Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Ivana Guzyová, Ivana Gondorová, Andrea Cabániková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Jana Semaková. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 60 | čitateľov |
[363]
Drahá priateľka!
Veru som myslel, že ste už zabudli na priateľa Vášho. No — posledný list Váš vytrhol ma z nemilej domnienky mojej. Veľa mysleli sme tu o všetkých Vás, veľa spomínali Vás, i ľutovali, i všelijak tešili sa, konjektúry[364] robili atď. Pánbohvie, ako to bude s nami, keď tá pravda len akosi ťažko víťazí. Žiadúce by bolo, aby pán otec Váš čo skorej tašiel do Viedne hojiť si svoj zrak, pričom bude mať príležitosť aj ináč účinkovať za vec našu. Vy, drahá priateľka, ak len môžete, ráčte ho ta sprevádzať a pobyť kus vo Viedni. Cesta pána otca do Viedne neomylne blahonosné následky mať bude. Ja som toho presvedčenia, že pán otec ani nevráti sa viacej do Mikuláša. Mám tušenie, že pri „Unterrichtsrate“,[365] nachodiacej sa teraz pod organizáciou, na neho vysoký úrad čaká, kam bezpochyby i Kalinčiak príde. Veru len čo skorej do Viedne.
Ešte snáď ani neznáte — ja sťahujem sa. Sťahujem sa do Skalice. 7. júla ta idem s celou perepúťou do rodných krajov mojich. Zunoval som tento život tu. A odvtedy, čo som bol vo väzení, som vždy nezdravý, a neviem, čo mi je. Na ľadviny alebo slezinu trpím, a možné, že i na jatrá. Ani lekári neznajú mi dač’ istého povedať, každý inak rozumuje. Upadám zo dňa na deň. Aby ste sa presvedčili, že je tomu tak, tu pripojujem Vám moju tôňu[366] terajšiu. Slovom — bieda tu.
O malére straniva žrebohry som už počul. Ľutujem veľmi, že nepodarilo sa Vám to. Ale darmo je, to tak byť muselo, pretože to k cieľom slovenským bolo. Keby to nie, bol by aj pán Zadrhelyi dačo cez prsty prehliadol. Ak teraz prosiť chcete dovolenie, potrvá to za dva-tri mesiace, bo to povoliť iba ministerstvo môže. A preto vraciam sa opäť k prvej mojej nárade. Otvoriť v Martine skliepok, dve-tri panny nech oblečú sa ako šefraníčky turčianske a nech predávajú tie rozpomienky na prvé zhromaždenie matičné po najmožnejších vysokých cenách. K tomu netreba ani povolenia, ani štempľov, ani taxí nijakých. Verte mi, že to bude to najmúdrejšie pri terajších okolnostiach. — Turčianky žiadali o dovolenie žrebohry. Ja na matičné zhromaždenie sotva prídem. Hrozne mi to ťažko padne, avšak keď nepopraví sa dotiaľ stav môjho zdravia — nemožné, ačpráve to večne ľutovať budem. Ostatne, uvidíme, ako boh dá.
Nepísali ste mi, drahá priateľka moja, čo pýtali sa Vás pred Kriegsgerichtom,[367] a vôbec, ako tá vec vypadla. Píšte mi o tom čo skorej, snáď ma list Váš ešte tu zastihne.
Odpustite, milá priateľka, že tak málo teraz píšem, onezadlho to zo Skalice vynahradím. — Veľmi som zaujatý i prácami, i chystaním sa na cestu. Zbohom, drahá, milá priateľka moja, opatruj Vás všetkých ruka Hospodina, zbohom, zbohom — — —
Váš srdečný priateľ
Vilém
27. 6. 1863
– básnik, beletrista, publicista, politik, vedúca kultúrna a politická osobnosť memorandového matičného obdobia. Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam