ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Takto sme sa pozabudli, kým slnce nehodilo do obloka poslední svoj lúč. Tu sme sa vybrali do mesta, pozreť čo sa v ňom robí. Na uliciach veselo. Ženské sa prechádzajú a štebocú jedna s druhou, ako je to vo sviatočný deň obyčaj. Vidí sa im na tvári samá veselosť, samá bezstarostnosť. Vidno, že im nemúti dobrú vôľu ani jedna starosť, že nedolieha na ne svojou mučiacou nástojčivosťou ani jedna záhada života.

„Sťastné ženy!“ povzdychol som ja. „Keď pozreš na ne, zdá sa ti, že žijeme v opravdovom raji. Vyvolily si „dobrú stránku“, ako hovorí Písmo.“

„Ej dobrú“ — prisviedča O’Žoj. „Stoja v ústraní, kým my nosíme bremeno dňa i horko. Ale nie ony si volily: my sme jim túto úlohu nanútili — my mužovia. Z čírej čistej veľkodušnosti. A nemáme ani uznania veľa za túto veľkodušnosť. Sme obviňovaní, že vraj sme ich odsúdili k otroctvu. A medzitým kto je otrok? My sme otroci práce i strádania.“

„Dajme tomu pokoj!“ zvolal som ja. „Vhupli by sme do t. zv. ženskej otázky, ktorá je zo všetkých „otázok“ (najotupnejšia.) najzamotanejšia.“

„Je istá vec, že my ju ani riešiť nebudeme, ani nerozriešime,“ odpovedá O’Žoj. „Ale bolo by na osoh, keby sme ju trochu pohýbali. My potrebujeme spojencov: a žena je spojenec mocný. Má všetko, čo nemáme my. Krásu, milotu, spoločenskú zručnosť, pohyblivosť — všetko vlastnosti na chytanie proselytov. Pritom ona má v rukách dom a menovite deti. Čo ona deťom zaseje do srdca, to tam i síde a veľadí sa. Ó, žena má nesmiernu moc. Väčšiu než my. A ako ju vynakladá?“

Ja som neodpovedal. A O’Žoj tiež sa zamlčal. Začrel do cisterny, ktorá je plná, nevyčerpateľná a hlboká. Len sa dotkol mimochodom „otázky“ — a tak nám bolo, sťa by sa bol dotkol rozjatrenej rany. Táto malá disertacia o ženách na promenade bola akoby úvodom k ďalšim pozorovaniam v tábore „itsilaedov“. Čo ako sme sa (zaz) usilovali zažmúriť oko pred otázkou — to ona tým neodbytnejšie sa nám nanucovala.

Došli sme pred veliký, utešený dom. Na fronte nachodí sa balkon s ohradou umelecky ozdobenou a pozlátenou. Na balkon vedú dvere, teraz otvorené, akiste aby chladný vzduch previeval (vnútorným) izbami. Obloky veliké, na nich žaluzie vytiahnuté. Vôbec ozajstný palác. Celým pručelím tiahne sa nápis zlatymi literami vyvedený: „(nečit.) Ajtarb“.

„Pôjdeme dnuka,“ zove ma priateľ O’Žoj. „O tomto čase tu musíme najsť všetkých našich. Najlepší pochop utvoríš si o veci, keď sa soznámiš s jej zástupcami.“

„Ktorých „našich“ to spomínaš?“

„Tých itsilaedov, o ktorých sme hovorili.“

Bol som rád, že ma sem vedie. Vlastné oči najlepšie vidia a srdce im uverí.

Ako vonkajšok, tak i dnukajšok je založený elegantne, ba veľkolepe. Žiaľ, iba „založený“. Vyvedenie patrne pokulháva za pôvodným plánom. Ale i tak ma prekvapuje nádhera, ktorou sa okrúžili ľudia, posvätivší sa „službe ducha“. Tak napr. nemusíme kráčať k nim „cestou života tŕnistou“ ale širokymi, pohodlnými schodami.

„To je preto,“ odpovedá O’Žoj, ktormu som túto podivnú protimluvu nezatajil, „aby svet nevidel na nás nič neobyčajného. Urobili sme koncessiu jeho vkusu. Lebo známo, že všetko môžeš poľahky sniesť, len to nie aby svet hľadel na teba ako na monstrum. Stiahneš sa koľko len môžeš, aby si mohol podstúpiť ,medzi ľuďmi ľudsky‘. Zato tento palác…“

Chcel som mu niečo povedať, snaď trochu ho podvracať — ale nebolo na to času. Otvoril dvere a my stáli na prahu osvetlenej miestnosti.

