ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I.

Prestál som bol všetky formality, ktoré sú spojené s lúčením. Sú to formality nemilé, ako lúčenie samo, menovite na takom mieste, ktoré ti k srdcu prirástlo. Pobrali sme sa „do mesta“, zkadiaľ o desiatej odchádza dostavník na najbližšiu stanicu železničnú.

Putovalo sa „per pedes“, lúkami a poľom, chodníkmi i poľnou cestou, pokrytou prachom. Táto prechádzka, menovite lúkami, kde kráčaš sťa po mäkkom koberci, je čosi sviatočného človeku, ktorý od toľkých čias potĺka sa „dráhou kamenistou“ a sice nie vo smysle odvodenom, ale vo skutočnosti. Je to akoby Kneippova kúra, prevedená pravda v obuvi, ale preca len dobročinná doráňaným, ustatým nohám.

Prechodili sme chodníkom popri hradskej ceste a tu začujeme odshora zvláštny hrmot a hrkot ako keď sa blíži bryčka. Ja som mu nepripisoval veľkého významu, ani môj druh veľkokupec z blízkeho mesta, ktorý tiež pustil sa bol s nami na túto prechádzku. Ale môj gazda podozrive sa obzeral: „co to asi bude?“ Čo za vozidlo vykäruje zpoza vŕb, ktoré zastieraly svojimi sivými konármi čiastku hradskej, odkiaľ sa ohlášal hrmot. O malú chviľu dostal sa na hradskú t. zv. „vozík“, s párom maličkých koníčkov. Vozík mal všetky vlasnosti „vozíka“: jeden ráf hrkotal, jedno koleso zavýjalo sťa vlk, keď hlava kolesa náhodou sa otrela o suchý [nepodmastený] lônik. Na prvom sedisku sed[el]í a žmurk[al]á malyma očima velikánsky kočiš, ako človek, ktorý sa nevyspal a ťažko snáša ostré svetlo slnečné. Na zadňom sedisku sa rozklad[al]á pán v sivých šatoch — a či šatoch zapadnutých prachom. Ale nie, m[al]á na sebe „štaubmantel“, už preto nesfalšovaný, že skutočne [bol] je pokrytý dosť hrubou vrstvou bieleho prachu. Keď nás zazrel na chodníku, zavolal, čo sme počuli i my: „Jano, postoj!“ Nepatril tedy k tým „levítom“, ktorí nechávajú pocestných, ale ako pravý Samaritán odhodlal sa hneď rozdeliť sa s nami o to čo m[al]á.

„To už je tu taká obyčaj, že každý ťa chce odviezť, kto ťa dohoní,“ poznamenal som ja. „A jesto veľa ľudí, ktorí z tej obyčaje korystia.“ Veľkokupec sice nie, ani ja nie — lebo on má svoje kone a ja zas radšej po lúkach pešo, než po [pra] zaprášených hradských na voze: ale náš gazda rozhodne bol veselší, keď počul: „Jano, postoj!“

„Poďte sa odviezť!“ počuli sme [ďalej] známy hlas. A ja vzdor štaubmantlu som poznal, [bankov] že je to známy úradník banky.

„No-čo?“ radí sa „hosťov“ náš gazda, pravda očistom On sa už vid[el]í v duchu na vozíku sedeť i na ňom vtiahnuť slávnostne do nášho hlavného mesta. Potreboval kúsok figového listu zakryť túto [tajnú] potajomnú žiadosť.

A ten kúsok listu figového dal mu pán v štaubmantli. „Čo sa budete potĺkať popri garádoch, keď sa môžete odviezť!“ „Má pravdu —“ myslí si náš gazda. A veľkokupec k tomu dodáva:

„Naozaj, slnce začína pripekať.“

„Sadnime tedy,“ riekol som ja, ako menšina.

Roztarsovali sme sa po tých dvoch sediskách piati, čo nebolo tak ťažko, berúc do ohľadu nie sice dáku nesmiernu priestrannosť vozíka, ale skromné rozmery nás hostí. Veľkokupec totiž je pretiahnutý viac do výšky, ako do šírky, môj gazda a ja sme nie ani do výšky veľmi a ešte vari menej do hrúbky. Mohlo by sa celým právom povedať, že my traja sme iba väčšie dôvažky na pána v štaubmantli a jeho kočiša.

Koníky dobre v[i]edely, že im traja pribudli do vozíka, i prezradili, že sú zmálomyselnelí. Nazd[aly]ávajú sa, že od toho prívažka im potrieskajú pobočky. I miesto toho, aby potiahli svorne, začnú mikať: tu sa posoší jeden, tu druhý. Vozík [nečit.] sošíva hradskú od garáda do garáda — a my čo sme v ňom, ukláňame sa tu v pravo, tu v ľavo. Naj[vys]väčšie poklony seká veľkokupec, lebo je najväčší. Ale konečne koníky sa nakriatly. Nahliadly nebodaj, že čert nenie tak čierny, ako ho maľujú — pustili sa rovno hradskou. Šľabikujúce koleso vhuplo do koľaje, za ním druhé — no a koľaj už „nepustí“ nikam.

Na tento spôsob sme vtiahli na rýnok slávnostne, ako len slávnostne môže vtiahnuť päť poriadnych ľudí na jednom vozíku.

Keď som dával kočišovi diškreciu, podvihol klobúk a riekol: „Ponížene ďakujem, pán veľkomožný!“ Málo chýbälo, že som mu nedoložil šesták na toľký titul, i pod jeho ťarchou sohnutý vošiel do sklepa pána X. Za mnou moji dvaja spoločníci. [a n] Náš mecén odišiel na [svojom] vozíku ku svojim domácim larom a penátom.

