ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Uverejnené podľa Národných novín XXXV, č. 2, 3, 4 a 5 z 5., 7., 9. a 12. januára 1904. Sobrané spisy XIII, 1. vydanie 1929, str. 223 — 250. Ďalšie vydania 1939 a 1946.

Koncept črty (bez nadpisu — strany 1 — 7, 7a — 11, písané po oboch stranách) je uložený v Literárnom archíve Národného múzea v Prahe. V uverejnenom texte sú pomerne veľké štylistické zmeny. Uverejnený text je rozšírený, vynechané sú niektoré narážky na pražský kultúrny život. Uverejňujeme z konceptu dlhšiu zaujímavú partiu o literárnom živote v Prahe, ktorú autor neuverejnil:

„No môj protektor bol vytrvalý, húževnatý. Nedal sa odstrašiť prvým nezdarom. Hľadel mi na každý možný spôsob prekliesniť cestu v Prahe. V jednu sobotu o siedmej hodine večer odviedol ma na zasadnutie literárneho odboru Umeleckej Besedy: aby som sa spoznal s osobami, ktoré zasadly na českom Parnasse.

Táto schôdzka ma deprimovala. Soznámil som sa s niektorými osobami — no medzi nimi nenašiel som ani jedno zo zvučných mien. Všetko literáti ako ja a mnohí len dilettanti. Tam som sa dozvedel, že prví básnici vôbec na také schôdzky nenakuknú. Nebodaj sa im nepáči prísť tam do potyku s kadeakými veličinami pochybnej ceny. K tomu zúril boj medzi dvoma stranami a pri voľbách prepadla strana vynikajúcich, ktorí sa z pomsty utiahli. Z redaktorov beletristických listov tiež som tam nevidel nikoho. Pozdejšie som sa dozvedel, že taký redaktor hrozne vyhýba známosťam mladých literátov a od takýchto schôdzok radšej bočí, kde sa schádzajú ľudia, ktorí majú hrbu netiskaných rukopisov…

Zato som sa mal príležitosť soznámiť tam so starým Fričom, postavou veľmi typickou, nevysokou no tvár výrazná a temer ešte mladistvá. Keď som ho videl, bodrého, veselého, pružnej postavy s dlhými vlasmi skoro do pleca úplne čiernymi: nemohol som uveriť, že tento mladý človek hral zástoj v 48 roku, že bol i na Slovensku a zúčastnil sa nášho povstania, že presedel dakoľko rokov v kasamatách a prežil ešte viac rokov vo vyhnanstve, odkiaľ sa vrátil spolu s Prusmi r. 1866. Práve vydával vtedy svoje memoiry, a vďačne sa shováral s nami, ani čo by sme boli jeho vrstovníci, rozprávajúc o svojej pohyblivej minulosti. V ňom som našiel [nedokončené]“.

V tejto črte sa Kukučín najviac opieral o skutočné udalosti a postavy, ako ich zažil a poznal v čase pražských štúdií, najmä na začiatku, keď vnímavo reagoval na nové dojmy, ktoré poskytovalo veľké české mesto slovenskému študentovi. Citlivo zaznamenával prostredie Slovákov — zväčša študentov, zoskupených okolo spolku „Národ“ (ako medzi sebou volali slovenský spolok Detvan) a kultúrny, hospodársky, čiastočne i politický život Prahy.

Týždenné schôdzky Detvanu, ako spolku zahraničných príslušníkov, museli byť pod dozorom policajného komisára. Bývali v rozličných hostincoch, napr. U Primasů, v starom pivovare na rohu Václavského námestia a Štěpánskej ulice, U Šteirgů na Vodičkovej ulici a i.

