ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nielen móda šiat sa mení a spoločenské maniery a mravy, mení sa i literárny vkus. Dvesto rokov prešlo, kým Shakespeare uznaný bol za najväčšieho dramatika svojej vlasti i všetkých vekov a národov; Byron bojoval tri desaťročia so závisťou a neporozumením, kým poéziu jeho uznali za prvú nositeľku moderných ideí; najzrelejšie plody Goetheho a Schillera ťažko konkurovali so zabudnutými dnes povedačkami Spiessovými, Cramerovými, Kotzebuovými; ruský román Tolstého a Dostojevského čakal dlho, kým uznal a ocenil ho „kritický“ Západ; jednu z najznamenitejších českých básní, Máchov „Máj“, domáca kritika ubila tak dokonale, že takmer až v našich dňoch cena diela bola poznaná.

I u nás bolo tak. Komu neprichodia na um osudy Sládkovičovej „Maríny“, z počiatku vysmievanej a zatracovanej, neskôr zbožňovanej? Kto nerozpomína sa, koľko času bolo treba, kým v „Detvanovi“ uznali najgeniálnejšiu slovenskú báseň? Kto neusmeje sa dnes, keď uváži, že Kalinčiakova „Serbianka“ lebo „Mládenec slovenský“ staval sa nad „Reštavráciu“ a „Svätý Duch“? Boli časy, že Janko Chalupka bol považovaný za veľkého dramatika, kdežto je len znamenitým charakterikom smiešností a satirikom prevrátenosti svojej doby. Bol čas, že dramatizované histórie Jonáša Záborského vydávali sa za výtečné divadelné kusy, a jeho ostrovtipné novelistické pero, jeho umné, triezve, kritické práce dejepisné zostali v pozadí. Bola doba, že Hviezdoslavova jadrná, plná, bohatá dikcia poetická nenašla porozumenia a ohlasu, kdežto lacné veršíky kadejakých zadumených poetov boli predmetom obdivu a chvály. A tak ďalej!

No to všetko je veľmi prirodzené. Priveľká blízkosť kalí zrak. Ak krajinu chceme dobre obozrieť, rozoznať polohu, pokochať sa v svetle a tieni, vystúpime na vrch, vzdialime sa od nej. Tak i vrstovník vrstovníka málokedy ocení a pochopí po všetkých stránkach — plus alebo mínus takmer nikdy nevystane — iba budúcnosť, história, je spravodlivá.

Dejiny našej mladej literatúry sú v tom veľmi poučné. Najsvetlejšie jej stránky, najúchvatnejšie momenty, snahy, vzniklé prirodzeným dejinným rozvojom, ako zo zdravého koreňa vyrastnutý zdravý strom, boli krivo pochopované, neuznávané, ubíjané. Tretia tretina XVIII. storočia všetkým národom európskeho Západu priniesla nové duševné podnety; všetko sa kvasilo, všade pripravoval a otváral sa nový život. Francúzska revolúcia a mocné jej konsekvencie nezostali bez účinku na žiaden životaschopný národ v Európe. Demokratická idea v literatúre, princíp: živou, skutočnou, národnou prítomnosťou osviežovať národ v prítomnosti a vychovávať pre budúcnosť, ľud urobiť účastným literárnych snáh a pôžitkov — kliesnila si cestu všade.

A čo sa stalo? Keď katolícke kňazstvo slovenské, obzerajúc sa po najbližších pokrvných susedoch našich a nenachodiac u nich znaku života, začrelo do zdroja vlastného jazyka a slovenčinu pozdvihlo na prestol literárny — celkom vo zmysle novej doby — prišlo neporozumenie, výčitky, a v štyridsiatych rokoch nášho veku, keď aj veľká väčšina evanjelikov slovenských doplnila literárny čin, tuhá perová vojna. Aj takí bystrí myslitelia ako Havlíček obrátili ostrý svoj vtip proti vznikajúcemu písomníctvu; ani také hlboké duše ako Šafárik nepoňali význam literárnej slovenčiny pre Slovensko i pre celé Slavianstvo a jeho budúce jazykové zjednotenie; aj také ďalekovidiace hlavy ako Kollár dali sa uchvátiť mylným prúdom a slovenské snahy vyhlásili za nerozum, škodu, zradu na národe. Rus smel striasť sa umelej, cirkevno-knižnej miešaniny a vrátiť sa k čistému národnému jazyku; Srb a Chorvát mohol svoj rýdzi, plný, melodiózny ľudový jazyk pojať do písomníctva; Slovincovi bolo voľno písať pekným domorodým nárečím — len Slovák mal i naďalej zostávať nesamostatným, hlivieť v literárnych putách, ktoré mu ukovalo XVI. a XVII. storočie; len jemu nebolo slobodno spievať zvučnou, sladkou podtatranskou rečou, hovoriť k ľudu živým jazykom. Aké čudné pochopy!

No čas zvrátil i to. Zahraniční prvotriedni literáti, ako Pypin, Lamanskij, skvelé zadosťučinenie dali požehnaným snahám, ktoré slovenčinu, starobylú, zachovalú, peknú, zuniacu v ústach ľudu od nepamäti, uviedli aj do kníh. Chybné kroky dezavuje história, tento schválili dejiny i život.

V tom zmysle obzrieme sa po uplynulom storočí našich literárnych snáh a vynasnažíme sa zrektifikovať mienku o ich jednotlivých zjavoch. Novela i báseň, veda i žurnalistika budú nám vďačným predmetom. Spisy, ktoré kedysi boli miláčkami obecenstva, a dnes zabudnuté ležia v úkryte; lebo naopak, plody prv podceňované lebo nedoceňované, a teraz chválené, alebo konečne zaujímavé neriešené otázky literárne budeme brať na pretras. Systému však nikto v tom nehľadaj: ako osobná záľuba lebo knižnica látku podá, tak predmety pôjdu voľným poriadkom.

Roku 1845 Janko Kalinčiak uverejnil v prvom ročníku „Orla tatranského“ historickú novelu „Milkov hrob“. Bola to druhá verejnosti podaná novelistická práca dvadsaťtriročného spisovateľa. Dej je z doby Jiskrovej.

Roku 1872 tretí ročník „Orla“ priniesol „Valgathu“, historickú povesť z dejov uhorských XV. storočia od Ľudovíta Kubányho, tragicky zahynulého r. 1869. Z ktorej doby života básnikovho pochodí práca táto, neviem. Dokončil z nej iba prvú knihu a nestihol ju ani zrevidovať; vidno to z neúpravnosti a miestami až nepochopiteľnej nedbalosti štylistickej. Látka je skoro tá istá čo u Kalinčiaka.

Historická novela a román sú druhy posiaľ nie dosť vykryštalizované. Je málo diel i v literatúre svetovej, ktoré vyhovujú historickej pravde a zároveň nenaštrbujú poéziu. Jedni v dejepisných románoch a novelách — tendenčne lebo bez tendencie — prosto popularizovali dejepis; druhým história slúžila len za bezvýznamné pozadie ich romantických fantázií; tretí ukazovali v románe a novele svoju archeologickú učenosť. Preto málo diel požiadavky historické i poetické tak výborne zlučujúcich ako romány Scottove, Hugova „Notre Dame de Paris“, Gogoľov „Taras Buľba“. Vek a pôdu svojich románov Walter Scott zobrazil vždy do najmenších podrobností v kostýmoch, náradí, spôsoboch, názoroch, reči — dakde snáď až prisvedomite; bohatý, impozantný život stredoveký francúzskeho hlavného mesta Viktor Hugo rozvinul geniálnymi črtami; kozáctvo XV. storočia, kruté jeho boje, strašné utrpenia, surové, originálne mravy smelým štetcom zachytil Nikolaj V. Gogoľ. Naproti tomu vychýrené romány nemeckého učenca Ebersa sú iba moderné histórie s modernými ľuďmi v egyptskom kostýme.

Obe spomenuté slovenské diela vedú nás na rodnú pôdu v dobe pohnutej, pre románopiscov ako stvorenej; Uhorsko vnútorne roztrhané; Friedrich s Cilleim a Garom. Huňadyovci so Siládim. Jiskra s Pankrácom^[56] a ostatnými vodcami husitskými proti sebe, lúpežením, intrigami i brannou mocou hájac svoje záujmy; Turek ohrozuje krajinu; mladušký Matej Korvín, všetka nádeja jedným, zvrchovaný postrach druhým.