„Čo sme hľadali vo sklepe pána X.?“ pýtate sa. Divná otázka! Tu ide každý, kto príde do mesta k pánu X., k pánu „tatkovi“, ináč: pozreť ako sa má, či je zdravý — i videť a poshovárať sa s ľuďmi, ktorí tak ako ty, prišli k pánu „tatkovi“, aby sa tu sišli, nevedia sami s kým. Aby sa zachovalo decorum, kúpiš aspoň pár cigaretiek, ktoré pán tatko tiež predáva, a ak nefajčíš, ako môj spoločník veľkokupec, pozeráš vyložené „blizňacky“ a oštiepky, z ktorých podajedny sú neobyčajne veliké a jeden má okolo pása nápis: „Sláva Bohu na nebi, pokoj lidem na zemi“. Veľmi príhodný nápis na výrobok salaša, ktorho obyvatelia prví počuli tento [spev] pozdrav anjelsky, keď sa narodil Spasiteľ.

Musím so žiaľom konštatovať, že sklep pána tatka ztratil veľa zo svojho bývalého [renomé] chýru. I my traja sme vošli doň iba zo starého obyčaja, alebo len zo zdvorilosti. Našli sme ho sice plný, ale to sú všetko „kunti“. Bývalého „casina“ už tu nenajdeš. Iba kde-tu nakukne [sem] biela vrana, i to ak má dačo kúpiť a hybaj, vyšmikne sa šikovne, ako som to urobil ja, za mnou veľkokupec a konečne i náš gazda. (Tento len z prinútenosti, chcejúc nás dvoch „držať na vodzke“). Pravda najprv sme sa „ogabali“, t. j. oprášili pred sklepom pána tatka: nás dvoch, svojích hostí oprášil náš gazda, vyberúc z tatkovho sklepu kefu, ktorou sa drhnú foršty. Ja som myslel, že to tak musí byť, i mlčal som: ale náš veľkokupec rozhodne protestoval. Naš gazda je človek zdvorilý i ústupčivý; urobil nám zásadný ústupok — vybral kefu, ktorou sa kefujú kone, rozumej, panské. „Táto dobre chytá prach“, chlácholil ma veľkokupec, keď som chcel byť s týmto ústupkom nespokojný.

Nuž a prečo že sa už neschodí svet do sklepu nášho tatku na posiedky?

Hja, pokrok! Vystavili pri ňom hotel a hotelier prestrel nad priestorom pred hotelom plachtu, ohradil priestor fazuľovým živým plotom (ako vo Viedni!), rozostavil stolíky i na ten spôsob vytvoril zahradu. V tejto zahrade sa pije martinská plzenčina [ktorá]. A táto plzenčina vytiahla z tatkovho sklepu všetkých zahaľačov do zahradky [pod] pred hotel, kde tí zas plzenčinu poťahujú.

Do tejto zahradky presadili sme sa my tri fijalky, a — pôda súc dobrá — [pu]zapustili sme v nej dosť hlboko korienky. Aby to išlo ešte lepšie, začali sme ich dosť dobre polievať. „Dobre nám je tu byť“ — myslel som si, „učiňme si tri stánky…“ Ale čože, keď je cesta pred tebou a to na železnicu, ktorá nerada čaká a dostavník už stojí v celej svojej sláve na ryngu, iba [doň] zapriahnuť!

Znajúc svoju slabú stránku, aby odchod bol neodvolateľný, kúpil som od hoteliera kartu na dostavník. Keď som ju už mal vo vrecku — vydýchol som [od]. „Ako by si už bol na štacii — už ťa nemôže nechať…“ I bezstarostne sme sa rozhovorili. Medzi tým videl [Pav]Peter, že sú „ľudia z dediny“ „pod plachtou“, išiel ta pozreť. Petra videl Pavel, že karuje pod plachtu, šiel i on. Pavla videl Havel… I tak to šlo, ako keď sa hrajú „o veniec“, až pod plachtou bolo veselo a dym sa valil spod nej ako z komína.

Martinská plzenčina má divný účinok a zvláštne: nielen na tých, čo ju pijú, ale i na tých, čo ju čapujú. Svádza ku neobyčajným hypotesam. Tak raz sa stalo, že „na dedinu“ prišla nám na návštevu veliká spoločnosť z mesta. Išli sme do dreveného povilónu a dali si načapovať súdok martinského. Krčmár ho načapoval, i my ho obriadili v tej horúčave dosť skoro.

„Nech dajú ešte jeden,“ rozkázal advokát s anglickou flegmou.

Krčmár načapoval „ten jeden“ a my ho pili. Ale pri prvom pohári akosi sme sa všetci mraštili.

„To je nie martinské“, zvolal doktor.

No keď taká autorita vypovie tak určite, že to nenie martinské, i my sme pokrúcali hlavami nad týmto zvláštnym jačmenným odvarkom.

„Ba je!“ odpovedal krčmár.

„A čo sa nazdávajú: že sme už tam, aby sme toto pili za martinské?“ zvolal doktor urazený. Nuž o ňom tú hypotezu by nevyslovil ani náš krčmár. Zná i on „svojich“. „Nech pozrú pečať!“ rozkazuje [doktor] mu.

Posvietili na dienko i skutočne našli pečať, ale nie martinskú.

„Ja som sa nazdal, že je to martinské,“ vyhováral sa hostinský — „i tak som sa musel pomýliť po tme. Nech odpustia.“

„Čo sa to nazdávajú!“ hnevá sa doktor. „Nech nám načapujú martinský.“

Súdok zaniesli do ľadovne, my vyliali z pohárov, čo v nich ostalo a čakali trpezlive, čo bude. O hodnú chvíľu vrátil sa hostinský so smutnou tvárou.

„Martinského už nemám. Nazdal som sa, že mám dva súdky a bol iba jeden. Nuž tak som ho preveksľoval akosi…“

I ja keď som videl, že je zapriahnuté, dal som batožinu vyložiť na dostavník. Dostavník je prázdny — nuž som sa nazdal, že ja sám sa v ňom poveziem. „Veď on príde pred nás“, tíšil ma hotelier, keď som chcel [nas] vysadnúť. — „Majú štvrť hodiny času, kým svezie odshora pasažierov.“

„A vari budú pasažieri!“ zvolal som.

„Akože! Pri pondeľku je vždy pasažierov mnoho.“

„No vidíš — nechoď,“ zdržiava ma hostiteľ. „Pôjdeš zajtra.“

„Nuž to sa rozumie,“ s rozhorčením sa ozval veľkokupec. „To je nesmyseľ v takej horúčave, v takom prachu, keď je dostavník plný…“

„A či zajtra nebude prach a horúčava?“ vysmieval som sa.

„Ale budeš sam; povezieš sa pohodlne…“

„Ja už len pôjdem,“ riekol som, ale nie veľmi energicky.

„Aha ba! Veru si blázon!“ durdí sa veľkokupec.

O chviľu sa oba moji druhovia ztratili a ja zostal pohrúžený v myšlienkach. Keď sa vrátili, už som mal svoj plášť pohotove, i tvrdá odhodlanosť v srdci, že pôjdem „a čo bude čo!“ Dostavník zahrmotal konečne i zastavil sa pred hotelom. Sed[eli]ia v ňom traja mladí ľudia, bez bagáže — a teraz, sotva voz zastal, vyštveralo sa naň troje-štvoro detí, podobné akoby jedno druhému z oka vypadlo. Miesta [boly] sú obsadené, že nem[ohlo]ôže jablko prepadnúť.

„Tu nieto miesta,“ túžim sa hotelierovi.

„Povedal som im, že je moc pasažierov. Nech sa páči, ak najdu dakde pľac. To teraz všetko ide do kúpeľov.“

„No kdeže sadneš! Aký si tvrdohlavý! Veď je to smiešno!“ vážne mi už dohováral veľkokupec. „A konečne jeden deň nerozhoduje.“

„Ale hej,“ prisvedčil ktosi z úzadia. To je majster Y. s prehodeným kabátom na širokých pleciach, v bielej zástere. Tiež bol „skočil na jednu“. „Čože sa budete tisnúť — poďte radšej ku mne na šunku. Je dobrá, môžem povedať.“

„No vidíš,“ dotĺkol ma veľkokupec: „pôjdeme na šunku k pánu Y.“ Chytil ma pod ruku a odvádzal pod plachtu. Batožinu vniesli do hotelu a preplnený dostavník hrmotal dolu ryngom. Pod plachtou nás prijali s jásotom, čo na mňa pôsob[il]í dosť nemilo. Bol by radšej, keby nik nebol spozoroval môj ústup. „I bez tohoto si sa mohol zaobísť,“ vraví veľkokupec škodoradostne, „keby si sa nebol nič po nič poberal, ale slúchal rozumných ľudí.“

„A teraz poďme na tú šunku,“ volá nás majster Y.

Majster veru nezlyhal, čo povedal o svojej šunke. Len mal povedať, že je veľmi dobrá. A mala i tú vlastnosť, že bola nepominuteľná. Náš hostiteľ musel práve odbehnúť do svojho skliepku, kde okolo klobás a šúnok bol stisk málo menší, ako v Prahe v hocktorom udenárskom „velezávodě“. I tak sa stalo, že my sme tu so šunkou viedli dôkladnú konverzáciu, do samého predpoľudnia.

Keď sme vyšli na rýnok, ožiarený poľudňajším slnkom, všetko sa nám zjavilo v ružovom svetle. Iba veľkoupec chudák akosi zamĺkol. Ja že sa ztratil v dákych obchodných kombináciach. Iba keď kedy-netedy vyšlo šidlo z vreca.

„My však ver na obed nejdeme?“ pýta sa nás.

„Ah, môžme pod plachtu. Je horúce,“ navrhol som ja.

„Veď! Ale doma nás budú čakať,“ riekol hlasom nakoľko možno ľahostajným.

„Aha — aha!“ smial som sa ja do pästi, ale som sa neprezradil, že šípim, čo ho bolí. Sišiel mu na um domáci „regiment a spravování“, ktorý sa ho opýta, keď sa vráti domov: „A kdeže si zas bol? Ani na obed si neprišiel!“ Ešte keby ja bol v jeho spoločnosti, mňa by napochytre nastrčil, ako barana, čo môže i to uniesť na rohách. Lebo domáci regiment by povedal: „No keď bol on — to sa už nedivím!“ Ale takto sam musí preboriť ľad…

„Ktože ti pôjde teraz domov!“ ohradil som sa ja rozhodne. „A potom ja som sa tam rozlúčil, nemôžem zas na posmech sveta prísť.“

Veľkokupec uznal, že mám pravdu, ani už nesilil, aby sme v poľudňajšom úpeku peši sa hrabali čo hneď lúkami a poľami.

„Aspoň keby ma nečakali!“ zvolal úskostlive. „Ale budú ma vyčkávať!“

„A potom večer bude to tým horšie,“ doplnil som v duchu jeho obavy. „Odkáž po strake,“ chcel som mu poradiť, lebo na väži ukazuje 3/4 na dvanástu. „Krem straky sotva by sa našlo stvorenie na svete, čo by ťa exkusovalo pred obedom“… Ale som opatrne mlčal, lebo strach je zlý — mohol by mu dať krýla, a on na nich môhol by nám uletieť k svojmu domácemu krbu.

Ale náš hostiteľ je človek neoceniteľný. „Neboj sa, Vladko, Kornel ide tamto z úradu, ja ho pošlem, nech zabehne [oznámiť tvojej panej] do vás, že nemôžeš prísť.“

Veľkokupec sa uspokojil a odišiel pod plachtu, kým náš gazda najde pána Kornéla. Duša zase vracala sa doň pomaličky, až konečne uplne prišiel k sebe v spoločnosti slobodných pánov, ktorí obedovali pod plachtou.

Gazda sa onedlho vrátil zvestujúc nám, že pán Kornel vysadol na svoj velociped, iba skočil do kuchyne a povedal: „Ja skočím ešte do susedov Gustínka. Ty zavar polievku — kým prikryješ a zješ polievku, ja prídem.“ Zasmiali sme sa, či je to možné, i pozorovali, či ozaj skoro príde. Ja som ušúľal cigarettu a začal fajčiť voľným tempom a kým som vyfajčil druhú — pán Kornel skočil zo svojho kola. Bolo pol jednej.

Vybavenie tejto palčivej otázky vlialo do veľkokupca nového života a my ako dobrí priatelia účastnili sa jeho dobrej vôle. Narobili sme projektov, že pôjdeme do zeleného stráviť odpoľudnie, ale palčivosť slnca nás zakaždým hnala do chládku. [nečit.] Všetky projekty scvrkli sa na to, že sme sa išli do kúpeľa ochladiť tušom a miesto v zelenej hore, trávili sme najväčšiu horúčavu na mäkkých divaňoch v kúpeli, okrútení v bielych kepeňoch, sťa Israel keď má súdny deň.

Slnce sa sklonilo nad samé hory a tu sa zmocnila nielen veľkokupca ale i gazdu túžba po domove. Ja som ich vyprovadil s advokátom na samý chotár „aby sa nevrátili“. My sme sa večerným chládkom vrátili do mesta — a moji súdruhovia zahli chodníkom za dúbravu, kde zmizli.

Ja som zkúšal večierkom mestský trotuár, ale ten má na mnohých miestach defekty. Pridružil som sa „tatkovi“, ktorý ako človek solídny, trávil jasný, teplý, letní večer na drevenom kanapku pred svojim sklepom.

Keď odbilo desať, zavinšovali sme si „dobrú noc“ — on šiel domov a ja tiež do svojej izby.

II.

Slnce stálo [dosť] vysoko, keď som sa prebudil. Hodinky mi zastali — ako obyčajne — na piatej, i ja len tak od oka som odšacoval, že už bude ráno. Keď som vyzrel oblokom, videl som dvor „pána tatka“ a v ňom jeho ako sa dopráva s deťmi.

„Ale ho ideš? Ľaľa! Zas sú na nich — no! Veď už len čo má na nich toľko? Há! Ale chceš ochorieť? I to sa to stane. Len či ju vidíš, osem hodín ešte nebilo, a už je na nich. Všetky ich obkmásali! Ach — či ťa pohnem, či ťa pohnem!“

S takýmito pokrikami vyprovádzal dvoje detičiek, ktoré sa viedly za ruku, hore úzkym dlhým dvorom do samej brány.

„Keď ťa to hneď zrána tak najeduje!“ Končí pán tatko monologom dnešní výstup. Obzrel sa hore i dolu, či nevidí dačo podozrivého. Dvor je cele prázdny, iba čo kohút s dvoma sliepkami hrebie pod magazinom. Vystúpil troma schodíkmi do domu a hneď s pitvora oznamoval: „Počuješ …ka, keď tie pačrevy zas boli na tých pôľkach! Mohla by si…“ Nedopočul som, čoby „mohla“, lebo ostatok dopovedal [už] v izbe, ktorú iste zatvoril, takže hlas jeho zanikol.

Mal som aspoň ten osoh, že som vedel, že „ešte osem hodin nebilo“, a tak že nevstávam ani veľmi včas a zase ani veľmi pozde. Obliekol som sa, vypil kávu a chcel výnsť na čistý vzduch, keď mi prišiel hosť — jeden z pánov, čo včera boli i na šunke i pod plachtou. Vyšli sme na rýnok pred hotel a hľadeli ten náš pekný svet. Zvláštneho sme nevideli nič, iba slúžky prebehúvať sem a tam, jednu ženičku s dbankou na chrbte. Možno prišla predávať mlieko. Alebo skôr ešte: mlieko sa nechcelo zmasliť v tej horúčave — dbanku uviazala na chrbát a odišla do mesta dačo „vykonať“. Tak urobila [si] dvojaký osoh. Kým prišla sem a tam mlieko sa [iste] zmaslilo i stĺklo a vykonala si v meste, čo bolo treba. Vidno i úradníkov prechodiť po rýnku — darmo je, do úradu sa treba dostaviť. Ba i doktor kráča v dolinu s cigarettou v ústach. Vychytil sa na ranné visity.

Ale všetko je nič čo sme my videli, proti tomu, čo [sme] sa nám žiadalo [si] vidieť, ale sme nevideli. Nie, nemyslím na krásavice mesta. To je prirodzené, že sú ešte v ranných nedbalkách — nik by im nežičil, aby sa tak ukázali. Nie, žeby to bolo nás vari urazilo; ani z ďaleka: ale preto, že taká krásavica ti to nikdy neodpustí, že si ju v tom [stave] úbore zočil. Konečne ako mysleť na krásavice; my oba ľudia vážni a [ne] jeden z nás s úhľadnou plešinou. (Ale ja nie!) My sme si žiadali videť „v [tomto] túto ranní chvíli“ nášho „pána praepositusa“, s hladkou okrúhlou tvarou i vôbec so všetkymi formami dostatočne zaokrúhlenymi, s cigarettou v ústach, s čiapočkou čiernou na hlave: ako sa rozkročí a pozerá [dosť] spokojne na tento svet, [plný márnosti] „ktorý pominie i márnosti jeho“. Ale márne túžby; Nepostaví sa pred nás, aby nám držal kázeň, ktorá počína: „Ach, či ste vy, bračekovci, ľumpi!“ Nemôže, lebo zanechal svoju vinicu, ustanovil do nej strážcu ,aby mu ju capi nepovypásali — a on odišiel do sveta, zkadiaľ posiela korrešpondentky obrázkové, ako „Grüss aus Ischl“, „Grüss aus München“ a zas „Grüss aus Hamburg“.

Kým som ja takto myslel na našho prepošta — tu sa ti hrnie môj gazda dolu mestom. Nedalo mu srdce, aby ma ešte raz neprišiel pozreť.

Vošli sme k apenkovi, zavinšovať mu dobré ráno. Sedel za svojimi knihami v kontoari, i postriehli sme zaraz, že je nie ako obyčajne v dobrom rozpoložení.

„Ah, tak som sa najedoval, čo nikdy!“ rozprával nám opravdove.

„Nuž!“

„Ale vošly mi do zahrady detiská, ani neviem čie — a pôľča mi dokmásaly. Nedaj Bože obrániť sa pred nimi. Neuhľadíš ich, čoby si mal sto očí.“

My sme ho potešovali, že sa to i druhým stáva. Mne sišla až teraz na um scena, ktorú som pozoroval z obloka a veru, dávno som už bol na ňu zabudol.