Detvanci boli v stálom styku i so spolkami Radhošť, Akademický čtenářský spolek a Moravská Beseda. Radhošť bol založený roku 1869 na podporovanie študentov z Moravy, Sliezska a Slovenska, ktorí študovali na vysokých a odborných školách v Prahe. Spočiatku dával podpory vo forme obedov (za Kukučínových štúdií v starej reštaurácii U Kornelů na Karlovom námestí), (Karlovo námestie — námestie v pražskom Novom meste, bolo pôvodne trhom, dnes veľkú časť zaberá park. Priekopy — pražská moderná ulica Na příkopě, ktorá vznikla na mieste hradbových priekop za staromestskými hradbami.) neskôr i v peňažných obnosoch. Peniaze na podpory získaval spolok od obcí a jednotlivcov, ktorí boli členmi spolku a z výnosov rozličných študentských podujatí. Popri hmotnej podpore uvedomoval spolok študentov aj národne. Akademický čtenářsky spolek (1849, od roku 1860 — 1899 čisto český spolok) bol najprv rečníckym a čitateľským spolkom, neskôr (roku 1868) sa jeho pôsobenie rozšírilo i na knižnicu a činnosť podpornú. Bol strediskom všetkých študentov; poskytoval útulok všetkým akademickým spolkom a sústreďoval všetky národné i osvetové snahy študentov až do rozpustenia spolku, keď jeho činnosť prebrala Slávia, literárny a rečnícky spolok v Prahe, založený roku 1848, zrušený 1849 a obnovený roku 1869. Bol to jeden z najstarších spolkov českého študentstva, pestoval slovanskú vzájomnosť. Moravská Beseda bola strediskom Moravanov a Slovákov, študujúcich v Prahe. Popri činnosti, podobnej predošlým spolkom, rozširovala slovanskú literatúru z Prahy do rodného kraja.

Kukučín po štúdiách na slovenských školách, už ako učiteľ, zmaturoval roku 1885 na gymnáziu v Šoproni. Bol rozhodnutý študovať teológiu v Bratislave, ale pre nepriaznivé národnostné pomery a p. odišiel do Prahy študovať medicínu (1885 — 1893). Byt na Vinohradoch mu poskytol zadarmo Dušan Makovický (1866 — 1921), ktorý pochádzal z fabrikantskej rodiny z Ružomberka. V Detvane pracoval v rokoch 1885 — 1891. Makovický bol po štúdiách najprv lekárom v Žiline, potom osobným lekárom L. N. Tolstého v Jasnej Poľane. Prekladal a rozširoval Tolstého literárne diela i filozofické náhľady. Spísal obšírne spomienky na Tolstého. Kukučín sa predovšetkým na začiatku štúdií priatelil s Jankom (Chórmajstrom) Slabejom (1866 — 1946), rodákom z Lipt. Mikuláša, ktorý študoval na strednej škole v Přerove. Ako medik pracoval v Detvane v rokoch 1885 — 1894. Po skončení lekárskych štúdií pracoval ako lekár a národný buditeľ i verejný činiteľ na Myjave a v Košiciach. Makovický sa priatelil s Lacom Nádašim (1866 — 1940), neskôr známym spisovateľom Jégém, ktorý pracoval v Detvane v rokoch 1883 — 1890. Jeho otec bol advokátom v Dolnom Kubíne. Nádaši si obľúbil Shakespeara už doma (pozri Smetanayove pamäti Medzi dvoma vekmi) a študoval ho po celý život. Okolo roku 1903 pomáhal Hviezdoslavovi pri prekladaní Hamleta (pozri Jégé: Súkromný život Hviezdoslavov, Slovenské pohľady XLVII, 1931, 658 — 664).

