Zlatý fond > Diela > Listy Maríne Hodžovej


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Listy Maríne Hodžovej

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Ivana Guzyová, Ivana Gondorová, Andrea Cabániková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Jana Semaková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov


 

5

[85]

Vysokoctená, drahá priateľka moja!

Milý list Váš ma dňa siedmeho príjemne prekvapil. Dnes je 11. máj, teda nedeľa. Robiť nesvedčí sa. Nejdem teda robiť, lež Vám, priateľka drahá, list písať.

V ten deň, keď list Váš prišiel, bol som trochu namrzený, tým viac, že som ho až večer i s inými štyrmi čítať mohol. Lebo som bol zase pred súdom mojím, t. j. políciou. No povynechával som, čo sa im nepáčilo, a tak som potom pokaličeného Černokňažníka vo štvrtok večer expedoval. V piatok som písal Sokola (dva hárky sú už vytlačené) a v sobotu bol som v cisárskom kúpeli. Na polícii, keď som bol, som medzitým aj čosi nepríjemného začul, a síce direktor Vorafka mi povedal: „Ich benachrichtige Sie, dass ich genötigt war, Sie wegen Störung der öffentlichen Ruhe und Aufwiegelung (in Ihren Blatte) dem Kriegsgerichte anzuzeigen“ atď.[86] Teda obžalovaný som pred súdom vojenským. No nič to. Boh snáď pomôže, tým viac, že mám jedného audítora známeho, ktorý už i dnes bol u mňa a oznámil mi, že asi pätnásteho-šestnásteho povolaný budem pred súd, ale aus freiem Fusse.[87] No teda to ešte nie je také nebezpečné. Kadenáhle výrok súdu dostanem, nezameškám Vám vec oznámiť. Dobriansky[88] ma tiež teší, že sa mi nič nestane, no Francisci[89] vec černejšie vidí — a myslí, že je to aristokratická maďarská intriga. Je to možné, lebo Vorafka vravel „ich war genötigt“.[90] Lež dosť o nepríjemnosti tejto maličkej, ktorá ma v láske k národu môjmu len tým viac upevňuje.

Poznal som vtáka po speve v besednici[91] čísla tridsiateho prvého vo Vedomostiach. No veru som zo srdca doprial pánu Znachorlovi tej lekcie prísnej, vážnej, zaslúženej. A len závidel som Vedomostiam toho šťastia, že oni dopis ten krásny dostali.

O zdare práce pána Bohúňovej[92] mi nič nepíšete. Ja som už aj kontrakt spravil halb und halb[93] v litografii, chtiac vydať podobizeň pána otca Vášho na útraty moje v takom asi formáte, ako je Mojžiš[94] od Přecechtěla[95] vydaný. No aj do Sokola by som krom toho rád podobizeň tú umiestiť, perse so životopisom, keby sa Vám podarilo mne taký zaopatriť; ačpráve podobizne v Sokole neveľa stoja, bo v drevoreze nedá sa tak vypracovať ako v kameni, a krom toho je moja tlačiareň[96] v ohľade tomto veľmi zle zaopatrená. Avšak podobizeň pána otca Vášho bych na každý pád litografovane vydal. Konajte teda, prosím Vás pekne, čo Vám možno, bo ak zase časy búrlivejšie nastanú, potom k veciam takýmto času mať nebudeme. Alebo keď z Pešťbudína odídem do Skalice — nebudem mať tak ľahkú príležitosť na prevedenie priania môjho. Veru ráčte mi veriť, zunoval som už mesto toto, a tak ma čosi tiahne ta hor, medzi ľud môj drahý. Perse, že ani vlastne neviem kam. Narodil som sa v Nitrianskej (v Senici 3. 6. 1826), vychovaný som v Trenčianskej[97] (do dvanásteho roku), potom v Modre, v Prešporku — atď. Kam ma teda ťahá? Neviem. Bez tlačiarne byť bych nerád. Teda voľakde, kde je tlačiareň. Tlačiareň je v Bystrici[98] — to je maďarónske hniezdo, v Nitre — detto, v Trnave — detto, Levoča je ďaleko, Prešov — detto; Skalica, no Skalica, tá by sa mi páčila. Ta mi akosi žena ísť nechce. Teda kam? Ani sám neviem kam. Ale odtiaľto bych rád preč um jeden Preis. Viete, mrzí ma trochu, že mi žena po slovensky nevie, ani deti. No a tu sa ver’ nenaučia, ačpráve tri slúžky Slovenky mám. Rozumejú už, ale nevravia. Povážte si len ten kontrast — moja stará[99] je číročistá Maďarka (narodila sa v Kečkeméte 18. 11. 1837) a zmýšľa rovne so mnou slovensky, vraviac, keď už mám i s deťmi ostať Slovenkou, nech stanem sa opravdivou, nechoďme — vraj — do Skalice, ale radšej do Turca! No, či ste počuli takúto komédiu? Kečkemétčanka nasilu chce ísť do Sv. Martina bývať? Ale ja perse len odkladám a len o tej Skalici dumám, bo z toho kúta tam pochodím, a myslím a dumám, kedy už raz utiahnem sa do kútika pokojného a zmietaný nebudem viac vlnami búrok — ale tu mi nevdojak naveky na um zíde posledná sloha „Piesne mojej“[100]