Hrdinom Kalinčiakovej povesti je mladý Milko Pankrác, peknoduchý, ideálny šuhaj, ktorý stane si na stranu Matiášovu proti Friedrichovi, a tým aj proti vlastnému otcovi, bráni Žilinu, ľúbi šumnú dcéru žilinského richtára Dlhohorského, padá najatou zločinnou rukou a skoro za ním tragicky končí i jeho Marienka.

Centrom Kubányho novely naproti tomu je Valgatha, prívrženec Jiskrov, veliteľ Drienčanského hradu, obratný, hrdinný, prísny vodca, no i zištný a zlatabažný otec. Svojou nedôverčivou povahou zapudí si najspoľahlivejších dôverníkov a hodí sa do rúk podplatencovi Cilleiho, ten ho zradí pri obliehaní Drienčan, a český rytier len-len že unikne zo zatopeného zámku.

Obidve novely majú hodne živlov romantických, tajomné dostaveníčko, ľúbostné epizódy, zapletené intrigy atď.

Ale rozdiel je veliký. „Milkov hrob“ je mladý plod snaživého, no ešte habkajúceho pera; „Valgatha“ je znamenité dielo zrelého, pevne za umeleckým cieľom stúpajúceho ducha.

Pozrime hneď prvú kapitolu! Kalinčiak vedie nás večer do malého hostinca starej Nitry, kde traja šuhajci sedia pri pohárikoch a besedujú. Rozhovor je voľný, humoristický, prekáravý, ako býva pri víne; ale tie postavy, aj ich okolie sú z nášho veku, nie z XV. storočia: nevidíme starej Nitry, nie sme v starej krčme, nepočujeme rovesníkov kráľa Matiáša a odchovancov ťažkých bojových časov — sme zoči-voči veselým suplikantom doby Kalinčiakovej.

Celkom inak Kubány v prvej kapitole „Valgathy“. Spôsoby mladého českého rytiera Kraska, jeho oblek, vystrojenie, reč; prostodušný mrav zbrojnoša Hrabinu, jeho originálny, hrubo-humoristický hovor; tajomstvenný husitský kňaz Brožko; určitá krajinomaľba Balockej doliny — všetko má kolorit svojho veku.

A práve tak ďalšie čiastky. Druhá kapitola „Milkovho hrobu“ uvádza nás do žilinského mestského domu, kde pri prítomnosti trenčianskeho stoličného úradu, Jiskru a jeho vodcov, žilinských mestských pánov a početného zemianstva predčituje sa reskript novozvoleného mladého kráľa Matiáša. Ale zamýšľaný dojem novelistovi zase sa nepodaril. V tej živej škriepke medzi zemanmi, v tých slovných šermoch a logických skokoch, v tej pohyblivej, nervóznej, večne sa dišputujúcej mase vidíme naše zemianstvo z konca minulého a z prvej polovice tohoto storočia, onú triedu spoločenskú, ktorú Kalinčiak neskôr tak znamenite vylíčil v „Reštavrácii“ a „Svätom Duchu“, nie ľudí veku XV.

Druhá kapitola „Valgathy“ zase celkom inak pôsobí. Najsamprv obraz Drienčanského hradu, určitý, do podrobností rozvinutý, a vedľa neho podarený výjav z voľného vojenského života pri vatre, kotloch a ražňoch na podhradí, fígle i spory samopašnej čeliadky, pestrá trma-vrma rôznych postáv — nevdojak včarujú čitateľa v dobu, do ktorej básnik položil dej.

Tak by bolo možno prevádzať paralelu do konca. Vysvitlo by z nej, že Kalinčiakov Jiskra, Pankrác, Komorovský sú iba mená rovnako hovoriace v rovnakých i nerovnakých situáciách, nie postavy; že Dlhohorský, Milko, Marienka, jej mať sú len schémy, ľudia bez kostí a mäsa, vznikli iba v horúcej obrazotvornosti mladého spisovateľa bez znalosti života a ľudských pováh; že cenné, realisticky pravdivé živly jeho povesti sú len scény zemanské, hoc aj pomknuté o 400 rokov nazad. Vysvitlo by ďalej, že v postavách Valgathu, Kraska, Hrabinu, Brožka, Hraškovej dcéry a iných Kubány osvedčil sa ako výborný charakteristik a znamenitý historický kolorista. Vysvitlo by konečne, že s epickou silou týchto postáv závodí sila dramatická najmä výjavu pokonného: dobytie Drienčan.

Ale čo je na príčine, opýta sa nejeden čitateľ, že „Milkov hrob“ pri tom všetkom milo pôsobí, hladko sa číta a každému utkvie vo vďačnej pamäti? Jeho lyrický živel, citné apostrofy, teplá, prítulná, srdečná reč. Skoro každú kapitolu Kalinčiak začína spôsobom, ktorý nám hovorí k duši, apostrofujúc raz Dunaj, raz Váh, raz staré považské hrady a mestá, raz šíry slovenský kraj. A ktorého mladistvého srdca nedotkne sa tragický skon oboch zaľúbencov?

Ničmenej literárna kritika podáva palmu Kubánymu. On bol náš historický novelista par excellence.^[57] Už r. 1879 Víťazoslav Houdek dobre to vycítil: „Pred ,Valgatom‘ ,Milkov hrob‘ bľadne ako hviezdy pred vychodiacim slnkom. Doba Jiskrova našla svojho básnika v Kubánym.“

Niet vari zanímavejšieho literárno-historického zjavu v poézii našej ako Hollý. V dobe, keď antikizujúci prúd dávno bol vymizol zo všetkých literatúr európskych, keď starý Goethe básnil v dúhových barvách Orientu, a Byron, Shelley, Hugo, Lamartine, Puškin, Lermontov, Mickiewicz, Lenau, Kollár, Mácha rozvili modernú romantiku do najkrajších kvetov, — slovenský poeta, stratený na tichom Považí, žil v svojej lektúre seminárskej, kochajúc sa v Homérovi a Vergiliovi, Teokritovi a Ovidiovi, Tyrtaiovi a Horatiovi. Všade okolo poetu madunického povstávali nové slovenské formy, prítomnosť s veľkými problémami myšlienkovými, citovými, spoločenskými takmer útokom hnala na básnickú tvorbu, — no on, naplnený staroklasickým svetom, písal hrdinské eposy s celou mašinériou mytologických bohov a polobohov, monológov i dialógov, idyly v prísnom duchu bukolickom, elégie i ódy v čistej maniere Ovidia i Horatia, hexametra, pentametra, veršov alkaických, sapfických, asklepiadických užívajúc s rovnakou virtuóznosťou. Vysoká poézia veje z jeho tvorieb, no poézia stratená. Ľud, pre ktorý básnil, nepoznal z nej nič. Hollý prišiel o storočie neskoro.

Ale literárny historik radostne postojí pri mnohých jeho plodoch, a s najväčším snáď potešením pri selankách, nie asi bez príčiny položených v čelo prvého úplného vydania Hollého básní.

I tieto selanky sú písané v duchu staroklasickom. Nie sú to moderné idyly, ktoré nachodia vďačnú látku v každom zátiší skutočného života, prírody i spoločnosti, ako nám ich ukázali Goethe a Tennyson; nie sú to ani nepravdivé, sladké výtvory pastierskej poézie storočia XVI. — XVIII., ako nám ich zanechali Guarini a Gessner; ale sú to obrázky zo šťastného sveta pastierskeho, malých náruživostí, malých túžob, malých cieľov a prostého zamestnania, ako ich v osvetlení mýtického „zlatého veku“ vytvorili Teokrit, Bion, Moschos a Vergilius.

Hollý napísal svoje idyly ako päťdesiatnik v rokoch 1830 — 1836.^[58] Pred ním šírila sa utešená rovina madunická, s jasným, plavným Váhom, s žírnymi poliami a tučnými pašienkami, s bohatými čriedami kráv a kŕdľami oviec, s pekným, hravým, spevavým pastierskym ľudom. Duša poetova, naplnená týmto idylickým malosvetom, zabrala sa do zlatého veku pohanských Slovákov a stvorila v studených formách antiky a horúcich barvách životnej prítomnosti dvadsaťjeden obrázkov, plných slnečného jasu, vône lúčnych kvetov a spevu vtáctva i šťastných ľudí.

