ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ostal sám s tetkou Dorou. Bárs naučená ľahnúť včaššie, naschvál poostala ešte chvíľku aby sa s ním potešila. I jemu bolo voľnejšie, keď ostali sami. Jej živé oko spočíva na ňom so zaľúbením.

„Sadni ešte trochu, Vicko“ — ak si nie ustatý. „Zajtra odchodíš, beztoho neviem, kedy sa zas uvidíme.“

„Onedlho, na každý pád. Prídem nakladať víno, ostanem dakoľko dní tuná.“

„Ozaj!“ zvolala uradovaná. „Ani si nevieš predstaviť ako ma to teší.“ A dodala s úsmevom: „Aspon ma čaká zas dakoľko dní veselších. Ináč vždy sama, dakedy po celé dni. A čo je i brat pri mne — on je zaujatý svojimi mysľami a ideami. Kto sa bude o ubohú starú ženu obzerať.“

Okladina súcitne hľadí na ňu — chcel by jej zase navrhnúť, aby sa presťahovala k nim, ale sa neopovažuje. Vie, čo ho čaká za odpoveď. Skutočne staroba ťažká, dostal sa jej najhorší údeľ, čo sa jej môhol dostať — samota.

„Ty keď si tuna, čo i nie pri mne, hneď mi je ľahšie,“ sveruje sa stará pani. „Ani čoby si bol môj Dragutin. Vidí sa mi teraz, ako by sme boli od rokov spolu a keď ty odídeš, ostane medzera citlivá v srdci mojom. Tedy hľaď prísť čím skôr, na viac dní. A teraz synko, čas je ísť na odpočinok. Ja som prestúpila regulu. Mala som už dávno byť v posteli.“ Prežehnala ho po čele a vtisla mu naň materský bozk. „Tak, môj — považuj to, akoby to bolo od nej. Ale spať už nebudeš v hosťovskej. Jej izbu som ti (zar) dala vyriadiť…“

Okladina s povďačnosťou pobozkal jej ruku. A v divných myšlienkach poberá sa schodmi za Anou do prvého poschodia. Voviedla ho do izby nevelikej, kde všetek riad, stolík i stoličky sú na tenkých subtilnych nohách. Na obloku jedinom v izbe je biela záclona háčkovaná pravdepodobne jej rukou. Na stole neveliké zrkadlo — no keď prešiel popredeň, mihla ním jeho tvár nápadne jasne. Zrkadlo je benátsky čistý výrobok, v ozdobnom ráme, najdrahocennejší kus v celej izbietke. No nad posteľou okolo obrazu Matky božej upútal jeho pozornosť ruženec. Čierne zrná nastíbané jedno za druhým a zlatý kríž filigránskej práce. Nad ním priviazaná biela stuha hodvabna a na nej medailon.

Srdce mu búrne zabúchalo, keď ho zazrel. Sišiel mu na um ruženec matere Rogačovej, ktorý sa ztratil na tak podivný spôsob.

„Tedy tuna ja budem spať!“ zvolal on hlasom čo možno ľahostajným. Ane postavila svietnik na stolík pod zrkadlo.

„Hospodarica rozkázali, aby vás sem doviedla. A máme i hosťovskú, veď ste v nej prenocovali.“

„A v tejto sa nespáva?“ pýta sa Okladina.

„Ešte som v nej nevidela nikoho spávať,“ odpovedá Ane. „Lanského leta boli tu pán Dragutin i s paňou a deťmi. Dom nás bol plný a preca nedali otvoriť túto izbu. I dnes ju bolo najprv zotvárať. Zdusilo sa v nej povetrie.“

„Hm — a prečo ju zanedbávajú toľme?“

„Ja neviem povedať. Šior Jure (majú) držia od nej kľúč v svojej izbe. (Oni) I sem chodia dakedy — (počuje sa dobre, lebo) každý týždeň aspon raz. Počujem ich neraz hore schodmi a ako otvárajú bľach. Čo majú tuna, kto ich tam vie. Možno sa nazerajú do zrkadla.“ A Ane sa rozosmiala svojmu žartu i sám Okladina, bárs zabratý v druhých myšlienkach, musel sa usmiať.

„A odkedy ste v dome, Ane?“ pýta sa jej.

„Ej, na Všechsvätých bude dvaadvacať rokov,“ odpovedá ona.

„Tak nemôže vedieť nič!“ myslí si Okladina, vyratujúc, že jeho matka pred štyriciatimi rokami sa vydala. „Hodne rokov,“ doložil, aby môhol čo to povedať. „Dneska slúžky sú nie také stále.“

„A čo si počnete!“ zvolala ona. „Keď som prišla do domu, bola som skoro dieťa. Pomaličky som privykla v dome, hospodarica ma naučili variť, i všetko okolo domu. Najtiaž prvé roky, kým sa naučíš, aká je obyčaj. Ale ja sa môžem len chváliť. Hospodarica mali trpelivosť so mnou. Páni boli trochu kuriosni, ale keď sa im trafí na nôtu, tiež nedomŕzajú. Tak som ostala — a už neviem, kedy odídem. Pred pár rokmi sa mi triafalo šťastie. Ja som nevedela sama, na ktorú mám stranu. A hospodarica mi dohúdali: urob čo chceš, nik ťa nevyháňa. Do smrti budeš mať istý kus chleba. A ćerce moja, lepšia dobrá služba ako planý vydaj. Nuž ja ostala. Teraz už nebodaj ich len k smrti doriadim. A čo bude, keď sa oni vyvalia, to vie sam Boh. Povrávajú, že prídu pán Dragutin — ja neviem: ale zas sú šior Jure proti tomu, lebo šiora Kekka nie (je) im je po vôli. Že vraj nevie gazdovať. Ej, poľahko najsť gazdín ako naša hospodarica! A šior Jure, čo sú v Zadru majú veľkú službu, im by bolo ťažko opustiť taký plat. A šiora Andelina keď prídu, nevidia zas kedy odísť, že by v takejto nešťastnej dedine neprivykli za celý svet. Nuž pravdaže, ťažko pánom tuna. Nemáš teatre ani plesy — ale tak sa musíš zaobísť všelijak. Nuž ja neviem sama, čo to bude potom. Ale ja sa ani tak nebojím. Mám domček, čosi zemičiek, vytrápim sa. Čo treba samotnej ženskej?“

„No môžete sa i vydať,“ zažartoval Okladina. „Ja viem, i teraz by sa našiel kto ten.“

„Ah — ja už na to ani nemyslím. Ale dobrú vám noc. Spite sladko!“ S tým pritvorila dvere a tichým krokom, na prstoch, ako taká stará slúžka, naučená šetriť spánok panstva, sišla dolu schodmi a zmizla kdesi v kuchyni.

