ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Jozef Niczky bol by pristal na lavičke preležať celé dopoludnie, keby ho zima nebola rozberala. Medzi haluzami jedlíc a borovíc zašumel čerstvý, ranný vetrík, ktorý popod tenké, letné nohavice a ľahký kabátik prechodil a krídlami kepeňa veselo pohrával. Pán Niczky triasol sa ako libačka, zub na zub mu nedopadúval a bol by mnoho dal, keby sa bol mohol do izby niekde uchýliť.

Zobral sa k vozu. Furman ležal vo voze, rozložený vo všetky strany sveta. Halena pohodená visela dolu z voza, bolo mu i bez nej dosť teplo. Ležal zarytý v slame až po uši. Pán Niczky pocítil bodnutie v svedomí, keď ho chcel zobudiť. Obrátil sa rovno ku stanici. Pozrel na hodinky pri zapálenej zápalke, bolo už skoro štyri.

„Buď Bohu chvála! Nemusím už čakať len hodinu. Ale je čerstvo!“

Vložil ruku na kľučku, kľučka šťukla, ale dvere na čakárni zostali zapreté. Len za nimi ozvali sa hlasy prasiatok, ktoré tam akiste strážnik alebo iný úradník železničný postavil. Nakoľko sa dalo v tom pološere súdiť, boli v košíku zaviazané.

Pán Niczky pobral sa od stanice do dvora. Z okolitých vrchov zaznela pieseň, príroda odela sa do krásneho rúcha letného rána, dýchalo všetko poéziou. Duša jeho nemohla odolať krásam; neurčité túžby začali prijímať tvary, struna, ktorá len zvučala, prijala istý tón. Akési divné svetlo rozlialo sa razom dušou jeho, odlesk tej premeny zračil sa v celej jeho tvári.

,Ako mi je divno, už mi dávno tak nebolo. Moja Amália!‘

Zdalo sa mu, že pred očima vidí všade len to slovo, že ho počuje vo hvízdaní drozda, v štebote lastovičky. Toto jediné meno preplnilo jeho dušu a z nej akoby sa bolo vyžarovalo do celej prírody, do tohoto letného rána. Keby bol tu dakto, komu by mohol svoje sladké bremä zveriť! Kamaráti sa rozpŕchli, ako i on, na súdobné vakácie, ktovie kde naháňajú sluky a zajace, alebo pijú žinčicu dakde na salaši…

S rozohriatym srdcom blúdil po dvore, tým viac triaslo sa telo. Chladu nielen neubývalo, ale, zdá sa, pod okamžením pribývalo. Lakované poltopánky pripúšťali veľmi hodne zimy; ponad členky začalo ho oziabať. Umienil si svoje teplé, rozčúlené ,ja‘ niekde v zátiší ukryť.

Šťastná náhoda! Že mu prv nenapadlo utiahnuť sa do omnibusa. V zadnom sedisku dá sa znamenite usalašiť a driemať. Pritom chránený je človek pred zimou, vankúše poupchávané veľmi hrejú. A čo je hlavná vec: koč je zo všetkých strán zavretý, že doňho ani vetrík nezaduje.

Pritiahol svoj plášť ešte bližšie a v očakávaní budúcich pôžitkov si zazíval. Obrátil sa k omnibusu, ale mu napadlo čosi — vrátil sa k vozu. Vyburcoval furmana odznova zo spánku.

„Janko, ja si tamto ľahnem do toho koča. Keď bude čas prichodiť, zobudíte ma.“

Furman vytreštil oči, akoby sa hľadel pozbierať. Vzdor námahám neporozumel slovu pánovmu. Vyvalil sa do slamy, odfúkol zhlboka, a spal ako pred chvíľou. Pán Niczky zobral sa k omnibusu.

Práve chcel otvoriť dvere, keď začul zdnuka hlboký vzdych. Hneď nato bolo počuť zazívať. Zastal, pritúlil sa k boku voza, aby ho oblokom nebolo z koča vidieť.