(Vnu) Zasadli sme za prvý stôl, ktorý sa nám nadhodil. Ostatné všetky sú husto obsadené. Ako vidno, i v tejto obci itsilaedov nepanuje „rovnosť svornosť“ o bratstve ani nehovoriť. I tu vidíš, že spoločnosť sa sortiruje podľa veličiny. Lebo za jedným stolom vidíš pánov vynikajúcich, za susedným menej vynikajúcich, tam ďalej ešte menej vynikajúcich a za dvoma troma stolmi sedia páni vôbec nevynikajúci. Pravda súdil som dľa šatstva.

Tieto myšlienky som nezadržal pre seba. Rovno som sa pýtal O’Žoja, čo znamená tento zjav.

„Musíš vedeť,“ poučuje ma O’Žoj — „že i naša spoločnosť záleží z ľudí. Z ľudí v pravom slova smysle: tedy nie z anjelov. A že človek hľadá sebe priateľa a jeden mu je milší ako druhý, to je vec celkom prirodzená.“

„Ja to uznávam,“ odpovedal som mu. „Len mi je nápadné, že to priateľstvo je tak viazané na kabát. Že práve spojuje takých, ktorí nosia jeden kabát.“

„Vrana k vrane sedá,“ odpovedá môj priateľ. „Rovný k rovnému sa tiahne.“

„Práve tá známka vašej t. zv. rovnosti mi je nápadná. Vyrazená je v šatoch a dľa šiat súdiac v nahodilom postavení úradnom a spoločenskom.“

„A ty to odsudzuješ?“ pýta sa O’Žoj. Jemu patrne nebolo príjemné, čo ja mu sdeľujem.

„Odsudzovať?“ A zamyslel som sa. „Mám právo odsudzovať tento zjav — nemám právo?“ hútam sám v sebe. A kým O’Žoj pozerá na mňa prenikavo ja sa trápim v nerozhodnosti. „Odsudzovať neodsudzujem,“ doložil som konečne, rozradovaný, že môžem čosi aspon trochu rozumného povedať. „Ja len konštatujem faktum — možno len nahodilé, ako mi prvý raz skočilo pred oči: že u vás tvorcom „rovnosti“ nebodaj bude krajčír. Komu aký kabát ušije, vy ho vriadite do tej rubriky. Ináč ako si vysvetliť, že táto spoločnosť je takto úhľadne sosortýrovaná? Náhodou? Mne sa zdá, že nie slepou náhodou, ale zakoreneným zvykom.“

„Ty berieš do ohľadu každú maličkosť,“ ohradzuje sa O’Žoj podráždeno. „Padla ti do oka táto nahodilosť, nič neznamenajúca: a ty už na základe nej robíš záklučky. Veď je to pravá náhoda, že sa družia, najlepšie si rozumejú práve ľudia jednoho postavenia, jednej a tej istej spoločenskej vrstvy. Musíš vziať do ohľadu, že máš pred sebou ľudí, ľudí v pravom smysle slova.“

„Tedy ľudí so slabosťami, hriechami — rozumiem,“ doložil som ja a odmlčal sa.

„Prečo zaraz hriechy!“ rozhorlil sa O’Žoj. „Prečo práve na nás prikladáš také prísne merítko? Človeka ber ako takého, s celým jeho vnútorným „ja“ i zovňajšimi príveskami. Nájdeš tam tedy: šaty, postavenie, vpliv, majetok — vôbec všetko čo s človekom žije a padá.“

Ja som sa usmial. O’Žoja tento smiech bodnul do duše.

„No — čo sa smeješ? Čo je smiešneho na tom?“

„Smiešno je, že si protirečíš,“ odpovedám mu ja. „A protirečíš si v zásadách. Medzi štyrma stenami doma hovoril si ináč a tu hovoríš ináč. Čo si tam zavrhoval, tuná to uznávaš a ospravedlňuješ. Vtedy si hovoril, že človek je veličina od vonkajších okolností nezávislá. Čosi samo v sebe uzavretého i skončeného. A tu zas hovoríš, že nenie tak, ale že je čiastkou pojmu do ktorho patrí majetok, krajčír, vpliv atď. A teraz už neviem na čom stojíš…“

Na O’Žojovi spozoroval som veliké rozpaky. Bolo mi ľúto, že sa mi dal vohnať do tohoto klepca: druhymi slovy, že môhol som ho vohnať doň.

