ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[10]

Blahorodá milosťslečna, sestrička drahá!

Nie bez príčiny sa obávam, že ste sa už namrzeli, že na list Váš tak neskoro odpovedám. Medzitým — ráčte odpustiť — stalo sa to mimo vôle mojej. Počiatkom bežiaceho mesiaca totižto som sa prechladil a len-len, že som do týfusu nepadol. Dva týždne som ležal. Len asi od troch dňov som úplne zotavený. Nuž a v chorobe — trebárs som moje redaktorské povinnosti konal — som Vám predsa písať nechcel, túžiac i s Vami sa pri úplnom zdraví tela a pokoji ducha listovne pozhovárať. List Váš mi bol skutočne veľmi milý, bol mi on vítaným dôkazom toho, že sa už i medzi Slovenkami našimi nachodia duše vysokoleté, duše nie každodenné — za národ svoj zahorevšie, a zdalo sa mi, že z úplne vyvinutých ťahov písma toho ideály hlbokomyseľného pána otca Vášho ku mne vravia. Milosťpani matku Vašu^[11] som mal šťastie vo februári a marci 1849 v Trnave bližšie poznať. A pevne verím, ste sa univerzálnou jej krás a jemností stali dedičkou. Z listu ale Vášho nad to vidím, že Vám ešte jedno — už i pre trvácnosť jeho — drahocennejšie pripadlo dedičstvo, a síce duch slávneho pána otca Vášho. Škoda a bieda, že je ten národ náš utrýznený, ešte tak ďaleko za inými, že duchov takýchto ani len ponímať nevie, ba čo viac, ešte i „mučí svojich spasiteľov“.^[12] Verte mi, sestra drahá, veľa ráz som tak malomyseľný, že takmer pochybujem o možnosti prebudenia k životu kresťansko-slovanskému tých dvoch miliónov rodákov našich. Krom Turca a Liptova povedomie národné ešte nikde nepresiaklo ani len do meštianstva, tým menej do ľudu obecného, takže veľa ráz i nechtiac hútam a dumám, či — reku — nepracujem za vec nemožnú, či nebojujeme za vec stratenú? A verte mi, kebych nebol študoval históriu a z nej nemal pevnú vieru vo veľkú budúcnosť Slovanstva, ktorého doplňujúcim členom, možno že i srdcom, my Slováci budeme, zúfať bych musel, keď do tej hroznej osnovy úkladov na život náš v Pešti tkanej a po celej krajine rozostavenej, nahliadnem. Vám to zdeliť môžem, že i nás tu v Budíne (tak ako mnohých snemovníkov chorvátskych) peniazmi probovali zraziť z cesty nastúpenej a zmáčayčiť^[13] nás. Avšak čo sa v Záhrebe podarilo,^[14] nešlo v Budíne. Teraz teda tých, ktorí nás v moci majú, bezpochyby takýmito prostriedkami obrábajú, a síce, ako sa zdá — od najnižšieho úradníka po najvyššieho. — Odpustite, že miesto bratského pobesedovania takéto píšem veci, ale som od predvčerajška ešte rozhorčený. Povážte si len, čo sa mi stalo. Viem, že tu i tam počujete, aké posmechy sa z nás v „Bolond Miškovi“^[15] vystrájajú a aké šprihaniny sa na nás vo všetkých maďarských novinách kydajú. Ja som len veľmi mierne na pľuhavstvá tieto v Černokňažníku odpovedal (v čísle 5),^[16] a mal som krom toho jeden obraz veľmi podarený — od Petra Bellu^[17] — vnútri, „ako šľachta ľud slovenský bráni“ (totižto formálnou roľníckou bránou sa po Slovákoch vozí). Nuž nielenže mi to číslo skonfiškovali, ale ešte i kriminálnu inkvizíciu proti mne zaviedli, z ktorej som sa len s veľkými, ba takmer, bych riekol, nečestnými obeťami ťažko, núdzno vymotal. No, ľa, tu máte tie svetloboky^[18] redaktorstva. Ak mi sľúbite, že to číslo nikomu neukážete, ani pred nikým nespomeniete, pošlem Vám ho na ukážku tak, ako mi ho polícia — perse^[19] dľa vyššej úpravy — poprečiarkovala a inkriminovala. Nuž vidíte, nepriateľom našim slobodno všetko, a nám nič. Táto hrozná strannosť v prisluhovaní spravodlivosti je, od čoho človeku žlč zvrie a čo veľa ráz i ducha malomyseľného robí. Nepriatelia naši majú právo historické,^[20] majú divadlá, múzeá, akadémie, spolky, majú peniaze i úrady, majú po svojej strane zákony, majú hodnostárov, biskupov, aristokratov, ale všetko, všetko — a my holé päste a nahý rozum, ale ani jedno upotrebiť nesmieme. Lež dosť o tých mojich biedach, ktoré sa od troch mesiacov pri každom čísle opakujú. „Výlet do Kocúrkova“^[21] mi celkom obstrihali. Z článku, v Sokole uverejnenom, „Vzájomnosť slovanská“^[22] mi dokončenie zakázali atď. atď. Lež prejdime k príjemnejším predmetom.