Kruh tém neni, pravda, veliký. Idyly Hollého chvália pastiera, ktorému ovce znamenite sa daria; oslavujú jarnú prírodu; trúchlia za zomretým chýrnym spevákom; vítajú mladý pár idúci na sobáš; rozprávajú o Vodnom mužovi a Rusalkách; predstavujú zápas dvoch povestných silákov; vyjadrujú žiaľ ohrdeného zaľúbenca; predvádzajú spevné závody mladých pastierikov; oslavujú vinobranie, prednosti vonkova, praotca Slávu, svadbu; kladú proti planému lesku veľkého mesta pastiersku spokojnosť; líčia biedu nešťastne zaľúbenej pastierky; vedú nás so zomretým pastierom do kraja blaženosti, s žijúcim na zálety k milej, z jari na salaš, na jeseň zo salaša a konečne k betlehemským jasličkám.

Ale v neširokej tejto látke poeta náš nenie nikdy jednotvárny. Vždy iné a iné obrazy a zvraty roja sa mu spod pera, situácie a osoby, bárs často podobné, ožaruje svetlom vždy novým. A najväčšia zásluha Hollého je, že vyhnul sa obidvom nebezpečným úskaliam idylickej poézie: neprirodzenosti a mŕtvym popisom.

Jeho pastieri a pastierky sú skutoční ľudia, ich zamestnanie, či práca, či zábavka, verný odblesk reálneho života. I tam, kde spievajúci pastieri Hollého oslavujú prírodu privzletne a oduševnene, ako napr. v selankách „Jaroslav“, „Kráska“ alebo „Polislav“, celé ovzdušie básne dýcha takým prostonárodným teplom, že ilúzia zostáva nenarušená.

Z popisov Hollého poznávame učňa Homérovho. I veľkí básnici často v nich hrešia; vidíme mnoho nádherných bariev, mnoho svetla a tône, ale popisy zostávajú bez vzťahu ku stavom duševným, sú neplastické, bez deja, mŕtve; v duši čitateľovej je po nich tma. Hollý je v tom majster. Pozrite si popis jarnej prírody v „Jaroslavovi“, ako výjavy chytro sa zamieňajú, ako jasno v mysli sa zrkadlia, ako celý ten jasom obliaty obraz nie je sám pre seba, nechce závodiť so živou prírodou, ale chce vzbudiť rozkoš, útechu a vďak. Hľaďte na zápas pastierov v „Pasoch“: dvaja závodiaci, obstúpení divákmi, pozhadzovali haleny, vystúpili na piesok, rameno oprelo sa o rameno, prsty zaryli sa do pliec, chrbty sa nachýlili a zápas ide rujne, až protivník do tretieho razu premožený sa poddá; každý zvrat, podskok, výraz tváre javí sa plasticky. Alebo skúmajte popis bukovej čaše v „Čestislavovi“, nádobu to remeselnej práce, zloženú z deviatich menších a menších, každá ozdobená inými vyrezávanými obrázkami; tu je vidno, ako hlboko utkvel básnikovi majstrovský Homérov popis Achillovho štítu!

A čo povedať o milom pôvabe Hollého básnických obrazov? Prirovnania, antitézy, metafory selaniek sú v duchu práve tak primeranom látke ako v jeho veľkých básňach hrdinských. Hájislav hovorí o ovciach Slavínových a jeho piesňach:

Mladý Kozlík pobadá na brade prvé zvesti mužstva — dakoľko riedkych chĺpkov:

Divko hovorí o stádach Slávových:

Zorislav spieva o ženíchovi Zamyslovi:

Chválko dumá o ovečkách doma zimujúcich:

Že pri toľkých pastierskych motívoch básnikovi vykĺzol dakedy prirealistický výraz lebo nepoetický zvrat, je prirodzené; to nepadá však na váhu, nenie ich veľa.

Aj anachronizmy miestami sa javia. Hollý v selankách spomína Velesa, Kupalo, Živu, Belboga, Černoboga, Ladu, Lela, Ďonďu, a už týmto mytologickým aparátom odkazuje svoje skladby do doby pohanskej. Ak je tak, nuž ťažko si predstaviť staroslovenského pastierika (v idyle „Horislav“), ktorý videl „mesto s palácami do nebeskej výšky sa pnúcimi a obydlia, ktoré temenom až o hviezdy bijú.“ To je moderný Londýn. Avšak väčším anachronizmom ešte mi prichodia mená Hollého pastierov. Jeho nekoneční — slavovia: Hájislav, Jaroslav, Hlasislav, Kraslav, Pomnislav, Deslav, Oslav, Čestislav, Polislav, Prislav, Zorislav, Horislav, Ľubislav, Miloslav, Bratroslav, Vítoslav nechcú akosi pristať veku, do ktorého ich položil básnik. To je už marota doby Hankovej a Kollárovej, ktorá filologicky básnila a básnicky filologizovala. Priideálne osvetlenie kazí perspektívu a vyzlieka figúry z ľudských kostýmov.

No to je proti mnohým prednostiam Hollého idýl nedostatok nepatrný. Literárna história vďačne uzná ich za milú oázu v púšti vtedajšej slovesnej produkcie, za poetický útulok, v ktorom oddýchol si básnik, kým znova rozopäl krídla k letom hrdinským.

Prísna, veľká epika nechutí nášmu veku. Je prinepokojný, roztratený, nervózny; úlohu eposu prejal jednak román, jednak reflexívna báseň lyricko-epická. „Childe Harold“, „Onegin“, „Slávy dcera“ sú jej typy; neveľký dej, často iba tenušká nitka, okolo ktorej ovíja sa bohatý kvet rozjímaní citových i myšlienkových, jej signatúra.

Poéziu túto do literatúry našej uviedol Ondrej Sládkovič. „Marína“ je prvá lyricko-epická báseň slovenská veľkého slohu.

Devätnásťročný štiavnický lyceista, r. 1839 informátor v meštianskej rodine Pišlovej, zaľúbil sa do domácej dcéry; láska trvala i po odchode Sládkovičovom na ďalšie štúdiá do Prešporka a do Halle. Ale piaty rok, v jari r. 1844, prišla ťažká skúška: hlásil sa bohatý pytač a mladý, neskončený ešte teológ prepadol u matky a neskoršie aj u dcéry. Duša jeho bola ťažko ranená. Zahĺbil sa do svojho zamilovaného Kollára, Puškina a Schillera; erotická slasť i bôľ, ktorými veľký rétor zvečnil svoju Mínu, a mohutná slavianska idea jeho básne, bohatý myšlienkový svet a čarokrásna forma „Onegina“, i ohnivé reflexie nemeckého idealistu boli mu náhradou za stratenú lásku, a duch jeho zrodil „Marínu“.

Povstala cez zimu r. 1844 pod Sliačom v dedinke Rybároch, v šľachtickom dome, kde Sládkovič opäť vychovával. Je dostatočne známe, ako zavrhla báseň Sládkovičovu r. 1845 slovenská mládež v Lipt. Sv. Mikuláši, ako ju r. 1846 vydal v Pešti Janko Kadavý, ako o pätnásť rokov neskoršie tí istí odsudzovatelia „Maríny“ stali sa jej zbožňovateľmi. Literárna kritika slovenská i česká tiež dosť popísala o básni: dr. Hurban (v „Slov. pohľadoch“ 1847), Mikuláš Dohnány (v „Orle tatránskom“ 1847), Janko Kalinčiak (v „Sokole“ 1862), Bohumil Janda (v „Lumíre“ 1863), Víťazoslav Houdek (v „Světozore“ 1878), Jozef Maliak (v „Slov. pohľadoch“ 1887) aj pisateľ týchto riadkov (v „Literatúre na Slov.“ 1880). Ničmenej ešte raz k nej sa vraciam: desaťročie zmenilo vo všeličom názor.

„Marínu“ nemožno posudzovať zo stanoviska epickej kompozície. Ona nechce byť epickou ani do tej miery ako „Onegin“; ba i v „Slávy dcere“ je viac rozpravného živlu. Dej v „Maríne“ je iba slabušké vlákno, i to často popretŕhané, na ktoré básnik navliekol perly bohatej reflexie. Duša jeho horela ideami krásy, lásky, národnosti; túžil po pravde, premýšľal o záhadách života a v svätom zápale svojom chcel objať celý viditeľný i neviditeľný svet. Bola to faustovská perióda mladého ducha, ktorú prežiť nutno každému mysliacemu človeku. A tieto živly vzbudila v ňom jeho nešťastná ľúbosť.