„Kto to? Ja som predsa myslel, že omnibus je prázdny.“

„A-ách,“ zazívalo vo voze znovu. „Si sa vyspala, Amálka?“

„Amálka — moja Amálka!“ zaplesala duša pána Niczkého. „Keby to bola ona!“

„Ako myš na vreci,“ bolo počuť jemný hlások. „Kde je Jozef?“

„Mňa volá, mňa volá!“ zaradoval sa pán Niczky. „Ach, ona je to. Jej hlas počuť, rozoznám ho medzi stomi. Čo robiť, ohlásiť sa im?“

„Ja neviem, kde sa podel. Stratil sa, akoby ho bol vietor odfúkol.“

„Ja že som sa stratil?“ odpovedal pán Niczky. „Že ma vietor odfúkol? Veď som sa bol u nich odobrať; musia vedieť, že som v Nemaniciach.“

„Vidíte, mama, čo ste ho odohnali! Chudák, Pán Boh vie, kde sa potuluje! Srdce máte ako z kameňa. Zamrzne dakde v tejto zime.“

„To je ona, moja holubica! Ako ma zastáva. Áno, áno, stará: ty si všetkému vina. Mohol som sedieť v teple na vašej kúrii, nemrzol by kadekde po kanceláriách, keby nie ty! Ale ty si ma vždy odpravila, že najprv treba mať službu, čo len dáky úradík, a potom len sa ženiť. Mám službu — teraz idem…“

„Nech sa postará sám o seba,“ odpovedala tvrdá matka. „Ešte i teraz budeme oň pečovať ako o malé dieťa? Dosť, že ho doma čaká teplá izba a dostatok všetkého. Nikomu je nie tak na svete ako jemu. Pečené holuby mu letia do úst. Čo nám doniesol? Tú službičku — nestačí ani na mäso!“

Pán Niczky začervenal sa od hnevu. ,Počkaj, ty stará bosorka! A moja kúria — to je nič? Ja ti vysvietim!‘

„Vy, mama, hľadíte len na peniaze. A srdce — to je nič? Ako ma miluje, do ohňa by skočil za mňa!“

„Miluje — ľahko milovať,“ odsekla jej stará. „Milovať ťa bude každý, keď ho nakŕmiš.“

Pán Niczky bol už ako na tŕňoch. Otvoril koč a zareval silným hlasom:

„Nie je pravda! Tak len ja môžem milovať! Mýlite sa, mýlite, liebe Tante!“^[6]

Dámy vo voze zatíchli a učupili sa v sedadle. Nebolo počuť ani dýchnuť. Pán Niczky vstúpil dnu a v tom šere otváral oči, ktorá z nich by bola Amálka.

„Kto je to?“ ozvala sa z nich tá, ktorá sedela v tú stranu, kde on bol. Dľa hlasu poznal ju, že je to stará.

„Ja som to, Jozef,“ odpovedal a bral sa ku svojej Amálke. Nevideli sme sa už dlho: svedčí sa, aby ju z príchodu objal. „Poď, moja, na moje srdce, že si ma tak zastávala. Ja som tvoj verný Jozef.“

Amálka sa nedvíhala. Pán Niczky pokročil ešte k nej, pod nohou cítil čosi mäkkého.

„Maslo, zbojníci — stúpil mi do masla!“ vykríkla ,liebe Tante‘, a pán Niczky pocítil, že ho ktosi pochytil za golier. Poddal sa bez odporu a nezvedel, len keď sa našiel pred omnibusom. V kolene a na lakti pocítil pálčivú bolesť, keď sa zbieral zo zeme. Ale ešte sa ani nevystrel, keď ho čiasi ruka držala za tylo. Keď chcel hlavu obrátiť, aby videl, kto to, cítil, akoby ho kliešte boli prištipli.

„Zbojník jeden, tak sa ty budeš dobýjať!“ počul mužský, hrubý hlas, a na chrbte zdunel mocný úder.

„Jozef, pusť ho, veď on nič neurobil!“ ozval sa jemný hlások Amálkin.

Pán Niczky stál v tom okamžení na rovných nohách. Trestajúca ruka zmenila sa v žehnajúcu: vydvihla ho za golier dohora a postavila s takou ľahkosťou, akoby dákeho dreveného panáka.

Panie vystúpili z koča a dívali sa na chyteného. On ich hneď poznal, bola to jeho Amálka s mamou. Pred ním stál akýsi neznámy človek, plecitý, s plnou bradou.