„Ale keď je toto vždy!“ vysvetloval tatko. „Či s pôľkami, či s ringlottami — so všetkým. Ja neviem, čo je to!“

Môj gazda mal čosi vykonávať v meste a ja som za ten čas šiel sa poodberať od známych. Keď som sa vrátil, môj gazda ma už čakal na ryngu.

Dostavník bol tiež hotový, vrátil sa z vyšnieho konca prázdny. Vyložili mi batožinu, ja sa odobral od môjho dobrého gazdu i vsadol do prazdneho koča. Kočiš sa obrátil z kozlíka ku mne, jeho široká, červená tvár žiarila dobrobytom. Pýta sa:

„Nezabudli [si] dačo, pán urodzený?“

Pohmatal som vrecká, obzrel, či je tu kepeň (bol pri mne pohodený na sedadle), batožina hore vyložená. „Všetko je tu,“ oznamujem [Miš] kočišovi.

„Ja len na príklad či majú čo fajčiť. Lebo zle je v ceste, keď nemáš čo fajčiť. Nuž ako povedám, pán urodzený…“

„Dobre, skočte do trafiky a kúpte dve krátke — alebo nie, kuby kúpte. Ja nefajčím cigary.“

„Neraz nemáš čo fajčiť,“ rozpráva redikajúc sa z kozlíka, „a ako povedám, bez fajčiva je zle.“ S tým zaslučkoval liace o akýsi klinec a odišiel do trafiky celkom pomaly i potrvalo dosť hodne, kým sa vrátil s dvoma kubami.

„Ja nefajčím,“ vravím mu ja, keď mi ich podával — „to nechajte sebe.“

„A ponižene ďakujem, pán urodzený. To mi bude na nedeľu, lebo takto na štelvágu sa môže i zo zapekačky. Pravda, ani ja ich moc nevyfajčím. Daktorá ti zblčí ako slama a daktorá zas nechce fúkať. Tak je to fajčenia len pre pánov, čo nemajú roboty. No, hio, ve meno Božie, hio!“

S tým sme sa pohli asi s tou rychlosťou, ako Poliaci, čo v tomto kraji skupujú vajcia a do Poľska ich vyvážajú.

„Dnes nebude moc pasažierov, ako včera,“ poznamenal som.

„Včera? Ani včera nebolo!“

„A koč bol plný tam pred hotelom!“

„Ah, to boly deti, čo sa sviezly k mostu. Tam som ich shodil. Ale pasažieri boli dvaja. Ah, včera nebolo!“

Teraz som už pochopil, že môj [kupec] gazda i veľkokupec ma oklamali. Snaď stáli v porozumení i s hotelierom, ktorý poslal svoje deti do dostavníka, obsadiť miesta.

Zpred jednej brány pristúpila k dostavníku židovská pani v nedbalkách. Hodila okom dnuka a hneď stala tak, aby ju ja nemôhol videť.

„Pán kočiško, prosím ich, budú takí dobrí, vezmú kufor maminkin na štaciu. Idú do kúpeľov,“ — pritom sa nahla, aby videla, aký to urobilo na mňa dojem — „nuž ho potrebujú. Ale oni majú svojho fiakra, len kufor nemajú kde položiť.“

„Oj hej, pani veľkomožná,“ pristal kočiš a redikal sa s voza. „A kde že je ten kufor?“

„Čo by ho vyniesli, tuto je v bráne. Potom im dám dačo, keď prídu.“

„Veď už — nie je tak náhlo.“

O malú chviľu vyredikal z brány [pred sebou dosť] veľký kufrisko i priviazal ho k zadnej ose, kde [m] je krm pre kone. Pani po celý čas [mu] štebotala, hovorila sladko i zdvorile, sťa s dvornym radcom. Keď bol hotový, riekla: „A ďakujem!“ A zmizla v bráne. Kočiš zadychčaný vysadol na kozlík, v povedomí, že vykonal svoju povinnosť.

„Teraz je ,pán kočiško‘ a ,prosim ich pekne‘ — a zajtra bude ,korheľ‘ a ,ožran‘“ — hundral sam sebe, chytajúc liace do rúk. Ďalej sa jeho rozjímanie nerozprestieralo, ak ho len dáko nedoplnil v svojej mysli. Ostatne sme došli zas pred hotel a pred ním čakalo dakoľko ľudí. „I tu máme jedného rajzendera,“ poznamenal kočiš, nedbajúc nič, ako sa ma to dotklo, keď ma označil rajzenderom [menom dosť nelichotivým].

Z grupy pánov sa vynoril jeden v sivých šatoch a v tyrolskom klobúčku s kefkou a tetrovcom. Kráčal statne, s vypnutými prsmi, nesúc malú tašku v ľavej ruke. Brada pristrižená na krátko, postriekaná šedinami, podobne i vlasy krátko strihané. To mu nič neubieralo, ba práve tieto šediny ešte väčšmi vynášaly kvetúcu barvu líca.

„Guten Tag!“ pozdravil, keď vstúpil do voza a zasadol v uhle.

Kým sme došli na nižní koniec, pár krátkymi vetami stihli sme vyoflinkovať túto všeeuropejskú reč tak dôkladne, že Schiller sa musel aspoň tri razy v hrobe obrátiť. Oflinkovali sme ju väzbou, slovosledom, der die das-mi a nadovšetko [výrečnosťou] výslovnosťou, po ktorej ťa každý Nemec pýta s milým prekvapením: „Sind Sie ein Ungar?“ A vzdor tomu cítili sme sa dobre, každý preplnený chtivosťou, pochytiť dačo od svojho spoločníka.