Ako Kollár zo svojej Nemky Míny spravil ideál slavianskej devy a konečne bytosť božskú, tak i Sládkovič zo štiavnickej meštianskej dcéry, ktorá na komando svojej matere zabudne peknoduchého mladíka a urobí „dobrú partiu“, stvoril ideál slovenského dievčaťa a neskorej nadzemskú vidinu. Poeta predstavuje nám Marínu, ako v svojej izbici spieva, ako večer líha do postieľky svojej a ráno sa prebúdza, ako túži a žiali a dumá, ako v záhrade kvety polieva, vence vije a motýle lapá, ako starého bohatého pytača odháňa a milencovi svojmu večnú vernosť prisahá, nemôžuc mu však vo skutočnosti náležať, vo Vílu sa mení, po Sitne, vrchoch a krajoch slovenských s ním lieta, v nadsvetie ho vznesie, kde sféry zvučia a eolské harfy znejú, a ako on osobnej lásky k nej sa zrieka, láskou k rodu svojmu a svetu ju zamení a vráti sa na zem.

To sú všetky momenty dejové. Prvá polovica je reálnejšia, pohybuje sa na zemi, a preto barvy básnikove sú svieže a dýchajú životom: Marína spieva, Marína večer a ráno, Marína v záhrade sú obrazy, ktoré navždy zostanú slovenskej poézii. Posledný závodí s Mickiewiczovou „Žošou“. V druhej polovici už mnoho je tône. I reflexia, ktorá tam milo sa túlila k živlom epickým, tu rozplýva sa v hmle sitnianskych končiarov a vo fantastických tancoch Sirén a Víl na Čertovej svadbe. Ale to všetko podmieňovala osnova básne. Ani Kollárovo slavianske Nebo nehreje, len oslepuje, a v Danteho všeľudskom „Raji“ znejú iba neurčité, trhavé tóny veľkej duše, ktorá precítila všetku slasť i všetok bôľ človečenstva.

Umelecká cena diela nezávisí len na osnove a kompozícii. Dobre Jozef Maliak poznamenal (v „Slov. pohľadoch“ VII, 102), že aby celok ocenil sa spravodlivo, treba uvážiť podľa predností a nedostatkov i jeho čiastky; aj správne podľa zásad Lessingovho „Laokoónta“ previedol dôkaz, že sloky 52 — 56, v ktorých Sládkovič, líčiac nepriamo svoju milú, chce závodiť s maliarom, zostávajú na kritického čitateľa bez účinku.

Jednou z najvýznačnejších vlastností Sládkovičovho slohu v „Maríne“ je hyperbolizovanie. Erotické verše všetkých literatúr majú v tom veľkú záľubu. Dojem býva silný, ale i ruka poetova musí byť silná. Pekne pôsobí, keď Sládkovič hovorí, že príroda so zlatou zorou zastala si do obloka jeho milenky; lebo veď vidí, ako krása spiacej devy vteluje sa v anjela; alebo keď počúva, ako vietor zatíchol, kvety šušťať prestali a východ sa zajasal, keď Marína začala spievať: ale ťažko zachovať ilúziu čitateľovi, keď poeta zobrazí devu, všetkými pôvabmi ženskosti vyzdobenú, ako zbiera jahody, lebo druhú, ako túži na brehu morskom, alebo zase inú, ako sa modlí s najväčšou vrúcnosťou svojho srdca — a potom ohlási, že to všetko nenie ani tieň jeho Maríny, keď tá sedí, túži, modlí sa! Tu nepomáha ani básnikova prosba: „Báječným tváram mojich výrazov, zázračným farbám mojich obrazov vieru nedajte udusiť!“ Veľké slová udusili veľký cit.

Iné charakteristické stránky štýlu „Maríny“ sú anafory, rečnícka otázka a zložité prirovnanie. Každý pri prvom prečítaní cíti znamenitú stavbu strof: „Z oblakov? z veže zvoní hodina“, „Oj, mocná si ty, moja predrahá, aj v slabých chvíľach polžitia“, „Možno mi tvojich úst sa odrieknuť“, „Počul si tiché vtáčka vzdychanie?“, „Vy, v doľach stínov ešte žijúci, radu priateľa prijmite“, „Otčina moja, čože ty spievaš?“, „Ktože by u nás písal satiry?“ Ale každý cíti naproti tomu, že napr. často citovaná sloka 36 pôsobí mdlo. „Čo je nádeja?“ pýta sa básnik, a odpovedá: 1. blesk mámivý, 2. nešťastných dňov neverný syn, 3. nepriateľ biednych milostivý, 4. šťastných hodín ďaleký stín, 5. on túžbu, matku vlastnú, zbije, 6. kolísku v srdci si rozvije, 7. v srdci aj hrob si vyryje, 8. v plameni vlastnom potom zhorí, 9. hradby pekla síce zborí, 10. ale nebo neotvorí. Kto spraví si z týchto desiatich obrazov jasný celok? Jednotlivo každý je pekný a prípadný, ale odrazu takým bohatstvom čitateľa zasypať nemožno. Podobne priveľa povedal básnik, keď ihru papršlekov slnečných na tvári Maríninej prirovnal k deťom hrajúcim sa v dolinách Sitna o drevnú blšku a zároveň ku mladým voliarom, jastriacim v poli za lietačkou.