Okladina netrpelive siahol za ružencom a trasúcou rukou preberá zrná, čierne ligotavé, ktoré kedysi preberali delikátne prsty jeho matky, i to možno keď bola v najhoršom súžení a trapiach: v tie chvíle úzkosti, keď váhala, či má na tú, lebo inú stranu. Zaiste musela v sebe bojovať ťažkú borbu, koho má nasledovať: či toho, ku ktormu ju ťahá srdce, každým úderom, každým vláknom — či tých, v kruhu ktorých žila dosiaľ v bezpečnosti, sťa vtáča v svojom hniezde, ktorí ju snaď prosili, prehovárali a pozdejšie hrozili a konečne opovrhli a vytvorili z pomedzi seba… Bez otázky v také ťažké chvíle utiekala sa k modlitbe, v nej hľadala a nachodila útechy, poľahčenia, sily a odvahy… Na tento kríž tisla svoje perny, horúce vnútornou horúčkou, prosiac od neho smilovania. I pokryl ho i on (náruživý) vrúcimi bozkami a zdá sa mu, že na ústach cíti (dávno) sladkosť materinho bozku, toho bozku, ktorý utišuje, pod ktorým miznú všetky starosti, bôle a útrapy, z ktorho sa rozlieva celou bytosťou blahorodé teplo…

Otvoril i medajlu, priviazanú stužtičkou nad hlavou kríža, pritisol spruhu a tu vyskočil vrchnák, otvoril sa a za sklom chumáč gaštanových vlasov, sviazaných modrou stuhou. Ano, to sú jej vlasy, (hov) počul rozprávať, že ich mala bujné, gaštanové. Už ztratily lesk, aký maly nepochybne vtedy, keď ich semka vkladala, no zachovaly barvu a jemu kúzlia pred oči jej podobu: ako sedí pri stole s prácou v neunavných rukách, s čiernym čepčekom na hlave, (posial) pokrytej šedinami, s dobrotivým úsmevom na podlhovatej chudorľavej tvári, ktorá ešte vždy bola pekná a jemu sa zdala najkrajšou, najzanímavejšou na svete. Vtisol nesčíslne bozkov na chladné sklo medajle, na kríž a zas na sklo — konečne rozochvený povesil ruženec na predošlé miesto. Sviatočne naladený (zac) ľahol do postele, okolo tváre ako by cítil jej dych a v povetrí šum jej tichých, drobných krokov…

Vzdor rozochveniu Okladina zaspal veľmi skoro. Utrmácaný cestou z Koprivice a noc strávená zas v bárke a cestou s Ivanom — to všetko mu bolo zárukou, že (nestre) nebude sa bezo sna prevalovať pod poduškami. Ráno ho prebudilo len diskretne klopanie Any na dvere jeho izby: lebo jej bol rozkázal, aby ho prebudila. Predvídal dobre, že by on ponechaný teraz sám na seba ľahko odospal parník.

Skočil na rovné nohy, umyl a obliekol sa v okamžení. Ale prv, než vystúpil z izby, sosňal ešte raz ruženec, pozrel kríž, vštepil si do hlavy jeho podobu a vybozkával ho i sklo v medajli. Ťažkým srdcom povesil drahocennú pamiatku na predošlé miesto; dal by neviem čo, keby ju môhol odniesť sebou. Jeden pohľad na izbu, jeden pohľad do zrkadla, akoby v ňom hľadal jej podobu. No zrkadlo odráža v jasných, tuhých barvách iba jeho vlastnú, zdravú tvár, občerstvenú tuhým spánkom — jej obraz nežije už nikde, iba v jeho srdci zatvorený…

Na schodoch zastal prekvapený — proti nemu stojí pán Juraj.

„No — divíte sa,“ začal starý pán, keď sa pozdravili — „že som i ja na nohách? Proti obyčaju prebudil som sa zavčasu a už nemôhol zaspať. Len tak sa povalovať — to sa mi protiví, radšej som vstal. Popijeme spolu kávu, parníka ešte nečuť: nebojte sa. Pritom mám ešte na vás jednu prosbu… Ale poďme do vašej izby.“

Vrátili sa zas do izbičky, z ktorej bol práve vystúpil. Starý pán, držiac benatsky trojramenný svietnik na olej do hora, obzerá sa izbou, sťa vyšetrujúci sudca: pohľad mu padol konečne na obraz Matky božej, kde je ruženec.

„Ako ste spali? Nuž ale mladý človek, ustatý — zbytok sa i spytovať —“ začal nenútene no Okladina badá, že hovorí nie to, (čo) na čom mu záleží. Pochválil sa mu, že spal skutočne ako v oleji. „I ja spávam dobre, vzdor starobe. No ale Darčići to už majú v krvi. Bývali vraj veľkí spachtoši. Preto odospali svoj čas, svoje zaujmy a druhí im poodnášali zpred nosa všeličo… No ale k veci. Pozrite tento ruženec —“ a vzal ho do ruky, ktorá akoby sa mu bola zachvela. Vtiahol hlboký dych, až mu krýla na nose zaihraly a pokračuje: „Ide mi o to, mať ruženec ešte jeden, ale ak možno práve takýto… Aby sa ich nedalo ani rozoznať. I na ňom by musel byť takýto medajlonik, na sponku so sklíčkom dnuka. Či by ste sa podobrali nadobudnúť mi ho? Vy cestujete, chodíte na Rjeku, do Viedne — tam jesto súcich zlatníkov.“

Okladinovi zabúchalo srdce a zablyšťalo sa mu v očiach. Hľa sam osud mu ide na ruku. Pred chvíľou by bol obetoval všetko čo má, za túto pamiatku a teraz hľa príde mu do ruky náhodou. A už jej nedá od seba. Starý pán sám ukázal mu spôsob. Dá shotoviť kopiu — a kopiu vráti jemu — sebe ponechá originál, ktorý jemu patrí…

„Akoby nie?“ odpovedá nútiac sa do tonu pokojného ľahostajného a klopiac pred ním oči, aby ho nevyzradil ich radostný lesk. „Taká kopia sa dá shotoviť ľahko, na nepoznanie.“

„Ďakujem vám za ochotu,“ na to starý pán s obľahčením. „Obzrite si to dobre, zachovajte si podobu a rozmery… Mohli by ste i premerať, to by bolo najlepšie… Dľa opisu nech probuje zlatník.“

Okladina pozrel naňho a tvárou sa mu rozlial smútok, sklamanie. Starý pán si všimol tej premeny na ňom a hodil naň pohľad ostrý, hlboký. Tak oba pozerajú jeden na druhého, zarazení, každý z nich háda niečo, tuší, ale určitého nič nevie.

„A dľa opisu — to pôjde veľmi ťažko. To sa nedá tak ľahko zlatníkovi opísať. Či by nebolo lepšie dať mu pozreť original — nech ho vidí sam — ja by mu ho ukázal…“

„Hm, to je nepríjemné,“ odpovedá on zamyslený. „Toto je vec, odpusťte — ja ho nemôžem dať z ruky. Odpusťte — ani vám. Ale máte pravdu, zlatník nepochopí… Ja cestovať? To nemožno… Viete čo, vypravte vy do Dolčín súceho zlatníka. Ja mu zaplatím cestu — nech by stálo, koľko chcelo. Ano, to bude najlepšie.“

Okladina hľadí na tohto človeka, ktorho bytosť mu je toľme záhadná. Utvoril si pri prvom videní o ňom pochop, povrchný pravda, ale myslel, že v hlavnom zodpovedá pravde. Pozdejšie ho musel poriadne skorigovať, mnohú hranu ostrú ohladiť a teraz zase akoby schodilo nad jeho bytosťou nové svetlo.