„O’Žojko môj,“ počal som znovu — „mne je ľúto, že ti to musím povedať, ale ináč sa zaobísť nemožno. Ty si ma zaviedol, a možno podviedol. Ty si jedným slovom šudier.“

„A čo je to zas!“ A zabodnul mi do tváre planúci pohľad.

„Ty si mi cele ináč predstavil vec, než ja ju vidím. Vy nieste obec „itsilaedov“. (Vy nechod) Vás nespojuje jednota zásad, ani jednota práce, ani jednota cieľov, ani jednota úspechov ani jednota utrpenia. Vás smetla pod túto strechu puhá náhoda. Vás spojuje jednota kabátov. A to je niečo celkom iného, než som prvej počul od teba.“ Pozrel som na O’Žoja a prišlo mi ho ľúto. Na tvári sa mu vyrážala ľútosť i zahanbenie. Ja som ho vidím, urazil citlive.

„Ja ti to nevytýkam, že si to urobil schválne,“ pokračoval som. „Ja myslím, že zavedený si i ty, i podvedený… Čo prechovávaš v srdci ako ideal, to si chcel videť i v skutočnosti. A v skutočnosti toho niet a tak ľahko nebude. Vidíš i v tejto vašej sekte rozdiele markantne vyrazené. A rozdiele sú podmienené vonkajšími znakami a nie rozličnosťou ideí. Vaša sekta je tedy ďaleko, veľmi ďaleko od duchovnej jednotnosti. A duchovná jednotnosť je prvý počiatok, jediná podmienka zdaru.“

Bolo mi trochu otupno v tomto smere pokračovať, lebo môj priateľ bol znechutený následkom môjho nápadu. Zamysleli sme sa, každý o svojom. Ja som si predstavil výjav na námestí pred sochou „ajretâma“. I sišly mi na um reči dr. Okcana. To všetko robilo na mňa dojem, že „ajretâm“ ďaleko predstihol itsilaedov, hneď na prvý pohľad sa vidí v akej je výhode.

Ja by sa bol vari vykradol z miestnosti a utiekol k dr. Okcanovi, lebo som videl, že O’Žoj je na dnešok ochromený: ale tu dvermi vstúpil mladý človek a obzerá sa na všetky strany akosi úslužne, sťa by čakal, kto mu čo rozkáže. Ja som si zažiadal, aby sadol k nášmu stolu a on iste vyčítal moju žiadosť mi z očí. (Poklonil sa mi a) Podal ruku O’Žojovi a hneď sa mi poklonil doložiac: „Atpal“.

„Atpal, kníhvedúci tunajšej fabriky na (mydlo) kadidlo a myrhu“ — predstavuje mi ho O’Žoj tiež rozradovaný, že máme prírastok na našom osirelom stole. „Môj priateľ Z.“ menoval ma po mene — prišiel náhodou na náš opustený ostrov a tak sa rozhodol, že tu strávi dakoľko dní.“

„Tedy páči sa vám u nás?“ zvolal pán Atpaľ, príjemne prekvapený. „Ono je tu príjemne bývať. Dobrý vzduch, krásne more, dobrí ľudia a pohodlie! Môžete dostať všetko, čo si duša zažiada: menovite cestovateľ.“

„Teší ma!“ doložil som v rozpakoch. Veď i ťažko odpovedať, keď nevieš, čo obsahujú také dythyramby: či pravdu a či prázdnu chválu.

„A dobre ste urobili, že ste prišli hneď do nášho strediska. Tu vidíte všetkých našich vynikajúcich ľudí. Hotové album, drahocenné a živé! Ak by vám môhol v čom poslúžiť? Snáď vás predstaviť?“

Tento nápad jeho zdal sa mi veľmi na čase. Nech ma predstaví daktormu koryfejovi a ja sa už dáko sám pretlčiem vo spoločnosti. Ale ešte som sa ani nevyjadril, keď tam pri prvom stole zvolal ktosi: „Poldy!“

Pán Atpaľ skočil a jedným skokom našiel sa pri stole, za stoličkou starého tučného pána.

„Čo dávaš tieto čerty, karty zafúľané! Nemôžeš už raz kúpiť čerstvú hru?“

Atpaľ vyletel do kredenca a o krátku chvíľu vracal sa s kartami čistými. Starý pán ani nepozrel v tú stranu, kto mu donáša karty a ani neďakuje a Atpaľ s tvárou temer blaženou sadá k nášmu stolu.