Konečne i prisilné zvraty dosť často disonujú v Sládkovičovom speve lásky. Nemožno tuším brániť výrazy, ako napr.: Ohlasov týchto zvon neodkliaty zo slona tvorí komára; Či blud to, či zveličenia sklá mi kto na nos pripína; Mňa ľúbosť tvoja zrodila, a krása mi za dojku slúžila; Z čela jej svätosť veľká zasvieti — oslepneš pred ňou, potvora; Marínu znajúc, chápem rukama, že hnev svätý je len láska sama; Skelet tvoj ešte raz poobjímam, a zložím kosť suchú blatu; Že uhol spravia zo mňa sa bojím jej krásot blýskavé prasky: a keď ju ruka moja objíma, všetky mi údy lomiac prejíma moc električná jej lásky; Svet celý zvolaj! ak je nie slepý, nuž s podivením oči vylepí na tieto o vlas rovnosti atď.

Keď k tomu pridáme ešte daktoré temnosti a nezrozumiteľnosti v slokách filozofujúcich, máme pred očima všetky prekážky, s ktorými pasovalo sa umenie básnikovo, kým sa neprebilo k víťazstvu. Stupeň rozvoja jeho v „Maríne“ dr. Hurban dobre označil slovami: „Myšlienky Sládkovičove sú ohnivé, ako je mladý duch jeho ohnivý, forma ich je taká, ako ony, neuložená ešte, neskryštalizovaná, sú to kusy slohové, z ktorých sa vyvinie iste klasičnosť slohu básnického. Spôsoby a ten takzvaný manýr je ešte u Sládkoviča iba v škrupinke, musí sa rozvinúť.“ A rozvinul sa. „Detvan“, písaný o tri roky neskorej, ukázal nám už umelca celého.

Mýlil by sa však, tak ako som sa bol mýlil i ja, kto by preto „Marínu“ vyhlásil iba za veličinu literárnohistorickú. Keď po českých veršoch, robených u nás v rokoch štyridsiatych, ba keď i po Hollého poézii vezmeme do rúk „Marínu“, nemožno, aby sme nepocítili svieži a teplý dych modernej, národnej, živej poézie, ktorá z nej veje plným prúdom. To je zásluhou novovekej romantiky vo všetkých literatúrach, a to je zásluha „Maríny“ aj u nás. Sládkovič prvý v našej poézii osmelil sa povedať všetko, čo cítil, a osmelil sa to povedať tak, ako to cítil. On za tisíce duší slovenských vyspieval slasť i žiaľ hrude mladej, rozpínajúcej krídla k vysokému letu, on horúcim prúdom vylial na papier tieseň prvej ľúbosti, on úchvatným slovom zvečnil nepokoj ducha, objímajúceho snahou svojou celý svet, on prvý krásnym svetlom ožiaril slovenskú snahu, slovenskú prírodu, slovenského človeka. Jeho silne a šťastlivo pointované slohy, jeho zlaté výroky o mladosti, kráse a láske, jeho zvonivá, bohatá, v ťažkých časoch začiatkov literárnych už určitá a pevná reč zostanú nielen literatúre, ony zostanú i životu. A keď aj muž radšej roztvorí „Detvana“ alebo jeho pozdnú lyriku, k „Maríne“ vždy s potechou a rozkošou vracať sa bude myseľ, ktorá práve tak kypí, šumí, sníva, ako kypela, šumela, snívala hruď dvadsaťštyriročného poetu, keď na brehoch Hrona dumal svoju večnú dumu duše mladej. Diamant v hrude nezhnije.