ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[239]

Drahá, milá priateľka moja!

Už to je pravda, keď človek chce dač’ milého, radostného zvedieť, musí dopisy zo Sv. Mikuláša^[240] čítať. Tam je život, bo je i vôľa žitia. Utešený to musel byť večer, keď zpráva o povolení Matice ta dorazila. Ešte aj pán Serdaheli osvietili obloky svoje! Prosím Vás, opíšte mi to podrobne, čo a ako sa to stalo. Veľmi ma to interesuje, lebo veď tuším, že ste Vy boli dušou slávnosti tej^[241] — čo z dopisu do Vedomostí zaslaného — bohužiaľ — len velmi hmlivo vysvitá, bo ako prvé hnutie spomína sa chór panien (bezpochyby Vaša Besednica) a mlčí sa o tom, kto ich zvolal, zhromaždil, viedol — atď. Mlčí aj o zdraviciach, kto ich hovoril. My sme tu vôbec mysleli, že Váš pán otec — avšak je to len hádanie, istotne nevieme. Obdarujte ma teda čo skorej milým listom Vaším a pospomínajte tieto podrobnosti pre nás tak zaujímavé ako pre Talianov bulletiny o uzdravení Garibaldiho.^[242] U nás sú toto činy veľké, víťazstvá skvelé, rozprávajme si teda o nich a tešme sa v nich — veď sú to jediné radosti naše a deje prvotinné, z ktorých semiačka nepatrného ako žaluď časom neomylne dubisko histórie slovenskej vyrastie.