„To je môj šef. Direktor fabriky na vyrábanie kadidla a myrhy,“ vysvetľuje mi, aby som sa nepozastavoval nad jeho ochotou. „Je dobrý chlap. Nikdy mi neublížil.“

„Ale za to vám mohol poďakovať aspon za privátnu úsluhu,“ poznamenal som ja.

„To sa u nás tak prísno neberie. Ja som mu vystavil v zahradke besiedku dľa vlastného náčrtku, vysadil som mu dvor ružami: vlastne ruže som štepil na šípky. Vôbec, keď nemám roboty v komtoaru pomôžem mu okolo domu. Napríklad keď zakole, ja (plním) nadievam jaternice i klobásy. Hovorí, že mu odo mňa sú najchutnejšie. Vôbec mu poslúžim, lebo je dobrý chlap.“

Pozdejšie som sa dozvedel, že Atpaľ vôbec je nenahraditeľný. Nielen u šefa, ale i v druhých domoch vybavuje všakové funkcie: nadievanie klobás, pacovanie šúnok, sadenie i štepenie ruží, upravovanie zahrádok, varenie gulášu na výletoch atď. atď. Nemožno tedy, aby v jeho komptoaru bolo všetko v poriadku. Preto i šef i druhí v kancellarii mu čo to prehliadnu, čo to vybavia zaňho a čo to odložia ad acta. Dosť na tom, je on človek nenahraditeľný v organisacii itsilaedov.

Keď som takto tu sedel a prehliadal skupiny okolo stolíkov a za každým tú zatvorenosť, akoby každá skupina bola pre seba: zažiadalo sa mi znať, kde je vlastne to miesto v ktorom sa títo všetci spoločne radia. Že sa to tu nerobí, uhádneš na prvý pohľad. I bol by chcel znať, kto vlastne stojí na čele všetkých tu itsilaedov.

Na túto otázku nevedel mi dať krátku odpoveď ani Atpaľ ani O’Žoj. Taký som odniesol dojem, že sem sa chodí k vôli odpočinutiu, okriatiu. Kde sa radia, kedy sa radia, kto sa radia, ktorí sa radia, ako sa radia — to všetko je zakryté rúškou tajomstva.

Ale na tvári Atpaľovej ma čosi nového prekvapilo. Čosi ako nedôvera, podozrievanie, upjatosť, zatvorenosť, naskočilo na ňu. I tá zdvorilosť akosi padla, i neobracal sa tak ostentativno ku mne, i stoličku trochu odtisol odo mňa. „Čo som mu urobil?“ hútam i rozvažujem. „Ba či som ho v dačom neurazil, pre Boha!“ Rozoberám každé slovo, každý pohyb a márne. Nenachodím ničoho, v čom by mu bol ukrivdil. Na šťastie do tarokka chybuje tam pri prvom stole, lebo jeden hráč odišiel. Tu pán Atpaľ hneď je hotový prevziať partiu, aby sa mohlo pokračovať v hre. Zas sme my s O’Žojom osameli.

„Čo sa mu stalo?“ pýtam sa ja O’Žoja.

„Ty sa vyjadruješ trochu prisvobodne. To sa tak zaraz nemôže. Ty si sa ho vypytoval na také podrobnosti, ktoré patria do zákulisia.“

„Na príklad?“

„Na príklad to: kde sa radia, ktorí, ako — kedy — a čo ja znám. To amice si nemal. Odpusť, že to Atpaľovi voňalo trochu špehúnstvom…“

„Ohó!“ Zvolal som ja. A tak hlasno, že páni od najbližšieho stolíka obzreli sa na mňa. Ale hneď zas sa odvrátili a vedli svoj rozhovor. Ale jeden z nich, obrátený k nám chrbtom, cele naklonil hlavu do dlane a pravdepodobne počúva o čom sa my shovárame. „Odpusť, bratku,“ pokračujem ja. „Čo za špehúnstvo, keď som chcel zvedeť isté podrobnosti vašej organisacie. Veď organisacia je preca záležitosť verejná. Tam nieto štátnych tajností ani nič mysteriosneho. A vôbec tú záležitosť každý z vás mal by znať do podrobna, aspon vy, čo okružujete tu toto centrum. Ak už chcete tých na okolí vytvoriť.“

„A povedz mi: aká organisacia?“

Tu som zas ja zostal v udivení. Túto otázku od O’Žoja som niakovsky neočakával. Zprvu som myslel, že žartuje, ale jeho vážna tvár nepripúšťala taký výklad. Prv než som sa spamatal obrátil sa ten od druhého stolíka a rovno ku mne.