Alchymista, Pavol Kramár, ktorý pracoval v spolku Detvan v rokoch 1882 — 1886, neskôr lekár v Krupine v rodnom Honte. Škop, Ján Hanzel, rodák z Kláštora pod Znievom (umrel roku 1907) pracoval v spolku Detvan v rokoch 1884 — 1897, po štúdiách bol lekárom vo Zvolene. Cyril Krčméry pracoval v Detvane v rokoch 1882 — 1888, po štúdiách bol lekárom v Banskej Bystrici. Jožko Menší, Jozef Brežný (1861 — 1920), rodák z Kysuckého Nového Mesta, pracoval v Detvane v rokoch 1882 — 1886, teda bol do roka promovaný, ako spomína Kukučín. Bol lekárom v Galante, bol i publicistom a prekladateľom z ruštiny. Števo, Štefan Marko Daxner (1865 — 1933) z Tisovca, príbuzný Štefana Marka Daxnera, osnovateľa slovenského Memoranda z r. 1861. V Prahe študoval medicínu, pracoval v Detvane v rokoch 1885 — 1894. Bol dobrým rečníkom, jeho Reč, uverejnenú r. 1892 v almanachu Detvan, pochválil v recenzii Vajanský. Štúdiá nedokončil, stal sa bankovým úradníkom v Rim. Sobote, po roku 1918 slúžnym. U strýca býval Jožko Veľký, Jozef Bella (1864 — 1946) ako medik bol členom Detvana v rokoch 1884 — 1886, neskôr bol lekárom v Lipt. Mikuláši; bol synovcom Andreja Bellu (1851 — 1903), ev. kňaza, slovenského básnika, ktorý pôsobil i v Prahe.

Na bližšie osvetlenie pomerov slovenských študentov v Prahe a niektorých udalostí z črty, uverejňujeme niekoľko úryvkov z Kukučínovej korešpondencie. Napr. v liste Jurovi Janoškovi z 23. októbra 1885 Kukučín píše o svojich prvých dojmoch z pražských štúdií:

„… Zobral som svoje rädiky a hybaj do Prahy. Fatálno je len to, že som prišiel už po zápise, a bez vysvedčenia lekárskeho ma už nezapíšu za riadneho poslucháča. Ešte z Prešporka obrátil som sa na Hammerschmidta aby mi, ak chce, také svedectvo vystavil, keďže to veľmi často sa tak stáva, dosiaľ som ešte odpovede nedostal, lebo som ho kázal na Vlčka poslať do Prahy a s Vlčkom som ani včera ani dnes ešte nemohol byť. Nuž ak mi nepošle svedectva, zapíšem sa za mimoriadneho a až v druhom semestri za riadneho, na prednášky budem chodiť tak jako druhí, len to mi bude chyba, že pri najlepšej vôli len v 6. roku môžem prísť k diplomu, čo aj riadni poslucháči tiež len tak prichodia, a tak velikej chyby by som nemal, ba výhodu tú budem mať, že kým riadni musia posledný semester tu stráviť, ja ho nebudem musieť, lebo fakticky vo vede spolu s nimi pôjdem, len v rigorózach budem o jeden semester za nimi kuľhať, čo by ešte nebola tak veľká nehoda. Bývam s Makovickým v takom paláci, že ho ani Szmrecsányi Darius nemá, a čo viac o poschodie vyššie, až hen na druhom poschodí. Už len poteš tých mojich, že som veľmi avanžíroval, že bývam tak vysoko, jako sú zvony. Kvartieľ je nesmierne lacný. Jedna izba 11 zl. pravda so všetkými príslušnosťami a čo viac mňa tento rok nebude stáť ani pol novieho, poneváč som — ale len medzi nami nech to zostane — Dušanovým hosťom. Nuž ako vidíš, návrh veľkodušný, ktorý som ja odmietnuť nesmel a v mojich pomeroch ani nemohol, lebo s ním je spojená aj tá výhoda, že ma knihy tiež nebudú stáť ani babky, lebo budeme jich spolu užívať. Nuž vidíš, aký som ja šťastný človek, to šťastie také, o ktorom sa len v románe dočítame. Pritom budem robiť kroky, aby som mohol ku kantorstvu prísť, lebo evanjelici nemajú organistu. Praha a jej život sa mi nesmierne páčia, dnes som bol na Hradčanoch a na Malej Strane so švagrom Tvojím Štefanom, ktorého som tu k nemalému prekvapeniu svojmu našiel. Dnes som už bol aj na prednáškach, aj v pitevnej sále. Nuž ide to, ide.

