ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chvalabohu minuli sa časy, a úfame, že sa minuli natrvalo, keď každý rozhovor Čecha so Slovákom začínal alebo sa končil so známou výčitkou: „Prečo ste sa odtrhli?“, ktorá upadala už na bezmyšlienkovitú, mechanicky opakovanú frázu. Dnes málokto rozumný bude v tom vidieť pohromu kultúrnej a národnej jednoty, ak Slovák píše tak, ako hovorí: ruža namiesto růže, ľudia namiesto lidé, bocian namiesto čáp atď. Dnes vie každý, kto sa poobzeral v národnom, literárnom i v jazykovom vývoji Slovanstva, že tá istá vnútorná snaha a túžba priam živelná, ktorá za európskeho obrodenia národov na sklonku storočia osemnásteho duševne a spoločensky oslobodzovala široké vrstvy ľudové, zároveň odpútavala i ich skryté sily, objavovala ich kmeňový svojráz, uplatňovala zanedbaný živel prostonárodný, literárne zošľachťovala a pestovala i bohatú krásnu ľudovú reč. Dnes každý znateľ vývoja slovanského vie, že živý jazyk ľudový ako výraz vnútorného obrodenia nadobudol prirodzene vyššiu platnosť u Chorvátov a Srbov, Bulharov a Malorusov, Lužičanov i Slovákov.

Hlas osvieteného slobodomyseľného Rusa Pypina zo začiatku rokov osemdesiatych, ktorý preskúmal všetky literatúry slovanské, je vo všeobecnej platnosti: „Prirodzeným spôsobom silnejú v novšej dobe i snahy jednotlivých nárečí, aby pestovali vlastnú literatúru. Preto vystupovať proti týmto snahám hoci aj so zreteľom na národnú jednotu je neplodným znásilňovaním prirodzenej potreby ďalšieho vývoja: jazyk rodný z detstva je istotne človeku taký drahý, ako mu je milý domov, a voľný rozvoj literatúr miestnych napokon iba prispeje k rozkvetu literatúry základného jazyka.“ A hlas nemenej osvieteného a slobodomyseľného Čecha, dr. Edv. Grégra v „Kritickej přílohe“ k „Národným listom“, takmer dvadsať rokov predtým, r. 1864, vyznel takisto: „nepatríme k tým, ktorí vidia nešťastie Slovanstva alebo aspoň záhubu literatúry česko-slovenskej v tom, že Slováci svojím nárečím píšu, ani k oným, ktorí z výsosti českej literatúry s útrpným úsmeškom pozerajú na samostatné si počínanie Slovákov v literatúre. My nijako nechápeme, prečo by Slováci nemali mať to isté právo ako každý iný národ na svete. Sme presvedčení, že by tak nekonali, keby to nevyžadovala potreba. Gréci tiež písali v niekoľkých dialektoch, a predsa mali len jednu literatúru. Úchylky ortografické a gramatické nerozhodnú o súčinnosti prirodzene spojeného národa, literatúra česká a slovenská nikdy sa nerozpadnú vo dvoje, ale budú kráčať spolu a vzájomne sa budú podporovať a doplňovať.“

