ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vošli do domu, do prízemia. Jedáleň, kam vstúpili, je izba priestranná vykrášlená obrazmi v pozlátených rámoch. Všetko odtisky krajinomalieb, vyvedených v barvách nesmierne živých. V prostriedku stôl politírovaný, pokrytý pestrou pokryvkou: na štíte kanap červený, potiahnutý plyšom, kredenc, mohutný, až monumentálny, preplnený riadom porcelánovým a sklom. Vôbec zámožnosť, blahobyt…

Vošla pani Rogačová a sotva sa svítala s hosťom, začala muža hrešiť.

„A čo je to za spôsob — čo nevedieš hosťa, kde patrí. Prosím, odpusťte, tu je neporiadok…“

„Ja nepozorujem nič takého“ — odporuje hosť obzerajúc sa v jedálni v nedorozumení. Neporiadku tu skutočne nenachodí.

„Prosím — račte vy za mnou. Môj muž je roztržitý: koľko ráz mu čo povieš, toľko ráz zabudne…“ A kráča ona po predku ku dverám, ktoré sú oproti: otvorí ich a núka hosťa napred. No ten sa odtiahne a púšťa ju.

Vstúpil do izby a zvuk kročajov mu zamrel, pritlumený hrubým kobercom, ktorý pokrýva celý salon. V prostriedku stolík s hrbou albumov, váz a kytíc — garnitúra plyšová červená, na stenách obrazy v živých barvách a na štíte olejové podobizne pána Rogača a jeho panej, patrne z mladších rokov. Jeho ťahy, trochu sedliacke zadýchnuté tým sebavedomím, aké dáva blahobyt ľuďom, ktorí sa mu ešte nestačili privyknúť — to veľmi sa snáša s okázalou nádherou tejto izby. Dýcha to všetko cudzotou, škrobenosťou, takže si vydýchneš s uľahčením, keď môžeš vystúpiť z takej izby. Tu mu sišla na um izba v kaštieli s troma starymi — i musel uznať, že by sa v nej preci len ľahšie udomácnil…

Pani doniesla kávu, potom kalíšky, postavila fľašku s dobrou vugavou i maraškinom, doniesla cukrového pečiva a rozložila sa i ona vo foteli.

A teraz sa počala konversacia, kde je každé druhé slovo „odpusťte“ alebo „dovoľte“, alebo „račte“ v akej si takýto ľudia obľubujú, súc istí, že je to jemné i krásne a ktorá tak chytro unaví človeka mysliaceho dľa svojej prostej hlavy a nie dľa Kniggeho alebo Galathea. I Okladina sem prišiel nie dať sa natláčať prázdnymi formuľami, ale navštíviť starenu, ktorá ešte prechováva rozpomienky na mladosť jeho matky… na mladosť, ktorá mu bývala vždy akási záhadná a ktorá sa mu zas predstavila živo, keď vstúpil do kaštiela — domu, ktorý sa kedysi ozýval jej smiechom, jej hovorom a možno zatvoril do svojich hrubých múrov: dosť žiaľu, trápenia a sĺz… Pán Niko spozoroval, že sa hosť obzerá k dveram, akoby dačo očakával.

„Nie nie — ona vám sem nevkročí. Ani za celý svet!“ zvolal v smiechu. „Čo chcete — starosť, má svoje fantazie a predsudky… Toto jej je pripansky!“

„Á — naša stará!“ rozosmiala sa pani. „Ona hovorí, že je rúhanie držať v dome krajšie, ako je v kostole. Nuž, divné má nápady…“

„A ja by si ju žiadal preci vidieť,“ zvolal Okladina až vrele. „Keby ste dovolili…“

„Ó to je ľahko!“ odpovedá pán Niko. „Poďme tedy. Beztoho ma vyhreší, že som vás k nej rovno nepriviedol.“

Vyšli zas do pitvora a v tmavom úzadí odchýlily sa (vráta) dvere a v nich sa zjavila tvár biela, dosť tučná ovenčená šedinami, pekne prihladenymi. Pred uchom práve urobená je z nich guľa, ako to daktoré staré ešte nosievajú.

„Majka“ — zvolal pán Niko — „vodím vám ľaľa našho hosťa, pána Okladinu, čo som vám ho spomenul…“

„Vôjdite, druže — prejdite,“ zvolala živo, otvoriac dvere do korán a čakajúc naklonená vpred ako mak. „To je on tedy — hovoríš, najmladší!“ zvolala upierajúc naň oči plné radosti. „No — pravá ona — Boh jej daj raj! Pravá ona, vo všetkom, iba že toto má fúziská!“ A stará sa rozosmiala a v oku jej zahrala slza i smiech sa akosi roztrhal… Stisla mu ruku, vo svojej mäkkej, teplej a nevypúšťa ju. Pozerá naň skúmavo a vidiac, že on nenie pyšný, že ju neodmieta, ani sa neodhrna od nej — dovolila si to, čo šiora Dore sa neopovážila: pohladila ho po tvári…

Mladá pani z pitvora pozerá na čudnú starú, pokrúti hlavou a zhrýza sa: „Bože môj, to sú manýre! To je už pravda, že s takymi manýrami nemôžeš do kamara de ricever…“ A pohoršená ide do salona a odnáša, čo prvej nasnášala.

„No, sadni synko, sadni — semka.“ A sama mu nadložila stolček vysoký, shlobený z dosky, ako sa užíva dosiaľ v domoch težackych. Do tejto izby sa uchýlilo patrne všetko, čo sa mohlo odniesť zo starého domčeka, v ktorom stará prežila mnoho žialov ale i veľa radostí. Postel stojí na kavalettoch (kobylinách), široká, manželská posteľ, prikrytá kobercom doma tkaným a pradeným. Na štíte postele skromná Bohorodica v tmavom ráme, okolo nej sťa veniec, ruženec o velikých čiernych zrnách. Stolík biely, prikrytý bielym obrusom, druhý stolík pod obrazom Matky Božej siňskej na ňom sliepňa svetielko v pohári a z oboch strán po kytici tiež v poharoch kvetovaných. To je všetko, čo sa tu dá vidieť.

„Ja už len „ty“, môj synko — odpusť, ja som ti taká čudná stará… I tvojej mame, keď bola takáto mladá, tiež ty. Ale keď sme boly samé! Pred pápom, pred mamou — á ja! to sa muselo šiora Klementina… A keď ja jej tak šiora Klementina, ona mi za každým zažmurkala — a len toľko, že sme sa nedaly do smiechu. Ale museli sme hľadieť, aby nezbadal pápe. Bolo by hneď — čo je to, šiňorína: aká to zas kofidenca (dovernosť) s čeliadkou! Nuž v tie časy tak chodilo a teraz zas takto a kto vie, čo bolo lepšie: tak alebo takto…“ A stará složila ruky do lona a zahľadela sa kamsi. Možno z diaľky loví staré rozpomienky a na nich sa prechodí, ako by znovu chcela zažiť ten dávny dávny svet, z ktorho nezostalo hľa už ničoho, len ona, biedna rúcanina, tiež na spadnutí… Tak dávny a preci jej sa zdá, že bolo to všetko včera iba. Čím sa viac rokov nastýbalo medzi dnešok a (vte)tehdajšok, tým sa to akosi väčšmi sbližuje a medzera sa ako by roztápä…

Okladina hľadí na ňu dychtive, ako ozvenu tých časov, ktoré mu bývaly tak záhadné a vábne. Neraz dochytil matku, ako šarvanec, ako sedí, so sklonenou hlavou a rukami takto do lona, stopuje dávne deje a ako jej slza odvisla na riasach. Tu keď sa čo pohlo v dome, ona sa vytrhla z dúm, vzdychla a utrela oči — zas sa usmieva a chodí po dome svojim tichým krokom. A keď mala umrieť, on už bol pri rozume: pamätá, ako si žiadala dakoho od svojich z Dolčín. Pamätá, ako telegrafovali i išli čakať na parník — i ako sa vrátil otec a starší brat zronení zas do domu… Vtedy nepochopoval do základu, čo to bolo, ako dnes pochopuje. Rodičia nemohli jej odpustiť, že sa vydala za Okladinu — fuj! Aké meno plebejské, za pomorca! Pozdejšie bratia neodpustili ani vtedy, keď Okladina plával na svojej lodi, Klementina ju nazval — a pozdejšie založil obchod na Rieke. Tak ako jej neodpustili ani po smrti, ktorá preci vyrovnáva všetko; aspon z toho, ako ho dneska prijali, nemôhol inakšie súdiť.