Vetrík zaveje, oj, zaveje neraz,
kým prístav nájde svoj duša moja.

No — ako boh dá. Staň sa vôľa jeho svätá. Ale že túžim za pokojom, za tým slovenským „teplým kútom“, to je isté. A za veľa bych to nedal, kebych tu nebol, ale dakde na Slovensku — v tichosti, v utiahnutosti.

List Váš mi krom toho, že mi ako list Váš milý bol, ešte mi aj inakšie veľmi milý bol. Toto bych asnáď ani vravieť nemal, bo poviete, že som interesátny a sebecký. Ale prosím Vás, keď i tie moje hrable len k sebe hrabú. My tuná, viete, rovníme, Mikuláš (Ferienčík)[101] v besednici (bo tej redaktorom je on), Francisci vo Vedomostiach, a ja v Sokole, ktorý o čom zprávu dostane, potom už pri pive a čibukoch rozprávame, perse každý zamlčí dopisovateľa svojho. „No reku — vravel som siedmeho večer k Mikulášovi a Jankovi[102] — ja už mám dopis o divadle,“ (perse rozumel som Váš list milý) a Mikuláš na to: „Veď aj ja dostanem.“ Ale veru dnes je jedenásteho a do besednice ešte zprávy neprišli. Je to perse vlastne dosť smutné, že z mladších daktorý, napr. Bachát, Bella[103] a iní, nepíšu nám o predstaveniach divadelných — (ja som spokojný s mojím Berichterstatterom[104] — odpusťte, že Vás tak pomenovať sa opovažujem, mlčím, kto je, a domŕzam Mikuláša, že ja už mám môj Bericht). Pri ľahostajnosti takejto nie div potom, keď sa do Vedomostí i dopisy pána Znachorlove vošantročia. A — krom žartu — ale Janka to i mrzí už trochu, a skutočne má pravdu. Ja kebych Vás, priateľka drahá, nemal, tiež bych o poslednom predstavení slova nevedel — no, a že by to bol škandál ohne Gleichen,[105] to už i Vy len dopustíte. To je u nás Slovákov chyba, že čokoľvek počíname, bez organizmu vnútorného, s neporiadkom počíname. Tak, hľa, sa sily maria. Verte mi, dobre zorganizované záležitosti s pol toľko síl lepšie pokročia ako dvojná sila v dezorganizme. Ja som už písal do každého hlavnejšieho mesta Slovenska, prosil, napomínal, aby Vedomosti a Sokola dopismi napomáhali, bo, reku, redaktori novín (trebárs i dopis neupotrebia) ale v ustavičnej evidencii dejov a ducha panujúceho byť musia — — ale darmo. Keď napíšem list — príde mi naň tu i tu lichá odpoveď a potom nič. — A tak je u nás so všetkým. Každý politizuje a robí politiku na svoju ruku, nie žeby podriadil sa politike Slovenska vo Vedomostiach zreteľne vyslovenej a prevedenej. A ak sa deje krok dáky či v meste či pri stolici, deje sa obyčajne bez ohľadu na potrebnú nám solidárnosť. Naše boje sú boje podobné tým, ktoré viedli kedysi národy, keď sa jeden na druhého v neporiadku rútili, každý vybral si, ak mohol, istý punkt, ktorý dobýval, a čo sa mu v cestu postavilo, to zničil bez ohľadu na to, či brat jeho za ním, či pred ním, či v nebezpečí, či nie — a boje nepriateľov našich sú satansko-napoleonsky vykumštované úklady, osídla, intrigy, útoky na nás — a my obyčajne podliehame. Bo u týchto, keď idú na stoličný výbor, už majú úlohy podelené, celý organizmus útoku hotový — a my bránime sa v neporiadku bez cviku a sliku, ako komu náhodne napadá. U Maďarov je S. Zváni vo večnom dorozumení tam s Justhom, tu Marcibánim, hen so Zayom.[106] — U nás Turiec nevie o Liptove, Liptov o Orave — a my redaktori ani o jednom nič, alebo veľmi málo, ale čo sa koná, ľahšie by sa konalo silami spoločnými. Smial som sa. Predvčerom tu bol Malatinský[107] z Gemera, tí sú tam tak v ich škole veľkorevúckej pohrúžení, že ani o Podhradskom,[108] ani o Príbovciach,[109] ani o Liptove slova nevedeli, kým teraz by sa na všetky strany dobýjať malo na odpadnutie od superintendencií autonómnych.[110] Je to bieda — a príčina toho, že sa ľuďom písať ťaží. No neťaží sa mne, tak ver’, priateľka drahá — hľa, už druhý hárok dopisujem.

