slabiky iba počíta na francúzsky spôsob, ktorý by sa však mal v slovenskej poézii opustiť podľa príkladu všetkých slovanských literatúr. Je to závažná chyba, zavedená, žiaľbohu, Štúrom,^[33] ktorej sa pridŕžal i geniálny Sládkovič, ktorý keby sa bol tej chybe vyhol, dávno by sa bol stal svetovým básnikom.

Rozbor Vajanského básní prinesieme nabudúce.