A ohlas toho všetkého na Slovensku? Známe sú výroky popredných spisovateľov slovenských z rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych, ktorých žatvou by sa naplnil celý rad strán. Pavol Dobšinský, šťastlivý zberateľ ľudových piesní a rozprávok slovenských, v tlači vyhlásil už r. 1861: „Slovákom úzku literárnu vzájomnosť s bratmi Čechmi pretrhnúť neprišlo na rozum ešte nikdy. Slovenskí národovci, i tí, ktorí po slovensky píšu, ako Štúr, Hurban, neprestali a neprestávajú ani tú vyššiu, spoločnú nám literatúru pestovať; každé významnejšie v Čechách vychádzajúce dielo má u nás početných odberateľov… Príchylnosť a vzájomnosť k tejto spoločnej literatúre u nás Slovákov ešte nevyhasla, ani nevyhasína.“ Jozef Viktorin, usilovný a obetavý vydavateľ popredných slovenských diel poetických, roku 1865 povedal výslovne, že hoci v tomto čase spisovná slovenčina je jediný prostriedok, ktorým Slovensko možno duševne a spoločensky prebúdzať, napriek tomu „písomnosť slovenská s literatúrou českou tvoria naďalej len jednu literatúru česko-slovenskú.“ Janko Kalinčiak, novelista slovenský z najsvojráznejších, vyhlasoval r. 1870 znova a znova: „Čo je české, je i naše a čo je slovenské, to je i české… My sme národ jeden, ktorý sa má vzájomne doplňovať. To je u nás axióma, ktorú, prizerajúc k literatúre, nijaká duša do pochybnosti priviesť ani nemôže, ani nesmie. História česká patrí k najskvelejším históriám moderného sveta; pre nás Slovákov je však tým významnejšia, že i my sme spolučiniteľmi vzdelanosti českej a duch náš slovenský v českej literatúre od storočí ukladal plody svoje duševné, ktoré i každému Čechovi sú pýchou pred celým svetom… Nežiadame od Čechov pomoc, ale berieme a čerpáme z ich žriedla právom spoluvlastníctva. Niet Čecha, ktorý by mohol povedať, že jeho literatúra nie je zároveň vlastníctvom naším.“ A tak by sa dali citovať výroky popredných mužov stále a stále, dobre uvážené, zásadné, programové, nie snáď chvíľkové prejavy novinárske alebo parádne frázy slávnostných rečníkov.

Dnes, po storočnom vývoji, slovenčina v literatúre i v živote je Slovákov odkaz ideálny a reálny.

Sládkovičov „Detvan“, balady a piesne Sama Chalupku a Janka Kráľa, Bottov „Jánošík“, Kalinčiakove žánre starozemianske, Hviezdoslavov „Ežo Vlkolinský“, Kukučínove ľudové črty a Laskomerského ľudový humor (vymenúvame iba zjavy najcharakteristickejšie) nie sú iba vrcholmi domáceho slovesného umenia, ale celým ponímaním, látkou, dušou i formou sú tak originálne a svojské, že by stratili farbu a vôňu, šťavnatosť a peľ, keby sa bolo pri nich použilo výrazových prostriedkov iných. To je také typické bohatstvo citov a predstáv, svetového názoru i rázovitých prejavov, že celistvý obraz duše slovanskej bol by kusý, keby mu chýbala táto zložka slovenská.

A nie ináč v živote skutočnom, v potrebách každodenných, v ťažkom, nerovnom boji o existenciu. Dnes, keď zbavili Slovensko takmer všetkých podmienok svojprávneho jestvovania, keď jeho národný život nepozná a neuznáva ani štát, ani cirkev, ani úrad, ani škola, ani zákon a moc hmotná, obchod, priemysel a živnosť, komunikácie a styk občiansky, veda a umenie, keď slovom všetko, začínajúc šlabikárom a končiac pohraničným strážnikom, má jediný účel: ničiť všetok rozvoj nemaďarských národností, ba kynožiť ich od koreňa — slovenčina, živá, bohatá, samorastlá a krásna reč ľudová, je prvou a poslednou zbraňou kultúrnou a existenčnou. Heslo, ktoré najmä v posledných rokoch mnohonásobnou ozvenou zaznieva spod Karpát: „Za tú našu slovenčinu!“, je symbolický súhrn všetkého, čoho život Slovákovi nedoprial. Slovenčina, odkázaná už iba na rodinný kozub a na slovo písané a tlačené, je jeho jediným snemom a kanceláriou, školou a kazateľnicou, svetom duševným a mravným. Ona jediná spája sedliaka a robotníka s mešťanom a pánom^[102] v národnú a sociálnu solidaritu, ona knihou a časopisom zlučuje ľudové vrstvy domáce s vysťahovalcami zaoceánskymi a s inteligenciou roztrúsenou po všetkých svetadieloch. Kto by prerušil tento posledný zväzok, pretínal by Slovensku posledný spoločný nerv životný.