Obedy sú veľmi lacné, za 27 gr. sa človek naje do sýtosti. A ak priloží 8 gr. i napije sa čierneho piva. Na ráno chodievame na polievku, ktorej tanier stojí 4 gr. Teraz len povedz, prosím Ťa, mojim, aby mi kufre čím skôr expedovali, adresu a vôbec frachtu zaplnia jim u Makovických, keď sa jim povie, že aby mi ju alebo do „všeobecné nemocnice“, alebo na Dušanovu adresu vystrojili. Útrovy nech si zrazia z bratovej dlžoby. Spolu i bratovi povedz, aby mi tie peniaze poslal, a síce pod adresou „na všeobecnou nemocnicu“, čo Ty budeš láskavý expedovať.

Nuž tak by sme už boli aj ukvartírovaní, keď sa tu zoznámim s ľuďmi a s pomermi, úfam sa, že mi bude dobre.“

Neskôr v liste z 28. novembra 1885 tomu istému adresátovi uvádza ďalšie podrobnosti z pražského života:

„… budem Ti o našich pomeroch všeliniečo rozprávať.

Sotva som Ti povedal, že som bol u Sasinka. Starý pán ma prijal len tak úradne, vraví sa, že hr. Schönborn veľmi prívetive prijíma ľudí. Nuž ak prívetive, tak každý navštevovateľ by mu musel papuču bozkať, jestli by chcel udržať pomer medzi arcibiskupom a spovedným otcom jeptišiek. Mňa to síce neprekvapilo, lebo som od starého pána neočakával dáku fakládu, nuž ale predsa. Aspoň len ruku môže podať človeku, čo som hneď — Bože odpusť hriechy — kacíř. Ale odhliadnuc od tohto, je starý pán veľmi fidélny, blahosklonný človek. Odporučil ma tak horlive, že som 30 obedov dostal aj mesačnej podpory 5 zl. od Turnovského, vlastne od Českého klubu. Zvláštno Ti je to, jako ja to chodím od Piláta do Kaifáša každého prvého. Ale predsa neni to tak zle, jako by si myslel. Tí páni veľmi ochotne a zdvorile dávajú, ani by si nepomyslel. Tých päť zl. dáva Český klub, ale len tak pod rukou i Slovákom. Chodíme si po ne do redakcie Pokroku. Tam nájdeš len samých starých pánov.

Ozaj, s Vrchlickým sa znám! Videl som ho na ulici a poklonil som sa mu. On mi ani nezaďakoval. Ako vidno, známosť dosť nedokonalá.

Potom som chodil kantátum od jedného k druhému. Bol som u p. Pokorného. Chudák, má ten oštary s nami. Chodíme k nemu, ani včely do úla, všetci Slováci skoro, zvlášte chudobnejší. A on nikdy nepovie ani len nevrlého slova, ba každému vďačne poradí, veru mnohí zo Slovákov by vykýchali, aby on nie. Jednému nažobral po domoch a reštauráciách obedov a večier koľko do mesiaca dní, takže patričný človek si Ti chodí po domoch a hostincoch a žije si dobre. No ja by som pri tom všetkom nerád sedeť v jeho koži, lebo je to už len inšie za hotové známky jesť, než z milosrdenstva dostávať odhodky. No jeden Ti dostáva obedy a večere u tunajšieho chýrečného úzenáka Zvěřinu, ktorý i Milanovi blahej pamäti lifroval šunky. No tak sa zdá, že i Milan bude len alumnistom u pána Zvěřinu, keď tak nadostával. Ináč ako patričný vraví, majú ho tam radi. Sú tam i pekné slečny a bohaté nuž sa to tak jedno k druhému priberá.

Bol som i u p. Bellu. Je to náramne vážny pán a hierarch od kosti. Ináčej sa dá s ním dobre vyjsť. Že je taký zaznaný, to si nepripúšťa veľmi k srdcu, lebo on sa drží tej známej contra angores, morbos, dolores guttur abunde vino (pivo) perfunde atď. Je Lipták, inu dobre sa má. V Prahe je Liptákom najlepšie. Braček, to sa Ti vyzná vo všetkom. Sú ani vyžle, my chudáci, proti nim len tak hapkáme. Nuž to sú životaschopní ľudia. Dokladajú hubou.