O divadle, kde ste si ako Afanázia^[23] vencov vavrínových nadobudli, v Sokole (č. 2) podrobná bude zpráva. Prial by som si bol — Vás na herni vidieť. Je to krásna úloha, a ako počujem, ste ju s majstrovskou dokonalosťou i pochopili i previedli. Sláva Vám.

Ten švárny kaplán — menom i činom Hudec^[24] — mi poslal skladbu na národnú pieseň „Plač siroty“. Počujem, že odišiel do Novohradu, mne ale nepísal kam, tak mu teda list poslať nemôžem. Ak je ešte v Mikuláši, prosím Vás pekne, ráčte mu pripomenúť, že pieseň tá má krásny nápev národný, čo sa Hudec vedieť nezdá. Keď teda myslí, že by sa i pri tejto okolnosti skladba jeho uverejniť mala, že to veľmi vďačne urobím. Ak ale už nie je v Mikuláši, prosím Vás, pošlite mi jeho adresu, abych mu písať mohol.

Mal by som Vám ešte všeličo písať, ale tuším ani papier nestačí. No — ale ešte voľačo Vám musím písať. Je to síce nie svedčno — ako barón Knigge^[25] učí — o sebe a svojich deťoch vravieť, no ale pes po Kniggem, ja už len teraz idem s tým von. Upozorňujem Vás v Sokole na Ľudskú komédiu.^[26] Písal som to v advente r. 1846, tak teda v dvadsiatom roku života môjho. Je to prvá väčšia práca moja s veľa chybami, s nesčíselnými nedostatkami a predsa najmilšie mi dieťa obrazotvornosti mojej. Dávam ju tak tlačiť, ako som ju v r. 1846 napísal, jedine pravopis a niektoré nejasné výrazy premieňam. A zdá sa mi, že v dramatickej básni tejto bez všetkej súvislosti a okrúhlosti sú príbehy roku 1848 predpovedané. Perse, že r. 1846 hlavné boje o slovenčinu na dennom poriadku boli a že boj ten vtedajší aj smer ideí mojich priveľmi zaplavil, následkom čoho sa jedna hlavná časť básne s bojmi týmito zapodieva. Osoby ideálne a alegorické sú: Marína = slovenčina, Jozef = poézia slovanská, Krkoška = čeština, Heridión = Kollár a čechisti, Krivánsky = Štúr, Hodža, Hurban, Tekeni = Austria, Szabady = Maďari, Elena = sloboda, Zuzana = svevoľa atď. Osoby historické sú: Dóža = nezákonné oslobodenie ľudu z rabstva zemianstva, Gregor = zákonnosť, Vavrinec = zloduch ľudstva, Bakoč = ľudomilstvo slovanské atď.^[27] Vôbec je to hrozná miešanina a kopa ideí bez radu a skladu, je to práca hrozne nesúvislá, nedokonale prevedená a ja som predsa do nej zakochaný,^[28] bo je mi verným obrazom ducholetov^[29] mladosti mojej, ktoré teraz na moje staré ani už sotva pochopiť vládzem. Upozornil som Vás teda na osoby hlavnejšie, aby ste aspoň Vy báseň tú celkom nezatracovali, na ktorú každý, kto ju dosiaľ čítal, povedal, že je to iba balamutina dve na tri, a divné, mne sa práve táto balamutina ľúbi, perse, každému je jeho vlastné dieťa milé. Krom tejto sa mi z prác mojich ešte zdajú „Jedna noc na Považí“,^[30] „Trinásta pieseň“^[31] a „Zlatý prsteň“.^[32] Na „Kocúrkovský bál“^[33] sa hrozne hnevám, že som ho dal vytlačiť prv, než by som ho bol prerobil. Nuž ale keď som nemal čím kalendár vyplniť, poslal som ho v náhlosti do tlačiarne tak, ako som ho roku 1850 napísal. Či ste čítali „Jánošíka s milou“ a „Posledného spevca“?^[34] Ak nie, beriem si smelosť Vám prvý ročník Černokňažníka v dar poslať, aby ste ich prečítať mohli. No, pán Knigge by mi dal, keby sa dozvedel, ako veľa som proti bontónu o mojich deťoch rozprával. Prejdime teda na iný predmet.