To je jedna stránka veci: potreby domáce. Ale už Pavol Jozef Šafárik r. 1846 vyslovil túžbu, aby „literatúra slovenská v Uhrách predstavovala zvláštny oddiel v celku, nevynímajúc sa z neho, ale nachádzajúc sa v ňom ako dúha v dúhe, ako kruh v kruhu.“ I sami zakladatelia slovenského jazyka literárneho často cítili potrebu prehovoriť k širšiemu fóru, k národu celému tak, že iba súhrn ich prác slovenských, i českých podáva celú individualitu spisovateľskú a pravý význam ich pôsobnosti.

Ľudovít Štúr napr. pred r. 1844 verše svoje písal po česky, potom po slovensky, ale svoj hlavný spis vedecký o povestiach a piesňach slovanských ešte r. 1853 vydal po česky. Michal Miloslav Hodža, snáď najväčší majster slovenskej poučnej prózy, i pred tzv. odlukou i po nej písal írečitou češtinou. Jozef Miloslav Hurban pred r. 1844 pestoval český cestopis, českú novelu, české verše, po roku tom o cirkevných veciach dôsledne písal v reči biblie Kralickej, ale po česky napísal i najobšírnejšiu svoju beletriu, román „Gottšalk“ (r. 1861 v Hálkových „Slovanských besedách“); k celému národu sa prihováral I., VI., a VII. ročníkom almanachu „Nitry“, k Slovensku ročníkmi ostatnými. Daniel Lichard, Jonáš Záborský, Karol Kuzmány, Ctiboh Zoch, Ján Kalinčiak, Andrej Radlinský, Jozef Viktorin a iní a iní po roky striedali písmo české so slovenským podľa potreby a okolností. Roztrhovať týchto spisovateľov na dve polovice podľa jazyka, ktorým písali, sa vonkoncom nedá.

V závere postačí snáď dvojaký citát z dvojakého pera, ktoré Slovensko i Čechy zároveň stavajú k svojim prvým ozdobám.

Šafárik v jazykových sporoch r. 1846 napísal tiež toto: „Bolo a je mojím pevným presvedčením, že vo veľkom priestore zemí ľudom slovanským obývaných, od českého Rudohoria až k mestám Bardejovu a Humennému nad Laborcom v Uhrách, a krížom od hôr Krkonôš až k Dunaju nad mestom Komárnom, totiž v Čechách, na Morave a uhorskom Slovensku, panuje jedna a tá istá reč slovanská, pôvodne a na úsvite našej histórie úplne jediná, teraz však vplyvom rozmanitých okolností za dlhý čas vo dve hlavné nárečia, na české z tejto strany Tatier čiže v Čechách, na Morave a v rakúskom Sliezsku, a na slovenské z tamtej strany Tatier čiže v severných Uhrách, s mnohými takmer neznateľne do seba prechádzajúcimi podrečiami, rozdelené.“

A krajan Šafárikov, Ján Kollár, v tom istom čase povedal medziiným: „My Slováci, Česi, Moravania, Slezáci a sčiastky Lužičania sme odjakživa telesnými i duchovnými, národnými i nárečovými zväzkami mnohonásobne spolu spojení. Česká reč je dcéra slovenčiny, lebo Česi a Slováci k jednej vetve prináležia na strome nášho národa… My Slováci sme Česi a Česi sú Slováci… Zo Slovákov nič nebude, z Čechov a Moravanov takisto nič, ak ostanú ako mrvy a zlomky osamotené: ak sa ale spoja svorne v jedno telo, ak budú spolu držať, spolu pôsobiť, snadno odolajú všetkým pohromám a útokom na ich reč a národnosť sa valiacim.“

Heslá Šafárikove a Kollárove s určitou obmenou platia dodnes. Dva bratské literárne jazyky, ale jedna literatúra, jedna kultúra, jeden národ.