Zlatý fond > Diela > Listy Maríne Hodžovej


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Listy Maríne Hodžovej

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Ivana Guzyová, Ivana Gondorová, Andrea Cabániková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Jana Semaková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov


 

10

[173]

Milá a drahá priateľka moja!

Trochu som sa opozdil s listom mojím. Príčina toho je list pánu otcovi Vášmu písaný. Nechcel som jeden bez druhého poslať. Ráčte teda dobrotive odpustiť oneskorenie moje a neráčte ma trestať osvojením si zásady starozákonnej „zub za zub — oko za oko“.

Milý list Váš už pána otca Vášho tu nenašiel.[174] Prišiel on o dva dni po odchode jeho. Veru ste nám milú vec spravili a dva blahoplné dni pripravili, že ste nahovorili pána otca, aby spiatočnú cestu svoju z Viedne cez Budín nastúpil. Veľmi, veľmi sme Vám povďační za vzácne, milé, krásne prekvapenie toto. Okriali sme na tele, na duši, pozhovárali sme sa, pobesedovali, požalovali, potešili, roznádejnili, obživli. Verím, že i na zádumčivú povahu pána otca Vášho výlet tento dobre účinkoval. Darmo je — „der Mensch ist ein geselltiges Thier“,[175] hovorí ktorýsi prírodopisec — a ja pod ľuďmi rozumiem ľudí rovnozmýšľajúcich. Svietiducha pána otca Vášho sme všetci obdivovali. Po toľkých bojoch, utrpeniach nezlomný vzdoruje pohromám všetkým. Zvláštne obdivovanie zapríčinili u nás zvlášť jeho velikánske vedomosti a dokonalé známosti v odbore filológie slovenskej a slovanskej. Bol tu priam i jeden Rus, Lamanský[176] (na rok bude po Slovensku putovať), ten nevedel sa dosť prenačudovať tomu, že ako to možné medzi Tatrami na dedine, bez ozrutných biblioték, bez univerzít a akadémií toľké vedomosti nadobudnúť. „Hlbokým, neustálym myslením — vetili sme my — dajú sa vedomci[177] i bibliotéky nahradiť. A čo ten namyslí, to je istotne i pravdivé i originálne.“ — A skutočne tak je. Škoda, večitá škoda, že to, čo pán otec Váš takto namyslel, na písme nemáme. Ja som len oči otváral pri rozberaní slov stých a stých, ktoré náhodou do spomienky prišli — (napr. Slavus a Sclavus, mieť, haramja atď.), lebo viete, kedysi za onoho času blahého junstva[178] i ja zapodieval som sa trochu filológiou. Mám štyri veľké zväzky výťahov rozličných z Boppa,[179] Adelunga,[180] Grimma[181] atď. Ale zľakol som sa ohromnosti štúdia toho, myslel som, že ak sa dakde na dedinu dostanem, nebudem môcť ukojiť vedychtivosť moju filologickú. Zanechal som to a pustil som sa do histórie, ale ani tam som nevytrval pre — chlieb. A hľa, teraz presvedčil som sa, že o slovenskej filológii kto dôkladne rozjímať chce, tomu na tichej dedinke medzi ľudom slovenským bývať nádobno. Banujem, že som to tak nechal, a preto predstaviť si môžete, ako som rástol, ako sa dobre cítil, keď som tak dôkladného znalca reči slovenskej filologizovať počul. Ej, kebych ja tomu môjmu Sokolu dač’ takého na krk zavesiť mohol — za svet bych to nedal. No možné, že raz pána otca Vášho dobrá vôľa napadne a že dač’ takého napíše pre Sokolíka môjho. Sľúbil mi slová poslať, ktoré sú nám neznáme a ktoré len ľud hovorí, hovoril: „Moja Marína vám to povypisuje.“ No veru, buďte tak dobrá, povypisujte a pošlite — veľmi Vám povďačný budem za to. Nesmierne milý mi bol aj odpis listu Kuzmánymu písaného, ktorý ste mi poslať ráčili. Veľa ráz som ho už prečítal — študujúc slovenčinu, lebo veru my tu sme slabí Slováci. Slová, ktoré píšeme, sú síce slovenské, ale skladba, štýl — latinsko-nemecký. A to je veľká škoda pre literatúru našu, bo mnohí, čo by snáď aj znali lepšie písať, náš spôsob písania nasledujú, mysliac, že to tak má byť. Prosím, ráčte len úvod ku knižke „Consciensove spisy“[182] (preklad) prečítať a uznáte, že pravdu hovorím, že to opravdivá latinská slovenčina. — Mnohí urážajú sa nad naším novomódnym používaním „sa“, a to právom tam, kde privesuje sa ono na koniec slovesa, navzdor tomu, že by nemalo tam byť. Avšak že to predsa dač’ slovenskejšieho, a že vôbec dačo vo veci byť musí, dokazuje už aj tá okolnosť, že Česi (ktorí hrozne znemčený štýl majú), keď dačo rečou slávnostnou napísať chcú, tiež „sa“ na koniec slovesa kladú. Len jeden príklad Vám uvediem: prosím, ráčte prečítať v „Hlase“[183] alebo v „Národných listoch“ od 9. apríla 1862, číslo 99, ohlásenie o Svatobore[184] a presvedčíte sa, že je tomu tak. — Ostatne, keď raz Matica do života vstúpi, prestanú tieto pokusy rozličné, ona určí i dobropis náš.