Drahá, ešte milšia, radostnejšia zpráva je: založenie Besednice Vašej. Veru, priateľka drahá! Pochopili ste potrebu nutnú života nášho a krokom tým zabezpečili ste si uznalosť národa celého a nesmrteľné meno v skromnom pre svet, no v slávnom pre nás Slovákov dejepise prvého prebúdzania, prvého apoštolovania a mučeníčenia Slovenstva. Elóže Vám robiť nechcem — Vy sama najlepšie znáte, aké veľké služby vykonali by sa tým národu, keby v každom väčšom meste Slovenska našla sa jedna Marína, ktorá by založila besednicu Vašej podobnú.^[243] Lebo veru škandalózne to vyzerá s našimi terajšími i budúcimi vychovávateľkami mládeže — budúcnosti Slovenska. Zo mňa moja vlastná mať Slováka vychovala a keby jej nie, nikdy bych za národ môj ani krížom slamy nebol preložil. Zďaleka (bývala v Trenčianskom Podhradí ako vdova od 1827, umretia otca môjho)^[244] poslala ma do Senice k Valenčíkovi, bo ten po slovensky učil. Potom ma v reči materskej upevneného poslala na maďarčinu do Komárna, kde zo mňa hrozného Maďara spravili. Keď som po dvoch rokoch domov prišiel, nebol by som za svet ináč hovoril, len po maďarsky. Mať mi za to útlocitne dohovárala, že vraj ma neposlala preto na maďarčinu, abych sa materskej reči odriekol. Ja som jej nadhodil, že čože tá sprostá slovenčina, v ktorej ani jednej poriadnej básne niet, len samé sprosté sedliacke pesničky, a zarečnil som jej z Kölcseyho^[245] a Berszenyiho.^[246] A tu ona začne mi naspamäť deklamovať znelky Kollárove (takmer celú Slávy dceru spamäti znala) a upozorňuje ma na krásy zneliek „Bože, bože, který dobre mínil“^[247] a „Slávie, o Slávie, ty jméno“^[248] atď., ktoré sa mi zapáčili, naučila ma ich naspamäť, dosiaľ ich viem, a to od nej. Pamätám ale, že sa mi nadovšetko ľúbila znamenite preložená od Jungmanna^[249] balada Bürgerova^[250] „Lenora ľakom za šera“. Aj tejto takto polovicu ešte znám spamäti od tých čias. Keď ma takto trochu vyobracala, dala mi prekladať jednu krátku novelu nemeckú, Die Pistolenlehre (tuším od Pretzla alebo Van der Velde)^[251] a ona sama korigovala prácu moju, ktorú potom keď som načisto odpísal, mal som radosť nevýslovnú. Tak, hľa, vidíte, ona navzdor maďarónskemu zmýšľaniu otčima môjho^[252] (Doležala v Modre) za dva roky vzbudila vo mne povedomie národné (zomrela 20. 10. 1840) a keď som prišiel do školy Karola Štúra,^[253] bol som už chlapec národne celkom upovedomený, prebudený. — Koľko šuhajov odrodí sa nám; prečo? Že nemali také dobré, statočné, národne zmýšľajúce matky ako ja alebo Vy, drahá priateľka moja. A ja pevne verím, že keď Besednica Vaša len rok-dva účinkovať bude, Sv. Mikuláš nikdy viac odrodilca neodchová. Bo divné je to, kto raz prenikne do svalosti veci našej, nikdy, nikdy nezatají vec tú viacej. Pre ohľady svetské, možné, že utiahne sa duch slabší, ale oheň rodoľubstva i v pahrebe dutná pod popolom a prachom ohľadov zemských, materiálnych. Len kto povrchne pozná, a len zovne spatril svätyňu rodoľubstva nášho, kto nekľakol so srdcom oddanosti plným pred oltár lásky a sebazapierania, kto nepocítil v útrobách ňadier blaženstvá oddania sa toho veci svätej — blahu národa, ten za kusom chleba ide ako teľa za slamenicou, v ktorej často ani ovsíka nieto. A kam ide — do skazy vlastnej, na duševnú jatku. A to, hľa, sú potom tí najväčší oplani, tí nedouci Slovenstva, neposvätenci svätyne národnej. A aké je ich zmýšľanie rodoľubné, politické, taký aj ich charakter: dvojživelníctvo, egoizmus, zrada. Skutočne pováženia to obzvláštneho zasluhuje, že kto je opravdivý Slovák, taký akého si Vy a ja a vôbec my všetci predstavujeme, je vždy človek (odrátajúc jeho politické zmýšľanie) najšľachetnejší, najstatočnejší aj čo do rázu ľudského natoľko, že aj najplanši nepriatelia naši o ňom hovorievajú: „Bečületeš ember volna, ha oľan naď tót nem volna.“^[254] To som už sto ráz počul. Ale vezmime len bez predsudku ktorúkoľvek rodinu Slovenstvu úprimne oddanú, či na ktoromkoľvek členovi jej nájde svet fľak charakteru? Napr. Kuzmányovci,^[255] jeden je statočnejší ako druhý. Hodžovci, Makovickovci^[256] — sú duše, ktorým do dobroty srdca a statočnosti snáď na svete páru niet. A ten náš Závodník^[257] — verte — personifikovaná dobrota, ochota, bezzištnosť, skromnosť, statočnosť. Ten Turzo,^[258] tí Mudroňovci,^[259] Bellovci,^[260] Pálkovci,^[261] Kováčovci^[262] — no slovom, každý, každý, čo priznáva sa ku nám. Ab invisis^[263] dušu položím za každého, že má svedomie ako anjel čisté, že nezná ľsti a planstva duša jeho a presvedčený som, že aj on každý naproti mne priam také city chová a ľúbi ma, ako len brat brata ľúbiť a ctiť môže. A vidíte, drahá moja, táto slepá viera naša v jeden druhého je teraz hlavná sila naša, priam tak ako slepá nevera v každého neprajníka nášho. Mne napríklad mohol by povedať takýto oplan, ty, poď sem, dám ti toto a toto, a pomôžem ti k tomuto — a zreteľne vidím, že mi skutočne pomôcť chce, a predsa pomyslím si: nie, oplan, neverím ti. — Tonnay zbieral peniaze na Maticu a zozbieral tuším 1300 f. — huncút, ale kam cielil? Zsedényi^[264] dal na revúcku školu 2000 f., ej, ale potmehúdol, čo zamýšľal? — No hrozná, hrozná sila je v tom slepom si dôverovaní medzi svojskými a slepej nedôvere naproti nezasvätencom veci národnej. — Lež načo ja toto píšem? A Vám, ktorá neomylne priam tak ako ja zmýšľate a tých prešibaných lotrov priam tak ako ja znáte. Veru mal bych vôľu roztrhať tieto reflexie bez cieľa načarbané, kebych presvedčený nebol o dobrotivosti Vašej naproti mne, a že tieto poznamenania subjektívne nebudete považovať za dáke didaktické epištoly, ale jedine za úprimné, do slov svetskej „svedčnosti“ nezaobalené výlevy citov mojich a sčiastky i za dôkaz mojej neohraničenej srdečnej dôvery k Vám. Všakver, nehneváte sa?