„Ja som Rothherr.“

„Teši ma, ja som Z.“

„Odpusťte, zachytil som zlomok vášho rozhovoru. Tak ma zanímalo, že som sa odvážil dopustiť indiskretnosti — načúval som. A tu ako od cudzinca dobre mi padlo čuť vaše otázky. Bolo mi to najväčšie zadosťučinenie. Prečo? Preto, lebo tie isté otázky položil som ja storáz a ešte mi nik neodpovedal na ne.“

„A komu? Ak sa smiem pýtať?“

„Každému — temer každému!“ zvolal Rothher. „A ešte hrbu druhých otázok. A vždy bez odpovede. Alebo ma nečuli, lebo sú hluchí, alebo nevedia hovoriť, lebo sú nemí.“

O’Žoj sa odvrátil a nevenoval najmenšej pozornosti môjmu novému súdruhovi. Zdalo sa mi, že i Rothherr s väčšou dôverou obracia sa ku mne bárs ma nikda nevidel, než k O’Žojovi, ktorý preca býva s nim v jednom meste. Ale nepozastavoval som sa nad tým. Jest mnoho ľudí otvorených, dôverčivých, ktorí sú hotoví cudziemu srdce otvoriť. V každom hľadajú otvorenosť i dôverčivosť. A poneváč sú takí, ľudia ktorí ich znajú, zaobchodia s nimi ako s deťmi. Sveria im toľko, koľko chcú — alebo koľko im sveriť smejú.

„My stojíme zle,“ pokračuje môj nový známy. „Veľmi zle. My sme na vyhynutí. Darmo zakrývame — nás je zo dňa na deň menej.“

„Koho prosím?“

„Prívržencov našej sekty,“ doložil bystro Rothherr.

„To je svätá pravda,“ uznal som mu. „A čomu to pripisujete?“

„Čomu? Tomu, na čo vy dávno narážate. Tomu, že stojíme takto o sebe: jeden za tým, druhý za tým stolom. Nemiešame sa, netríbime náhľady a myšlienky. Každý myslí (za) pre seba: aká tam môže byť potom spoločná práca?“

Ja som mu ostal odpoveď dlžen. Musel som mu prisvedčiť. Hovoril znamenite. Pozrel som na O’Žoja, čo ten. A O’Žoj je odvrátený a vidno s nechuťou počúva. Nebodaj medzi tymi dvoma bude akási diferencia. I s istou rezervou som počal počúvať Rothherra, bárs hovoril znamenite. Nebolo mi bárs voľno v jeho spoločnosti — ako s človekom, s ktorým nevieš na čom si. Nerád by si zadať, aby ma pozdejšie O’Žoj nevysmieval pre velikú sdieľnosť a nerád by ho odpúdiť zdržanlivosťou.

Ale tu sa ozval z nenazdania O’Žoj.

„Vidíš, Rothherr — aký si ty! Sotva sa cudzinec obozre po našom dome, ty už odkrývaš všetky kúty a ukazuješ mu v nich smeti. A aký máš z toho užitok? Tým chceš cudzinca získať našej veci? Tým chceš mu spríjemniť ten istý dom? Ja myslím, že prvá ti bola povinnosť chytiť metlu a povymetať smeti. Veď oni tak nectia teba, ako mňa, alebo tam Atpaľa.“

„A či je hriech ukázať na smeti, kde sú?“

„Nenie hriech na skrze, ale povinnosť. Lenže si sa pomýlil: neobrátil si sa na pravú adressu. Ty choď o smeťach rozprávať gazdinej, lebo gazdovi. Dodievaj doň do tých čias, kým ich nevymetie. Alebo ak máš dobrú vôľu — kým hovoríš, chyť metlu sám a vymeť čo môžeš. Ale ty (ro) pozeráš na tú vec takto: je sa nejdem toho týkať, ale aby hanba nepadla i na mňa, ja budem smeti každému odkrývať.“

„To je nie tak,“ ozval sa rozhodne Rothherr. „Ja nemôžem nič robiť v dome, v ktorom som hosťom, kde ja nerozkazujem. A pekne by pozerali tamtí na mňa“ — ukázal na prvý stôl — „keby ja im začal tu šarapatiť.“

„Možno by nepozreli pekne, ale by pozdejšie možno nahliadli, že pravdu hovoríš. Takto, keď im poza chrbty ukazuješ ich chyby, nemôžu si vybrať ani toľko.“