Nie div, že počúva túto starú zbožne, ktorá bola dôvernicou jeho matere, ktorá jej pomáhala nezištne snášať aspon čiastočne súženie. A keď ho pohladila, keď ho oslovila ty, jemu sa zdalo, že to pozdrav z nadzemských svetov.

„A teraz vás počastujem — hej veru, na každý pád,“ vzpamätala sa stará a ciepka po izbe, berie z výklenka fľašu s vugavou, kladie na stôl i starosvetské kališky i mädové koláče. „To je všetko na našu — my sme sa nenaučili lepiť z cukra kadečo…“

„Ale majko, veď sme my už pili!“ zvolal (Nik) pán Niko so smiechom. „Čo sa budeme nalievať…“

„Daj pokoj synko,“ odpovedá stará — „nech ho počastujem ja. Dosť zle, žes’ ho zaraz nedoviedol. Ale viem — bolo mu treba ukázať celú slávu, v ktorej plávame. A ono je to všetko márnosť. Lebo ver mi, groš čo sa ľahko zarobí, ľahko sa i utratí. Môj kým chodil s trabakulom, trápil sa, bol spokojný — a od kedy ste šli na Rieku a začali hrať o tisícky ostarel a umrel… O viem ja dobre, prečo ja z tejto izby nevychodím. Tu je, ako bývalo za starých čias, lebo tak bývalo o mnoho lepšie. Napime sa my — na naše zdravie!“ A starena prvá zdvihla pohárik so žltým mokom, ktorý ona sama vytlačila zo suchého hrozna a opatrovala ako sa naučila. Tak sme s tvojou matkou — ostatný raz, čo som ju videla veselú. Poď moja Kore, napime sa na jeho zdravie… To bol tvoj otec — vtedy sa boli spoznali na našej hostine. Bol človek súci, hodný, každému sa páčil i v kaštieli. Ale tu keď sa predstavil, o čo on chodí: všetko sa prevrátilo. Ju zatvárali, i hrozili, i všakovak! ,Nie, neboj sa, dušo — pošepla som neraz — to je iba pýcha a Boh nemiluje pýchu. Odhoď ty od seba pýchu a drž sa Boha, čo ti nakladá…‘ Tak sa vydala, bárs jej povedali, že už nemá ani otca ani matere, ani brata. Vydala sa, odhodila sa od všetkého a nasledovala muža svojho: i písala mi, že neobanovala… A oni? Veď vidíme, čo oni: žijú bez radosti, bez spokojnosti. Čo majú, to príde do hrtana cudzím a keď umrú, nebudeme im mať ani kto zavynšovať: Boh im daj pokoj duši!“

„Nehovorte majko, majú synovcov,“ zahriakol ju pán Niko. „Tí preci sú nie cudzí.“

„Synovcov!“ kýva stará hlavou. „Ako by ja nevedela! Poženili sa, majú detí a čakajú, kým starí vypustia ducha. Nie sú cudzí — horší sú, ako cudzí: keď prídu ich ženy, krčia nosom, hundrú na starých… Ale do očí pekne, sladko a nežne. Pošlú i koláčov na sviatky starým…“

„Čo všetko vie moja mama!“ smeje sa pán Niko.

„Viem — akože. Rozumiem ja, chvalabohu. Staroba vraj bude ako detstvo: ale ja som nie dieťa. I šiori Dori sa neraz vyšmykne slovo — i keď by nechcela. Ó viem ja… Vidí i ona všeličo, vidí dobre a rozumie: ale nechce vyjaviť. Lebo v kaštieli vám je raz tak: čo urobí mužský to je dobre a ženská mlč. Tak chceli i nebohú — ale tá sa nedala a odhodili sa jej. A šiora Dore — ona je tichá, tá neodporuje. Ale rozumie dobre. I voňahdy mi povedala: Keby ja len Dore, vedela, kto bude v kaštieli rozkazovať! Možno tvoj Niko: naši predajú všetko, nebude sa chceť ani jedna tu zakopať a trápiť s težakmi. Ver mi, ak má prísť na cudzích ešte by bola najradšej keby padlo na tvojho syna. Ty si tu vyrástla a bolo by (nam) mi ľahšie akosi. A naši sa toho boja a preto nežičia tvojmu Nikovi…“

Pán Niko sa rozosmial. „Ach, majko, čo mi to hovoríš. Syn pomorca, ako ja — a mal by zasadnúť v kaštieli. Darčićovci by sa obrátili v hrobe!“

„Ja som jej napomenula: Máte vy komu zanechať — máte ešte druhú rodinu — po sestre… A ona len vzdychla a povedala na ostatok, že nemajú druhej rodiny. Tak povedala — verte mi! Ach, či som sa najedovala! Aká prevrátenosť: a ona je nie zlá, verte — ona je dobrého srdca a darmo, k nej nemala srdca a či sa bála…“

„Ó my sa na dedictvo nedržíme!“ zvolal Okladina trpko. „Nevedeli by sme si čo počiať v kaštieli. A potom my ho žičíme druhým, čo sú možno potrebnejší, lebo naň rátajú… Nehovorím, že by ma bolo tešilo, nech ma prijmu aspon trochu, aspon z ďaleka tak, ako syna sestry… Ba ufal som sa, že sa nakriatnu — no oni nič — dobre, načim sa zaobísť i bez toho. Neprosili sme dosiaľ a odteraz budeme ešte menej.“

„Oh, že sa nakriatnu a šior Jure — božechráň synko!“ zvolala stará. „On by sa bál, že by sa starí v hrobe obrátili. A oni — viem, teraz, keby sa mohli vrátiť ztadiaľ inakšie by mysleli… Nedržali by sa prevrátenosti. Nebohá šiora Jule na smrti — ja som tam bola i viem — zaplakala, keď ma videla. ,Ah moje dieťa!‘ tak zavolala — ,Kde si mi! Či ťa už nikdy nevidím!‘ Ale starý nedal — starý a tuto syn…“

Okladina sa vracal zamyslený hlboko od starej ženy. Keď sa odberal zaplakala i vybozkávala ho, ako svoje vlastné dieťa. „Oh synko, ktovie, či ťa ešte kedy vidím…“

„Možno prv než sa nazdávame!“ preriekol Okladina a vzdor tomu, že sa v ňom pobúrily žialne city hodil pohľadom na pána Nika akosi potuteľným, ba skoro výsmešným.

„Odpusťte starej“ — prihovára sa mu pán Niko, keď sa bol rozlúčil s mladou paňou. „Odpusťte — staroba má vrtochy, ako dieťa. Mohla by žiť pohodlne, nič nechybí — ja by nedbal keby len Boha vzývala. Lebo ako treba aby niekto pracoval, honobil — tak je zas treba aby dakto v dome slúžil Bohu. Duša sa ti v tomto svete obtíži hriechami, nevieš sam ako a v starosti, abys’ čo viac nahonobil, zabúdaš na ňu — dobre je i užitočné, aby kto druhý pečoval o ňu… Ale ona nie — ide do kostola, modlí sa i ruženec i všetko, i postí sa, ako ja, alebo ktokoľvek mladý: no ináč ona musí ustavične dačo prplať. Tu pradie, tu zas pletie. Ledvým činom som jej krosná vysúdil z izby. Naschvál som zlomil návoj a potom sa vyhováral, že ani jeden majster ho nemôže zreparovať.“

„Milá starena, vaša pani matka“ — odpovedá Okladina vážne. „A ona jediná je na príčine, že nebanujem, že som sa do Dolčín ustával. Ba práve keď bude stihu, prídem zas…“

„Ale prosím, rovno do nás!“ zvolal pán Niko. „Mňa by nesmierne tešilo a moja — netreba ani hovoriť. Tedy ja očakávam na isto…“

„Ďakujem uprimne ale bolo by prinápadné“ („A ja nechcem tým tam dať pocítiť, že som urazený“)

„K vôli nim také ohľady!“ zvolal pán Niko rozhorčený.

