Zlatý fond > Diela > Listy Maríne Hodžovej


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Listy Maríne Hodžovej

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Ivana Guzyová, Ivana Gondorová, Andrea Cabániková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Jana Semaková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov


 

8

[133]

Drahá moja priateľka!

Dnes je nedeľa (3. aug.), a síce pol piatej ráno. Vy alebo ešte odpočívate, alebo zberáte, chystáte, strojíte sa na púť do Martina.[134] Ak je tak, šťastlivú Vám cestu prajem a dobrú zábavu. Škoda, že tam tiež byť nemôžem.

„Měl bych mnoho co psáti,“ hovoril Jan Dévan[135] v „Hlasích o potřebě“ (str. 185). Aj ja sa priam teraz v takom položení nachodím. No veľa toho nebolo, čo Jan Dévan napísal, ba čo viac — nestálo to ani fajku tabaku. Či veľa napíšem, neviem. Či stáť bude čo, to Vy, „ľúbezná“ priateľka moja, najlepšie rozsúdite.

Počnem teda od alfy.

Môžete si myslieť, priateľka drahá — wie es mir zu Mute war[136] — keď som završoval Sokola, číslo sedem, bez zpráv: „O národnej púti k Hodžovi“,[137] o besede dňa 29. júna[138] odbavenej, o výlete turistiek slovenských (o ktorom som bol prv, než ste Vy mne písať ráčili, slovo začul, no bližších zpráv ani od Vás nedostal, čo veľmi ľutujem). A vôbec ako mi to divno a tuším i ťažko padlo, že som Sokola rozposlať musel bez milého dopisu liptovského, na ktorý som obzvlášť ja už akosi priveľmi navykol, takže sa mi siedme číslo hrozne nepodareným byť zdá. Je ono akési prázdne, jednostranné, alebo aspoň neúplné, akoby to určenie Sokola bolo, aby každé prvé číslo nového polroka rovne vypadalo, tak, hľa, i januárové i júlové číslo, že ani v jednom niet zmienky o prvej národovkyni našej — a to jej vlastnou vinou; kým by vždy tam stáť mala, aby bola zrkadlom pre Slovenky naše spanilé. Hej, vždy by tam stáť mala, bo veď je chlúba naša, radosť naša.

Veru zaumienil som si, že Vás trocha vymydlím, no neviem, ako to mydlenie vypadlo. Už akokoľvek vypadlo, ráčte vedieť teda, že aspoň vôľa mydlenia bola. A ako by aj nie? Takto človeka v neistotách trápnych nechávať, ktorých kombinácií rezultát pokonný — počujte len, aký bol. Neviem, aké porekadlo vraví, že vraj v šťastí zabúda priateľ na priateľa. No — reku — iste sa našim Liptákom veľmi dobre vodí, preto nič nepíšu, t. j. zabúdajú na priateľov. A mňa to už takmer tešilo, bo vediac, že šťastie Vaše myslieť sa nedá bez šťastia národa, už videl som v duchu plnoroh Šťasteny z Kriváňa visieť nad Liptovom a z neho sypať sa tých požehnaní najrozmanitejších a slávy zemskej i nebeskej. A žiadal som si následkom toho, aby ste mi ešte dlho, dlho nepísali. Tu mi ale zase napadlo, že veď to porekadlo akési vraví len, že priateľ na priateľa a nie že i priateľka na priateľa zabúda v šťastí. No reku, zle je, lebo čo by aj ten plnoroh tam naozaj visel, na priateľa nemožno zabudnúť priateľke, bo to porekadlo nehovorí a ja na porekadlá hrozne veľa dám. Nasledovne musí byť iná príčina, ale čo, a aká? A tak som vyhútoval osem dní, a síce od 15. do 23. júla. Potom som za tri dni nič nehútal. Dvadsiateho siedmeho, keď som Černokňažníka rozposlal, som zase začal hútať, ale sa mi nič nevydarilo. Nato lapil som sa do dlhotrvanlivej expedície Sokola a priam, keď som liptovské čísla zavíňal, zaklope listár — a donesie list s pečaťou M. H.[139] „No — reku — z Ľuboreči, bo tam baví sa Hudec. Ale pozriem na nápis, a kolok na marke mi svedčí, že je z Mikuláša. A tak bolo, bol to list Váš, pečať ma trochu zmýlila — t. j. čo hovorím, pravdu som mal — list bol z Ľuboreči. Duch spokojnosti v ňom vanul, ktorý rozochvel i mňa k citom podobným a poznal som v ňom nielen ťahy známe, no známe ťahy ducha — nadšenia mladistvého, viery slovenskej, lásky k národu dcérskej a nádeje dobrej. — Verte mi, veľmi milý mi bol list Váš, tým viac, že som už myslel, že ste už „aufgabovali diese zeitraubende Correspondenz“.[140] A nato, keď mi pod ruku prišlo číslo tristo šesťdesiatpäť, vzal som olovko a načmáral doň z duše idúce „zdravstvujte!“