„Amálka moja, či ma neznáš? Pozri, kto som ja! Kde si sa tu vzala?“ A pán Niczky kráčal rovno k nej a rozšíril svoju náruč, aby ju pritisol k horúcemu srdcu.

„Čo tu chceš, kto si?“ skočil pred neho ten neznámy. „Čo chceš s mojou ženou?“

„Ty jeho ženou?“ zastenal pán Niczky a potočil sa ako ranený jeleň.

„Mojou ženou, zákonitou ženou, a kto si ty?“

„Nik, nikto,“ hodil rukou pán Niczky, a odvrátil sa od miesta, kde pochované ležali jeho najhorúcejšie city a nádeje. „Falošnica!“ pohrozil jej päsťou.

Zmorený svojím veľkým bôľom i duševným, zvlášte telesným následkom toho pádu pred omnibus, vliekol sa ku stanici. Snáď už bude otvorená čakáreň, vymení si lístok do Ameriky, tam pochová svoj bôľ a začne nový život. Nový svet, nový život: tu by ho všetko upomínalo na Amálku, na jej kúriu i sivé kone, ktoré spolu s ňou stratil — navždy…

Ale nie, — nová myšlienka zrodila sa v jeho hlave. Myšlienka rástla, zaujala celého ducha, srdce; lomcovala celou bytosťou jeho. Do Ameriky utiecť! Odstrániť sa a im ponechať voľné pole, aby užívali v pokoji ovocie svojho vierolomstva! Tvoj život je pustý, zničený — oni sa majú zo svojho tešiť! Nie, to nebude! Nech prestane všetko, nech nastúpi trest. Pomsta, pomsta! Áno, démone, usmievaj sa, pomáhaj mi a budeš sa ešte lepšie smiať na troskách šťastia.

Myšlienka na pomstu doniesla ho do rovnováhy. Jak ľahko sa tu pomstiť! Založiť balvan na koľaj, vlak sa vyšmykne. Ale kto pomôže. Čas prchá — balvan sa musí zavaliť. Ach, tu je furman, démone, rehtaj sa, tvoje dielo sa darí.

Pán Niczky chcel sa opýtať, koľko hodín do tých čias, kým vlak príde. Čakáreň otvorená, vošiel do nej. Dnu pusto, živej duše nieto. Len v kútiku postavený košík a z neho sa ozýva piskot a kvikot prasiatok. Bočné dvere sa otvorili, v nich zjavila sa postava sluhova.

„Koľko ráz som už povedal, aby tie prasce šli von! Naničhodný národ!“ A pohliadol na pána Niczkého. Pán Niczky nikdy takého titulu nedostal. Vzpriamil sa a zakričal:

„Čo chcete?“

„Vyneste tie prasatá — ale hneď! Pán kasír celú noc nespal pre ne.“

„Ale ja vyniesť? Sú to moje?“

Sluha vo svojej suverénnej moci nepočul nič, len videl, že sa mu ktosi postavil. Chytil košík s prasatami a vyhodil ho von. Za košíkom vyletel i pán Niczky.

„Panaszkönyv!^[7] Ja ťa naučím!…“ Dvere boli zatvorené, pán Niczky z Nitiek v spravodlivom hneve prechádzal sa popred stanicu, pričom mu prasiatka koncertovali.

Amálka, jej matka i muž ustúpili do pozadia. Tu treba najprv sluhu potrestať.

„Darmo si ty zavrel čakáreň, panaszkönyv, panaszkönyv…“

Nevedel, či dlho sa prechádza, stratil sa v ťažkých myšlienkach úplne. Pred stanicou zjavili sa dámy z omnibusa a neznámy ich sprievodca.

„Čo tu robia tie prasce?“ oboril sa na Niczkého. „Vy ste ich vyhodili z pomsty!“

„Čo vás do toho?“ spurne odpovedal náš hrdina.

„To sú naše, čo ste ich vyhodili?“

„Vaše?“ viac nemohol povedať. Na srdci otvorila sa nová rana. Trpí, a pre jeho prasce! Nie, to je už primnoho pokušenia!