„A čo si počnete — ujci sú…“

Už sa dobre smrklo, keď vstúpil do kaštiela. Šiora Dore, šior Andre i čeliadka v jedálni na kolenách modlia sa ruženec. Okladina ostal v pitvore, čakajúc, kedy sa skončí. Keď tu zrazu stvorí sa pri ňom pán Juraj.

„Račte dnu“ — volá ho do izby, oproti hlavnému vchodu. V nej je široká posteľ, písací stôl i čosi ako škriňa s knihami v starej väzbe. Na stolíku stojí trojramenný benátsky svieceň, v ňom horia tri plamienky žltkavé, ako olej olivový obyčajne vyvádza. (I šior Andre) Pan Juraj vzal lulu na dlhom pipasári a poťahuje husté oblaky. „Ehe-ehe“ — odvráva si — „oni majú svoju pobožnosť. Každý večer takto. A ja hľadím so strany… Vy — vy chodíte do kostola?“

„Prečo nie ak stihnem,“ odpovedá Okladina. „Ale mnohoráz nestihneš, alebo si v ceste.“

Pán Juraj vypustil oblak dymu a vidno, nad čímsi premýšľa. Po chvili doložil: „Viera je poklad, kto si ho zná vážiť… Ja som ju ztratil v školách: túto vieru, čo sa javí takouto hľa pobožnosťou vonkajšou a formami prijatými… Čosi druhého zostalo vo mne, ale to je ako oblak, bez formy a obsahu. A keď vidím mojho brata, toto dieťa ešte so šedivými vlasmi, ktorí verí všetko, ako cirkev prikazuje a verí len preto, že nemala kedy v ňom skrsnúť ani jedna pochybnosť; keď vidím moju sestru, ktorá verí, lebo tak to musí byť, tak nakladá povinnosť, aby sa verilo: ja vidiac ich vieru, ja im závidím. Lebo oni sú spokojní.“

„Tedy čo vám prekáža, aby ste sa jej i vy chytili!“ zvolal Okladina, ktorho sa nepríjemne dotkly takéto reči z úst starcových.

„Presvedčenie môj pane!“ odpovedá pán Juraj.

„Ja myslím“ — na to Okladina hodiac prísnym okom naň akosi vyzývavo — „ja myslím, že presvedčenie nemáme slúchať, ak smeruje proti (dobru) duši… Spasenie duše je prvá vec — čerta mňa vytrhne moje presvedčenie, ak som pri ňom zatratil dušu. Lebo presvedčenie sa môže meniť — dnes tak, zajtra inak: a isté veci sa nemenia.“

„Ja som nie z tých,“ odpovedá pán Juraj — „čo menia presvedčenie ako kepeň. Práve v tom vidím známku muža, prvú cnosť: aby sa ho držal pevne.“

„Ak je pravé a zakladá sa na pravde,“ doložil Okladina. „Lebo jesú i takí, čo sa presvedčenia držia dľa formy, zato aby sa ho držali a dokázali sa konsekventní. Ak sa i ukáže, že ich presvedčenie zakladá sa na nepravde, alebo krivde, preci sa ho držia k vôli dôslednosti. No takí ľudia sú neužitoční, ba škodliví na svete. Neschopní pokroku ani nápravy v žiadnom ohľade. To sú nie ani ľudia, ale skameneliny akési — mumie, mrtvoly, ktoré morálne dávno umrely, prvej než nastúpila smrť prirodzená.“

Z hlasu mladého človeka vyznieva rozhorčenie, i oči mu svieťa a ostro sa upierajú v tvár starého, ktorá v ničom nezmenila svoj výraz, vždy pokojný, flegmatický. „Hľa“ — pravá mrtvola, pravý kameň i on“ — jeduje sa Okladina. „Z kremeňa vykrešeš iskru a z neho bys’ nevykresal iskru citu…“

„Vy ste trochu priprísny, mladý pane!“ riekol starý vypustiac oblak dymu. „K presvedčeniu sa neprichodí od dneska na zajtra, ale dlhým, ťažkým pochodom, na základe mravných zásad a pozorovaní. Nemožno tedy žiadať, aby takúto dlhú, ťažkú prácu rozrúcal jediný nápad, náhoda prostá, vrtoch číkoľvek. Naopak, pred takou prácou dlhých rokov, i keď nezodpovedá našmu vkusu, mladosti sa patrí pokloniť a nie odsudzovať…“

„A vari odobriť!“ zvolal Okladina hlasom rozčuleným. „To vari primnoho žiadate od syna vašej sestry, pane Darčić. Snaď ste nezabudli ešte, čo vytrpela pod tyranniou vašej krutej dôslednosti, ktorá ju prenasledovala celý život, i strpčila jej smrť. Od jej syna, ktorý prišiel v nadeji, že aspon po jej smrti ste sa popravili a našiel vás všetkých, všetkých zatvrdilých, pohrúžených do svojej velikosti a slávy. Ako odpustiť takému systemu — ako?“

„Ah — vy tedy bijete ta!“ zvolal pán Juraj a oko mu šiblo čudným plameňom. „Vám sme nedali, ja sa ufám, v ničom pocítiť, čo bolo v minulosti. Príjali sme vás skôr priateľsky. No to je pravda, rodinných sväzkov my neuznávame, ani už neuznáme — aspon ja nie — takých sväzkov, ktoré (vo) maly ohrožiť základy našej rodiny, lebo sa protivily jej obyčajom a zákonom… Lebo každá rodina musí podliehať istým zákonom. A v našej bol taký zákon: poslušnosť. Kto sa mu nepodrobil, jednoducho sám sa vytvoril z jej sväzku. A vaša pani matka tak vykonala — prestala byť členom našej rodiny. Musíte vedieť, že sa to nestalo razom, sebevoľne: upozornená bola viac ráz, vážne a prísne napomenutá — konečne jej bolo oznámené, aký bude mať za sebou následok jej krok. A ona ho preci urobila z vlastného rozhodnutia, v úplnom povedomí, čo robí: prosím tedy, aká je tu krivda? Keď ja skočím sam do mora, vediac iste, že sa musím utopiť a preci len skočím: aká sa mi stala v tom krivda? Naopak, ona chcela nás tyranizovať; prisiliť, aby sme urobili niečo, čo sa protivilo našim obyčajom. Kto mňa môže prisiliť, aby ja uznal A, alebo B, za svojho, keď ja zaň necítim ničoho, keď je mne úplne ľahostajný, možno i protivný?“ Okladina sa nepokojne pohol na svojom mieste a perny sa mu chvejú hnevom. „Prosím, mladý pane — len sa nerozhorčovať! Vzdor úcte, akú som cítil k vašmu otcovi, ja som nemôhol nikdy objaviť ani tôňu dákeho druhého nežnejšieho citu…“