A teraz poďme k inému predmetu, k tej našej milej Matici, ktorú tak túžobne čakáme. Ale tu Vás vopred prosiť musím, čo písať idem, nikomu, jedine pánu otcovi Vášmu zdeliť ráčte. Bolo to tuším dňa 21. júla večer. Bol som samojediný na prechádzke pod stromoradmi budínskymi — tu stretnem sa s Pálffym; oslovil ma:

On: Ach, Pauliny — guten Abend. Ich habe Ihnen eine gute Nachricht mitzuteilen.[141]

Ja: Welche denn? Eure Exc.[142]

On: Die Matica ist bereits bewilligt.[143]

Ja: So? Ej, das wäre ja viel zu geschwind, E. E. — Vielleicht nur am allerhöchsten Orte vorgelegt.[144]

On: Nein. Bewilligt. Ich komme heute von Wien. Auch sprach der Forgatsch darüber, es ist so.[145]

Ja: Nun Gott sei Dank — also endlich haben wir auch etwas.[146]

Nato mi začal rozkladať, že to zásluha terajšej vlády uhorskej, a spomenul, že nielen vernosť ku trónu, ale i uznalosť Slovákov a vďaku ich naproti vláde tej očakáva atď. Ja som na druhý deň včas ráno Černokňažníka expedoval, teda som veselú zprávu túto do troch čísel zaznačil. V ten deň ešte pred obedom pochybovať sme začali o pravdivosti zprávy tej, bo mali sme opäť rozhovor (nie náhodný) s jeho Excelenciou. A tu sa celkom zreteľne zmienil o zmene tendencie časopisov našich — (rozumie sa, za dobrý groš), ba keď sa mu toto nedarilo, začal o založení nového časopisu „Národných slovenských novín“,[147] ktoré by na útraty vlády vychodili každý deň a ktoré držať by musela každá obec slovenská. To všetko perse len k zahlušeniu časopisov našich. Teda hľadajú redaktora (rozumie sa, zase za dobrý groš), no u nás ho navzdor tomu motúziku o Matici nenašli, nenájdu. Keď redaktora dostanú, tie noviny už 1. septembra vychodiť počnú, perse radili redaktora z nášho tábora, čo sa im sotva podarí. Ani Palárik neprijal redakciu Cyrila a Metoda,[148] ktorého Maďari pre našich katolíkov vydávať stroja.

No mala podlá lož táto i svoju dobrú stranu. Mikuláš sa ohlásil,[149] a síce ako obec, ako mesto, a spôsobil nám tým radosť veľkú, neslýchanú. Hlas takýto v čas obľahnutia maďarského je pre nás perla drahocenná, je úkaz života krásny, je dôvod a dôkaz súcosti našej k životu. Teraz sme veľmi radi, že sa tá mýlka stala, a že podlú lož s úmyslami neprajnými dobrotivý pán boh tiež na nové požehnanie národa nášho obrátil. Ja pevne verím, že Matica hneď po prvom zasadnutí do Mikuláša prenesená bude, lebo darmo je, len Mikuláš ďaleko vpredu či v hmotnom či v duchovnom ohľade pred Martinom stojí, a krom toho o tri-štyri roky železnica, ktorá cez Mikuláš povedie, k zveľatku mesta veľa prispievať bude. Mikuláš by iné nič nepotreboval, len aby sa Mikuláš, Vrbica, Hušták v jedno jediné telo spojili, jeden magistrát mali (tak by Hušták aj na Mikuláš väčší vplyv dostal). A keby jeden magistrát bol, verím, že by kráľ náš mesto to (rozumie sa na prosbu mešťanov) za kráľovské mesto povýšil, kroz čo by meštianstvo vyslobodilo sa z toho dosavádneho otroctva zemiansko-stoličného a stolično-zemianskeho. Aké následky by to pre Mikuláš malo a ako by to vývin mesta hmotný i národný napomáhalo — to na bielodni leží. Avšak, čo naplat, keď je to len môj náhľad súkromný a také pium desiderium,[150] ktoré sotva kedy uskutočnenia dožije.