„Aby ste ma pochopili, musím doložiť, že je toto pamiatka drahocenná, aspon pre mňa. Upomína ma na niečo, čo mi bolo najdrahšie. A život, čo ako dlhý ináče, poskytuje tak málo tých svetlých momentov, že nie div, keď sa celým srdcom, celou dušou upíname k tým nemnohým, čo sa nám veľkodušne nadelí. Vy neviete isté veci, mnohé sklamania, ktoré život v sebe nosí — nedaj Bože, aby ste sa ich naučili zo svojej skúsenosti…“ To riekol už hlasom iným, mäkkým, akého pri ňom nikda nepočul, ani sa nenazdal, že tento pevný starec môže vylúdiť z kamenného srdca taký ton. „I sklamania, i obete, i mnohý žiaľ — to hľa je náš udel…“

V Okladinovi zas čosi odmäklo a do očí mu navierajú slzy. Niet pochybnosti, že tento tvrdý starec ťažko niesol osud materin… Prečo nezakročil, prečo ju nezaštítil, prečo jej nevyjavil svoje city aspon pred smrťou? S akou úľavou by bola išla na druhý svet! No to sú všetko záhady, niet na ich riešenie času. On za toto tiché vyznanie, bárs i nie direktné, povinný je odslúžiť sa starému. V tejto izbe, kde ona možno usedave plakávala a odpúšťala, nemožno neodpustiť…

„A ja preci oprobujem so (zlatárom) zlatníkom. Možno ma pochopí a uhádne, čo si ja žiadam. Uvidíme, ako vypadne jeho dielo. Potom bude ešte vždy dosť času poslať ho semka.“

Starý pán sa zaradoval, (doniesol) vytiahol papier i olovko — nakreslil naň obrysy kríža, medajle i obrysy polovice ruženca. Okladina hodil ešte jeden pohľad, plný nábožnej úcty na posvätnú pamiatku a papier s nákresom odložil do tobolky.

„No tak a teraz poďme!“ zvolal starý pán. „Káva nás bude čakať.“

Sotva popili kávu, „Polanda“ zatrúbila pred prístavom a stíchnutým tempom všinula sa až ku mostu, kde jesto dakoľko sudov, ktoré treba naložiť. Pán Juraj sám vyzerá oblokom a keď parník zatrúbil po prvý raz, vyprovádza hosťa na nábrežie. Bol by s ním odišiel až na most, ale Okladina ho prosí, aby šiel do domu, lebo vzduch je pred východom slnca priostrý.

Rozlúčili sa o mnoho priateľskejšie, ba môže sa povedať vrelejšie než sa nazdávali vtedy, keď Okladina zavítal do starého kaštiela…

Okladina zbrúsil ešte hodný kus Dalmacie a ostrovov, prelstil mnohého Rogača a nejeden Rogač previedol zas jeho: lebo šťastie je priemenlivé, ako všetko na tomto svete. No vzdor prácam, uhľadel si chviľku urobiť malý výlet zo Splita do Triesta „kúpiť sudov“. Bratia na Rieke zadivili sa nemálo, že k vôli starým sudom odišiel brat do Triesta. No nepovedali nič, lebo zaopatril im velikú zásobu vína a to — aspon dľa muštier, výtečnej jakosti. Na ceny ani oni nehľadia: radšej popúšťajú v cene, než by popustili v jakosti. V Trieste vyhľadal zlatníka a náležite mu vysvetlil, čo by on chcel mať. Zlatník mu predložil hrbu krížov a na nich mu ešte lepšie môhol znázorniť, aký to má byť kríž. Konečne zlatník ho prepustil napoly bezpečného, že kríž nebude sa odchylovať v mnohom. O Vianociach sľúbil zas prísť poň.

O fašiangoch vplával do prístavu Dolčínskeho koter Okladinov, „Klementina“. Okrem kapitána, Katušića, ktorý velí na koteri a mornárov, nachodí sa tu i mladý Okladina, bodrý, veselý. Pozerá s uspokojením na Dolčiny, vysmiate, vyumývané, lebo ich dažde ozaj vyplákaly a teraz poliate tuhým popoľudňajším slncom. Mužstvo spúšťa plachty a zakrúca ich (do) priväzujúc ich o žrde, spúšťajú kotvu a druhí idú skočiť do člna, ktorý priviazaný o kormu kotera všade ich doprovádza na prázdno — že priviažu provaz o (pilier) jeden z pilierov, ktoré su zasadené na nábreží. No tu je už druhá barka, v nej Špiro a Kuzma — priveslovali sťa strela a čakajú, kým im odzhora shodia povraz.

„O, dobro došli!“ volá Špiro, podvihnúc zľahka čiapku pred mladým človekom. „Teraz vám — ako vidím, neuškodilo more.“ A zažmurkal naň tak figliarsky, že sa i kapitan vzdor mnohej robote, musel rozosmiať. „Zato zaškodilo ešte od oňahdy pánu Nikovi,“ pokračuje Špiro. „Od tých čias ani raz mi neodpovedal na pozdrav. A čo urobíš, ubohý človeče, trpelivosť…“

Oko jeho vyhľadalo zas starý kaštiel, ktorý stojí pošmurne, ale vzdor tomu majestatne ešte. Jeho očerneté múry imponujú — moderný dom pana Rogača vyzerá pri ňom preci len ako nová hračka, na novo vyhladená, vyfarbená. To staré budovisko preci len tedy nepodľahne tak chytro. Postojí ešte medzi novymi domami hlásať starú slávu rodiny Lacićovskej.

Nečakal ani, kým Klementina dokäruje k nábrežiu. Skočil do Špirovej barky a dal sa vysadiť na breh. Medzitým na Klementine trvá ruch a behanie sem a tam, ako vždy keď taká loď pristáva, alebo sa hotuje k plavbe.

Srdce mu nepokojne búcha a letí napred, pod ten solidný kamenný krov, medzi hrubé múry. Vpadne zas medzi tých čudnovatých starcov, ako rozpomienka na dávne časy — možno ako výčitka a spôsobí zas rozruch v ich monotonnom živote, vzbudí neobyčajné myšlienky v ich starých hlavách.

Prekvapilo ho, že okenice na nábrežie sú zotvárané. Kaštiel, ako by chcel vydýchnuť, vypustiť stuchlinu a nabrať sa morského vzduchu, pozreť na svet, ktorý je preci tak krásny, hoc je zima, lebo slnce sa prívetivo usmieva zase. Pán Niko Rogač zazrel ho z dverí magazína. Už chvíľa, čo pozoruje binoklom manevre Klementíny, hneď keď sa zjavila zpoza predhoria sv. Nikolu. Pozoruje a rozvažuje, čo hľadá táto loď cudzia v dolčínskom prístave: či dováža niečo a či sa má naložiť? V oboch prípadoch je to nepriateľ, ktorý útočí proti jeho posicii. No keď poznal Okladinu, čelo sa mu zachmúrilo a v prsiach sa mu rozliala trpkosť. Sišla mu na um jeho porážka, akú mu pripravil tento usmievavý mladý človek, i smiech a škodoradosť s ktorou svet si rozpráva o nej. Vtiahol sa do pisárne a zahrabal sa medzi knihy a účty, aby sa nemusel s ním sňať.