„Môjmu otcovi na ňom sotva čo i záležalo“ — vybúšil Okladina a jemu samému sa zdá, že vypálil ostatnú zbraň. „A z jeho synov, ja vás ubezpečujem, ani jeden nebude chodiť za ním… Vašu priazeň vy reservujte, komu len chcete: tyrannizovať vás my nebudeme. No, že ste odpudili sestru, šlechetnú, dobrú, ktorá bola dôstojná vašej lásky, ktorú každý vysoko vážil, že ste sa jej odriekli ako dákej nehodnice, chceli ste ju pokryť hanou — čo sa vám pravda nepodarilo — to je, pane Darčić nehodné, mrzké, hriešne a nezodpovedá naskrze vašej báječnej velikosti, ktorú ja — vyznám, nemôžem v ničom objaviť, ktorá neviem kde je — snaď len vo vašej fantazii, ktorej sa nikto nekorí, ani ju neuznáva, popri ktorej každý prechodí s útrpným úsmevom (za svoju) o svojej práci seriosnej a užitočnej, ktorá jedine ak záleží v lenošení, opovrhovaní prácou, snaživým pričiňovaním, honobením, pokrokom a zveľadkom… Slovom, vy miesto odsúdiť ju, odsúdili ste seba, miesto shanobiť ju, shanobili ste seba.“

„Môhol by vám navrhnúť, aby ste sa vzdialili“ — začal pán Juraj, ktormu tvár podbehla krvou — „keby si nectil pohostinstva… No prosím, neráčte vy tiež naň zabúdať. A predovšetkým uctite si náhľady, menovite starších, i vtedy, keď sú vám proti srsti. To je prvá požiadavka slušnosti, ktorú mladý človek nikdy nemá ztratiť zpred očí. Menovite nie (ten) vtedy, keď bráni vec slušnú a spravedlivú. Urážkami nepresvedčíte, ale zatvrdíte protivníka…“

Okladinovi ešte hučalo v hlave po jeho výbuchu — nerozumel ničoho, čo starý hovorí: iba vidí mu líce podbehnuté krvou i oči rozžiarené hnevom a k uchu mu doráža zvuk jeho hlbokého hlasu, celkom pokojného. On očakával, že starý skočí, ukáže mu dvere — no teraz, keď čuje miesto toho jeho tichý hlas, uľahla sa prudkosť i zalialo mu dušu čosi bôľneho. Akoby razom ožilo, čo po kúsočkách nasbieral z minulosti — vidí matku, s užialeným okom hľadí naň, ako by ho napomínala, vytýkala… Je mu jasné, že prekročil hranice, nedržal sa jej nauky — i prišlo mu nesmierne ľúto a slza vypadla z oka.

„Odpusťte — odpusťte pane — pane — už ani neviem, ako vás volať,“ preriekol mladý človek. „Cit ma uniesol, lebo srdce prekypelo…“

„Račte do jedálne“ — odpovedá pán Juraj — „modlitba sa skončila…“

A podopierajúc sa o palicu, kráča neistým krokom ku tichej jedálni. Na tvári mu nepozorovať stopy rozčulenia ani hnevu po búrlivej scene. No jeho mier a duševná rovnováha už nerozčuluje, nedráždi (neh) nevyzýva Okladinu. Je to nie mrtvola, mumia — skôr život ale v železných okovách discipliny. Je v tom čosi veľkého preci, znať sa tak prevládať a Okladina proti vôli sa korí pred touto veľkosťou, ktorej on nikdy nedosiahne. Ba zdá sa mu, že keby mal žiť dlhšie pod vlivom tejto železnej vôle, i jeho prudká povaha by podľahla — i to po každom pokuse vymaniť sa zpod nej, podľahla by úplnejšie.

„A proti takým musela sa boriť ubohá matka!“ vzdychá si — „slabá žena! Čo tá musela vystáť!“ A teraz až mu predstupuje obraz matere v pravej veľkosti moralnej odvahy. On je proti nej preci len hračka. „Čo ju len posilňovalo!“ húta ďalej — „odkial brala odvahu a vytrvalosť slabé dievča ku vzdoru a borbe s takouto vôľou? Musela to byť ozaj pravá silná láska, čo ju držala na nohách…“

V jedálni zas sedia všetci. Stará pani pletie a ihlice len tak švištia medzi jej prstami. Šior Andrija čistí svoju duplovku, lebo sa mu zdá, že sa jej ide chytiť hrdza. Divne sa vyníma s okuliarmi na očiach pri tejto robote, ktorú vykonáva s veľkou dôležitosťou.

„Ako v dedine?“ pýta sa hosťa medzi prácou. „Či ste čo kúpili?“

„Nedalo sa kúpiť nič súceho. Predchytili druhí.“

„Rogač nebodaj,“ poznamenal šior Andre. „Ale on vie vybrať, čo je dačo hodno. Podlejší tovar nechá svetu na krku — nech si robí čo chce.“

„Divím sa, ako svet dovolí čo takého!“

„Ja — pane môj! Dovolí keď musí. Drží ich všetkých za šticu,“ vysvetľuje šior Jure.

„Dosť zle, že sa dali chytiť do osýdel!“ poznamenal Okladina.

„A keď jesto mnoho potrieb. Kde vezme úbohý národ, ak si nepožičia? A Rogač sa smiluje, požičiava celý rok a po oberačke inkassuje, ako ste videli. Sedliak má výhodu, že najde blízko kredít. Rogač zas že má najlepšie vína za bežnú cenu. Tak sú obe stránky spokojné.“

„A produkcia upadúva,“ doložil Okladina. „Aspon na jakosti. Lebo aký má osoh težak, ak produkuje víno prvej jakosti, keď ho musí dať za bežnú cenu? Preto sa dá očakávať, že si dá na ňom záležať čím ďalej tým menej až zostane dolčinsko víno bez ceny na našich trhoch…“

Pán Juraj ho poslúcha so zaujmom, no hľadí len pred seba. Pani Dore pozre tu i tu naň, a v jej oku zračí sa údiv nad jeho slobodnosťou, s akou sa shovára s tymi, ktorí sú jej najvyššia auktorita.

„Na veci je čosi“ — soznáva pán Juraj. „Ale Rogačovi z toho niet veľkej škody. On kúpi víno i inde.“

„A ľud? Čo bude s ľudom?“ pýta sa Okladina.

„Ľud nech sa ľahkomyselne nedĺži,“ odpovedá pán Juraj.

„Ano — a k tomu by ho bolo viesť: karhať, vystríhať…“

„Ovšem, to je povinnosť kňažstva,“ dodal pán Juraj.

„A nadovšetko zemských pánov, zemänov, ktorí sú tak vysoko nad druhymi“ — poznamenal Okladina, pozrúc zas zadieravo v tú stranu, kde je pán Juraj. „Národ by ich skôr slúchol, lebo má od nich zem, naučený je nasledovať ich príklad i rady.“

„My pomáhame dosť — obetujeme dosť“ — odpovedá pán Juraj. „Nemôže sa žiadať, aby sme šli pozerať težakovi do škryne, čo v nej má, alebo do hrnca, čo varí…“

„To je pohodlné, takéto vyvýšené stanovisko, ale nezodpovedá. Težak je dieťa, v hojnosti zabúda na sporivosť — treba ho držať na uzde. A ja myslím, nenie ani pánom ku cti, keď ich težaci upadnú do drapov špekulantov. Každý, kto to vidí, pozastaví sa, ako mohli mocní páni dopustiť také niečo a mimovoľne sa pýta, kde je už potom ten ich vpliv a v čom záleží ich moc…“

Šior Andre odložil pušku a pozerá na Okladinu. Jeho slová ho ráňajú do srdca — nie obsahom, ale ich zaderčivým tonom. On cíti, že tento šuhaj sa opovažuje dávať im pokyny, ba možno sa vysmieva. A brat? On to trpí, nič neodpovedá. Čo to znamená?

„To sú všetko veci, ktoré sa nás netýču!“ presekol on pravdu. Ja sa s Rogačom pretekať nebudem. On musí tak robiť, ako robí, ak chce vyžiť — ja vyžijem slušne, i keď sa neozrem o nikoho. Čo by sa mal o koho hlavu lámať? Nech ju láme každý za seba. Ja som chcel len to — čo s naším vínom? Vezmete ho, či nevezmete?“

„Ja som vám ponúkol cenu. Ak pristávate, víno je naše.“

Pán Andre pohol plecami.