Lež ďaleko som tuším zašiel.

Dosť na tom, i klam ten ohavný nám hojného ovocia doniesol, bo Mikuláš slovo života slovil. Ja veľmi ľutujem ostatne, že zpráva otázočná pravdivá nie je, no verím, že dlho klamom neostane. Na klamstvo hreším — a hľa, i sám som si kus takej viny povedomý. Kedysi som Vám bol písal, že som z Levoče jeden anonymný list dostal a v ňom jednu pieseň peknú. Odpustite, bol to klam nutný a nie tak zlomyseľný, ako ten hore vyššie udaný. Žiadalo sa mi o tej piesni pár slov prehovoriť — a to je bez pochvaly nemožné. No zoči-voči voľakoho chváliť je len predsa nepríjemné — aspoň ja to nerád robím, zvlášť tam, kde sa bojím, že by mi to snáď na ujmu vlastnú poslúžilo. Lebo pretože nemám česť Vami osobne znaným byť, predpokladať musím, že neráčite vedieť, že som hrozný nepriateľ pochlebovania (rozumie sa tým viac podlého „líškania“) a Vy by ste napokon najpravdivejšie slová moje za číre pochlebovania držali boli, bo o dobrom aj zoči-voči rád poviem, že je dobré, a o peknom, že je pekné. Ja už neviem, čo som vtedy o piesni tej napísal, no toľko i teraz vravím, že je pekná, podarená, čo Vám jeden každý spravodlivý radca neomylne povie. Kritik povie, že ju spôsobný človek skladal, poet, že ju nadaný človek spieval; teológ, že pobožne nadšený modlil; psychológ, že ju ohnivý Slávy junoch slovil, bo verte mi, sotva uverí, žeby v ňadrách panenských tak plamenitý a iskrenný požiar lásky k národu svätej horieť mohol, ako horí v piesni tej oheň národoľubstva plameňom neuhasiteľným. —

Prial by som si Vás počuť raz rečniť toho Bottovho Jánošíka — je to báseň krásna, utešená. — Vravíte, že „Žiaľ nad Slovenskom“[151] rečniť chcete. Ja báseň tú za jednu z najslabších držím. Ani som ju nechcel dať pod mojím menom vytlačiť — ale Viktorin[152] nástojil na tom. Chcel som ju tiež Miloslavínovi strčiť do kapsy.[153] — Že sa Vám „Trinásta pieseň“ ľúbi, to ma teší. Je to vlastne epizóda zo života môjho. Keď som mal pätnásť rokov, bol som strašný „básníř“, klepal som „stance“, len tak hrmelo. Nasledoval som Petrarcu, neznal som Lauru a písal som na ňu verše od samej ľúbosti vychradnuté, vyziabnuté ako funt mäsa z tých sedem chudých kráv faraónových, perse s hustou omáčkou románsko-germánskej romantiky, ako to i sama Trinásta pieseň svedčí. A povážte si, zaľúbený som bol do duchovných dietok mojich. Len mi raz napadlo pekne odpísať tie klapancie ľúbonadšené a podať ich v ústave súdu verejnému.[154] Rozumie sa, že ma tak znosili a mydlili, že na mne nitky suchej neostalo, zvlášť nebohý Štúr, chudák, pán boh mu daj slávu večnú, naľakal sa smeru poézie mojej a škandalózne ma vyškohlil, takže som za dva týždne nebol z izby — hanbil som sa potom ako psíčok za básne moje. Spálil som potom celú tú kolektu „stancí“ a nikdy viac som ani jednej neuklepal. Dal som sa do iného druhu básní — a tak potom povstali stichy Na život,[155] Posledný pevec, Jánošík s milou a daktoré piesne a povesti. — Ja som síce — ako viete — neumrel ako Gustáv Adolf,[156] ale mohol som, lebo škohlenie to ma hrozne zrazilo. A vtedy napísal som tú noveletku, ktorú by som už teraz nebol vstave napísať, bo inak cítim, ako som vtedy cítil, a uznávam, že pravdu mal náš Štúr nebohý. Dobre mi tak, prečo som nasilu chcel byť „básnířem“.