Peštianska evanjelická slovenská cirkev je, bohužiaľ, v rozpadnutí. Dr. Zimáni,^[35] maďarónstvom preplatený človek, je hlavný agitátor, a čomu sa veľmi divím, i pána Matuškovi dvaja synovia^[36] s ním držia a na skazu cirkvi pracujú. Myslím, že preto, lebo Petor u Vrchovského^[37] pracuje, a tento tiež so Zimánim drží, aby peniaze cirkevné u neho na päť percent sa nachodiace vydať nemusel k stavbe kostola.

Teraz ešte jednu prosbu. Či ráčite mať v dome fotografovanú podobizeň pána otca Vášho. Ak áno, veľmi — veľmi by som Vás o ňu prosil, za osem dní Vám ju neomylne s poďakovaním naspäť pošlem. Keby ste ju ale s dovolením pánov rodičov Vašich dostať nemohli, teda dám prosiť nášho slávneho maliara mikulášskeho,^[38] keby mi ju aspoň ceruzou (tak ako nebohého Kučeru)^[39] nakreslil, a Vy, sestra drahá, potom čo skorej poslali. Ja som sa už chcel rovno na pána otca Vášho s prosbou mojou obrátiť, ale pevne verím, že Vy, dcéra jeho, viac vykonáte, ako by som ja bol vstave. A keďže je obyčaj svetská, že keď dakomu povedia „dobrý deň“, ten obyčajne odpovie „pán boh daj“, osmeľujem sa pánu otcovi Vášmu jednu z novomódnych vizit-kariet pripojiť, na ktoré sa môj takrečený ksicht i s parsúnom nachodí, tej súc nádeje, že pán otec Váš, ak sa len v majetku podobných kariet nachodí, na tento môj „dobrý deň“ istotne s dobrotivým „pánbohdajom“ odpovie. Teda na próbu. Veď aj Písmo sväté vraví, ak sa dobre pamätám (Jeff. 21), „všetko probujte“. Ak sa vec podarí, bude radosti v Izraeli, bo vedzte, prosím, nie je to len túžba moja, ale mnohých, veľmi mnohých ctiteľov pána otca Vášho, aby sme jeho podobizeň dostali. No, hľa, už mi zas papier vyšiel. No teda ešte pol karty. — Ráčte nám, prosím, nápomocná byť vo vyplnení vrelej túžby našej, Vy milá, drahá sestra naša, za čo Vám veľmi povďační budeme.

No, či ešte písať? Eh, viem, že ste už zunovali čítať, zakľúčim teda list môj zdĺhavý. Ale ešte jedno: či ste túžby, radosti a dumy Vaše nikdy neobliekli do slov ľudských a okamihy také snov a ideálov blahých nezvečnili písmom pre seba? Ak áno, ak akékoľvek básne alebo práce Vaše máte, prosím, pošlite mi ich. Verte mi, s takou dôverou mi ich poslať môžete, akoby ste ich bratovi poslali. Ak dovolíte, to, čo sa Vám nezdá, opravím, nakoľko viem, ale som popredku presvedčený, že tam opráv netreba. Pošlite mi teda, prosím, čo-to. Ak chcete, dám i pod vymysleným menom vytlačiť, a verte mi, že nenadužijem dôveru Vašu vysokoctenú.

No, ale teraz už zbohom. Milosťpani matke ruky bozkávam, pána otca úprimne pozdravujem a Vám všetko dobré prajúc a bratskú Vám pravicu podávajúc, pritom, rozumie sa, o skorý dopis prosiac, zostávam s hlbokou úctou