„Čo by nepristal, keď je taká príhoda?“

„Teší ma“ — a Okladina siahol do vrecka, z kade vyťahuje tlstú tobolku. „Nateraz závdavok!“ A vytiahne zpomedzi objemnej hrby na verímboha, vyčítal na stôl šesť stovák i ešte ich ostala pekná hrba.

„Ah človeče — čo bolo treba!“ spiera sa pan Andre… „To sú hlúposti.“

„Tak je v poriadku“ — odpovedá Okladina. „Istí ste vy a ja tiež.“

Pan Andre okúňave shrnul papiere a drží, mäkušiac ich v hrsti. Jeho brat ani slovom sa nezamiešal do tohto dôležitého výkonu, ba ani nepozrel, na nabitú bankovkami tobolku. On patrí k tým (premálo) zriedkavým ľuďom, na ktorho groš nerobí najmenšieho dojmu. I potrieb sa snažil mať čím najmenej. Parádny oblek mu trvá celé desaťročia, cylinder kúpil jeden jediný v živote: i teraz je v škatuli posypaný kamomilom, trochu uchlpený, ako ho ta šiora Dore toho vpratala, keď sviatočné háby svoje a bratov presúšala. Ináč sa uspokojuje oblekom jednoduchým, pre každú sezonu osobitným, ktorý, pomocou šiory Dory a jej ihly tiež vytrvá roky a roky. Ani šior Andre nenie oduševnený za peniazmi. Dostačí mu, keď má čím obrobiť svoje vinice, čím platiť čeliadku, ktorej sa drží, ako v takej starej familii patrí, hodne. Teší ho, ak i dačo zvýši, lebo synovci, po nebohom bratovi Tomažotovi, dosť často ho unúvajú o podporu… Len šiori Dori zaiskrilo šedivé očko zvláštnym ohňom, keď zazrela takú hrbu bankoviek — i to velikých. I mladý človek jej prichodí akosi súcejší i krajší, bárs hneď zpočiatku usúdila, že je príjemného vonkajšku. Ona jediná vie oceniť groš. Veď ona manipuluje s ním. Šior Andre ho jej odovzdáva a ona sa stará o malé i veliké potreby domácnosti. Rozšafne i obozretne. Vytiahne štrimflu zo šuplíka i každý šestáčik poobzerá, kým ho vydá z ruky. Ako toľkí druhí, i ona radšej prijíma, než vydáva. Utisne, kde len môže.

Nuž nie div, že stará pani je taká. Vydala sa za úradníka, ktorý len len že vychádzal a ešte rád i rozhadzoval. No rodičia a bratia mu ju preci dopriali s radosťou: preci vhodnejšia partia pre jednu Darčiku úradníček, čo aký malý, než taký Okladina s velikymi rukami, ktoré sotva stačily vypustiť motyku, drsným hlasom a sedliackymi manýrami. Dosť sa natrela biedy, bola mnohoráz v nesnádzach, čo vloží zajtra do hrnca. Na šťastie nemala detí a po desiatich rokoch muž umrel: vrátila sa zas do kaštiela k bratom, na vydaj sa už nedala naviesť. Pri bratoch žije konečne pohodlne, bez starosti: všetko má v rukách, nikto neprekáža, nekontroluje. Má príležitosť shonobiť ktorý groš na stranu, do maličkej truhličky. Ta čo nautiskuje na seba a na kuchyňu… A nie pre seba, nie — to je pre Dragutina, jednoho zo synovcov, rešpicienta, ktorého Boh obsypal detvákmi. Príde tu on, tu ona s daktorým malým, čo nerobí už velikú nezdobu — starí nemôžu vystáť štabarc a krik detí — a neodíde nikdy s prázdnou rukou. Teta najde zakaždým spôsobu vtisnúť im ktorý groš do ruky… Ostatní synovci tiež by prijali — no od nich ani jeden nenie toľme utisnutý. Mohli by vychádzať pekne, mohli, keby ich panie — hm — — čo spomínať i vieme, aké sú dnešné panie…

Darmo tajiť, ona začala upodozrievať tohto mladého človeka, že sa priplichtil do Dolčín so zvláštnymi úmysľami: vyhodiť synovca Dragutina zo sedla, alebo aspon ukázať nároky, ako syn sestry, tiež na dedictvo… Vedela síce, že Okladinovci si stoja skvele, s roka na rok sa dvíhajú a zaujímajú vážne miesto medzi vínokupcami na Rieke. No ona nedôveruje takým chýrom. Bohatstvo kupca je nestále, ako i bohatstvo kapitalistu. On ustavične narába s grošom a kde sa dá zarobiť, kto by sa divil, keby sa raz i utratilo? Ona každú chvíľu očakáva pád Okladinovcov, práve tak ako pád Rogačovcov. Ich život si predstavuje ako hru na lutrii a zato Rogača sa nebojí, jeho terajší veliký vpliv a moc v Dolčinách považuje za niečo priechodného.

No vidiac tú veľkú tobolku, nabitú bankovkami, (jej náhľady) premenila odrazu náhľady a predsudky sa rozpŕchly. To bohatstvo nenie preň niečo tak nehmotného — dá sa ono videť, skúsiť… Preci za takú tobolku bankoviek dalo by sa zadovážiť pekný kus poľa, snaď i menší statok. I počúva, že Okladina stal sa i statkárom… Hľa, aké veličiny vyhadzuje vlna času na povrch. Tu Okladinu, tam Rogača. A ich dom, ktorý v minulosti bol prvý v Dolčinách, dnes už padol hlboko pod površie. Tento mladý človek, ktorý s toľkým sebevedomím zaobchodí s veľkými peniazmi, sotva kedy už príde k nej s peknými rečami, žartom a úsmevom, utiekať sa k jej truhličke… Oj sotva kedy jej bude on potrebovať i sotva mu síde na um, že tu v starom kaštieli žije sestra materina. Neuvidí od neho, nepočuje lichotenia, nežnej reči, lebo ju potrebovať nebude… A jej je akosi ťažko, (aby) akoby ju bolo privalilo povedomie, že je ona zbytočná pre tohto driečneho človeka, ktorý je tiež z ich hory list…

Za večerou, ktorá bola dobrá, lebo Ane chcela sa pred hosťom, ktorý ako vidno, panstvu je milý — preukázať: za večerou bolo tiež ticho akosi. Nebolo hádky ani priečky, všetci štyria sú zamyslení. Okladinovi sa pozdáva ako by tam oproti nemu bolo miesto, ktoré je obsadené tôňou jeho matere… Všetko mu ju tu pripomína a jemu vstupuje akási trpkosť na srdce, každé slovo, každý dych jeho ujcov ho dráždi, vyzýva: tých ľudí, ktorí jeho mater najprv sužovali, potom odstrčili, zapreli a teraz vytvorili i jeho zo svojho kola, považujúc ho jednoducho za mladého pána Okladinu…

„Ja tedy po polnoci cestujem“ — oznamuje pánu Jurajovi, ktorý sa sberá na odpočinok. „Dovoľte tedy nech vás pozdravím…“

„A čo to znamená?“ zvolal starý pán. „Veď ste sa len nenahnevali dačo! Bolo by nám ľúto, ak by sme i proti vôli boli zavdali príčinu…“

„Ani najmenej,“ zvolal Okladina. „Naopak musím byť len povďačný za laskavé prijatie a prosiť za odpustenie, ak som sa ho dokázal byť nehodným… Idem, lebo som vybavil, vlastne nevybavil, čo som mal. Obchod nečaká — treba využiť každý okamih. A na ostrove ma čaká zajtra nová robota…“

„To je iné,“ poznamenal starý pán. „Povinnosť je povinnosť. Ale snaď i v obchode nastanú prázdniny, ako pri každej robote,“ pokračuje pán Juraj. „Ak by ste mali trochu slobodného času, tešilo by nás veľmi, keby sme mali zase šťastie. Ale na viacej dní.“

„Ďakujem uprimne za pozvanie a využijem ho pri prvej príležitosti.“

„S Bohom tedy! Šťastnú cestu!“ A starý pán podal mu ruku. „A pozdravte doma!“ doložil neohrožene.