Benedixove veselohry[157] prišli — ej, ale sú trochu pridrahé. Neviem, či kasa divadelná svätomikulášska takú porážku vytrpieť vstave bude. Jeden diel stojí tri zl. a je štrnásť dielov. Keď nemožné — teda ich pošlem naspäť, ačpráve by veru dobre bolo zaopatriť si kusy tieto znamenité. Je to baňa pre ochotníkov bohatá. Keď prečítate Väzenie, Dr. Ovada, Zbojníkov, Strýčka atď., presvedčíte sa, že Palárikove kusy divadelné, zvlášť Inkognito a Obžinky, sú len veľmi slabé nasledovanie systému Benedixovho. — Písal som pánu Makovickému (pretože som sa už pre dlhé mlčanie Vaše Vám písať neopovažoval) a čakám odpoveď jeho.

Abych nezabudol — upozorňujem Vás, priateľka drahá moja, na článok „Jeden zápisok do pamätníka“[158] v Sokole. Je to voľačo excelentného, hodné, aby to každá panna naspamäť znala. Keď ôsme číslo Sokola prečítate, hádajte, kto to asi môže byť, čo tak krásne píše.

Divné gustá ľudia majú! Priam ako som tých päť-šesť riadkov písal, bije osem — a zaklope listár. Nesie mi list, písmo neznáme, pečať neznáma a na adrese: „Beiwert mit 200 f.“[159] — Čo je, otvorím, čítam: „Z článku, že Neni všetko zlato, čo sa blyští,[160] zavieram, že z ohľadu predplatiteľov nebárs dobre stojíte. Časopisy Vaše sa mi ľúbia. Sokola by pre bezúčastnosť obecenstva škoda bolo umenšiť. Zväčšite ho radšej. Tu Vám k tomu cieľu posielam 200 zl. Zbohom. Anonymus.“[161] No, prosím Vás, čo už na toto poviete? Verte mi, slzy mi v oku hrajú od radosti, že národ môj už aj takých dobrodincov má. Viem, že i Vy, sestra drahá, pripojíte vzdych Váš k vzdychu môjmu za zdravie a požehnanie mužov takýchto, a zvlášť, aby nám Hospodin všemohúci i viac dobrodincov podobných národu požehnal. — Bol som, akoby som bol z duba padol. No vidíte — i ja mám teda môj tretí august — keď nie v Martine, teda aspoň v Budíne. A čo myslíte, kto to bol, nemenoval sa, znak, že chce nepoznaný ostať. No znám ja muža toho, čo na mikulášske divadlo dal prvý štyridsať zl., potom zase v malých úhrnoch šesťdesiat zl., ktorý mne poslal na prianie štyristo zl. — dozaista ten i na zväčšenie Sokola poslal tie dve stovky šuchotné. No bude teda Sokol až po koniec decembra vždy šesť hárkov obsahovať. A aj ilustrácií sa mu o voľačo viac ujde. Pán boh živ nám takých anonymov!

Korektúru mi doniesli. Zakončiť musím. Moja Vás pozdravuje, ja milosťpani matke ruky bozkávam, pána otca pozdravujem, ako i všetkých našich bratov a priateľov, zostávajúc

Váš úprimný priateľ a srdečne oddaný ctiteľ
Vilém
V Budíne 3. 8. 1862



[133] List č. 8.

(Archív mesta Bratislavy, inventárne číslo 944/21 — III, zv. 5.)

[134] na púť do Martina — na národnú augustovú slávnosť 4. augusta — memorandové zhromaždenie

[135] Ján Dévan (1773 — 1860) — farár v Bzinciach v Nitrianskej stolici, úryvok vety „Článku do německých a maďarských novin poslaný na počátku r. 1846“ (Hlasové… Praha 1846, str. 185 — 87)

[136] Wie es mir zu Mute war (nem.) — ako mi bolo na duši

[137] „o národnej púti k Hodžovi“ — Narážka na národnú návštevu Š. Závodníka, A. Pongráca a Š. Hyroša, o ktorej priniesli zprávu PbV II, 1862, č. 57 zo dňa 18. júla pod značkou M. (Marína Hodžová?). M. M. Hodža bol obviňovaný z panslavizmu a patentalizmu, Pesti Hirlap priniesol o ňom zprávu, že je uväznený.

[138] o besede dňa 29. júna — Marína Hodžová na besede 29. júna recitovala úryvky z Bottovej Smrti Jánošíkovej; zprávu o tom priniesli PbV II, 1862, č. 57 z 18. júla pod pseudonymom Slovňan.