Tuším, na milý list Váš aj prineskoro odpovedám — a perse len sám seba trescem, lebo veď na môj list odpoveď zase tým neskoršie dorazí. Ale verte, rád Vám píšem s duchom pokojnejším. A mal som biedy všelijaké, nuž preto sa to tak pretiahlo. Veď ste v Hlase snáď čítali, že všetky slovenské časopisy pre zprávy o Hurbanovi zastavené boli. Ten Hlas nám je veľmi priaznivý, no tým škandalóznejšie o nás píšu Národnie listy, ktoré sa v službe pána Deáka^[265] a idey historicko-politickej individuálnosti nachodia. Počujem, že Hlas na Slovensku veľmi mnoho predplatiteľov má, no bodaj tak bolo. — Po tieto dni ma Pálffy dal tri razy volať, že či chcem službu, aby som od nového roku nezačínal nič vydávať, lebo že ma „bezpochyby“ zavolajú do služby atď. Ja som odpovedal, že ja na neisté nič dať nemôžem, že ja zo spisovateľstva žijem, a to že mi je isté a že kým dekrét a úrad — môjmu rangu primeraný — v hrsti nemám, že dotiaľ od redakcie upustiť nemôžem, bo z toho žijem atď. Tak, hľa, vidíte, odhodlal som sa aj na rok pokračovať (na neisté síce) vo vydávaní časopisov mojich, len teraz už aby bol kto ich čítať. — Ako sa Vám páčil Jánošík? Či ho ľud číta? — Rozumie? — Idea tá povstala vo mne následkom toho, že ľud nemá žiadneho čítania z odboru politiky, bo darmo je, Vedomosti nemôžu byť i pre ľud i pre vyššie vrstvy. A umienil som si sto päťdesiat forintov vopchať do jedného podujatia, ktoré by ľudu poskytlo dajaké čítanie o záležitostiach národných. Dal som teda ten môj, vlastne pre Černokňažníka určený článok, vytlačiť, mysliac, že ľud už ten titul zvedavým urobí. A mám úmysel, kadenáhle tých sto päťdesiat forintov z odpredaja prvého čísla pohromade mať budem (čo perse tri-štyri mesiace potrvá), že potom zase druhé číslo vydám pod tým istým titulom^[266] (Jánošík), ale o veciach rozličných. Len to je škoda, že ja, keďže som v celom živote mojom iba asi dva roky medzi ľudom slovenským^[267] strávil — populárny štýl naskrze nemám, ba ani ho len neznám. Dobre by bolo, keby dakto, kto vie populárne písať, dačo o Matici^[268] a vôbec i o národoľubstve napísal.

Ľúto mi bolo, že ste na návrh môj strany Marieny z Hrabova nepristali. Daktoré dátky som už bol pozbieral, ale sám k tomu vôle nemám. Za spoločným výtvorom duše som túžil. No snáď časom zobudí sa zase chvat po práci dramatickej vo mne. Teraz usnul. Rozmýšľavam o jednej noveletke Krivoprísažník^[269] — a nemám stihu na papier položiť vec už celkom rozmyslenú. — Pána Hudcov list som dostal. Bohužiaľ, že naskrze nemožné splniť žiadosť jeho. Pieseň tá znamenitá^[270] v Sokole svetlo sveta uzrieť naskrze nemôže. Zavreli by ma neomylne. Veľmi zmiernenú ju oprobujem vošantročiť do Černokňažníka, číslo 33, ale neverím, že by sa i tam prešmykla, ačpráve Černokňažníkova koncesia zneje i na „Berührung der politischen Tagesfragen“.^[271]

Národnostná komisia^[272] pri námestnej rade už mala dve zasadnutia. — K vyšetrovaniu sporov pri cirkvi slovensko-evanjelicko-peštianskej vyslaný je ako kráľovský komisár Srb Mandič (námestný radca), človek nám prajný, priateľ Dobrianskeho najlepší.

Dobre by bolo, keby o Vašej Besednici v novinách podrobná zpráva vyšla, ako sa to započalo, ako vzniklo, čo sa deje v nej, jej cieľ, úloha atď. Myslím, že by to aj inde dalo podnet ku kroku podobnému, lebo ľudia naši sú „unbehilflich“,^[273] keď im to človek od slova do slova nepovie, ako sa to počať má, kde zachytiť, nuž nevedia nič previesť. Nie je dosť našim povedať, toto a toto sa stalo, ale všetko im detailizovať, ako sa stalo, potom začnú len rozmýšľať, no snáď by aj tu možné bolo. — Ak mojej mienky ráčite byť, opíšte mi to a pošlite i to prezvanie — ja to uverejním.

Ešte bych všeličo mal písať, ale — bohužiaľ — povinnosti nutné ma volajú a list tento dnes na poštu chcem dať, lúčim sa teda od Vás, drahá priateľka moja, s tou prosbou, aby ste sa ku mne čo skorej túžobne očakávaným listom Vaším prihlásili. Úprimný pozdrav všetkým našim. Zbohom — zbohom.

Zostávam Váš srdečný ctiteľ Vilém