Spolkov je tu cez uši. Som už členom toľkých spolkov, že tento týždeň od stredy do soboty by som ani jeden večer nesedel doma, keby som každú valnú hromadu chcel navštíviť. A to je dobre, že skoro všade som bezplatným. V stredu držal zhromaždenie Radhošť. Urbánka Ti z jednateľstva zhodili, vlastne on sám sa vzdal, keď začul vetrík, že povieva proti nemu. Dosť na tom, neboli by ho vyvolili. Mnohým bol už nepohodlný, kto bude po ňom, ešte neviem, tak myslia, že Vlček, ak to prejme. Ale pre nás Slovákov by to nebolo výhodné, lebo Čech môže viac urobiť než náš človek. Ostatne, Vlček je už spolovice Čech. Mám už aj druhého protektora tam, a to je Štefan Daxner, ovšem len náhradník. Delá Ti nám tu veľkú česť, lebo Ti je zemän, a vo výbore tiež fungíruje jako Štefan z Daxnerů. Vo štvrtok mala Mor. Beseda zhromaždenie, ale to sa malo skončiť škandálom, ktorý vyvolal sčiastky predseda Herben (spisovateľ), sčiastky jeho protivníci. Ako sa vraví Herben ide zaďakovať a utvorí vraj nový spolok pod tým titulom. Ktovie, čo sa ešte stane. Dosť na tom, M. Beseda nenie taká, jako by si niekto predstavoval. Včera zasedal zas Akad. spolok, ktorý má 1100 i koľkosi členov. Čo sa robilo, neviem, lebo som ani tam nebol. Nuž a dnes má zasadnutie náš Detvan. Členov má vari 17, ale riadne chodieva nás len 10 do spolku. Ide to tam ešte najparlamentárnejšie, veď ako by aj nie, keď predseda má i zvonec. Bez zvonca sa tak veľký spolok ani mysleť nemôže. Debata ide ani v Pešti. Ja mám faktickú poznámku, ja mám k veci poznámku atď., atď. Ešte neznám všetky tie formy. Štefan je revízorom, sužuje knihovníka a iných funkcionárov ustavične, vôbec on je dosiaľ najčinnejším členom. Práce boli dve. Jedna Nádašiho a druhá moja. Rečnilo sa už tiež zo dva razy. Ináčej sa Detvan drží, medzi tunajšími spolkami aspoň požíva dobrú povesť.

Čo sa univerzity týka, tú veru nijako pochváliť nemôžem. Aspoň my prvoročiaci vytrpíme viac než — no neviem kto. Chodíme medzi hodinami z jedného ústavu do druhého a to ďaleko. Z profesorov sú najlepší, čo u nás prednášajú: Strouhal a Frič. Prvý fyziku a druhý zoológiu. Človek na Strouhalovej prednáške skutočne má pôžitok. A zvlášte tento predmet študujem s radosťou. Botaniku Čelakovský, ten je vždy chorý a chémiu Šafařík. Tam máme vše zaspať, iba keď experimentuje, dávame pozor. Anatómia by nebola taká veľmi nudná, keby ju prednášal iný, ale Steffal je hrozne slabý plátenník. Pritom je auditórium vždy jako nabité poslucháčstvom, takže človek musí už vopred sa tam pariť a dymiť ako šunka v komíne.

Z prešporských vyhodencov prišiel sem Kostolný, neviem ešte, či ho už prijali. Ja po toľkých otáľaniach som už zapísaný. 21-ho som sa zapísal. Tak som rád, ani čo by celé Vinohrady boli moje. Už som sa začal báť, že ma pošlú preč. No chvalabohu, keď sa len skončilo i to. Výhody má tu medik veľmi mnohé. Pravda, musí sa usilovať. Odpustia mu 1 kolejného, jestli dobre kolokvuje. Nuž ako vidíš, musím sa pochlapiť, budem ak Boh dá zdravia, kolokvovať z anatómie a fyziky, čo je práve desať hodín týždenne. To mi ešte tak naťažko nepadne. Vôbec medicína v prvom roku je nie tak ťažká, ako som si to predstavoval. Na prvé rigorózum tiež požičiavajú tuná z univerzitného fondu, takže mnohí už zložili týmto spôsobom. Druhé a tretie tiež niektorí na bradu skladajú. Nuž i toto je veliké poľahčenie pre nás.