Okladina sa naklonil.

Týmto spôsobom odobral sa od všetkých a odišiel sa „hodiť“ do polnoci do izby, kam ho odviedla Ane.

Nesvliekol sa, iba sa hodil oblečený na kanap. Hlavou mu roja rozdielne myšlienky a on v nich nemôže najsť poriadku. Chvíľou i skočí a prechádza sa po izbe. Minulosť mu straší v hlave, myslí na matku. A zas sa vžíva do myšlienky, čo by bolo, keby nebolo nastalo takéto rozdvojenie. Matka by bola žila šťastnejšie, umrela spokojne, ale zase nemohli oni mať nič spoločného s Darčićmi. Oni ktorí počínajú žiť, dejstvovať s tymi, ktorí sa sami odsúdili k smrti, vyhynutiu.

Na konci sa mu pozdalo, že sa nachodí v hrobnici, na ktorej je napísané: „Tu odpočívajú…“ Ano, akonáhle oni ľahnú, už umrelo všetko — rod Darčićovský prestal dejstvovať.

„A ich synovci, legitimní, uznaní!“ vzniklo mu v hlave — „ktorí su tuna v kaštieli doma, s ktorými sa nehovorí per „pane a račte?“ Patrne oni, alebo ich deti zdedia panstvo a prevezmú i ulohu, čo hrali starí. Len či je to možné v dnešních časoch najsť ľudí, čo majú náhľady a spôsob života ako oni?“

Ale sa vytrhol na silu z myšlienok. „Treba sa zaoberať tým, od čoho žijeme…“ Vytiahol z vrecka papier a napísal olovkom: „Posielam ti týchto dvoch. Pod všakovými zamienkami zadrž ich do večera a zaplať im za meškanie i za mlčanie. V zaujme obchodu nikto sa nesmie dozvedieť, že som ja nie tam. Prijmi pozdrav od tvojho Vicu.“ Adressa: Pán Antun (K) Jatušić v Z.“ Usmievajúc sa vložil zalepené písmo do vrecka.

Ani nezdriemol. Vyšiel mesiac, odbila polnoc, Špiro a Kuzma prišli ho „prebudiť“. Vytratil sa z kaštiela čo možno tichšie, aby starých neprebudil a vsadol „na kormu“ — ku kormidlu. Špiro a Kuzma sa napreli o veslá a barka sa šmíka tichou hladinou rezko napred.

Vyšli zo zátoky na otvorené. Dali sa v pravo, popri brehoch, že keď nadídu, kde je kanál najužší, dajú sa rovno napriek. Okladina zababušil hlavu do kepeňa a oprel sa lakťami o kolená. Takto mlčky idú napred, čuje sa len čľapotanie vesál. No Špiri pripadá toto ticho podozrivým.

„Čo vám je, pane?“ pýta sa ho. „Vari vám škodí…“

„Veru, rečúc pravdu, nie mi je najlepšie,“ (odpoved) priznáva sa Okladina. „Hlava ide na okolo, i žalúdok sa múti.“

„Hm, ľahko, že vy začnete krmiť kaňce.“ Kaňac je ryba, ktorá žije v kamení, pažravá a dľa všetkého lakomá na to, čo padne do mora. Preto v mornárskej reči „krmiť kaňce“ značí toľko, čo chváliť Dávida. „A mne je čudno — more, ako olej — nič sa nehýbe,“ filosofuje Špiro. „A či ste nie privyknutí moru?“

„Parníkom ak chcete i do Punta Arenas,“ odpovedá Okladina. „Nebojím sa najhoršej búrky — a barka, ona ma hneď pomúti. Menovite takto z rána…“

„Glgnite si rakije, ak máte!“

„To by bolo ešte horšie,“ odporuje Okladina. „Čo raz začrete veslom a barka sa posotí napred — mne ako by sa dačo obracalo v hlave. Napríklad jedna guľa. Nože, probujte nesocať…“

„A pane,“ zvolal Kuzma podráždene: „Ako veslovať, keď nesmieš socať! Mne sa vidí, že to nejde.“

„Oj — ja to nevydržím, ja to nevydržím,“ bedáka Okladina.

„Stisnúť zuby a pôjde to!“ bodrí ho Špiro. „Pritisnite ruky o žalúdok…“

Okladina nič neodpovedá, len sedí v svojej positúre.

Prišli o nedlho na miesto, kde kanál sa zdá cele úzky a ostrov akobys ho môhol rukou dosiahnuť. Jeho tmavé vrchy sťa by boly prilepené o nebo posiate hviezdami, už (o mnoho) trochu mdle svieťacími. Nad prímorskou Planinou zažihá sa ružový nádych, z kadiaľ vnikne slnce. Okladina pozdvihol odrazu hlavu a rečie:

„Zakärujte chvíľku k brehu!“

„Načo?“ pýta sa Špiro s nechuťou. „Omeškáme sa a pred východom môže hodiť (na) bura.“

„Nič neomeškame — len na chviľku“ — sľubuje Okladina.

Špiro pohol plecom nedbalo: „A čo si počneš“ — myslí si — „i toto akýsi čert rozmaznaný. Horší od ženskej…“ A zadržal veslom barku, takže sa otočila a šinie sa k brehu. Bystrým okom vyhliadli hlbšie miesto pod vyčnievajúcou skalou, pritočili k nemu barku. Špiro sám sa nahol a oprel oboma rukami o skalu, aby sa bárka nedokaličila a zastala. Okladina svižným skokom vyšinul sa z barky, bez všetkej pomoci. Jeho čulosť a zručnosť prekvapila Špira.

„No tak!“ zvolal hlasom pevným. „Ja som tu.“ Vytiahol tobolku a zaplatil dve zlatky. „Toto vám je závdavok — a vy teraz rovno poveslujete do Z. Tento list odovzdáte pánu Jatušiću, Antunu, čo tam kupuje víno Okladinovcom. Ak vám čo rozkáže, vy ho slúchnete — vôbec nevrátite sa do Dolčín, kým vás on nepošle. A keď sa navrátite ja vám statočne zaplatím za ustávanie, alebo pán Niko Rogač. Či ste spokojní?“

Mornári hľadia v nedorozumení jeden na druhého. „A či vy pane, nás neposielate s aprílom?“ pýta sa Špiro. „My sme sa zjednali, že vás prevezieme na ostrov a teraz vy obraciate veslo zas inak…“

„Tedy to!“ ozval sa Okladina — „vy sa bojíte, že vám nezaplatím. Koľko pýtate za celý deň pláce? No, skoro! Sľubujem vám, ak ma slúchnete, na takých zárobkoch ste dávno neboli!“

„Čo o to!“ odpovedá Špiro. „I ja viem, s kým mám do činenia. Tak alebo tak — podobrali sme sa a my pôjdeme. A čo zmeškáme okrem toho vy nám zaplatíte. Ja viem pane, že ste vy pán Okladina, vídal som vás na Rieke. Čo bude slušné, vy nám nahradíte…“

„No to je už po hrvatsky!“ zvolal Okladina veselo — „takto sa ľahko dorozumieme. Mne, aby ste vedeli, ide najviac o to, aby v Dolčinách nezvedeli, ako som sa slabo zadržal na mori…“

„No — no!“ zahriakol ho Špiro. „I ja rozumiem čosi… Neškodilo vám more, nie: skôr akýsi fígeľ. Ale to sú panské záležitosti a do tých nás nič. Ja vám sľubujem, že sa dnes nevrátime do Dolčín a keby sme sa i vrátili, nepovieme nikomu, že sme vás vyhodili tuna… Vy do tých čias prebehnite dediny a šior Niko nech sa škrabú.“

„A vy tam bijete Špiro!“ zvolal Okladina prekvapený.