Rozprávali sme o rieke, popri ktorej sme šli, o moste, cez ktorý sme sa viezli, o úrodách, ktoré sme prezerali popri ceste, o blízkej dedine, ktorá vyhorela bola temer do vzniku. I zostali sme pri tomto predmete, kým koľvek sme sa viezli cez ňu. Obdivovali sme rychlosť, s ktorou vyrástly nové domky z čierneho pohoreniska; nové, čisté, gracilne, elegantné sťa klietočky. Skoro ťa prejíma žiaľ, že nebudeš účastný života, ktorý sa v nich rozprúdi v zime, keď už budú vyhotovené. Dnes v tejto polohotovosti pripomína[li mi]jú známu „Oravskú chalupu“ na výstave národopisnej v Prahe. I tieto tak nemajú dvora, vrát, ba ani len zahradky pred domom, ako ona. Tu to nebolo kedy doplniť, práve ako tam na výstave. I z dnuka práve tak zíva tmavá prázdnota oblokami, ako z ubohej [orav] oravskej chalupy, ktorá nevedeť, čo má predstav[viť]ovať, keď nepredstavuje obydlie [dolňo] oravského gazdu.

Popri rieke, po kopcoch i rovine bral sa náš dostavník rychlosťou, ktorú znázorňuje Věšínova „rychlá pošta“. Keď nás dobre vydrgalo na stoličnej hradskej, všeeuropejská reč akosi sa povytriasala a my sa zavalili, každý do svojho kúta. Môj súdruh tak sa ľaká[l] novej konversacie, že zatvoril oči a pretvar[oval]uje sa [mi], že spí.

„Koľko hodín potrebujeme na štaciu?“ pýtal som sa kočiša. Nie preto akoby nevedel, [A ani] ja som chcel len skúsiť, či môj súdruh sa zamieša.

„Pred samým poľudním prídeme, pán urodzený,“ odpovedá kočiš.

„A či [tam] dostaneme obed?“ pýta sa môj sused celkom plynne.

„Oj, nech sa len páči, pán veľkomožný. Tam sa všetko najde.“

„Keď môžme s kočišom takto, oprobujme i medzi sebou,“ pomyslel som si. I podotkol som susedovi slovensky: „O, dosť obstojný je tam hostinec.“

„Um,“ a či tomu podobný zvuk vydal. Pozrel na mňa s nekonečnou sústrasťou a zas sa oprel do kúta. Teraz už celkom vážne zatvoril oči, i vzdychol, ako človek, ktorý sa pevne odhodlal zaspať.

„No, dobrá noc,“ pomyslel som si. „S tebou som si jednou výpoveďou pokazil všetko.“ I tento človek do samej štacie neprehovoril so mnou jediného slova; i na nej mi vyhýbal, aby sme nevsadli do jedného kupé.

Ja som za to blúdil očima po kraji, pokrytom sviežou ešte zeleňou. Vrškovatom, ale zato vždy novom a zanímavom. Kde tu vidno ženičky ako trhajú ľan. S koľkou starostlivosťou a opatrnosťou ukladajú hrsť ku hrsti! Vidno, že táto robota okolo ich ľanu dosiaľ im prichodí ako najvážnejšia v celom gazdovstve.

Zo sladkých dúm o priadkach vytrhol ma zvláštny, sirkový, ostrý zápach. Kočiš sa rozhodol, že si zapáli. Sirka chytila, i on ju chráni klobúkom, aby ju vietor nesfúkol. Ťažký dym stanôva sa práve v chránených od prievanu kútoch. I môj sused zaprskal, prehliadol, čo sa robí, ale sa nehol z kúta. Bohužiaľ, sirka vyhasla práve keď malo sa chytiť drevko. Zase štrk, štrk — sused zase prská, kočišova tvár svraskaná ani húžva, obrátená je kdesi k Ťarchovským vrchom. Konečne čujem, ako ľupká gambami, vidím osvietený dnukajšok klobúka s vytrhaným futrom, i udre mi o nos znamenitý zápach „trafiky“. „Vivat, budeš už mať pokoj až do štacie,“ teším sa v duši.

„Hio, šaerga, čôže sa odťahuješ, ako kišašoňa,“ zadiškuruje kočiš s fajkou medzi zubmi. Zabudol zaľupkať gambami, alebo možno oheň došiel na tvrdý dáky koreňček — dosť na tom, zase škrk, škrk — a sused zas prská.

„Tento nás vykadí z tadiaľto ako včely z kláta“, myslím si, [ja,] prihnúc sa a študujúc dnukajšok jeho klobúka. Futro bolo kedysi červené, ale teraz sa ligoce, ani koža na štíblach.

„Trafika je teraz ako rážďa — bodaj ju čert vzal,“ vraví kočiš poobrátený ku mne. „Hej, fundament to bolo, keď ti odvážili za dva groše plný mechúr a tabak ako cíperka, len ti tak bzíkal z fajky, čo v nej tak akosi opuchol. Ja — vtedy bol tabak sporý. Ale toto…“

Zaľupkal, ale zas na prázdno. Kým dohovoril, fajke vyšiel dúšok. Vhupol dvoma prstami do vrecka na ľajblíku a vytiahol sirku, s hlávkou ani turecká hlava. Škrk-škrk — môj sused sa rozhnieždil…

Futro sa zas osvietilo, zas ma ovialo aróma jeho dohána.

„Ako vy môžete rozprávať o tabaku,“ odpovedám mu ja, „keď ste ho ešte nekoštovali.“

„Veď ľaľa fajčím. Každý deň ho miniem pol paklíka.“

„A švíbaliek koľko paklíkov?“

„Ja — keď ich je málo v paklíku!“ zvolal rozhorčene. — „I na nich ťa klamú.“

„Čo ako, ale vy prefajčíte viac na švíbalkách, ako na tabaku,“ posmieval som sa mu. Môj sused sa usmial pod jeden fúz, zas napravil hlavu a „spal“. „Prečo že si nedržíte kresivo? To by bolo i zdravšie i lacnejšie.“

„Čertova mater sa bude zabávať s kresivom, pán urodzený. Kým ja odštiknem práchna, zakrešem, kým sa mi chytí, a ešte musíš rozdúchať — ťuj, kdeže by sme došli! A toto štrajchneš raz dva a už ti horí. Ktože teraz kresivo! I zamoknúť ti môže, a potom choď, kde chceš…“ Keď zaľupkal gambami, zas nevyšlo dymu. „Bodaj ťa čerti vzali i s tabakom, keď tak nechceš chytiť.“ A zase nový manever so sirkami. Keď mu už horelo, pokračoval v starých rozpomienkach: „Vtedy keď si fajku nabil a zapiekol večer, mohol si pekne spať celú noc a ráno ti ešte horela. Taký bol tabak!“ Táto silná pravda skoro tak mi [skoro] zakrútila hlavu, ako jeho švíbalky.

