ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Naša loď Ikaros stojí majestátne v prístave, a hojdá sa na drobných vlnkách. Ja som šiel na ňu, informovať sa o ďalšej ceste. V kabíne I triedy sedí Angličan mr. Godlub i jeho família, ako ľudia, ktorým nezáleží na ničom. Cestujú, aby cestovali, a tak ich nezarmúti, keď sa loď opozdí a nepoteší, keď dôjdu dakam prvej, než očakávali. Im je všetko jedno.

Professor dr. Speckwursth sedí netrpelivý. On čím skôr nedbal by dôjsť na Korfu, pozreť slávne Achillejon rakúskej cisárovny a skontrollovať, v akom je staväné style. Potom sa previezť do Brindisi a ztadiaľ do krajiny pyramid. Táto zastávka bola mu zpočiatku vítanou, ale sotva stupil na neznámy ostrov „Ykavols“ a prešiel sa po námestí mestečka, jedna vec stala sa mu odrazu zjavnou. „To je všetko ako u nás. Socha teľaťa, „ajretâm“, tieto verejné pocty — to všetko je vec stará. Tu sú ľudia ako u nás.“ Že tedy našiel ľudí o dvoch nohách, ako vo svojej vlasti, to ho nesmierne disgustovalo. On bol a priori presvedčený, že kdesi na svete nájde ľudí, čo nosia hlavu pod pazuchou. A že nemohol takýto objav zvestovať ani z tohoto neznámeho, zastrčeného ostrova „Ykavols“ — to ho naplnilo zúfaním. Patrne nebude prvému učencovi z Magdeburska dožičeno, aby on prvý zvestoval i vedecky popísal taký objav učenému svetu a aby po možnosti párom takých ľudí obohatil zoologickú zahradu v Dražďanoch alebo v Hamburku.

Kapitán mi zdelil, že loď Ikaros sa hýbe na tretiu po obede z prístavu. Zúčastnil som sa tedy table d’hôte — a po obede preniesol batožinu do hôtelu k „Zlatému teľaťu“. Priateľovi dr. Okcanovi som sľúbil, že z ostrova „Ykavols“ neodídem, kým sa nesoznámim dôkladne s jeho spoločenskými pomerami. A to bolo možné tým skorej, že Ikaros mal o štrnásť dní zas pristať a ja s ním pohodlne som môhol odcestovať.

Zabezpečiac si návrat z neznámeho ostrova Ykavols, môhol som bezstarostne venovať sa svojmu „študiu“. (Teraz všetko sa zovie studium). Kult „ajretâma“ pomútil mi hlavu. Chcel som zvedieť o ňom čosi bližšieho. Čo som videl a počul, bolo tak všeobecné, akosi filosofické, že nemohol som sa na prvý raz vymotať zo všakových záhad. „Najlepšie, keď sa informuješ u Ožaja“ — myslím si. „Možno bude náhľadov protivných a tak sa dozvieš od neho dačo istejšieho o podstate „ajretâma“…“

A skutočne Ožoj býva u starej Pľacnerky, v tej izbičke, ktorej jediné okienko vyzerá na dvor. Čo všetko sa na ten dvor hádže, ľahko si predstaviť, keď doložím, že vo dvore sú maštale a v nich kone tunajšieho fiakristu. Izbička ešte nevyriadená, lebo „mladý pán“ spávali do bieleho rána. A od rána pani Pľacnerka nestíhla vložiť na izbičku svoju príčinlivú ruku, lebo varila obed pre svojich kostošov.

„Ako len môžeš tu bývať, Ožojko môj,“ napadol som ho sotva sme sa svítali. „Táto izbička bola kedysi elegantná, keď ľudia bývali v jaskyňach a lesoch. Ale v dobe elektriny je predsa len zapustená.“

„Čo robiť, braček, keď raz privykneš!“ vraví mi uprimne Ožoj. „Ja by ju nečaral ani za palác kráľovský. Tieto steny sú svedkami mojej prvej mladosti i smelých poletov duše a krásnych snov a konečne nadejí — to sa rozumie — zväčša sklamaných. Ťažko sa od nich odtrhnúť, bárs sú špinavé, tri roky nebielené.“

„No — gratulujem, Ožojko, gratulujem,“ vravím s úsmevom a rozhliadam sa po izbe, kde by bolo trošku miesta sadnúť. Bohužial, všetko bolo zapratané, tu šatstvom, tu novinami. „Ožoj tedy dosial chodí k Múzam na zálety“ — myslím si a usmievam sa.