„Vy ste hádam ani nepomysleli na to!“ vysmieva sa Špiro. „Nuž nezaškodí vypožičať si dakedy soli od mornára. A teraz s Bohom, pane — šťastnú cestu! Podídite tam do hory, ľahko že natrafíte na kone čo sa pasú. Mnoho vám vysvetlovať netreba.“

Barka odrazila od brehu a obratila provu rovno na ostrov.

„Ten chlap je čertom podšitý,“ myslí si Okladina. „Ktoby pomyslel, že tak ľahko chápe.“

„A čo si to trkotal s tým Omladinom, či ako sa tam volá?“ pýta sa Kuzma — „nerozumel som ani slova…“

„Nerobí nič — zajtra sa ti vysvieti. Možno i šior Niko ti budú vysvetľovať.“

„A čo majú šior Niko s ním za opletačku?“ vypytuje sa Kuzma.

„A ja viem, čo majú medzi sebou?“ okríkol ho Špiro. „Ja len to viem, že sa nevrátime do zajtra ráno: a keď sa vrátime, pôjdeme rovno do postele. A ak nám kto čo počne vyčitovať, ty povieš: a čo ja viem, ubohý! Zaplatil nám, aby sme ho vyhodili, nuž sme ho vyhodili. Poslal nás s listom na ostrov — a my sme išli. To je naša povinnosť a remeslo: slúchať, kto ti platí, a koho svrbí, nech sa škrabe…“

Kuzma rozumie teraz ešte menej, ale nedobíja do Špiru. Vie, že by naň nakričal ako na chlapca a ešte ho vysmial. Čo ako, vec zdá sa mu byť zamotaná, ale škody z toho sotva bude pre nich. Aspon Špiro, keby tušil čo zlého, nepohvizdoval by si…

Okladina pozerá za bárkou a vše mu nespokojne zabúcha srdce: či nezmení smer a provu neobráti k Dolčinám… Bolo by mu ľúto, keby mu zlyhalo, čo sosnoval ešte včera, keď na najlepších sudoch čítal po pivniciach všade „Braća Rogač“, napísané všakovak nakrivenými literami. No ohľadom barky sa uspokojil — drží sa tuho smeru k Z. a pritom mornárske spôsoby Špirove vzbudzujú v ňom dôveru. Podišiel k hore, vlastne kroviu a načúva, či sa neozýva oddakiaľ zvonec. Na okolo všade hluchá tíšina, iba kdesi z diaľky, nevedieť odkiaľ dolieha čosi ako hlas zvonca. Vnoril sa medzi krovie, kráča bystro napred. Skoro pri každom kroku vyletí splašený drozd, zaskrečí a hodí sa zas do krovia. Zastane, načúva — no nemôže uhádnuť z kadiaľ sa ozýva zvonec.

„Do hora! ,Sempre avanti!‘“ myslí si, „držme sa hesla domu Savojského a nepochybíme. Natrafíme na kone, alebo na domec, alebo na dedinu… Chvalabohu, v kultúrnej sme krajine, dedina jedna blízko pri druhej…“ Vykročil z hory a pred ním šíre pašienky, posiate balvanmi kamenia. Oči mu zaiskrily, keď zazrely pasúce sa kone a či múle. Obrátil sa rovno k nim.

Ani neurobil sto krokov a pod osamelou česminou vidí kohosi zakrúteného v hrubom koberci. Kameň pod hlavou — chrápe si chutno s akýmsi oduševnením.

„Bože môj! Či kráľ kedy chrápal takto chutne v makkej posteli, ako tuto tento občan?“ myslí si, zadívajúc sa mu v rozhorúčenú tvár, do ktorej mesiac rovno svieti. „Kume — á — hore sa a odpusťte, že vás vytrhujem“ — volá naňho a drme ho za plecia. Chlap otvoril oči na široko, hľadí na neznámeho zjašene a už sedí a hľadí.

„Odpusťte kume, že som vás prebudil, ale nevoľa je nevoľa… Vyhodili ma tuto na breh mornári a ja som zablúdil — nemôžem nijakovsky potrafiť na chodník…“

„Aha-aha“ — počína chlapovi svitať v hlave. „A kde idete hospodáru?“

„Do vašej dediny, kume: či by ste ma nenapravili?“

„Hm — to je ľahko — a koľko je hodín?“

Okladina pozrel na hodinky a zvestuje mu: „Okolo tretej.“

„No, trochu je zavčasu — ale nerobí nič. I ja sa budem hýbať.“ Vyluskol sa zo svojho koberca v úplnej toalette a keď ho ovial čerstvý, horský vzduch, striasol sa. „Zima je, pane. Ale nerobí nič. Idúcky sa rozohrejeme.“

„Prečo idúcky? Či by sme nemohli vysadnúť?“ spytuje sa Okladina.

„To je pravda, ale ja nemám samára. A vy bez samára a vankúška — no vankúšik, nerobí nič — mám koberec. Ale samár!“

„O to je najmenej!“ zvolal Okladina. „Ja vždy bez samára — len tak…“

Rozputnali kone, na jedného vysadol chlap, na druhého Okladina a poberajúc sa priestranstvom na ktorom vyčnievajú skaly (a kde tu) medzi nimi tráva vysoká, vysušená, kde tu osamelý strom česmínový, alebo (chlp) fľak krovia, živo zeleného. Jazdia jeden pri druhom, rozospatý občan ani nespozoroval, ako cudzinec medzi hovorom všetko vytiahol z neho. I to, že (idú do) sa jeho dedina volá Koprivica, pivnice sú nedotknuté, lebo šior Toni glavar nedal pánu Rogačovi medzi sudmi preberať a za glavarom, richtárom, ako patrí ťahá celá dedina do nohy. Don Ante má tiež cirkevného vína pivnicu a chcel by ho predať, ale kupca dosiaľ nebolo. Susedné dediny Bune a Letice urobily tiež dosť hodne vína — ale či predaly lebo nie, o tom nevie nič povedať.

Keď vyšli na vrštek, pod ktorým sa rozprestiera Koprivica, dedina, ako naše dediny — biela, rozťahaná v stráni, s kostolíkom v prostriedku, ozvaly sa zvony k Ave Maria. Bolo štyri hodiny ráno, ešte tma — t. j. mesačno, ale vzdor tomu v daktorých domoch už sliepňalo svetlo. Nie je zima ani bura — ľudia sa dvíhajú do dňa, tu ísť trhať olivy, tu pracovať okolo olejových mašín, alebo variť rakiju. Nuž v jaseni vždy sa najde roboty. Hlas zvona Okladinovi akoby zvestoval, že (príde o všetko) ho postretá dneska šťastie.

„A kde bývajú šior Tone glavar?“ pýta sa svojho človeka.

„Ja vás dovediem,“ ponúkol sa mu on úslužne.

„Možno mi bude treba dneska koňa: či by ste ma vy neobslúžili?“ pýta sa zase. „Keď sme sa tak sňali, radšej by mal vás ako koho druhého…“

„Veľmi vďačne, len mi odkážte, kedykoľvek…“

Šior Tone bol práve pri mašine, kde je preš a zas v kotloch sa varí voda. Ľudia zamestknaní okolo oleja, skáču sem a tam, celí zamastení, vypasení. Jeden šamuje šešuľou (na vode) olej, ktorý sa s horúcou vodou cedí do dieže a ostáva na povrchu vody. Zadivil sa nemálo, keď v túto hodinu zazrel človeka nie vagabunda, ale ako sa rečie peršonu pulitu na tomto mieste. Prijal ho pohostinne, ako to len šior Tone vie a vedie ho do domu.

„Čo rozkážete: hádam kapku rakije a dve smokve — neškodí takto zavčasu. Pozdejšie môžeme popiť kávu. Tedy Okladina — hm! Slýchal som o jednom, i poznal sa s ním, čo si vzal Darčiku…“

„To bol môj nebohý otec, Boh mu daj raj!“ odpovedá hosť.