Okladina nespozoroval ani čo vyviedol pán Niko. On mu ani na um nesišiel. Rezkým krokom poberá sa ku kaštielu i našiel bránu otvorenú, ako by ho pohostinsky zvala dnuka. Z domu sa ozývajú ostré tenké hlasy, bez otázky, detí. „Čo je to?“ pýta sa sám seba. „Čo tu hľadajú deti?“ V kuchyni zas ruch, ako predošle. Ane zachmúrená, ustarostená. No keď ho poznala, vyhladilo sa jej líce a s prívetivým úsmevom ho víta.

„Čo to tu máte, Ane?“ pýta sa jej.

„Šiora Kekka nám prišli a troje detí. Počujete, čo za štabarc vystrájajú.“

Okladina sa tiež zachmúril. On sa ufal, že tetku najde samu, že strávi zas hodinku v tichom rozhovore a bude svedkom jej nežnosti, ako predešle. Teraz už neráta na niečo takého. Pred druhymi tetka bude sa zas držať reservovane k nemu. S neistymi pocitmi zaklopal na dvere a vstúpil do jedalne, zkadiaľ sa ozýva krik.

„Oh — Vicko!“ zvolala stará pani, skočiac bystro na nohy. Na tvári radosť pravá, nefalšovaná radosť. Urobila dva kroky k nemu a keď jej on pobozkal ruku, ona vzala jeho hlavu medzi dlane a vybozkávala ho. „Tedy si preci prišiel — no dobre, keď si prišiel!“ hovorí hlasom pohnutým.

On neodpovedá, len sa díva na tú podlhovastú, chudú tvár s očima ktoré iskria radosťou: díva sa nežne a perny sa mu potrhávajú pohnutím, hrdlo sa mu stislo, že nemôže cezeň prejsť hláska. Tak stoja jeden proti druhému v nemom pozorovaní a duše sa im preca shovárajú, jedna druhej rozumejú. I v izbe nastúpila odrazu tichosť, akési napnutie. Tá nezvyklá tichosť ich i prebudila a privolala k skutočnosti. Stará pani naberúc na tvár vľúdny úsmev obrátila sa v tú stranu, kde sedela ešte jedna osoba.

„Vicko Okladina — syn mojej sestry, čo som ti o ňom rozprávala“ — vysvetľuje stará pani druhej panej. „A tuto je pani našho Dragutina.“

Okladina sa poklonil pred paňou. Je to osoba mladá ešte, dosť tučná v tele, tvár zaoblená, s jamkou v brade a nosíkom trochu do hora. Biela čistá pleť s ružovým nádychom, (trochu) jasno gaštanové vlasy zručne našuchorené okolo hlavy, takže tvoria akoby zlatú aureolu okolo nej, akýsi šelmovský úsmev na tvári, živosť v pohyboch — to všetko jej dodáva výrazu podnikavosti, vyzývavosti… To všetko znepokojuje starú paniu, núti ju, že sa nejeden večer, keď ľahne, musí zamysleť a už nemôže zaspať. Nemá jej čo vytknúť a preci zas necíti ku nej úplnú dôveru. Ustavične akoby čakala z tamtej strany dajaké trapné prekvapenie.

Okladina pocítil v svojej ruke jej malú, tučnú mäkkú rúčku. Nie tú čo má tetka, s neunavnymi prstami, ktoré nemôžu mať chvilky pokoja — a ktorá tak srdečne zná ho chytiť za jeho mocnú, mladistvú ruku a vyjadriť všetku lásku, čo oproti nemu cíti. Toto je rúčka, na ktorej si dámy zakladajú, ktorú pestujú: nie stvorená k práci, ale na to aby sa dvíhala a podávala k bozku. A keď pozrel do jej tváre, peknej, ružovej s tou hmlou vlasov okolo tváre, keď jej pozrel do očí, obrátených k nemu skúmave, nedôverčive a (zas) preci zas v očakávaní čohosi zvláštneho: tu akoby mu bol(a) razom padol žial na srdce, akási ľútosť. Aby neprezradil toto hnutie v sebe, on sveták, smelý, podnikavý, musel sklopiť oči pred touto vysmiatou ženou. V jej oku šibla škodoradosť.

„No tieto dve sa (nes) nikdy nesnesú“ — skončil svoje pozorovanie, sadnúc k stolu.

Medzitým deti chytily sa znovu do roboty. Najstarší vozí koňa na kolieskach ktoré sa každú chvíľu prevrhajú, mladší za ním vykrikuje: „De-de!“ a najmladšie tu i tu zavýskne od radosti, chytajúc sa náradia a pod chviľou odpadujúc nevládne na zem.

„Ďuro, poď sem pekne, pozdrav barbu (strýka)!“ napomina matka najstaršieho.

Chlapec má vyše šesť rokov, je červený v tvári, pekne urastený, tučný. „No — tu som!“ stal pred mater a pozerá tiež skúmave na hosťa. Tento mu podal ruku a mladý pán vložil do nej blahosklonne svoju malú, tučnú. „Ako sa máte? Či sú vám doma zdraví?“ pýta sa chlapec chytro, ako by sa chcel zbaviť nemilej povinnosti a už odskočil k svojmu koňu.

„A ty Andre?“ zvolala zas matka.

Mladší, o rok o dva mladší tiež pristúpil a podal mu ruku. On nehovorí nič, lebo ho nenaučili formuľu, iba hľadí pekným čiernym okom na Okladinu a tvár, okolo ktorej visia dlhé čierne vlasy, (na čele) do čela pričesané a v rovnej čiare zastrihnuté — tvár mu prezradzuje, že nad čímsi rozmýšľa hlboko. Konečne z neho vybúšilo: „A kde je pápe?“

„Ja neviem, synko,“ odpovedá Okladina.

„A prečo neprišiel?“

„Lebo nemá parníka.“

„A ty ako si prišiel?“

„Ja som prišiel na druhej lodi.“

„A kde je loď?“

„V prístave.“

„A je veliká?“

„Ej veliká je veľmi. Ako dom.“

„A ja by ju išiel pozreť!“ zvolal radostne.

„Môžeš — raz ťa odvediem na ňu.“

„A kedy?“

„Andre!“ zvolala matka prísnym hlasom. „Neobťažuj barbu!“

Chlapec by sa ho bol nedbal ešte dačo spýtať, ale pohľad na materinu tvár mu odoberá odvahu. Skočil za Ďurom a zase výska: „De-de!“

„A toto je malá Dorica!“ predstavuje pani maličkú, ktorá sa okolo náradia kamsi poberá.

„Lacićovská família v malom,“ usmial sa Okladina, ktormu napadlo, že deti nosia mená starých.

„Jakov nám umrel, najstarší. Ten bol krstený na starého otca,“ poznamenala pani a tvárou jej preletel tieň, ale len chviľku, ako keď preletí vrana ponad zelené pole, v úslní sa kúpajúce.