„Ty sa smeješ, ja vidím,“ vytýka mi Ožoj, ale ani zďaleka nie urazený. „I môj nábytok sa ti zdá antidiluvialny. To tak vy ľudia, ktorých sa chytilo svetáctvo. Odučili ste sa, nenazdajky pravda, hľadieť na človeka ako takého. Vy hneď do pochopu „človek“ zavierate veci celkom nahodilé: izbu, nábytok, plácu, postavenie a hlavná vec — šaty. Vlastne z týchto nahodilých vecí tvorite si to, čo zoviete „človek“. Za túto zovňajšiu priehradu nepozeráte: buď nestihnete, lebo vás naháňa t. zv. svet, buď nechcete, lebo tú pravú podstatu človeka zneuznávate a dakedy znevažujete a konečne snaď i nemôžete lebo neviete, lebo ste zabudli vnútornejšie rozberať bytnosť človeka. A preto i váš súd mi je nikdy nie smerodajný. Ty napr. na tento stôl hľadíš ako na vec všednú, sbitú z dakoľko dosák. A tento stôl má pre mňa cenu o mnoho väčšiu, lebo za ním spisoval môj nebohý otec svoje chýrne pohrabné verše. Ja som za ním presníval, pretúžil svoju mladosť. Mne je tento stôl nie mrtvou vecou, bezcennou haraburdou — je mi živým druhom, ktorý so mnou sa shovára, ktorý ma upomína na také sladké chvilky, že ani jeden človek ho v tom nemôže predstihnúť.“

Ja som ho počúval trpelivo, bez malície. Vždy som sa ho snažil pochopiť a nekrivdiť mu prenáhleným úsudkom. Hľadel som sa vyšvihnúť na jeho stanovisko a z neho upravovať naň svoj pohľad. Dakedy sa mi to podarilo; a tu bolo mu voľnejšie, keď zbadal, že ho trochu chápem. Preto mal ku mne i dôvery viac, než k druhým, a myslím, že mi bol vždy priateľom.

„Ty ako vidím, si vždy ten istý“ — odpovedám mu. „Ty si sa vôbec v ničom nezmenil. Ako je to čudné!“

„Ano, keď vidíme tú hrbu premien všade. Sme ozaj ako v divadle. Kordíny sa vyťahujú a spúšťajú a herci sa preobliekajú v garderobách. Premeny! To je hlavné charakteristikou našej doby. Premeny — nie to je priamo choroba! Všetkých nás podsadla, všetkých. Čo bolo včera, nepoznávaš dnes. A čo hlavné: premena — k horšiemu. Nie napredovanie, ale padanie, padanie — isté, neuprosné. Ideale vyhasly, ich plápol zakrytý je hustým čmudom hriešneho egoizmu. Ano, padáme navidomoči, až konečne padneme…“

„Ty hovoríš ani žalmista, alebo lepšie — sťa prorok nad zrúcaninou chrámu jerusalemského.“

„A čo iné, než zrúcanina! Dobre vravíš — spustnuté rumy chrámov. Chrámov v ktorých sme obetovali svojím idealom. A na tých rumoch vystavili si modlu — Zlaté teľa. Jemu sa klaňajú — svojmu ajretâmu. Egoismus prekrstili na ajretâm — dali mu iné meno a verejne mu slúžia.“

„A čo vy? Vy t. zv. itsilaedi — čo vy robíte?“

„My sme slabí predovšetkým. My nič — my čakáme…“

„Čo čakáte?“

Tu Ožoj sa trochu splietol. Zamyslel sa, akoby sberal myšlienky do hrstí. Ale koniec rozmýšľania bol, že zopakoval: „My sme slabí — my nemôžeme.“