Hudec mi písal z Ľuboreči,[111] tiež siedmeho som list jeho dostal — a i naň už odpovedal. Ak vraj Gebulay do Liptova príde — čo kdesi počul, že stať sa má — i on vraj ta pobeží napomáhať, nakoľko možno, vec spravodlivú našu. No ja neverím, že by Geduly prišiel do Mikuláša, je to poltrón,[112] aj z Turca len tak zutekal, bojac sa o kožu svoju ohyzdnú.[113] Aj ja, čo som mohol, som naváľal naňho v Černokňažníku. — V budúcom čísle bude obraz,[114] ako líšku (vydavateľa svojich novín) požehnáva. V záležitostiach cirkvi našej som teraz (od štyroch-päť týždňov) veľmi veľa dopisoval s Hurbanom a Seberinim.[115] Pošťastilo sa už Slovákom v ohľade tomto mienku verejnú v Nemecku za seba vydobyť, čo je nie vec ľahostajná. Nemecké časopisy berlínske, lipské atď. sú plné chvály o Kuzmánym,[116] Hodžovi, Hurbanovi a vôbec martýroch cirkvi a národa nášho. Škoda, že naši Slováci o veciach tých, ktoré píšu sa o nich tamvon, veľmi málo vedia. Nemci schvaľujú držanie sa mužov našich, bo vraj aj v Nemecku s uvedením Unie[117] nie jedna, ale tri cirkvi povstali:

1. ewangelisch augsb. Confession — (stará cirkev)

2. ewangelisch helv. Confession — (stará cirkev)

3. ewangelisch — (unionistická, viac luteránom priaznivá)

4. reformiert — (kalvínom priaznivá)

5. protestantisch — (zjednotená, ktorá ale vraj vlastne nič neverí).

Maďarom sa tiež sníva o cirkvi jednej a chcú — ako hodnoverne vieme — najprv len luteránov na kalvínske kopyto nabiť. Potom ale previesť ten ich „maďar valláš“,[118] ktorý jedna schôdzka kňazov už v r. 1849 v Cegléde oktrojovala, jeho hlavné punkty: zotrenie spovede ušnej, teda uviesť len spoveď všeobecnú, ako u nás, potom ženenie kňazov, liturgiu maďarskú a iné „maličkosti“. V Pešti jesto viac mladých ľudí, ktorí za cirkvou takouto túžia a jej už cestu kliesnia.