Z fyziky sme už skoro toľko prešli, čo v Šoproni do Veľkej noci. Cez najsuchší oddiel chytro prešiel, v polovici februára prídeme už k elektrine, a tú budeme drviť až do konca. Je to najinteresantnejšia časť a Strouhal je v nej virtuóz, lebo i na viedenskej elektr. výstave dostal medailu.

Z anatómie Ti to tiež ide horem-pádem. Poneváč som sa neskoro zapísal, ešte dosiaľ som nepitval, ale zato chodievam ta skoro každý deň. Budúci týždeň už i na mňa snáď dôjde rad. Ešte sa toľme nebojím, až sa osmelím, no potom pôjde. Materiálu máme pomerne málo. A to je zvlášte na nás prvoročných zle. Ale pritom všetkom sa tu všetko využitkuje. Vždy tam sedia a pracujú. Najprv druhoroční preparujú nervy a „cievky“ a potom my to dostaneme, preparovať zväzy a kosti. Často sa stane, že i trojtýždňovú ruku dostane pod nôž patričný Aeskulapov syn. Nuž to je na príučnô primoc. Už keď druhý raz vypíšu, dajú novú nohu alebo ruku, aby preparoval svaly, a tretí raz dostane tiež novú mŕtvolu na preparovanie svalov na trupe. Nuž nie je to nič tak hrozného. Nemocnica je veľká, z nej berú materiál i pre nemeckú univerzitu.“

Podobne píše 12. decembra 1885 Vajanskému:

„Tunajší život by sa človeku páčil. Je tu preci len lepšie ako u nás alebo v Prešporku. Ale zase keď sa človek tomu bližšie; prizrie, nuž vytrezvie. „Vzájemnosť“ je veru na slabých nohách, a pestujú ju len potiaľ, kým sa to rentuje. Slovákov nás je tu primnoho, už jim budeme pozdejšie i nepohodlnými. Univerzita česká — to je dosť nejasná vec. Keď som do Prahy prišiel, dva dni som jej nemohol nájsť. Každý človek nevedel o nej, a čo vedeli, z tých ma každý upravil na iné miesto. Medicínska fakulta je po meste roztratená, ani knihy po mojom stole. Medzi hodinami chodíme z jedného ústavu do druhého toľkú diaľku ako z Jahodníkov do redakcie. Ináčej majú výhľady, že sa to všetko napraví.

S pražskými Slovákmi sa schádzam častejšie, p. Vlček, pravda, málo býva doma, a keď je doma, býva zaujatý. Pokorný ten sa mnoho stará o nás. Mnohým vykonal večere v hostincoch, lebo to je tu všetko biedna Slovač. Bohatší sú len dvaja-traja. Čo sa tam týka tých medicínskych vecí, začínam i tomu privykať. Pravda, človeka to trochu prejme, ale konečne vžijem sa do toho. Máme niektorých profesorov veľmi znamenitých, ako Strouhal z fyziky, Frič v zoológii a Čelakovský v botanike, starý pán Šafařík prednáša chémiu, ale veľmi biedne. Ja bývam na Vinohradoch, v peknom a lacnom byte. S tým som spokojný úplne. Neškodilo by, keby človek mohol raz-dva do divadla ísť, ale, pravda, to zostane len vždy pium desiderium.“

Napokon, priamo o udalostiach, spomínaných v črte píše 18. januára 1886 Jurajovi Janoškovi:

„… V Štedrý večer bol som u Pokorného i s Bellovci oboma a tam sme sa v tej veľmi pohostinnej rodine cítili jako doma. Ináčej celý čas strávil som osamote, v práci. Do obedu som vysedel v Akad. spolku a kŕmil dušu svoju všetkým možným dobrým i ťažkým pokrmom, po obede doma pri písaní, alebo čítaní. Mal som peknú lektúru. Tolstého román Vojna i mir, ktorý som v originále čítal i dobre rozumel. Za doposlanie slovníčka ďakujem! Je to veľkolepé niečo. Niedarmo to chváli francúzska kritika!…