Okladina chcel ju potešiť, že však ešte môže prísť náhrada i za Jakova, nech bude familia kompletna — už mu bolo skoro na jazyku, oko sa mu začalo napred smiať, mladá pani tuší, že má padnúť slovo veselé v tejto suchoparnej jednotvárnosti: no Okladina pozrel na tetku, ktorá zas neunavne pletie a prísne pozerá na robotu majúc stisnuté perny — i vtip ostal nevypovedaný, tvárou panej rozlialo sa sklamanie.

Osud ho tedy postavil medzi tieto dve ženy, aby si medzi nimi vyberal a rozhodol sa za jednu lebo druhú. Čo sú aké rozdiele medzi nimi, jasno si vybral, že je tu závodenie: jedna by ho chcela odvábiť svojím vonkajším zjavom, zaujať ho a druhá možno so strachom čaká, či neztratí i jeho, ako ztratila Dragutina. A Okladina vycítil ihneď toto závodenie a bez otálania rozhodol sa za svoju starú tetku, ku ktorej ho tiahne všetko, čo mu naplňuje srdce…

Nastaly rozpaky všeobecné, akási napnutosť, nepríjemná situacia. Ako je ľúto mladému človeku, že táto cifrovaná ženička pripravila ho o chviľku dôverného rozhovoru s tetkou, na ktorý sa tak dávno tešil. Náhradou za ztratu mu je len to, že tetka odhodila ohľady a pred nevestou prijala ho ako sestrinho syna.

No v tie časy otvorily sa dvere a v nich imposantný starec pán Juraj. Rozpaky sa rozpŕchly a všetkým odľahlo. Stará pani s prekvapením hľadí, čo to znamená, že brat prišiel tak zavčasu z kaviarne. Odkedy sú deti v dome každé odpoľudnie sedí pri partii a vracia sa pozde, (za) pred samou večerou. Nežaluje sa, nedá znať na sebe, no sestra vie, že ho krik detí obťažuje.

„Hovoria mi, že ste prišli!“ zvolal starý pán, neobyčajne vzrušený. „Tak som ja pretrhol partiu, aby vás pozdravil. Vitajte!“ A podali si ruky. Stisli si ich ako starí priatelia.

„Tešil som sa veľmi na túto cestu,“ odpovedá Okladina. „Kým naložime loď, potrvá dakoľko dní — aspon si odpočiniem po kampani. Dosť som sa (natrmácal) natúlal po našej Dalmacii a videl dosť nevole.“

„Verím vám. Každý deň inde, každú noc v druhej posteli — to je život, na ktorý by ja nikdy neprivykol.“ A pozrúc na mladú paniu bárs sa snaží vložiť do hlasu všetko teplo, čo sa v ňom nachodí, nemôže sa zmôcť na druhé ako na otázku: „A čo naša milostivá? Deti sú dobré?“

„Ako deti,“ odpovedá ona so smiechom. „Treba s nimi mať trpelivosti. A tej vždycky niet.“

„Treba sa premáhať…“ A pozrúc na sestru nežne ako vždy, pýta sa: „No — či vás hospodarica častovala?“

„Len čo prišiel a sadol — no, ja myslím bude káva hneď: Ane ho videla.“

Ane doniesla kávu ako obyčajne v imbriku, mladá pani otvorila výklenok v stene a vyberá drobné, starosvetské šaločky a delí do nich cukor. Na stavcoch ruky naskakujú jamôčky, i prsty sú hladké, pekne pestované. Starý pán hľadí na tú rúčku zamyslený, bohvie, čo sa mu obracia v hlave; jeho sestra s patrnou výčitkou, akoby chcela povedať: „Beda domu, v ktorom pani má takú ruku…“ Ane zas závistlive pozerá na ňu, v očiach jej vidno patrné nepriateľstvo. Ona jej odobrala hodnosť a núti ju teraz, aby pozerala nečinne a ruky nepriložila k práci. A keď pani položila pred každého šialočku i malý servítok, ktorý sa obyčajne nepredkladá v dome Lacićovskom, usmiala sa zlobne.

Pri luli starý pán vypytuje hosťa o jeho cestách, obchode a mladá pani počúva bez slova. Tu i tu pozre v udivení na hosťa: čím on zaujal oboch, starého i starú, on ktorý nosí meno nenávidené v dome Lacićovskom, opovrhované… A nevdojak cíti, že ona je tu zbytočná, osamená, takže by najradšej utiekla. No zas keď jej oko padne na troje detí, ktoré robia hurt a krik, upokojí sa. Veď ona tu má práve, ona má deti, nemožno ju vytrhnúť z tejto pôdy, vyvrhnúť… Nech si ho maznajú, nech ho hladia — on je preci len Okladina, neškodný, bez práv a nárokov. Veď i jeho držanie, ton, výraz, všetko svedčí, že on sám si je toho povedomý a neosobuje si žiadneho práva. To ju uspokojuje i naplňuje akýmsi zaujmom ku tomuto človeku. Nemá manýre elegantné, ako jej Dragutin napríklad — je človek prostý: no vidí sa na ňom uprimnosť, otvorenosť a to i jej lahodí.

Po večeri pán Juraj sám odviedol hosťa do izby. Je to zas izba jeho nebohej matky. S citom (ak) uspokojenia prekročil prah posvätného tohto miesta, sťa by bol po dlhom túlaní odkvapol do svojho domu, medzi svojich, za ktorými mu srdce mrelo.

Sotvy sa složil, začal hneď: „Ja som sa usiloval previesť vašu objednávku. Sám neviem, či budete spokojní.“ A vytiahol škatuľu v ktorej je uložený ruženec, kopia predošlého.

Starý pán prezerá ho pozorne na všetky strany i berie original zo steny, porovnáva, konečne ho odloží do škatule a prvotný vešia na predošlé miesto.

„Kto má originál, pozná ľahko falsifikát. No ja sa ufám“ — a tu sa usmial — „kopia sa dá upotrebiť s dobrým výsledkom. Nepadne do ruky vyšetrujúcemu sudcovi, ale človeku, ktorý od radosti, že ju má, zabudne porovnávať. Ďakujem vám predbežne a prosím — účet…“

„To už nie!“ zvolal Okladina. „Dovolte, aby vám to môhol ponúknuť na pamiatku. Na znak mojej — mojej — úcty…“

Starý pán sa zamyslel, rozvažuje patrne. Čosi mu sišlo na um a uspokojený doložil: „Dobre — prijímam. Verte mi, nezabudnem nikdy, čo ste mi preukázali.“ Škatuľu odložil do vrecka a Okladinovi zavinšoval dobrú noc. V jeho bytosti bolo čosi teplého, mäkkého, poddajného ako na ňom Okladina ešte nikdy nepozoroval.

Nasledujúce dni mal plné ruky práce. Podchvíľou dochodia kŕdle mulíc a múlov s prevesenými o samár koženými mechami. V nich víno z Koprivice a Letíc. Vylieva ho rovno do sudísk, ktorých je veliký rad v magazíne a na palube Klementiny. Treba kontrolovať, či je víno zdravé, či sa nepokazilo odkedy je kúpené, či zodpovedá kvalitám, aké v ňom hľadal. A čím sa väčšmi plnia sudy, tým je on spokojnejší. Predvída, že bratia v Rieke budú spokojní s takouto zásylkou. Súčasne prenáša v mechoch i Lacićovské víno, ktoré sa veľmi dobre udržalo, lebo ho po kúpe bol dal pretočiť do svojich sudov. Lacićovcom hneď keď bolo víno odnesené vyčítal na stôl zjednanú summu do ostatného krajciara. Na ten istý spôsob odbavil i ľudí z Koprivice a Letíc. Mladá pani bola neraz svedkom keď sa mu spomedzi rúk sypaly bankovky, všetko veliké a vo veľkom množstve.