Nedávno tu bol Borbis[119] z Berlína, je to chlap znamenitý. Pracuje teraz na jednej brožúre o autonómii novomódnej pánov luteránskych. Je to brožúrka veľmi dobrá. Keby len čo skorej tlačou vyšla. Najväčšia bieda je, že teraz, ale priam teraz, cirkevných novín nemáme. Mikuláš strojí sa prichytiť k nim.[120] Len keby to už dlho netrvalo, bo nepriatelia naši sú ustavične činní. Podhradský je celý znivočený — je už v Pešti nemožný. Jedného človeka nemá po svojej strane. Je to tu peleš lotrovská — avšak, bohužiaľ, vyznať nádobno, on je mnohému i sám príčina.

Ako sa Vám páči „Milan a Milina“? Je to novela od Križana,[121] farára stankovského. Mne sa len jej tendencia ľúbi, v prevedení a forme je tuším veľa nedostatkov. Ale nemal som nič lepšieho, a ako vravím, tendencia jej je znamenitá. — Bachát sa tuším zase už žení, že mi nič nepíše, bo takéto novinky tu často o ňom počujeme. Perse, bezpochyby to len klebietky budú.

Ej, keby som sa raz tak v podobe mušky a či myšky — všetko by mi jedno bolo — vkradnúť mohol tam do toho Vášho divadla a tak sa nadívať do sýtosti na tých našich statných hercov a spaniloduché herkyne! Bol by to „Hochgenuss“![122] Ale ja vravím, že „čo sa vlečie, neutečie“, a myslím, že na jar 1863 to len bude, už či v Martine či v Mikuláši, lebo čo by aj Maticu dotiaľ nepovolili a my teda zhromaždenia nemali, no budeme svätiť tisícročnú pamiatku Cyrila a Metoda už či na Kriváni, či na Žiari, ale kdesi ju len zasvätíme (o tom písať nám zakázali). Dobre by bolo, keby sa už národovci naši teraz starať počali tam hor’ o slávnosť túto veľkolepú. Nitriansky biskup[123] nám už vypovedal, že on neprijme procesie naše v Nitre. Teda nám už len Bystrica ostáva. Neviem, čo náš milý Mojžiš[124] povie — — —

A teraz zavriem už list môj. Milosťpani matke ruky bozkávam, pána otca úctive pozdravujem; od mojej starkej ale Vám mám úprimné pozdravenie vyrídiť. A ak budete mať čas, píšte mi, prosím Vás, čo skorej, bo verte, že mi listy Vaše vždy milé vytrženie a vyššie obveselenie ducha a mysle upôsobujú. Naveky sa hnevám, keď ku koncu prídem — najprv ho len v náhlosti prebehnem a potom len až dôkladne z litery na literu čítam, rozmýšľam. Na dobrých zprávach sa poteším, nad zlými si vydýchnem — Vás a Vašich a vôbec našich požehnávam, nepriateľom zlorečím ako bagančoš a pritom také kotúče dymu z úst vypúšťam, že zdám sa sám sebe v oblakoch lietať. Ej, veď kebych lietal, len bych už doletel na tie besedy, tie divadlá a napomínal a vzbudzoval a mieril, pokým by sa celé Slovenstvo neobjalo v láske kresťanstva, v bratstve Slovanstva. — Ale darmo je — ja tu pri stolíku mojom v cudzine a ľud môj ďaleko, ďaleko odo mňa.

Zbohom teda, priateľka moja drahá! Dovoľte, abych Vás i napotom tak v úprimnosti slovenskej menovať smel. Hej — buďte mi úprimnou priateľkou a sestrou a nezabúdajte na mňa a nás, tak ako ja a my nezabúdame na Vás. Boh Vás opatruj, požehnaj na žiadosť

Vášho srdečného priateľa
Viléma
Budín 11. 5. 1862



[85] List č. 5.

(Archív mesta Bratislavy, inventárne číslo 944/27 — III, zv. 5.)

[86] „Ich benachrichtige Sie, das ich genötigt war, Sie wegen Störung der öffentlichen Ruhe und Aufwiegelung (In Ihren Blattes) dem Kriegsgericht anzuzeigen“ (nem.) — Upozorňujem vás, že pre porušovanie verejného pokoja a poburovanie (vo vašom časopise) bol som nútený oznámiť vás vojenskému súdu.