„A určite predvídaš, že sa blíži záhuba? A či je to frása?“

„Istá záhuba — na to netreba prorockého ducha. Spastorčenie ľudského plemena, zakrpatenie. A menovite nás na tomto ostrove. Lebo čo nás držalo? Čo nám dopomáhalo k tomu, že sme mohli žiť svojskym životom? Že sme nežili ako kŕdel statku? To, že naši starí zvrátili nás do služby ducha. Ukázali: hľa, toto je cesta, tamto je cieľ. A cieľ — nie služba ajretâmu, ale služba duchu, t. j. duchu národa. Nehľaďte prítomnosť — volali nám — prítomnosť je smutná, nehodná národa. Nehľaďte na minulosť, plná je chýb i ťažkých zločinov i hriešnych zanedbaní: hľaďte na budúcnosť! (lebo) A na budúcnosť hľadeli a hovorili: budúcnosť je naša, budúcnosť máme v moci. Akú si ju pripravíme, takú ju budeme mať. O nej večne mysleli, na nej pracovali, za ňu trpeli i obetovali všetko, všetko. Každý z tých bohatierov ducha zabudol na seba, na blahobyt, na radosti života, na súčasnosť, nežil sebe, žil budúcnosti i to nie už svojej, ale budúcich…“

Hovoril s oduševnením sťa prorok a ja zabudol na všetko, nemôhol sňať s neho oči. Vytisol ma z pozície chladného pozorovateľa a vlial do mňa čiastku svojho oduševnenia i presvedčenia. Akousi tajnou silou ma preobliekal, kmásajúc zo mňa šat zapadnutý brudom všednosti. Jemu bezpochyby neušlo, čo sa vo mne deje, i s úľubou jeho oko zabodlo sa do môjho a nechcelo ma pustiť.

„A ešte hovoríme: nemáme historie!“ zvolal oduševneno. „Aká nám treba historia! Oj historiu máme — a toto je jej jediná svetlá epocha. Genius národa ožil a vlial život do mŕtveho tela. My čo ešte žijeme, žijeme jeho milosťou. On nás ohrieva, skrahnutých a krahnúcich — i bude ohrievať na veky. Čo sa čo stane s nami — ale nemožno už aby sme vonkoncom zaspali snom smrti. Nemožno! Čo bude všade na okolo tma, ale vždy, kde-tu aspon, bude sa mihotať svetielko a z neho zas môže (sa) splápolať veliká vatra, ktorá vnesie svetlo i do najskrytejších kútov. Veď i dnes, i dnes! Čo nerobia, aby svetlo prišlo pod nádobu. Aby vyshaslo. Nie, nenie už možné.“

Prešiel po izbe a pritom nohou zachytil o pľuvátko a s celým obsahom prekotil ho na dlažbu. Mne bolo trochu komické, taká neobratnosť, ale on pľuvátko flegmaticky odkopol pod posteľ.

„Ano, zanechali nám dedictvo naši otcovia; neprišli sme do prázdneho začínať z ničoho. Mysleli: dedictvo porastie, rozmnoží sa v rukách príčinlivých. Ej, ako sa sklamali! Rozmárnili sme všetko čo z väčšieho: a tu, vidíš nás temer s prázdnyma rukama. Čo nikto nemyslel, to sa stalo: my sami sme skärovali z príkrej cesty, na ktorú nás napravili. Nesladilo sa nám na „ceste života tŕnistej“. My sme sa dali zvábiť na cestu kompromissov, širšiu, hladšiu: a tá nás naraz zaviedla tam, kde sme. Na širokú, pohodlnú hradskú, kde vývodí Zlaté teľa, kde panuje chýrny „ajretâm“. Na druhé sme zabudli, na tú prvotnú cestu nie sme viac súci.“

Pomyslel som na výjav okolo sochy „ajretâmu“ a mimovoľne musel som dať za pravdu O’Žojovi. Tak je, kde nové učenie tak pokročí, že pustí korene do samého ľudu — tam sa vyhľadáva zas dakoľko generácií, aby nastal obrat. A zdá sa, že „ajretâm“ skutočne prešiel do hustých máss ľudu na tomto čudnom ostrove.