Čítali ste už dačo od Benedixa? Akože sa páčia veselohry jeho? Pevne verím, že predstavenie ich uspokojí obecenstvo Vaše. Najsamprv bych Väzenie radil. Je to jedna z ľahších veselohier jeho. Preklady treba celkom slobodne robiť, neviazať sa na originál, a čo najmožnejšie vec zoslovenčiť.[185] Ja by som rád ešte niektoré menšie jednoaktove veselohry jeho uverejnil, keby som preklady dostal. Či by ste nemali vôľu niektorý kus vybrať a preložiť? Zvlášť taký, čo by sa tak pre dedinské predstavenie hodil. Povážte si, „Pána Buntoška“[186] už na dvoch miestach predstavovali, a ten nie je ani len napísaný k predstaveniu. Dostatočný to dôvod toho, že také krátke kusy veľmi potrebujeme. Keď Vám teda čas dovolí, ráčte sa k tomu odhodlať — milý dar mi to bude — istotne milý aj obecenstvu nášmu.

Jednu nemilú novinu máme. Ferienčíka povolali „zur Dienstleistung“[187] do Gemera, 10. septembra musí už byť v Rimavskej Sobote, lebo mu ináč plat zastavia.

Na zakladaní cirkevných knihovní vo veľa mestách pracujú, ale sa im akosi nechce dariť. Hlavnú myšlienku som pri veci tej vysloviť nemohol, a síce tú, že každá cirkevná knihovňa bude aj údom Matice, a tak keby ich pár sto bolo, hneď by aj o pár sto údov pribudlo. — Krom toho potrebovali by sme často peniaze na toto a iné. Na každú vec osve zbierky robiť (na divadlo, na svetlicu, na pomníky atď.) je síce dobre, ale ľudia ustanú, tým viac, že z toho bezprostredný osoh nevidia. No vidia bezprostredný osoh z knihovní, na tie radi dajú, čo len po groši. A z pokladníc knihovní by sa potom značnejšie príspevky na tie ciele rozličné dávať mohli bez toho, žeby sa osobitné zbierky zavádzali. Nastávajú nám napríklad nasledujúce slávnosti: 29. 7. 1863 sedemdesiatročná pamiatka narodenia Kollárovho. (Do domu, v ktorom sa narodil v Mošovciach, mala by sa aspoň mramorová tabuľka vsadiť.) 28. 10. 1865 päťdesiatročná pamiatka narodenia Štúra atď.