„Kto by povedal, že takýto ľudia dišponujú s toľkým grošom“ — myslí si. „Koľko by sa dalo za to kúpiť všeličoho, čo (tí teraz) ho sa musíš (zr) zriecť. Chudoba je skutočne nepohodlná — a ešte horšie, keď pomery vyžadujú, aby si pred svetom representoval…“ A už sa zanáša myšlienkou, koľko by sa dalo tak vyťažiť z Lacićovského majetku. Veď sa i tak prv lebo pozdejšie musí predať. Ja veru neprídem variť pre težakov do Dolčín a Angelina ani tak. A potom takéto majetky bez toho nevynášajú: len len že výndeš na svoje vzdor práci a namáhaniu…“

Ináč vzdor tejto tichej závisti cíti istú sympatiu za tohoto človeka. „Dalo by sa všeličo od neho vykresať“ — tak rozumuje neraz v dlhej chvíly, keď sedí sama, alebo pri tetke Dore. „Ako skoro každý mužský sa poddá, keď príde pod zkúsenú ruku… A má v sebe rozhodne čosi vyššieho. Hľa, i starý, ako vidím drží doň. Aspon vec je neslýchaná, že on sám ho vodí skoro každý večer do izby. Uponížil sa až na komornú tento starý mrmloň, ktorý viem, že o mňa veľmi nestojí…“ Ešte väčšmi získal v jej očiach, lebo chlapci lnú k nemu a všade sú mu za pätami. V kajute kapitanovej vypľundrovali všetky šuplíky, kde bolo cvíbakov a suchého ovocia. Boli by sa nedbali štverať hore provazmi a rebríkmi, keby nie Okladina, ktorý im pohrozil, že ich zaraz vysadí na breh. A keď dal odopiať barku od kormy a previezol ich na nej po zátoke, výskali ako blázni a máchali na mater ručníkom: tu ona sa mu cítila zaviazaná a hľadela mu všemožne ukázať, že si ho váži.

Jedno popoľudnie mal ísť do Koprivice, aby sa odobral od nového priateľa pana glavara i ukázal tamejšiemu svetu. Môhol sa náhodou pridať neporiadok alebo mýlka pri vyplácaní: nech ľudia môžu zavčasu, kým sa to dá napraviť, prihlásiť. Sedeli za stolom, keď prišiel človek s múlou pod samárom do dvora čakať pána. Ane, keď doniesla ostatné jedlo, pečené gaštany, oznámila: „Šior Vice, živo vás čaká na dvore.“

„Dobre je,“ odpovedá on. „Povedzte junákovi, že ideme zaraz.“

„A kde idete?“ pýta sa mladá pani.

„Do Koprivice,“ odpovedá on.

„I to musí byť slávno mesto,“ žartuje ona. „Meno mu neznie práve (veľm) toľme vábne.“

„Ako naše dediny vôbec. Ale toto má výtečného glavara a pani glavarušu. Aspon ja nemôžem sa žalovať.“

Chlapci čuli, že on ide na mule a začali domŕzať, aby ich pojal. On ich odhovára ale deti nedajú nič na jeho výhovorky. Prosia jeho, on sa vyhovára na ich mater, žeby ich nepustila. Konečne sa to zunovalo pánu Jurajovi a riekol: „A vy ich pôjmite. Beztoho sú ustavične zatvorení v dome ako rabi. Budú lepšie spať, keď sa utrmácajú.“

„A je to ďaleko?“ pýta sa mladá pani.

„Malá hodinka,“ odpovedá Okladina. „Cesta je skutočne obstojná a ak dovolíte, ja by ich vzal.“

No ona sa naľakala. Živo by sa mohlo zduriť a deti pohádzať a dokaličiť. Šior Jure navrhol, že by deťom dal somárikov. „Somár sa nedurí a potom môže ísť s nimi junak a chlapcov môžeme opásať provazmi a priviazať o samár.“ Tu sa už nedalo nadmietať ničoho. Pani pristala ale zároveň oznámila, že s deťmi by najradšej išla sama.

Pán Juraj vydal hneď rozkazy. Osedlať Berca a dvoch somárikov. Chlapci skáču od radosti a výskajú. Sama mater, vidiac ich radosť, teší sa na výlet. I jej sa síde vytiahnuť nohu z domu, v ktorom sedí ustavične sťa zakliata princezna. Pred kávou zvolala: „No poďme sa shotoviť. Nech príde Mande, deti treba obliecť.“

Okladina ostal sám so starymi.

„Len aby sa im dačo nestalo!“ zvolala stará pani.

„A čo!“ odpovedá pán Juraj. „Nech privykajú. Ja v ich rokoch sedel som na najdurnejšom mulovi bez sedla. Ale pravda — toto sú deti úradnícke, rozmaznané. Hľa, treba slúžka, aby sa obliekli! My sme nenosili takéto toalety. Nohavice z hrubého súkna v zime, z plátna v lete a kabát tiež tak. Klobúkov som sa málo podral. Nosím ho ustavične odtedy, čo som počal plešivieť.“

Prišla i káva, starý pán vyfajčil jednu lulu, druhú lulu a detí a ich matere ešte niet. Okladina čaká trpelive, starý pán pozre naň tu i tu a prerečúc: „Hja, toaleta — trpelivosť!“ Stará pani sa úzkostlive stisla, nerada by, aby medzi bratom a nevestou skrsla hádka. Naveľa sa prihrnuli, sťa povodeň, chlapci i mater sviatočne oblečení.

„Á — hotoví!“ zvolal pán Juraj, muštrujúc chlapcov v námorníckych šatoch, pekne cifrovaných, s čiapkami na hlavách. „Mladí páni sú tedy mornári — pardon, námorníci! Pekne, pekne!“ Chlapci sa postavili hrdo pred starého strýca a upozorňujú ho na to i na to na svojom obleku. Hodil i na paniu pohľad a preriekol: „I naša milostivá sa vyparádila.“ Tvárou mu preletela chmára a zloba.

Mladá pani cíti výčitku z jeho slov a pohľadu i odpovedá: „Musela som sa preci obliecť!“ a na starého pána hodila pohľad prísny. „Dľa mojej mienky niet na mne nič zbytočného a už o paráde ani nehovorím.“

Bola oblečená v svetlomodrých šatoch, cez plecia prehodenú (nečit.) plavú mantillu, klobúčik na stranu stojí veľmi pekne a harmonisuje s vyzývavou krásou jej tváre. Sám Okladina s úľubou pozrel na ňu a musel vyznať, že sa obliekla veľmi vkusne. Ona spozorovala jeho pohľad plný obdivu a cítila sa mu zaň povďačná. „Vidno, že to nie dedinský medveď ako starý — videl sveta a má štipku vkusu…“ A toto jeho uznanie je jej dostatočná náhrada za podceňovanie zo strany starého pána.