Nemôhol som mu už odpovedať, i nechcel som sa mu prihovárať, aby mu zas dáko nevyhaslo.

Ale to bola opatrnosť celkom zbytočná: vo fajke preci len vyhaslo. Na šťastie bol už zasýtený i tým, čo užil. Fajku pekne odložil do vrecka. Snaď i mal ohľad na to, že sa blížime k mestu, ktoré sa pred nami na [dosť veľkej] obširnej rovine prestiera. I kone sa posošily, aby náš príchod bol dačo dôstojnejší.

Ostatne dostavník sa tu nezastavuje, iba ak ho počkáš na ceste a nenie preplnený, nuž ťa vďačne vezme. Na tento spôsob rozmnožila sa naša malá spoločnosť o dvoch členov.

Pred ratúžom vstúpila dáma, nie sice z ratúža, ale z rekeštíša. Nemožno povedať, že veľmi krásna, ale ani veľmi mrzká. Jej krása hýbe sa v hraniciach každodenností. Ona by síce rada pošinúť tú hranicu čosi ďalej, preto tie našuchorené rukávy a la Gretchen, i tá hojná sejba púdra okolo lícnych kostí, kde pôvodne sa bolo usadilo dakoľko píhov, i tá jemná vôňa fialôk, ktorou dýše celá jej bytosť, i tie sietkované rukavice, cez ktoré prezerá ruka až do lakťa, okrúhla, i zdravo červená, i konečne to frou-frou, veľmi pečlive napálené a do zvláštnych koliesok pozakrúcané, sťaby ho boli na tokárni točily. Šaty boly pohodlné, široké, letné, v mohutných faldoch objímajúc jej peknú postavu.

Sadla proti mne, prezrela ma zbežne a možno si pomyslela: „Nix tajč traľaľa“. Ja som sa na nej dlhšie pobavil, menovite na pupenci pri samom krýle nosovom. Ohradený je červeným dvorcom, pritisnúť, zaraz by… Nuž zrelý je, môže sa prepustiť i bez ihly. Pozrela dva tri razy, akoby vyzerala z voza, i prihla sa — ale to všetko darmo, nik mi neodtají, že to len k vôli tomu, aby ešte raz ma mohla videť. Stretla sa s mojím pohľadom raz, i hneď sa odvrátila s výrazom v očiach: „Protivný!“

Na kozlík postavila akási neznáma ruka košík a z neho vykukla hlava tľapkavá so skvelým okolo hrdla pierim, i červeným hrebeňom. Kohút! Poobzeral nás, povykrúcal hlavu zpomedzi koncov šatky, ktorou bol košík uviazaný a preriekol: [Luk luk luk] „Klo-klo-klo“. A keď voz pohol, vykríkol akosi, už či od radosti, že sa tiež vezie a či od strachu, že s dnešním dňom i jemu zhasne svetlo života v rukách šachtera.

„Nech že im neuletí, kišašonka!“ zvolala ženská, ktorá celým poprsím vrútila sa do nášho koča, oprúc sa i o moje kolená.

„Nie, Marka, neboj sa,“ odpovedá moje vis-avis, prívetivo sa usmievajúc. „A dobre sa maj!“

Hlava zmizla a tu o krátky čas stupil na stupienok malý okrúhly pán, počernej tváre, brčkavých vlasov, malých fúzikov.

„Čakaj, Ďuro,“ zvolal hlasom hlbokým. „Donesú tam kôš s ugorkami. A že ho položíš ako svedčí. Všetky sa stlčú na kašu.“

„Veď ho už položím, čô kde, ale ho položím, pán veľkomožný.“ I skutočne doniesol chlap kôš, ktorý išiel k našej batožine. [„No či je dobre?“]

„No či je dobre?“ pýta pán.

„Nuž ako že,“ odpovedá Ďuro. „Bez drgania sa už len neobíde, lebo je nemožná vec, ale [zmlátiť na] zdegviť na kašu sa nezdegvia.“

„No veď tak!“ odpovedá pán a vyhnúc sa z koča, rozkazuje komusi: „A povedz mu, nech mi jarok vyvozí. Ja zajtra prídem; uvidím. A choď!“ S tým sa voz pohol, pán sa vtlačil do kúta pri svojej susedke, pozrel na ňu raz, na mňa raz a na môjho suseda ani nie. Bolo mu trochu zpakruky. Potiahol klobúčik na oko, ktorým by nás bol musel videť. A keď takto bol istý, že nás [nik] viac nebude môcť videť, nakrívil ústa, ako by si pomyslel: „Handry!“

I tak sme sa my viezli ticho a nemo, každý pohrúžený do svojich myšlienok — ak sme ich vôbec mali. Bezpečne všetci štyria mohli sme sa bez jazyka zaobísť. Bez jazyka, pre ktorý v našej vlasti toľko dlhých rokov vedie sa húževnatý boj! Iba Ďuro hnevá sa na kone a dohovára im čosi, spomínajúc zas „kišašoňu“. Prihovoril sa i kohútovi, ktorí pri každom drgnutí vykrikuje: „Čože sa hádžeš, ako mačka vo vreci. Ale ti to treba?“ Nás nedržal sa hodných ani jedného slova zo svojich úst.

Všeliaké myšlienky obracaly sa mi v hlave. A menovite tá, čo nám všetkým tu chybí, že sedíme bez slova, ako nemí. Že daktorí radšej spíme, alebo sa pretvarujeme že spíme, než začať rozhovor všeobecný dáky, ktorý by každého zaujal. Keby to tak boli štyria sedliaci, bárs každý z inej strany krajiny. Či by takto sedel každý v inom kúte, zamračený akoby nahnevaný? Čo je to s tou tak zvanou intelligenciou? Nepochybne sa poštiepala tiež na kasty a tie kasty jedna pred druhou sa uzavierajú. My štyria budeme patriť každý do inej, preto také zamĺknutie.

