O Slovensku a slovenskej literatúre

Čím Čechy Slovensku boli v minulosti a čím kultúrne i národne sú mu až dosiaľ, vie každý. Ale často zabúdame, čím Slovensko bývalo a je podnes Čechám.

Za dlhého, krvou a slzami skropeného obdobia protireformačného kraj podkarpatský poskytoval nový domov vysťahovalcom a vyhnancom českomoravským, ktorí tam uchovávali svoju osobitosť, slovesnú tradíciu, rodnú reč.

Dávno pred pádom predĺženého stredoveku v Čechách a na Morave — zo Slovenska zaznievali i české evanjelické piesne chrámové, čítala sa tam nerímska náboženská próza, budovali sa základy domácej vlastivede, zapisovali sa ľudové skazky, vydávali sa školské knihy, obmeňoval sa prostonárodný humor a vtip v skladbách umelých. Slovensko Čechám zachovávalo svojráznu súvislosť medzi začiatkom XVII. a koncom XVIII. stor.

Slovensko udržiavalo však i súvislosť medzi sebou a európskym západom. Dávno pred Nejedlého „Hlasatelom českým“ zo Slovenska prišiel pokus o podobný časopis revuálny. „Staré noviny literního umění“, ktoré v r. 1785 a 1786 v Banskej Bystrici vydával odchovanec univerzity lipskej Ondrej Plachý, po prvý raz u nás ukázali podľa hojných vzorov anglických a nemeckých, ako by bolo treba prebúdzajúci sa tretí stav, meštianstvo, vo všetkých odvetviach života duševného a praktického poučovať spôsobom záživným, pútavým a rýchlym. Prvé sústavné pokusy o novočeský dejepis, zemepis a národopis, o populárny prírodopis, zdravotníctvo a náuku hospodársku, o poznatky filozofické a náuku občiansku, najmä však o formulu slobody náboženskej a národnostnej uložené sú v tomto zaujímavom podujatí.

Ak sa odvážila česko-slovenská próza „Starých novín“ po prvý raz sledovať myšlienkový svet Cartesiov, Leibnizov a Spinozov, dovolávať sa Pierra Bayla, Voltaira a Reimarusa a odmietnuť La Mettrieho, je rovnako zaujímavé, že dvadsať rokov pred Jungmannovým prekladom Miltonovho „Strateného raja“ verš česko-slovenský pokúsil sa formou dramatického dialógu riešiť odveký spor ideový medzi pesimistickým a optimistickým ponímaním sveta, medzi víťaziacim zlom a zvrchovanou múdrosťou božou. Protestantský teológ Augustin Doležal, odchovanec altdorfský, odhodlal sa na taký pokus v „Pamětnej celému světu tragoedii“, hoci bez básnického posvätenia.

A podobne i v odboroch iných. Myšlienku ľudovednú v náležitej šírke a zovrubnosti prvý u nás začal uskutočňovať Slovák Juraj Ribay, prvý všeobecný zemepis napísal Ladislav Bartolomeides. Prvý pred Jungmannom a Rautenkrancom vyslovil požiadavku národnej vedy písanej národným jazykom Bohuslav Tablic, prvý pred Hankom poznal význam piesní prostonárodných Samuel Rožnay.

V prešporských viniciach z rozhovorov dvoch nadšencov na Slovensku odchovaných, mladého Šafárika a mladého Palackého, zrodila sa revolučná knižka, ktorá napriek mylnej teórii prozodickej vysoko vztýčila ideál samorastlej poézie a ideál národnej vedy, za ktorým potom v Čechách uberali sa dve generácie umelcov i mysliteľov. Šafárik obecenstvu podal prvý súbor slovenských spevov ľudových, mladý Kollár prvý sa pokúsil zhodnotiť ich jazykove, esteticky i sociologicky.

Prečiarknime z rokov dvadsiatych, tridsiatych a štyridsiatych Kollárovu „Slávy dceru“ od prvého zárodku v Prahe vydaného až k peštianskemu úplnému zavŕšeniu, a prečiarkli sme celý zložitý svet myšlienok a citov, ktorý pol storočia rozpaľoval hlavy a srdcia, prečiarkli sme zároveň náš predmarcový program slovanskej vzájomnosti. A vytrime z našej slovesnosti Šafárikove „Dějiny slovanské literatury“ a jeho „Slovanské starožitnosti“, a vytreli sme veľkú konštrukciu, ktorá popri poznatkoch vecných po prvý raz do európskeho vývoja organicky zaradila dejinný obraz, dejinný význam a dejinnú obranu slovanského celku ako rovnocennej osobnosti osvetovej i mravnej.

Keď v Čechách ešte nerozumeli novej poézii Máchovej, na Slovensku ju hneď vrúcne prijali a hlboko pochopili. Keď v Čechách nebolo dosť chuti a trpezlivosti plniť prežité formy staroklasickej veľkej epiky národnými heslami XIX. storočia, ukázal Slovák Hollý, ako je možný i taký umelecký útvar. Keď u nástupcov a nohsledov Kollárových a Čelakovského v kráľovstve a markgrófstve z pravej poézie oboch majstrov ostávala už len prázdna šupka bez živého jadra, mladý dorast na Slovensku, súc ovplyvnený tými istými vzormi, našiel si ďalšie cesty a ciele, a v Sládkovičovom „Detvanovi“, v baladách Chalupkových, v Bottovom „Jánošíkovi“, v Kalinčiakových žánroch starozemianskych vytvoril typy a hodnoty umelecké, ktorými bola naša literatúra obohatená o nové farby a nové vône ešte pred priekopníckou prácou Nerudovou.

Organizácia národno-výchovná i spoločenská, aká sa utvorila v škole Štúrovej, vtedy Čechov predstihla a pokusy Ľudovíta Štúra a Jozefa Hurbana o časopisecké stredisko revuálne, beletristické a politické dozreli skôr, než u nás dospeli vrcholu reformné snahy majstra Havlíčka.

Máme ukazovať znovu, ako za krátke dva roky rýchle pominuvšej konštitúcie 1848 — 1849, keď vo vare a rozmachu najsmelších nádejí múza česká nemala národu čo povedať, hromadná vtedajšia pieseň slovenská podnes živá, kovovým zvukom stelesňovala hybnú myšlienku veku? Máme sledovať zas a zas, aký nový svet za smutných dôb reakčných Slovensko otvorilo tvorivosti Boženy Němcovej, čo neskôr tepla a sviežosti pridalo poézii Heydukovej a iných, akú zlatú baňu i nám otvoril verš Hviezdoslavov a koľko rýdzeho bohatstva odhalili napr. len poviedky Kukučínove?

Počas všetkých svojich utrpení a biedy, počas smutnej osamotenosti a osirotenia Slovensko neprestávalo a neprestáva tiež Čechy zavlažovať prameňom živej vody.