Listy Maríne Hodžovej

^[274]

Priloženú kartičku, ktorú som doteraz napísal, by ste snáď zdeliť mohli najlepším dôverníkom našim, pre ktorých vlastne stalo sa to upozornenie v úvode listu. Myslím, že to dobre bude na nich účinkovať, keď vidia, že nielen Hodža, ale aj iní ľudia zhodujú sa v náhľadoch o záležitostiach cirkvi. Ostatne Vy, drahá moja, to najlepšie znáte, komu tú karotku ukázať môžte a komu nie, alebo či sa vôbec dakomu zdeliť má, bo to od miestnych obstojateľstiev^[275] závisí, ktoré sú mne naskrze neznáme. Ostatne, buďte dobrej nádeje — my rensirujeme, čo by nás na čas i ohlušila i vlastná netaktika naša, t. j. kde ľahostajnosť, kde „falsche Scham“,^[276] kde ohľady svetské, kde prevrátený pochop o liberalizme (lebo toto sú u našich ešte chyby veľmi časté), ale verte, že my rensirujeme. Bol by to čert, aby v devätnástom storočí v náboženských veciach opovážil sa dakto svedomie človeka utláčať. To vláda neurobí. Naľakala sa ona sporov peštianskych.^[277] Tunajších deväť-desať luteránov vyrukovalo tiež s rongeizmom,^[278] a že keď spravodlivosti nedosiahnu, že sa na iné moci evanjelické (Prusko, Anglicko, Švédsko) wegen Vermittelung einer Abhilfe^[279] obrátia, a to hrozne účinkovalo. Len ráznemu vystúpeniu tých deväť-desať osôb pripísať nádobno, že sem k vyšetrovaniu nášho človeka (Mandiča)^[280] poslali. Perse tu ho aj najviac treba bolo, bo tu vec cirkvi našej najhoršie stojí. A preto ešte raz, buďte dobrej mysle, bo však znáte, že „pravda predsa zvíťazí“. A keď osvedčia sa Mikulášania za patent, ani toho „predsa“ treba nebude a naše bude navrchu. Zdar boh!

Drahá priateľka moja, ak máte čas, píšte mi čo skorej, čo skorej, čo a ako bratia Mikulášania mienia a nakoľko za dobre uznali prijať chatrnú radu moju. Ak by treba bolo, budem im i Vám ešte písať, len mi povedzte, čo a ako a komu, bo to všetko Vy sama lepšie než ja znať musíte. — Ale čo by aj takejto potreby snáď nebolo, píšte mi, vrúcne milovaná priateľka, bo listy Vaše sú mi oázami v púšti trampôt a bied sveta, ony okrejú, ony rozjaria ma, ony sú duchovnou mannou mojou, oj a divné by mi bolo, keby tak naraz vystali. Avšak ja pevne verím v priateľstvo Vaše a „mit Zuversicht“^[281] očakávam priletenie skoré listu Vášho, ktorého zhliadnutie v poštárovej ruke ma už nevýslovnou radosťou naplňuje, poznám ho zďaleka, ba často ráno tušenie mám, že dorazí — — Vidíte, tak navykol som už na ne a na srdečné priateľstvo Vaše. Tak mi dobre padne písať Vám a pobesedovať s Vami v dôvere priateľskej, len sa hnevám, že už dáku mašinu nevymyslia na skoršie písanie, bo mi to takto pomaly ide a ani stú čiastku nepíšem toho, čo by som všetko písať chcel, čo všetko dumám, cítim, myslím — a predsa to hrozne pomaly ide. Neviem, či sa i Vám tak nevodí, ale ja to si už tak primyslím, že ono a dosť ľahko, že sa aj mýlim, a že to len preto tak myslím, bo mi to dobre padne. Ja som raz mal jedného priateľa — menoval sa Samko Jurenka,^[282] ľúbil som ho nevýslovne, spolu sme tri roky bývali, spolu básnili, práce si navzájom čítali, posudzovali a nič nekonali bez vedomia obapolného. Potom keď sme sa roku 1846 rozišli, sme si dopisovali. Každý mesiac raz. Ale aké dopisy! Každý viedol denník a koncom mesiaca musel denník ten priateľovi zaslať, aby ten vedel, čo tento každý boží deň robil, myslel, cítil. Tak to trvalo asi jeden a pol roka. Potom môj Samko ochladol — zaľúbil sa do akejsi Matildy a pre Matildu mňa zanedbal. Teraz je — počujem — farár vo Vsetíne na Morave. Písal som mu — neodpovedal mi — — oplan. Bezpochyby je hrozný papučkár^[283] a súpruha^[284] jeho mu nedovolí obnoviť staré známosti listovne, bo to peniaze stojí. Vidíte teda, raz som už mal priateľa, stratil som ho — — preto nie div, že často také tušenie mávam teraz, že o krátky čas priateľku stratím a len keď to známe písmo vidím v ruke poštára: schwindet meine Besorgnis.^[285] A preto, drahá moja, nedajte mi zase dlho čakať na milý list Váš. A nepíšte ho naraz — ale každý deň kus, tak Vám to snáď ľahšie pôjde a list Váš — bez toho, že by ste naraz zunovali písanie, alebo ustali od neho — dlhší vypadne. Vidíte, ja zase už len navádzam, ale teraz jesto veru — už len uznám — i kus egoizmu v nárade mojej, ale to nech Vás nekonfunduje.

Sokola postrieľali. Už len o Troch kráľoch k Vám doletí. Zaviažte mu krídelko, chudákovi, bo veru biedne vyzerá. Nateraz majte s ním strpenie tak ako je, veď sa on pousiluje druhý raz lepšie vyzerať i bystrejšie lietať (ak bude môcť).

Ale tuším ste už čítať zunovali, čo? Ja bych veru ešte napísal pár karát, ale pol dvanástej je — a zajtra ráno treba včas vstať — — — korigovať! (no či to nie radosť?). Teda mi už „Vale Tobě dávam“^[286] napísať nádobno. Ale ešte jedno: o tri dni je Nový rok — — čože Vám, drahá, vrelomilovaná priateľka moja, vinšovať? Kebych tak uhádol, veru bych Vám to zavinšoval, čo si žiadate. Za čím duch Váš túži, to ľahko vyveštím z rodoľubých listov Vašich — ale duša? No vinšujem Vám splnenie všetkých túžob Vašich a národu nášmu rok opravdivý cyrilometodejský, život a ruch nový. Ale my i po Novom roku zostaňme len tí starí. — Čo?? — Boh Vás žehnaj, zdravstvujte!

Som Váš srdečný ctiteľ a priateľ

[Na okraji poslednej strany:]

A otcovi moju srdečnú úctu a objem slovenský — a blahý rok nový.

Jánošíkov Vám pošlem,^[287] kadenáhle ich dostanem, t. j. druhé vydanie toho istého zväzku. Zbohom — dobre spite, sladko snite.

Váš Vilém