„Čo nás trápite nič po nič?“ ozvala sa výčitka z úst matky. „My sme vám nič neurobili, a vy…“

Pán Niczky sa nazlobil.

„Ale ja? Ja som vám ich vyhodil? To sluha — čo ste ich ta dali? I mne sa pre ne dostalo — vyhodili i mňa s nimi. Nevinne s prasci ma vyhodili!“

„Čo si ich ta dal? Nekázala som ti ich dať do chlievca? Niet pri krčme dosť chlievcov? Ty nedbaj naničhodný, ty kadekto z celého sveta pozbieraný, ty troviteľ…“ Z nežných úst starej panej len tak sa sypali tituly na hlavu úbohého zaťa.

Zdravý, silný človek, ktorý pred chvíľou zdvihol pána Niczkého ako pierko, stál pred paňou pokorný a tichý ako jahniatko. I srdce Niczkého, ktoré pomstou vrelo, pohlo sa ľútosťou nad zničeným nepriateľom. Hľa, kto by hľadal v ňom toho bohatiera! Ani pohliadnuť sa neopováži na starú paniu.

„A druhým ešte robiť protiveň — tuto pána Niczkého tiež zneuctili, nášho suseda, ty, ty, ty…“

„Veď som ja chcel…“ osmelil sa ústa otvoriť pokorený zať.

„Mlč mi, lebo ťa Pán Boh stresce! S ničím sa nemôžeš naň pustiť. Keby aspoň robil, pracoval, žobrák otrhaný, ale do domu nedonesie ničoho nič, len zasadne k hotovému…“

„I tieto prasce sú od môjho otca!“

„Tak, tak,“ jedovala sa stará a pery sa jej triasli. „Že sa mu učlovečili dať do gazdovstva prasce, už i to vyhodí na oči. Ty nevďačník. Pán Boh ťa skára! Ale dobre, ja ich vo svojom dvore nechcem. Hneď a hneď sa pober s nimi. Aby mi na oči nechodili, ani ty! Ty, ty — pakuješ sa mi s nimi…“

„Ale nehnevajte sa, liebe Tante,“ prosil ju pán Niczky, „veď on to nechcel.“

„A vy sa nemiešajte, do čoho vás nič.“

„Hospodine, Bože milostivý!“ vzdychol v srdci svojom pán Niczky. „Ďakujem ti, že Amálka ma nedočkala. Takáto testiná otrávi celý život svojmu zaťovi. Ďakujem ti!“

Zať vzal košík a vliekol ho do dvora ku krčme.

„Vidíte, vidíte, aký je ochotný. Indy by sa nepohol, ale teraz slúchol. Prasce zostanú mne, práve zato, čo by si sa hneď na kolomaž rozlial.“

Pán Niczky sedí v jednom kupé so svojím najväčším nepriateľom, ktorý mu ukradol najvyššie blaho života, Amálku… Sú priateľmi, ponúkol ho i cigarkou. Zlá svokra zazerá na zaťa; keby mohla fajčiť, nežičila by mu ani tej cigarky. Amálka sedí v kúte a jej vráskovitá tvár visí nadol. Hlava sa kníše zboka-nabok. Predošlá noc v omnibuse po boku matky bola veľmi nespokojná.

Pán Niczky je šťastný ako človek, ktorý už videl nad domom oheň, a zachránil predsa svoj príbytok od pohromy. Aký by bol teraz nešťastný, keby ruka osudu nebola sotila druhého na jeho miesto. Len jedno ho trápi. Bolí ho koleno. Ale koleno ako koleno, keby letné nohavice boli celé. Koleno zacelie, ale nohavica sa nezrastie. Keď ho vyhodili z omnibusa, padol na koleno; nohavica sa na tom mieste pukla. Ale ani táto nehoda nemala pokaliť čistú radosť pána Niczkého. Pôvodkyňa tejto neresti, ,liebe Tante‘, zbadala, čo je vo veci; vytiahla zo záňadria ihlu, ktorá tam bola zapichnutá a cvernou obsnovaná, a vyliečila jeho chorú nohavicu.

Tak v najkrajšej harmónii pricestoval pán Niczky na súdobné prázdniny domov i so svojimi susedmi a ďakoval Bohu, že nedopustil, aby sa naňho usmialo blaho manželské.