[87] aus freiem Fusse (nem.) — slobodne, bez uväznenia

[88] Adolf Dobriansky (1817 — 1901) — národný buditeľ Ukrajincov, politik, zástanca myšlienky jednotného ruského národa, užhorodský župan, úradník v Pešti, jediný z poslancov v uhorskom sneme, ktorý zastával slovanské národnosti. V tom čase bol členom uhorskej kráľovskej rady. Pauliny uverejnil jeho životopis v Sokole II, 1863, č. 6.

[89] Ján Francisci (1822 — 1905) — doživotný čestný podpredseda Matice slovenskej, novinár, politik, liptovský župan, zakladáteľ KÚS, redaktor a vydavateľ

[90] „ich war genötigt“ (nem.) — bol som nútený

[91] v besednici… — v PbV II, 1862, č. 31 v besednici je uverejnená replika na článok PbV, č. 27 o zpráve z večierka, ktorý bol 23. marca 1862 v Mikuláši. Autor článku (č. 27) je S. † Z. Marína Hodžová sa pod článok nepodpísala (PbV II, 1862, č. 31).

[92] Peter Bohúň (1822 — 1879) — učiteľ v Mikuláši, známy slovenský portretista a maliar

[93] halb und halb (nem.) — napoly

[94] Mojžiš — biskup Štefan Moyses

[95] Josef Rupert Přecechtěl (1821 — 1897) — rodom Moravan, kňaz rádu servitov, žil vo Viedni a v Pešti. Najznámejším jeho dielom sú Českoslovenští výtečníci (sedem skupín litografovaných portrétov) a Zakladatelia Matice slovenskej. Časopis Sokol v rubrike Kronika prinášal pravidelne zprávy o vydaniach prác Přecechtěla.

[96] moja tlačiareň — Černokňažníka a Sokola v čase Paulinyho pobytu v Pešti tlačila tlačiareň Martina Bagóa. R. 1852 vyšiel cisársky patent, podľa ktorého zodpovedný redaktor musel bývať v mieste vydávania časopisu.

[97] vychovaný som v Trenčianskej — V. Pauliny po otcovej smrti 21. novembra 1827 žil s matkou v Zemianskom Podhradí u starého otca Žigmunda.

[98] tlačiareň je v Bystrici — tlačiareň Filipa Macholda mladšieho, ktorý spravoval tlačiareň v r. 1837 — 1864

[99] moja stará — manželka V. Paulinyho Vilma Tóthová (zomrela 13. júla 1875 v Martine)

[100] posledná sloha Piesne mojej — úryvok z básne Nepokoj z 1845. (Porov. V. Podolský, Staré i nové piesne, Praha 1866.)

[101] Mikuláš Ferienčík (1825 — 1881) — žurnalista a slovenský spisovateľ, r. 1861 bol spoluredaktorom PbV, no v auguste 1862 presťahoval sa služobne do Rimavskej Soboty a až r. 1863 prevzal sám redakciu PbV. (Porov. A. Mráz: Literárny profil M. Št. Ferienčíka, Bratislava 1959.)

[102] k Mikulášovi a Jankovi — k Ferienčíkovi a Franciscimu

[103] Jozef Bella (1810 — 1876) — kožušnícky majster, ochotník v mikulášskom divadle

[104] Berichterstatterom (nem.) — zpravodajcom

[105] ohne Gleichen (nem.) — bez páru

[106] Justh, Marcibáni, Zay — šľachtické rodiny na území Slovenska, ovládajúce správu stolíc a verejný život v neprospech slovenského národného hnutia

[107] Fridrich Malatinský (1824 — 1899) — slúžny a národný buditeľ v Rimavskom Brezove

[108] Jozef Podhradský (1823 — 1915) — farár v slovensko-nemeckej ev. cirkvi v Pešti, potom profesor v Belehrade (porov. aj list č. 2)

[109] o Príbovciach — kde bol 23. apríla 1862 konvent, na ktorom vystúpili slovenskí národovci proti biskupovi preddunajského dištriktu Ľ. Gedulymu. Spor mal protestný národný charakter. (Pozri aj PbV 1862, č. 34 a 35.)