„Ale povedz mi ty, O’Žoj môj — prečo vy hľadíte na to nečinne?“

„Kto?“

„Vy čo chodíte „cestou života tŕnistou“ a nie tou širokou cestou „ajretâmu“. Aký pokus ste urobili, aby sa toto zmenilo? Aspon pokus!“

„A čo by si vlastne myslel pod tým pokusom?“

„Vy by ste sa mali spierať: držať v svojich radoch prísnu disciplínu. Nedopustiť, aby vám odskakovali vaši. Na pr. dr. Okcan prešiel do služby „ajretâmu“! Človek, ktorý mohol vám v mnohom prospeť, lebo je rozumný a energičný. A takých bude ešte mnoho. Prečo nepovstaneš na pr. ty, a nedržíš im takú kázeň viac ráz, ako mne tuna? Prečo ste nie agressivni? Prečo nehľadíte rozhlášať svoje myšlienky? A to verejne, bez ostychu — bárs hneď pred sochou samého Zlatého teľaťa? Prečo ich nevysmejete, prečo neukážete akej smiešnej, ničomnej veci sa posvätili? To by odvrátilo mnohých a široká massa by videla vo vás hrdinov a dala by sa vám uniesť.“

O’Žoj pochoval hlavu do dlaní a vidno, zamyslel sa ťažko. Dlho, dlho som hľadel naňho s velikým údivom. Tak mi pripadal, ako by všetek predošlý život bol v ňom vyhasol. Z predošlého oduševnenia ani pamiatky.

„Ty mi dávaš otázky“ — začal po čase hlasom omnoho nižším a akosi ostiechavo — „a ja neviem na ne odpovedať. Otázky tak prirodzené, veď samy sebou sa núkajú: a nemáš na ne odpovede, nemáš! Prečo, prečo, prečo! Lebo niet sily!“

„Ako nieto!“ zvolal som ja s udivením. „Koľko jej bolo pred chviľou v tvojich rečiach! Nič iné netreba, len premeniť situaciu: miesto týchto štyroch stien postaviť ťa na námestie, ta rovno pred sochu Teľaťa. A miesto mňa jednoho, postaviť ťa pred tristo, päťsto ľudí. Tvoje slovo môhlo pôsobiť na mňa: pôsobilo by i na ďalších sto, lebo dvesto!“

„A ja ti odpoviem, že tam by ma zradila výmluvnosť. Prišlo by na mňa to, čo prišlo na Mojžiša: (Pane,) Neposielaj mňa, Pane, jazyk mám neohebný — ale pošli môjho brata Arona. Lebo je to tak ťažko ba nemožno…“

Ja som rozumel dobre, čo O’Žoj myslí, bárs nevedel som to bližšie označiť. Prevrátil som si v mysli situaciu: že totiž O’Žoj nahovára mňa na čo nahováram jeho ja. A tu mi skočila jasno pred oči istota, že ja by tiež riekol s Mojžišom: „Neposielaj mňa, ale pošli brata môjho Arona…“

„Boh zná, čo je to: ale ja mnohoráz som rozmýšľal, ako ťažko je vystupovať agressivne vo službe ducha,“ pokračuje O’Žoj. „Každý sa odhŕna, pozerá na druhého, alebo práve potíska druhého, ako — ty mňa“ — doložil s jemnou ironiou v hlase i úsmeve. „My sme nečinní všetci, bez rozdielu. Kladieme si za nesmrteľnú zásluhu, že seba samých sme udržali v službe ducha: čo predsa nemalo by byť tak nesmierne ťažké, akže sme v (tu službu) tej službe sa naozaj vžili. I (na) po smrti dostačí nám náhrobný nápis: „nedal sa zviesť“. Je to čudné, akí sme v tom zdržanliví. A medzitým tam tí z „ajretâmu“ bijú do nás, ženú sa na nás ako neodolateľný šik, s bojochtivosťou, zúrivosťou. Im nedá už ani to pokoja, že my existujeme: i to ich uráža, i to im zavadzia. Prečo sú oni takí a my inakší? Hneď dr. Okcan kým bol s nami: aký bol (apatický) passivny. A len čo sa ohrial medzi nimi už i on letí na nás. Sťa by sa mu bola jedným razom premenila natura. Z kadiaľ je to? Zodpovedaj mi!“

Móžem povedať, že ma privrel do mocného klepca. Postavil ma pred záhadu, ktorá skutočne, ťažko sa dá rozlúštiť. A existuje, to sa nedá uprieť.