Ľud náš, bojím sa, že zunuje naveky dávať na rozličné ciele tieto. Robili by to potom hlavne len cirkevné knihovne, ktoré by boli pokladnice národa, a síce také, ktorým žiadna svetská vláda priekor robiť nemôže, lebo je to zdanlive cieľ nábožensko-cirkevný. Nemôžem za to — možné, že sa mýlim — ale ja vidím v knihovniach tých veľkú garanciu hýbania národného a asekuráciu života nášho pred pohromami, ktoré nás onezaveľa neomylne navštívia, keď rozptýlení budeme vo svete ako ovce v čas búrky bez prístrešia ochranného. A verte — búrka tá onezaveľa rozzuní sa nám nad hlavami, preto chystať sa nám treba, aby nás nepripravených neprekvapila. —

Baví sa tuná teraz jeden Lipták — Jurecký.[188] Nu, znáte ho. Charakterizuje ho dosť to, že sa s Hodžom po prvý raz v Budíne zišiel! Je to hrozný chlebár.[189] Čo možné, oprobujeme, snáď ho napravíme „do koľaje žitia“ nášho. Avšak málo nádeje jesto.

Bol jarmok a nasledovne aj iní statnejší krajania naši tuná. Menovite z Liptova Bellovci.[190] Ten mladý Jozef je chlap znamenitý; je to radosť vidieť také meštianstvo slovenské. A to, hľa, dielo pána otca Vášho. Veru môže radosť mať zo života svojho. Aj Ratkovania tu boli — agitovali sme za Kuzmányho[191] u nich, avšak to sú tuším babráci. Bachát by mal ísť na pár týždňov domov[192] a zagitovať tam ten svet hlivejúci. Vôbec cestovanie časté by nám veľmi potrebné bolo — ale perse ťažko je to sčiastky pre nedostatok grošov u našich ľudí, sčiastky že je každý k tomu každodennému chlebíku viazaný. Ako to, hľa, dobre účinkovalo, že u Vás bol Sládkovič,[193] Závodník, Pongrác, hneď sa to hýbanie národné lepšie rozkyvoce. Nahovorte Bacháta, nech zabehne raz do tej Ratkovej[194] — tam by sa najskorej mohol rak zaštepiť do dištriktu Madayovho, čo by sa potom ďalej rozhrýzol. Uslyš pán boh! Zriadená cirkev slovensko-luteránska bola by vstave nám „Okolie“ prekliesniť, vydobyť, i zabezpečiť.

Včera bola nedeľa. Urobili sme výlet na Sihoť Margitu. Je to hodná sihoť vyše Pešti, majetok arcikniežaťa Štefana, vyárendovaný od milosrdných. Sú tam utešené prechádzky, stromy a kvety krásne, miesta milostné i divoké, mnohými zboreninami okrášlené. Medzi týmito vyniká kláštor sv. Margity, v ktorom nábožná deva tá od svojho štrnásteho roku ako mníška žila (dcéra Belova,[195] kráľa uhorského, narodená r. 1242). — Sú to zboreniny krásne, na ktorých šumia duby stoveké a pod nimi postonáva Dunaj mútny. Pekný bol večer — a zvlášť pohľad na Pešť pri zapadajúcom slnci utešený. Bol to toho roku bezpochyby už výlet náš posledný, bo večer chladno byť počína. — Toť nedávno sme boli U bažanta a U svinskej hlavy — sú to miesta krásne medzi horami budínskymi. Keď som tam, naveky mi prichodí, ako bych dakde pod hoľami Slovenska blúdil. Veľmi banujem, že sme nestihli Vášho pána otca ta vyviesť — ale akosi nerád chodí pešky, aspoň nie ďaleko. Avšak tak sa nám čas minul za tie dva dni, že sme na všetko i pomyslieť zabudli.