„A tak! Hodný človek… I rozprávali mi boli, že má na Rieke obchod. Teraz čo je, neviem.“

„Obchod vedieme my bratia.“

„Oh!“ zvolal udrúc sa dlaňou o čelo a tvár sa mu roztiahla k smiechu. „Vy ste dľa všetkého prišli kupovať vino. Z Dolčín ste sa vybrali na ostrov a v Plaži sa dali vyhodiť a mornárov poslali ďaleko — ah, rozumiem, rozumiem…“ A šior Tone sa chytá za brucho. „Čiže sa naduje veľkomožný pán Rogač!“

„Viete mňa (sa) najväčšmi zarazilo, že on mi skúpil pred nosom najlepšie víno, kým odo mňa vymámil sľub, že ho nebudem kaziť. Sľub som mu dodržal. V Dolčinách som nekúpil iba Darčićovskú pivnicu. Tu by kúpil, čo sa dá — čo je zdravé, to sa rozumie. Vaša pivnica by bola prvá a cirkevná druhá… Vôbec ja spolieham na vás a nadovšetko, aby sa nedozvedel pán Rogač…“

„Aha-aha- prišiel by vám kaziť… No, závisí od cien.“

„Ja nehľadím na ceny, ale hľadím na tovar. Potrebujeme ľahšie sorty, z vrškov a tých sa tu vari najde.“

Išli zaraz do pivnice glavarovej, v ktorej bude asi sto hektolitrov. Okladina koštuje z každého suda. Víno je napospol zdravé, sudy všetko novomódne, massivne, z tvrdého dreva. Ponúkol mu cenu, bielo po dvanásť, červené devať — glavar si vyrátal, že urobil dobrý kšeft a pristal. O chvíľu už stálo na všetkých sudoch obrovskými literami: „Okladina“.

Keď popili kávu, vybrali sa do dediny po pivniciach. Okladina si tu povyberal čo lepšie sorty, poznačil sudy, dal závdavok všade a Koprivica je celá spokojná, že našla kupca, ktorý síce hľadí na jakosť veľmi, ale i platí dobre. I don Ante ešte pred omšou predal mu celú pivnicu — takže keď sa rozodnievalo mal už v Koprivici dobrých päťsto hektolitrov.

Viac než tento obchod, tešilo ho, že natrafil na človeka statočného, ktorho sa mu podarilo získať. Glavar sám ho vodil a všade, kde on povedal, že je víno dobré, našlo sa víno skutočne dobré a zdravé. Človek statočný a súci zasluhuje, aby sme si ho vážili: Okladina sa má okolo neho. Glavar zato odviedol ho k sebe, pani glavaruša upekla po rebierku, ktoré chutí veľmi po mnohom koštovaní vína. A keď stali od stola, šior Tone sa sám ponúkol, že pôjde s hosťom do Búň a skočia i do Letic(e) na chviľku: „A ty File sprav nám dobrú večeru,“ prikrutil žene — „a dávaj pozor pri mašine.“

V Buňach a Leticiach sa opakovalo to isté, čo v Koprivici. Okladina už i vyberal tuna, zásobil sa menovite bielym, ktorho sa vždy urodí akosi menej a má väčšiu cenu. Hlavné pivnice pravda i tu zakúpil v celosti, lebo väčší gazdovia vedú si sebavedomejšie. Čo šťúplejší musejú sa uspokojiť, keď im ktorý súdok ostane za pána Niku, alebo i na leto, keď sa vypredá na drobno.

Na večeru sa vrátili do Koprivice, rozjarení, veselí. Ivan, ktorý ich doprovádzal — ten istý, čo spal pod čestminou — tiež je veselý, lebo zarobil šesť zlatých. Okladina vytiahol tobolku, ktorá sa značne stenčila so smiechom. „Ešte sa mi bude prichodiť zadĺžiť,“ rozpráva glavarovi — „lebo ľahko, že (nečit.) mi neostane na cestu.“

„Nerobí nič“ — teší ho glavar — „u pána Rogača najdete groší.“

A všetci sa rozosmiali.

I večera bola znamenitá, a chutila im dobre, lebo na obed si zahryzli len po kúsku syra a chleba. Nasýtení, unavení pobrali sa zavčasu na odpočinok a Okladina pred spaním urobil si bilanciu. Zostalo mu dákych osemsto zlatých — ostatok ponechával ako závdavok — a vína má vyše tisícdvesto hektolitrov v týchto dedinách…

Ráno by bol najradšej hneď zavčasu odišiel do Dolčín. Parník má pozajtre zavčas rána a tak bol by venoval celý deň (str) ujcom. No keď ho začal glavar zdržiavať k obedu a to naskrze priateľsky a keď (po) si rozvážil, ako ho tam prijali ujci a čo ho čaká zo strany pána Nika, skoro s radosťou prijal pozvanie svojho nového priateľa. Ináč sa tiež opozdil vstať, lebo (na) celú spal ako v oleji. Dopoľudnie strávil písaním listov a prezeraním mašiny na olej, v Koprivici jedinej, v ktorej pán glavar prešuje olej olivový zo svojich olív i z oliv celej dediny.

Keď mu na rozlúčku ďakoval za pohostinstvo i úslužnosť, pán glavar sa ohradil.

„Pohostinstvo sa rozumie samo sebou. Lebo cudzí človek kam sa obráti, ak ho v lepšom dome neprímu. Dnes vám, zajtra zas mne. A potom“ — doložil s úsmevom — „my dedinčania sme radi, keď máme koho. Čas sa nám chytrejšie minie a pri hosťovi sa i my lepšie máme, lebo nemyslite, že šiora File každý deň, keď sme sami dva, vystruhne taký obed.“

„Ale prosím vás, Tone — či sa sami budete chváliť?“ zvolala pani glavaruša. „Ešte ľudia pomyslia, že sme divosi…“

„Pomyslia — nepomyslia — ja musím povedať, čo je pravda, a dnešní obed bol dobrý! Videl som ja, že pánu Okladinovi chutilo i bolo mu na užitok!“

Okladina sa poklonil a glavaruša si v rozpakoch utiera ruky zásterkou.

„A úslužnosť — to tiež mnoho nestojí. To bola vlastne pomsta i to na veľkomožn(ému)om Rogačovi… Badám ja, že pán Rogač z roka na rok stáva sa zdvorilejším a čím diaľ, tým väčšmi nás utiskuje. S naším vínom urobil si meno, (získal) zarobil hrbu groša, začal si viesť pansky. Proti tomu nemám ničoho… Ale prečo, keď kupuje, nekupuje slušne. Prečo preberá a keď preberá, prečo neplatí slušne, ako náleží? Veď i vy ste vyberali, ale i zaplatili, čo patrilo a my sme spokojní… Prečo to robí pán Niko? Od veľkej rohatosti. Myslí si — Rogač je jediný kupec, čo má právo kupovať v Koprivici… A to treba mu vybiť z hlavy a ja myslím, od týchto čias bude sa držať inakšie. Ináč vy i na takto rok ak prídete, moja pivnica bude vám otvorená a dom, to sa rozumie, tiež. Vi prídite, kedy sa vám zapáči“ — a položil mu dlaň na plece — „ako do svojho domu. A nedržte sa nikdy príkladu pána Nika. Nezabudnite príliš chytro čím ste boli i vy, kým ste sa nevyšvihli, kde ste teraz. Naši ľudia majú tú chorobu, že sa hanbia za svoj pôvod, za svoju chudobu a nemajú s národom súcitu. Nezabudnite vy nikdy na minulosť svojej rodiny, ktorá je statočná…“

Okladina keď vysadol na mula Ivanovho, rozpriada myšlienky glavarove ďalej a prichodí k výsledku zvláštnemu: „Pán Niko Rogač priveľmi zabudol na svoju minulosť a to sa mu pomstí a Darčićovci nemôžu na ňu zabudnúť a preto neidú napred… Čo (je tedy) by bolo pri ňom cnosť, pri nich je hriech. Prečo na nich také rozdielne merítka? Preto lebo oni v minulosti vyvádzali to, alebo i horšie, čo pán Niko chce vyvádzať dneska…“