„A vieš, na čo som prišiel ja?“ pýta sa O’Žoj celkom mierne, s okom, v ktorom zas svietilo to, čo ma unášalo. Ja som len hlavu trochu pozdvihol v očakávaní. „Na to,“ pokračoval hlasom pevným, plným presvedčenia — „že naša vec je dobrá. Myslím, že Boh sám skľúčil naše údy tou slabosťou, aby sme pozdejšie, keď vec naša zvíťazí nepovedali: „My hľa, sme zvíťazili“. Nie my — my sme prach a popol — pravda musí zvíťaziť sama sebou, preto lebo je pravda: a my iba náhodou, že sme sa jej chytili. I myslím, že by ztratila mnoho zo svojej čistoty, nech by zvíťazila našimi drobnými kumštami…“

Myslím, že toto hovoril z čistého presvedčenia. Nie za to, aby zakryl svoju a svojich slabosť. Veď ju úprimne poznával a vyznával.

„Je tak, musí byť tak, ako ty hovoríš,“ priznal som sa i ja po chvíli. „Veď je to prirodzené a logické“.

„O tomto som rozmýšľal veľaráz: i veľaráz sa zjedal sam v sebe, ako my robíme všetko možné, aby sa vyplnilo toto moje predpokladanie. My všetci ho nevedomky prechovávame a poniektorí vedomky zneužívame. Čakáme nečinne nech si pravda sama sebou razí cestu. A to nemôže byť správne: lebo k čomu som nepriložil ruky, čomu som nič neobetoval, to nemá za mňa povznášajúcej ceny. Všetko, čo mám, musí nosiť na sebe stopy mojich mozoľov.“

„Na to práve poukazoval som i ja“ — doložil som — „keď som zazlieval, že ste passivni oproti starému nepriateľovi „ajretâmu“, ktorý (v inom prestrojení) na vás tak drzo útočí.“

„Známe my, ten chýrny „ajretâm“, známe dobre“ — pokračoval on s úsmevom sebe vedomím. „On je prastarý nepriateľ všetkej pravdy. Keď ona zdanlive skloní hlavu a odpočíva od boja — vtedy on vyskočí drzo zo svojej skrýše a snáša jej hrby barrikád do cesty. Hrby vysoké, že v nadutosti sa nazdáva, že ony siahajú k samému nebu, sťa tá chýrna veža babylonská. Zahatí všetky priechody, poupcháva všetky škuliny: len aby sa nič nemohlo predreť na svetlo. To je on, ten prastarý majster, ktorý sa dnes zovie „ajretâm“, ktorý je pevne presvedčený, že podmanil celý svet. A čo Pravda medzi tým? Nedrieme, nie — ona potichúčky rastie, veľadí sa v srdciach, čaká svoj čas príhodný. A kedy nachádza ten príhodný čas? Vtedy, keď starý nepriateľ nahromadil toľko zla, že dobro už-už je pod ním pochované. Vtedy, keď i v srdciach chladných, i ľahostajných ohlási sa neodolateľná túžba po dobru. Tu razom zdvihne sa Pravda sťa anjel pomsty, rozbúri celý svet, uchváti každého silou železnou — a jedným búrnym okamyhom srovná so zemou všetky hradby nepriateľove. Bez odporu triumfuje nad ním, pokoruje ho do čiernej zeme. Toto je jej podivná taktika. Víťazí búrkou a akoby neznala vykoristiť víťazstvo — uťahuje sa skromne v ústranie. A sotva sa ona utíši — už ho tu máš, nepriateľa starého. Na novom javisku zjaví sa v novom zakuklení s novými figľami a so starou zlobou: a zase nosí skalku po skalke na stavbu svojich hradieb. Toto je večné drama, večne sa opakujúce: a my ľudia, ktorí sme nesení a sem ta hádzaní v tomto dejstve — my sa nazdávame, že to robíme my…“