Pretrhli ma v písaní. — Z poézie prišiel som do najväčšej prózy. Kontrakty som podpisoval. V Kečkeméte odpredávam,[196] čo môžem a kúpiť strojím dačo na Slovensku — a síce v Martine. Budeme susedia, no aspoň aj osobne poznám raz Vás, priateľka drahá, a potom vyhovoríme sa do sýtosti, ak pán boh dá. Ak nedá — budeme i naďalej písať a zdeľovať si myšlienky osobné. Verte, je to veľká útecha, vedieť, že jesto duše, ktoré s človekom rovnako cítia a úplne pochopujú jedna druhú, tým viac v okolnostiach našich, ktorí sa ani len osobne neznáme. Vidíte dôkaz to toho patrný, že k duševnej sympatii nie je treba osobné poznanie a že priateľstvo, ktoré na nej základ svoj má, i bez hmotnej známosti osôb skvitnúť môže. Ba veľa ráz neviem, či si ozaj žiadať mám Vás osobne poznať, a verte mi, neraz si práve protivné žiadam, t. j. nikdy sa nepoznať. Je takto priateľstvo naše duchovnejšie a dosť ľahko, že celkom rozpadne sa ono, keď sa osobne spoznáme. No ako pán boh dá. Pán otec Váš hovoril, že Vás moja oholená brada nemálo prekvapila. Hja, darmo. Viete, mám mladú ženu a tá hovorila, že sa mi v brade šedivé vlasy ukazovať počínajú, nuž a perse tiež by mladšieho muža rada, ergo[197] dotiaľ nedala pokoja, kým som ju nezholil. To je história môjho odčiernokňažníčenia sa, lebo vravia, že som teraz už nie opravdivý Černokňažník. Tak, hľa, vidíte, mňa márnosť svetská o moju dôstojnosť priviedla. Pravda, že ono tá brada asi od pol roka veľmi belieť počala, nuž ale tuším statočne ošedivieť nie je ešte také velké nešťastie. Avšak viete, ja som muž hrozne galantný, poslušný a čo moja rebrinka mladá si zažiada, to je mne rozkaz. Všakver takých mužov málo jesto? No ale aj zaslúži dobrotu takú, lebo aj ona je duša dobrá — a čo viac — rodená Maďarka, ale so mnou celkom rovno zmýšľajúca. Ona vie, že ja jej peniaze na ciele národné obraciam — a vidíte, neprekáža mi ani akomak, nenúti ma k službe štátnej a nechá ma pri mojom hrozne neistom redaktorstve! Ba čo viac, i do Martina sa vďačne presťahuje a zoslovenčí. — Pozdravuje Vás. Nečítali ste Oblomova, ruský román od Gončarova?[198] Je to dač’ zvláštneho. Keď chcete, pošlem Vám ho v preklade českom na prečítanie. Ale myslím, že v Mikuláši sotva bude k dostaniu, pripojujem ho teda tu bez vyčkania odpovede Vašej. — Keby ste snáď nemali Letopis Černokňažníkov,[199] tu Vám jeden na pamiatku pripojujem. Prijmite tak vďačne, ako sa posiela; ak ale sama máte už Letopis taký — urobte s ním, čo chcete.

No ale teraz už zakončím. Trochu som už aj ustal rukou hýbať — aj to tuším, poznáte na písme. List pánu otcovi písaný ma trochu unavil. Zbohom teda, milá priateľka moja, majte sa dobre, žite šťastne, spokojne, blažene, a v šťastí, v blaženosti spomeňte tu i tu i na verného, srdečne Vám oddaného priateľa a ctiteľa

Viléma

Milé sestričky Vaše pozdravujem. Milosťpani matke ruky bozkávam. — Zbohom.

Blahoslavstvujte!!!
V Budíne 1. 9. 1862



[173] List č. 10.

(Archív mesta Bratislavy, inventárne číslo 944/18 — III, zv. 5.)

[174] … list… otca Vášho tu nenašiel — M. M. Hodža vracal sa z Viedne, kde bol apelovať na cisárskom dvore proti rozsudku konventu z 15. júla 1862, ktorý ho zbavil úradu. Hodža bol v Pešti okolo 13. augusta.

[175] „der Mensch ist ein geselltiges Thier“ (nem.) — človek je spoločenské zviera

[176] Vladimír Ivanovič Lamanskij (1833 — 1914) — ruský slavista, profesor na petrohradskej univerzite, žiak I. I. Sreznevského, priateľ Slovákov, slavianofil, autor viacerých prác z oblastí slovanskej problematiky (Boľšaja sov. encyklopedia 24/250).