[110] od superintendencií autonómnych — ktoré sa vytvárali na základe cisárskeho patentu z 1. septembra 1859 o vnútornom zriadení, o školských záležitostiach a štátoprávnom postavení ev. cirkvi v Uhorsku. Na základe tohto zákona bol zvolený za superintendenta 27. júna 1860 K. Kuzmány v Brezne ako superintendent prešporský. V zásade prešporská patentálna superintendencia zahrnovala územie Slovenska a mnohí videli v nej nástroj (aj Pauliny) na uskutočnenie Slovenského okolia. Naproti tomu v autonómnej politike sústreďovali sa šovinistickí maďarskí cirkevní hodnostári. Avšak cisárskym reštriktom 15. mája 1860 udelila sa možnosť neprijať cirkevnú organizáciu, nariadenú patentom 1. sept. 1859. Cisársky patent bol zrušený 15. mája 1867. Sami slovenskí buržoázni politici charakterizovali tento patentálny boj ako „politiku viedenskej vlády, ktorá nevie kam z konopí“.

[111] Hudec mi písal z Ľuboreči — Maximilián Hudec mal v Ľuboreči sestru Karolínu, vydatú za Danielom Maróthym, priateľom Paulinyho.

[112] poltrón (franc.) — zbabelec

[113] bojac sa o kožu svoju ohyzdnú — narážka na nemilé privítanie Ľ. Gedulyho na Slovensku počas jeho návštevy, keď agitoval za autonomistickú cirkevnú organizáciu

[114] v budúcom čísle bude obraz — v Černokňažníku II, 1862, č. 13 je na str. 104 spomínaný obrázok pod názvom Rozpomienka na 1. máj 1862

[115] Ján Michal Seberini (1825 — 1915) — vojenský superintendent, profesor teolog. fakulty. V. Pauliny napísal o ňom článok v Sokole II, 1863, č. 15.

[116] Karol Kuzmány (1806 — 1866) — básnik a spisovateľ, doktor teológie, prvý podpredseda Matice slovenskej, spolu s M. M. Hodžom a J. M. Hurbanom predstavovali bojovníkov za tzv. patentálne zriadenie cirkvi v Rakúsko-Uhorsku. Hodža sa stal obeťou týchto patentálnych bojov, ktoré sú príkladom toho, ako vedela Viedeň využívať pre svoju politiku aj cirkevné spory.

[117] v Nemecku s uvedením Unie — Unistické hnutie (spojenie kalvínov a evanjelikov) sa začalo oslavou Lutherovho výročia r. 1817 a v Nemecku (najmä v Prusku) malo charakter národnopolitický, zjednocovací.

[118] „maďar valláš“ (maď.) — maďarské vierovyznanie (kalvíni)

[119] Ján Borbis (1832 — 1913) — ev. katechéta, potom farár v Nemecku. Spomínaná brožúra bola Srdečné slovo na čase… (Berlín 1862).

[120] Mikuláš strojí sa prichytiť k nim — Mikuláš Ferienčík. Cirkevné listy, na ktoré naráža V. Pauliny, začali vychádzať 9. marca 1863, ale za redakcie J. M. Hurbana v Skalici. Vychádzali až do r. 1875.

[121] Štefan Križan (1826 — 1894) — farár v malých Stankovanoch spomínaná novela vychádzala v Sokole I, 1862, od č. 4. na pokračovanie, pod pseudonymom Štefan Žiranský, ako novela honorovaná

[122] „Hochgenuss“ (nem.) — dokonalý pôžitok

[123] nitriansky biskup — Augustín Rosskoványi (1807 — 1892), od r. 1859 nitriansky biskup. V. Pauliny uverejnil aj návrh na oslavy Cyrila a Metoda v Sokole I, 1862, str. 170.

[124] čo náš milý Mojžiš — Štefan Moyses, ktorého v tom čase často porovnávali so starozákonným Mojžišom. Slávnosť Cyrila a Metoda sa nekonala v takej miere, ako sa očakávalo. Veľká slávnosť spojená s národopisnými slávnosťami bola v Brne 25. a 26. augusta (porov. o tom zprávu v Sokole II, 1863, str. 360).





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.