Pán Juraj obanoval, že sa odvážil na poznámku. No keď už raz zahryzol do nemilého predmetu, chcel, ako človek metodický, odôvodniť svoje stanovisko, bárs nemá výhľadu, že najde odobrenie.

„Naše staré ženy boly by sa takto vybraly nie do Koprivice, ale ani do Benátok. A boly ženy súce a medzi nimi i pekné,“ doložil s úsmevom. „Na to som ja svedok.“

„Ej pán brat neboli vždy takíto morosni,“ ohlásila sa stará pani, v nadeji, že hroziacu búrku zvráti na žart. „Radi chodievali, kde bolo pekných dievčat. Na fašiangy na fiery — tam museli všade byť. A boli chýrny tanečník. Oj, dievčatá, videla som Lacićovho Zorzetta z Dolčín, bude ples! Tak sa dievky radovaly keď ho zazrely na fiere.“

„Tak je,“ prisvedčil sebavedome, vykrúcajúc šedivé fúzy a mdlé oko zaiskrilo, patrne akousi starou rozpomienkou na zašlé časy. „I my sme sa vedeli zabaviť i zadupčilo sa, keď bola príležitosť… Ale nenazdávajte sa, ani šiora Dorothea takto nezaháľali… Ak mala kde byť fiera, toľko dní pred ňou mali sa rúče okolo Zorzetta. A chudák Zorzetto musel za každým lámať ľad u pápu a dakedy u mamy… No a teraz povedz sama, či si kedy mala (ka) kapelín (klobúk). A boli sme na parádnych fierach.“

„Vtedy ich nenosili!“ zvolala mladá pani, červená od rozčúlenia.

„Nosili, nosili — všade po mestách ich bolo. Do dedín pravda nevnikla ešte vtedy tá smiešna moda. Teraz ich začnú nosiť i naše slúžky!“ rozhorlil sa starý pán. „A ešte sa svet ponosuje, že nemožno vychádzať. Ako výndeš, keď ti celý dôchodok nestačí ani na parádu! A kde je luxus v zariadení domu, luxus pri hostinkách a čo najobyčajnejších! Ja vravím — nech čert vezme takú ekonomiu. A nedivím sa, že sme po uši v dlhoch. Len sa divím, ako nás dosiaľ nepredali.“ A obrátiac sa k Okladinovi doložil s výčitkou: „A vy mi ešte prídete s vašimi prednáškami o vzmáhajúcom sa blahobyte, o slobode. Otroci sme, pane môj, nízki otroci!“

„Ak máte ísť, deti, choďte!“ zvolala stará pani. „Brojiť proti móde bude vždy dosť času, keď sa vrátite.“

Mladá pani sa sobrala. Okom, ktoré sa leskne hnevom, pozrela na Okladinu, akoby ho vyzývala, aby šiel. Na odchode starý pán, možno obanujúc, čo pohovoril, riekol neveste: „No, nepoťahovať všetko na seba, milostivá! Hovorilo sa vo všeobecnosti. Viem, proti prúdu plávať nemôže každý.“ A podal jej ruku. Ona sa usmiala, no úsmev jej je silený. Prikývla hlavou, akoby chcela povedať: „Keď si vyhrešil, darmo teraz naprávať…“

Vo dvore sa medzitým vystrojila celá kavalkáda. Deti naložili na somárikov a sám starý pán opásal ich provazmi a priviazal o samár, aby neztratily tak ľahko rovnováhu. Pre paniu čaká osamárený sivko, starý mul, (ak) ako ho zovú Berac a junák pri ňom s čiapkou v ruke. Medzi veselymi pokrikmi vyšla spoločnosť zo dvora a hore vrchom z Dolčín, na cestu, ktorá vedie pomedzi vinice ku Koprivici.

„No, či ste čuli, akú mi dal lekciu!“ začala hneď vyše dediny, obráťac sa k nemu, ktorý jazdí hneď za ňou. Deti s oboma junakmi poslali po predku. No aby ju chlapi nerozumeli, začala hovoriť taliansky. Snaď i z obyčaje, ktorú len pri strýcoch odkladá, lebo starý pán Juraj zo zásady netrpí taliančinu v dome, bárs šiora Dore tieto poriadky ťažko nesie, vychovaná taliansky, ako všetky jej vrstovnice z lepších rodín. „Nemôže sa veru povedať“, pokračuje pani, „že môj strýc má k hosťom zvláštne ohľady, bárs tetka toľme vychvaluje jeho galantnosť. On by chcel, aby každý myslel jeho hlavou a aby každému trvaly šaty po desať rokov. Či som ja vina, že on má záľubu vyzerať horšie od šustra? Ja rešpektujem jeho obyčaje, ale žiadam, aby i on šetril moje, vlastne požiadavky aké mi kladie spoločenské postavenie.“

Rozhorlila sa a z oka jej šľahajú blesky a tvár jej horí rumencom. Okladina pozerá na ňu so zaujmom. „I táto má v sebe dosť pepra“ — myslí si — „a nevyzerá najhoršie.“ Energické ženy sa mu páčia, ale z druhej strany si myslí: „Chudák pán Dragutin, zdá sa, bude prikrytý pantoflom. Vidno, že ženička ťažko nesie zubadlo, čo jej vložil starý pán…“

„A čo si počnete, to sú jeho zvláštne náhľady“ — tíši ju Okladina. „Starí ľudia, menovite mládenci, obľubujú si v extrémoch. Na príklad mne zdelil svoj system života — mať čím menej potrieb — pekné zásady, to uznám, theoria duchaplná, bárs nie celkom nová: ale má chybu ako všetky theorie — že sa nedá previesť. Málo sa najde v dnešnej spoločnosti ľudí, ktorí by sa chceli navrátiť k pomerom primitívnym. Spoločnosť je komplikovaná, zkazená, ak chcete — ťažko v nej dýchať, má mnoho zbytočného ballastu, zaoberá sa maličkosťami a veľké zaujmy prepúšťa bez povšimnutia, muchy lapá a púšťa volov, ako hovorí príslovie: no, je spoločnosť naša, náš výtvor, náš vzduch previeva ňou a darmo je, ja by sa nechcel vrátiť na stanovisko prekonané.“

„Ale potom nerozumiem, prečo terrorisuje, prečo natíska svoje náhľady zastaralé. Veď to ani nenie delikatne — vystatovať sa voči mne, ktorá som odvislá od neho. Ba naostatok vyhodí na oči i ekonomiu, dlhy. To všetko za tých pár zlatých, čo tu i tu pohodí ku podpore. A skutočne vie, kde jesto detí, požiadavky veliké, že ťažko výnsť s tým malým platom. Ľahko jemu šomrať a preporúčať, aby bolo čím menej potrieb: on je v Dolčinách, nik mu neprezerá aký nosí kaput. Ale nech výnde na promenadu, kde chodia ľudia v ošuchanom kapute: uvidí, ako sa bude v ňom cítiť…“