[177] vedomci — vedci, učenci

[178] blahého junstva (z rus.) — blaženej mladosti

[179] Franz Bopp (1791 — 1867) — nemecký jazykovedec, zakladateľ porovnávacej jazykovedy, autor mnohých základných prác zo sanskritu

[180] Johann Christoph Adelung (1732 — 1806) — polyhistor, historik a jazykovedec, Friedrich von Adelung (1768 — 1843) jazykovedec, historik ruskej literatúry. Nevedno, z ktorého Pauliny mohol excerpovať.

[181] Jacob Grimm (1785 — 1863) — spolu s bratom Wilhelmom (1786 — 1859), zakladatelia germanistiky

[182] Hendrik Conscience — (1812 — 1883) flámsky románopisec, zakladateľ flámskej literatúry. R. 1862 vyšla Sbierka vybraných spisov H. Consciencea v preklade a vydaní Slovenského cirk. lit. spolku v Pešti, zošit 1 — 4.

[183] Hlas — český politický časopis, začal vychádzať r. 1862. Bol politickým orgánom českých federalistov. R. 1863 splynul s Národnými listami, ktoré zohrali aktívnu úlohu v českých dejinách 19. storočia.

[184] Svatobor — spolok založený na podporovanie českej literatúry a českých spisovateľov. Hlavným zakladateľom bol Fr. Palacký.

[185] a čo najmožnejšie vec zoslovenčiť — Pozri list č. 8 a pozn. k citátu z listu Paulinyho J. D. Makovickému.

[186] Pán Buntoško, alebo ako oláhšťanský richtár bryndzovského mešťana a zemana „móres“ učil — krátka divadelná scénka v Černokňažníku II, 1862, č. 16.

[187] Ferienčíka povolali „zur Dienstleistung“ — (nem.) „do služby“. Mikuláš Ferienčík ako úradník bachovskej éry dostal sa do disponibility, po roku ho však prijali do štátnej služby do Rimavskej Soboty.

[188] Móric Jurecký — levočský štúrovec, právnik. Zamestnaný bol v Štúrových Národných novinách pred ich zamknutím r. 1848.

[189] chlebár — hmotár

[190] Bellovci — slovenská rodina v Liptove: Jozef Pravoslav, kožušník, otec Ondreja Miloslava (1851 — 1903), Jozefa Bohuslava (1832 až 1876), srbského dobrovoľníka a básnika, Jána (1843 — 1870)

[191] agitovali sme za Kuzmányho — za prihlasovanie sa k cirkvi, zriadenej podľa cisárskeho patentu z r. 1859

[192] Bachát mal by ísť… domov — do rodnej obce Ratkovej, lebo vtedy účinkoval v Pribyline

[193] že u Vás bol Sládkovič — A. Sládkovič bol v Mikuláši 14. a 15. mája 1862 a býval u O. Pálku. S Marínou Hodžovou sa stretol a vypožičal si od nej aj jej pamätník. V liste z 24. V. 1862 (Literárna pozostalosť M. M. Hodžu, Archív mesta Bratislavy) z Radvane jej ďakuje za milé prijatie a súčasne jej posiela báseň Do pamätníka. V Sokole I, 1862, č. 6, venovanie tejto básne Maríne Hodžovej jej celým menom bolo uverejnené len na prosbu V. Paulinyho.

[194] do tej Ratkovej — patriacej pod správu potiského dištriktu, ktorého superintendentom bol od r. 1861 K. Maday (1821 — 1870)

[195] dcéra Belova — Belu IV. (1235 — 1270), syna a nástupcu Ondreja II.

[196] V Kečkeméte odpredávam — R. 1855 zúrila v Maďarsku červienka, ktorej podľahla celá rodina Tóthovcov, takže bezdetný strýk Vilmy Paulinyho adoptoval, čím získal aj dedičné právo na majetok po Tóthovi, ako aj predikát Tóth z Töre a Tót Megyeru.

[197] ergo (lat.) — teda

[198] Ivan Alexandrovič Gončarov (1812 — 1891) — ruský kritický realista, prozaik a satirik. Pauliny mohol mať český preklad od E. Vávru, ktorý vyšiel v Prahe r. 1861.

[199] Letopis Černokňažníkov — Černokňažník, Kalendár a Letopis na obecný rok 1862





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.