[139] M. H. — zhoda začiatočných písmen Maximiliána Hudca a Maríny Hodžovej

[140] „aufgabovali diese zeitrabende Correspondenz“ (nem.) — že ste sa už vzdali tej našej, čas kradnúcej korešpondencie

[141] On. Ach, Pauliny — guten Abend. Ich habe ihnen eine gute Nachricht mitzuteilen. (nem.) — Ach, Pauliny, dobrý večer. Mám pre Vás dobrú zprávu.

[142] Ja. Welche denn? Euere Exc. (nem.) — Akúže, vaša excelencia?

[143] On. Die Matica ist bereits bewilligt. (nem.) — Maticu už povolili.

[144] Ja. So? Ej, das wäre ja viel zu geschwind, E. E. Vielleicht nur am allerhöchsten Orte vorgelegt. (nem.) — Naozaj? To je príliš skoro. Azda len postúpili najvyššej inštancii?

[145] On. Nein. Bewilligt. Ich komme heute von Wien. Auch sprach der Forgatsch darüber, es ist so. (nem.) — Nie. Povolili. Prichádzam dnes z Viedne. Aj Forgách o tom hovoril, je to tak.

[146] Ja. Nun Gott sei Dank — also endlich haben wir auch etwas. (nem.) — No chvalabohu, teda konečne aj my máme dačo.

[147] Národné slovenské noviny — narážka sa týka založenia podobných novín, ako boli vládou podporované Slovenské noviny, vychádzajúce vo Viedni r. 1849 za redakcie D. Licharda, A. Radlinského, J. Záborského, alebo ako boli neskoršie Bobulove Slovenské noviny (1868 — 1875).

[148] Palárik neprijal redakciu Cyrila a Metoda — Cyril a Metod zanikol r. 1851 presťahovaním sa J. Palárika do Pešti. Časopis obnovil M. Chrástek a neskôr hlavným redaktorom bol A. Radlinský. Palárik časopis potom neredigoval.

[149] Mikuláš sa ohlásil — V PbV II, 1862, č. 61 z 1. augusta, komentoval J. Francisci ponuku Mikuláša na sídlo budúcej Matice.

[150] pium desiderium (lat.) — vrúcne želanie

[151] Žiaľ nad Slovenskom — báseň Paulinyho, uverejnená v Lipe II, 1862, str. 380 — 2. Ľ. Rizner nesprávne uvádza Lipa I, 1860

[152] Jozef K. Viktorin (1822 — 1874) — národný buditeľ, organizátor literárneho života, vydavateľ a redaktor Lipy, básní J. Hollého, A. Sládkoviča, prác J. Záborského a i.

[153] Chcel som ju tiež Miloslavínovi strčiť do kapsy — pripísať Miloslavínovi (pseudonym V. Paulinyho)

[154] v ústave súdu verejnému — Na gymnáziu v Modre podľa príkladu lýcea v Bratislave bola založená Spoločnosť. K. Štúr bol rektorom a profesorom v Modre, vyučoval denne päť hodín latinčinu a dve hodiny slovenskú filológiu a súčasne viedol študentský spolok.

[155] Na život — báseň, vyšla v Tábore 1870, str. 205 — 208

[156] Gustáv Adolf — hlavný hrdina Paulinyho poviedky Trinásta pieseň, v mnohom autobiografickej

[157] Benedixove veselohry — o ktorých písal V. Pauliny J. D. Makovickému r. 1862, keď ich posielal Slovenskej besede do Mikuláša. V liste píše, ako treba veselohry prekladať, t. j. „treba ich celkom i čo do formy i čo do obsahu zoslovenčiť tak, akoby sa na Slovensku hrali, teda veľmi slobodne prekladať“. (Literárny archív Matice slovenskej, Martin.)

[158] Jeden zápisok do pamätníka — článok P. Z. Kellnera-Hostinského (1823 — 1873), ktorý rozpráva o žene a jej spoločenskej úlohe. Vychádzal v Sokole 1862, č. 7 — 12 na pokračovanie.

[159] „Beiwert mit 200 f.“ (nem.) — hodnota 200 forintov

[160] Neni všetko zlato, čo sa blyští, ale ani huspenina — Paulinyho satirická poviedka (Černokňažník II, 1862, č. 18 a 19)

[161] anonymus — Pauliny o darcovi priniesol zprávu s poďakovaním v Sokole 1862, č. 8.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.