„To sú všetko výhonky divé,“ začal Okladina. „Také divé výhonky má každý strom i šlechetnej fajty, ktoré z nezrady vystrelia zo pňa a rastú na vospust sveta a ovocia — ak ich nemá kto obrezávať. A on je taký strom, nechaný na samého seba. Neoženil sa, preto nemal ho kto obkliesniť, zbaviť nemožných náhľadov. Ale zato je dobrý, šlechetný človek. Málo som sa stýkal s ním, no čím diaľ sa stýkame tým viac svetlých stránok nachodím pri ňom. Tie ma núťa prehliadať takéto malé chyby a zabúdať i veliké hriechy. Vy viete historiu mojej matky — vyznám, že som vstúpil s nenávisťou do jeho domu. A dnes? Dnes inakšie smýšľam…“

„Ano i s ňou terrorismus, tyranstvo!“ zvolala s rozhorčením. „Dosť som sa o tom napočúvala, čo s ňou robili. A prečo? Pre predsudok — nič iného. A ona sa preto trápila celý život, (m) ani smrť nemala pokojnú… No ja-ja som druhá. Môj muž sdiela moje náhľady, ale sa vie akomodovať. Nechcel by vyzývať starých, lebo čakáme… Viem, nenie pekne, ale lepšie sa priznať, ako zatušovať. My rátame na dedictvo, a rátali by sme, i keby sme boli v lepších pomeroch. To je naša povinnosť ako rodičov. A preto nereagujem nikdy na jeho útoky. Myslím si pri tom: Ty starý šomri, koľko chceš — bez toho nemôžeš dlho. Vytvoriť ma nemôžeš z dedictva i keď ma vyháňaš zo srdca. Budúcnosť je naša a tvoja je minulosť… a zakaždým mi síde na um, že to z neho hovorí zmarený život. Lebo hovorme čo chceme, jeho život bol preci len bez cieľa, bez šťastia, bez uspokojenia. On doniesol obeť, keď sa neoženil, za rodinu, aby majetok ostal v celosti. Obeť mu v mladosti nebola toľme ťažká — no čím diaľ tým väčšmi cíti jeho dosah a preto sa hnevá na nás. Ako by sme my boli od neho vyhľadávali, čo takého! A nám by bolo jedno: uspokojili by sme sa s menším podielom a bol by nám tak milý ako terajší podiel, lebo by sme na menší boli rátali.“

Mladá pani cele slobodne vykrámila svoje myšlienky, Okladina musel žasnúť nad jej uprimnosťou. Sišlo mu na um, či to nebude púha affektacia a zas keď pozrel na jej vyzývavú krásu, na oko iskriace ohňom zdalo sa mu, že od tejto osôbky pretvárka je ďaleko.

„Ešte by povedala viac“ — pokračuje ona. „Prečo vás vytvoriť z dedictva?“

Okladina urobil záporný posunok.

„Viem-viem,“ pokyvuje ona hlavou. „Vy nepotrebujete a potom jesto vo vás hodne hrdosti. Vy sa chlúbite, že bez ich dedictva máte koľko oni, možno i viac. Ale s druhej strany, vaše stanovisko nenie v poriadku. Vy akoby ste uznávali, že čo urobili vašej matke, bolo slušné a spravodlivé. Ja na vašom mieste nemala by pokoja, kým by ma neuznali slavnostne za syna sestrinho. Tú satisfakciu sú dlžní pamiatke vašej matky…“

Okladina sa zachmúril. Po chvíli doložil: „Ja za tým idem — musejú ma uznať a čiastočne ma i uznali za jej syna. Ale ja nežiadam, aby dali na ten spôsob výrazu tomu uznaniu. Moja matka upela za ich láskou a nie za svojím podielom: ja jej chcem vybojovať tú lásku.“

„Hrdosť — veď som hneď povedala!“ zvolala a zasmejúc sa veselo dodala: „Tým lepšie pre nás, uznaných dedičov. Viac sa nám dostane a nebude medzi nami rozbroja…“

Šťastlive sa dostali do Koprivice, celá spoločnosť. Vjachali slavnostne pred pohostinný dvor pána glavara. Pani glavaruša sa nesmierne znepokojila a odvedúc Okladinu stranou, vyčituje mu nemilosrdne že ju takto prekvapil a nedal jej znať po honcoch, koho má očakávať… „Teraz ja musím sa pre vás hanbiť pred paňou, lebo sa nič neshotovilo.“ Okladina jej vysvetľuje, že došli len na chviľku a tak musí odpadnúť všetko hostenie a ďalej že pani došla púhou náhodou i to sa rozhodla v poslednú chvíľu. „Ináč je váš dom po svojej pohostinnosti dávno a na široko známy a nenie utisnutý, aby sme my jeho slávu roztrubovali. Tým menej by mu mohla škodiť naša hana. Ale ak chcete urobiť viac než treba, dajte chlapcom fíg a nám kávu a pokoj…“

Tak sa i stalo. Oni dostali kávu a to bielu, veľmi dobrú a hustú. U pána glavára sa najde celý rok mlieka a v sezonu ho je toľko, že by sa v ňom môhol kúpať. Lenže sa on nekúpe v ňom, ale dorába z neho výtečný syr. Deťom doniesla po hrnčíku mlieka, potom miešaninu zo suchých fíg, mandlí a sušeného hrozna. Ba ešte na odchode dala im po uzlíčeku fíg a mandlí, každému po jednom poriadnom granatovom jabĺčku a po mädovníku, ktorý ona vlastnoručne upekla. Okladina zas našiel všetko v poriadku, víno odobraté i vyplatené dľa dohovoru: nikde najmenšia ponosa a nespokojnosť. Ešte slnce stálo dosť vysoko, keď spoločnosť sa odobrala od pana glavara. Deti zas priviazali o samáre pri dozore domáceho pána. Rozlúčili sa veľmi srdečne, ani bohvie akí starí známi a podávajúc si ruky privolali si významne: „Po oberačke — do videnia!“

Na zpiatočnej ceste zas jazdila pani pred Okladinom. Sotva vyšli z dediny, ona zas nadpriadla o svojom predmete. Okladinovi už pomaly omrzelo počúvať tú istú historiu. No počúva preci trpelive, zo zdvorilosti.

„Teraz by už rada vedieť: za čo nás považujte vy. Či sme vám rodina, ľudia celkom cudzí, ľahostajní.“

„Pred Bohom i svetom sme bratranci,“ odpovedá Okladina. „Nebolo by pekne, keby sme to my podvracali. Môžu nás deliť predsudky, možno i pobočné ohľady a snaď i zaujmy — no krv nenie voda, ako vraví príslovie a sväzky krve nedajú sa roztrhať tak ľahko…“

„Mňa teší vaša odpoveď,“ pokračuje ona. „Lebo mne záleží na tom, aby ste sa nenazdávali, že sme my kedy čo urobili proti vám. Teraz, keď ste sa s nimi ako tak sblížili, môžete sa bližšie informovať: uvidíte, že s našej strany nebolo najmenšieho proti vám.“

„Ja sa o tom informovať nejdem,“ odpovedá on. „Najprv lebo vám verím, potom lebo nikdy nikto z nás nemal vás v podozrení pre také dačo a na ostatok, lebo záležitosť je trapná a ja by najradšej, keby sa minulosť pochovala a obe strany zabudly, čo bolo nespravedlivého.“