… Pok[orný] mi prepustil písať kommentár k Věšínovým kresbám z Oravy. Vyjdú vo Světozore. Nuž teším sa na to, aspoň sa doškrabem do Světozoru. Kresby ešte neprišli. Všetky sú z Oravy a síce z okolia Istebného — nuž látka pre mňa. Pokorný alebo Vlček to preložia do češtiny, lebo veru ja ešte do toho málo konyitok…

… Pohľady len schovávaj, veď jich tu jest dosť. V Akad. spolku, v kaviarňach i u niektorých akademikov…

… Ozaj, keby ma teraz tak videli Jasenovci, ale by povedali, že vzájemnosť ešte lepšie ma chová, jako pi. Bencúrka. Dostávam obedy, frištik mám i 8 zl. mesačne. A ešte keď honoráre prihrmia! Živena sa var len galantne zachová ku mne jakožto rytířovi. Čo sa podpôr týka, dostávame Ti ešte vždy od Č. klubu, dosť jich to omína, ale preci len vydrukujú akosi. Mám odtiaľ 5 zl. mesačne — jesú i takí, čo dostávajú po 17 zl. tí sú pravda katolíci, bližšie stoja k reverendissimu dominu Šajsinkovi (Sasinkovi). Aprehenduje si, že sme mu neboli nový rok vinšovať, totiž my, čo po piatke len dostávame. Nuž takí sú to tí luteráni! Nech jim bude sv. Krišpín milostivý…

… Cez sviatky sa mi veru dostalo tej dobroty, po ktorej som toľko túžil. Skoro dva týždne som strávil v anatomickej sále. Vybavoval som povinnosti za štyroch kolegov, čo pred časom odišli na sviatky. A po sviatkoch toto už druhý raz, čo ma vypísali, práve, čo som odtiaľ prišiel. O 2 alebo 3 týždne zas príde na mňa rad a to teraz už pôjde ani na kolovrátku. Ľudia mrú, máme mnoho materiálu. Nový ide do pivníc a zo sviatkov pozostatky idú na stôl. Tritýždňový materiál — planá hostina. Nechcel by som, aby ma tam Jasenovec dajeden videl, lebo by ma z dediny vyhnali. Ináčej som tomu rád, páči sa mi všetko, i interesuje ma. Akonáhle sa odbavím s literárnymi prácami začnem sa chystať k zoológii a kolokviu z anatómie a fyziky. Do Veľkej noci to pekne skončím — nechám si niečo i na Veľkú noc. Druhý semester bude nesmierne krátky i kolokvia ľahké. Kolokvia chcem mať nielen pre Radhošť, ale i pre odpustenie kolejného, čo učiní za semester asi 20 — 25 zl.

Koncom mesiaca prenášame sa na iný kvartieľ, lebo nám pán odchodí na Malú Stranu bývať. My ho ta síce nesprevádzame, ale musíme tiež odísť. Ľúto mi je za krásnou elegantnou izbou, no nájdeme si zas na Vinohradoch podobnú. Z Vinohradov neodídeme, lebo tu všetky literárne notability bývajú, počnúc odo mňa, až po Čecha a Vlčka. Čechovi som susedom, mohol by si ísť i soli (!) pojčať k nemu. Ale ešte som ho nevidel. Prevláčanky sa najväčšmi bojím, to je veľký atentát na moju komoditu, nuž a tu som už známy s celým domom, i vo výčape mám už kredit do 18 gr. r. č. Aká to obeť!…“

Poznámky k textovej úprave

Pri úprave textu sme postupovali podľa zásad, určených v I. zväzku.

Kráľ. Nn/3 — Kráľovských 124, Kráľ. Nn/3 — Kráľovské 124, ačpráve Nn/3 — hoci 131, Boučka Nn/3 — Broučka 132, jeho Nn/4 — svojich 132, Kráľ. Nn/4 — Kráľovské 136, poneváč Nn/4 — pretože 138, poneváč Nn/4 — pretože 139, Nár. Nn/4 — Národnie 140, ačpráve Nn/5 — hoci 143.