Aspoň kraj ťa môže zaujať, keď ťa ľudia odsotia. Jeho krása má svoj jazyk, ktorý na šťastie každý viac lebo menej rozumie. Tak i ja rozhliadam sa po poliach na oboch brehoch rieky, i po vrškoch a vrchoch, pokrytých lesami alebo pašienkami. I pána tam pri dáme zaujíma kraj — i on ho prezerá tu jedným tu druhým oblokom. Dáma oproti drieme; tak chutne, že vyskočily jej kvapky potu na čelo a na nos. Niektoré sa skomassovali a tečúc dolu tvárou voraly hlboké jarky do púdru, sťa keď po prívale stekajú jarky oráčinou. Je tak omámená snom, že tlkne mi kolenom o koleno, keď sa koč mocnejšie drgne, otvori na chvíľu oko, akési potiahnuté tieňom sna, meravo kamsi upreté a nevedieť kam — a zas ho [zatvorí] zakryje ťažkými víčkami.

Zase dedina s domami po oboch stranách. Môže sa bezpečne povedať, že pustá, prázdna. Ani deti nevidno, iba celkom malé, tu i tam prejde stará ženička po ceste z jedného pustého dvora do druhého. Kto stráži túto opustenú dedinu, ktorá ľudí poslala všetkých na svitaní na lúky?

Iba okolo krčmy je veselo. Malé drabinovce, asi osem, lebo desať, v nich zapriahnuté drobné koníky. Daktoré driemu nad prázdnymi košmi, druhé ešte zo dna sberajú zbytky močariny. Na vozoch a okolo nich plno sveta, najviac žien a detí veselých, rozkričaných, rozhovorených. Oblečené je všetko v šatoch viac sviatočných než všedných. Nevesty a dievky len tak prekvitajú od červených stužiek a šaták, sťa kvety na lúke. V ruke držia deti nevídanú vec — kus čierneho chleba, alebo práve koláča. V najtvrdšiu prednovku! Chlapi i ženy popíjajú z malých skleničiek pálenku, ktorú daktorí rozlievajú z fliaš alebo drevených súdočkov. Chlap ju vydúchne odrazu — akosi ju vsotí do úst a jedným glgom poprace ďalej. Nevesty a dievky sa odhŕnajú, okoľkujú, až na veliké núkanie chlapov priložia skleničku k ústam a obliznú z nej s velikou ošklivosťou. Urobia poznámku: „Joj, ale je, ako otrova!“ Alebo: „Bodaj ťa čert vzal!“ A zazdravkajú: „Pán Boh daj zdravia!“ Po toľkých okolkoch konečne nevylejú ani ony. Čo zvýši na dne, nevycedia, ale obzrú sa kde je dieťa a zvyšok mu vycedia na chlieb.

To sú Dubovci, vybratí na svoje lúky, na Vacovku. Toto je ich oberačka. Celý týždeň budú na lúkach, a budú sa veseliť a radovať i jesť „akoby na hody“.

„Bude dážď,“ prorokujú ľudia, ktorým cez obec prechádzajú tieto dubovské vozy.

„Nekos, švagre, ďatelinu bude dážď. Dubovci išli na lúky.“

Pán pri dáme s opovržením sa odvrátil od ľudu, ktorý „lôcha v takej horúčave pálenku“. Nuž ale čo robiť? I ten ľud radšej by pil jágerské a ešte radšej šampaňské z úzkych čašičiek. Ale keď ani jágerské ani šampaňské takto lacno nedostane — a piť treba. Dakedy za to, aby žalúdok toľme netrápil, keď je prázdny…

A preca všetky domy nie sú malé. Tamto z toho nového zpoza vody vyzerá ženská v červenom živôtku a bielej šatočke na hlave. V otvorenom obloku z tmavého úzadia izby ostro vystupuje jej driečne poprsie, sťa na obraze. Pozoruje vnímavo náš dostavník, akoby jej veliké čierne oči chcely prebodnúť kožovú krytbu a prezreť, kto tam dnu sedí. Došlo mi pokúšenie, že jej múchnem rukou na pozdrav, ako to v železnici často robievame. Ale dnu stal sa pohyb. Pán z predného sediska sa vyhol popri mne z obloka, pritisnúc i dámu do kúta, až sa prebudila a zamáchal on rukou a potom klobúkom. Čo bola odpoveď neviem, lebo mi zakryl výhľad. Dostavník zastal, pán otvoril dvere a bez pozdravu nás nechal.

V obloku už nebolo nikoho, za to dáma v červenom živôtku vyšla ďaleko pred dom. Pán pribehol ľahkým pružným krokom. Nasledovalo uprimné objatie. Držiac ju okolo pása odišli najprv tichým krokom a potom behom do dvora, až zmizli za vysokým plotom. A Ďuro s košíkom sa berie za nimi a kladie ho k bráne. Nečakajúc dlho, vracia sa behom k dostavníku. A ono škoda sa toľme náhliť, snáď keby bol dočkal, bolo by sa mu dačo dostalo aspoň vypiť: a kone veru by neutiekly.

Teraz už i mňa premohly driemoty. Oprel som sa do kúta i skoro zadriemal. Zdalo sa mi, že to trvalo dakoľko minút — a ono prebudil som sa iba pred štaciou, keď voz vtiahol do dvora veľkými kameňmi vyloženého. Soskočil som prvý dolu a chcel sniať svoje veci.

„To im ja donesiem, pán urodzený,“ ponúkol sa mi Ďuro, „do ktorej že klasy rozkážu?“

„Do druhej.“

„Veď je pravda, čo sa i spytujem. Môžu všetko tu nechať, ja im obriadim a oni môžu si ísť zaobedovať.“

Dal som mu dakoľko krajciarov. On ich složil do vrecka a chytal sa vypriahať kone.

„Nech len oni obedujú, ja im už to obriadim,“ opakoval on, skladajúc pobočky. „Oj, pri mne sa im nejde stratiť.“

Vošiel som do hostinca, z ktorho ma oviala dráždivá vôňa práve sa dopekajúcej kačky.