Zlatý fond > Diela > Listy Maríne Hodžovej


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Listy Maríne Hodžovej

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Ivana Guzyová, Ivana Gondorová, Andrea Cabániková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Jana Semaková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov


 

23

[389]

Drahá, milá priateľka moja!

Pozde, pozde odpovedám, ačpráve strojím sa k písaniu listu tohoto už od troch týždňov, predsa až dnes som vstave utíšenou dušou pár riadkov napísať. Mal som veľké biedy, ktoré ma po tieto dni výlučne zaneprázdňovali a veľmi, veľmi rozhorčili. Som nimi ešte i teraz celkom prejatý a mám skrz to i v domácnosti nepríjemné chvíle, bo mlčím, alebo, keď vravím, sú slová moje trpké, a domáci neznajú prečo. Nechcem moju dobrú ženu rozžalostiť. Dosť času bude, keď príde samo uderenie. Počujte len, aké neresti naliehajú zas na mňa. To viete, že cisár nariadil, aby do konca decembra t. r. všetkých disponibilných úradníkov umiestili. Mňa nechcú. Ani nedriapem sa o to. Penziu avšak mi nechcú dať, ktorú bych veľmi rád prijal (prichodilo by mi ročitých 500 zl. r. č). Chcú sa ma teda na inakší spôsob sprostiť. Zaviedli teraz proti mne takrečenú Disciplinar Untersuchung wegen Drucklegung des Jánošík.[390] Pred dvoma týždňami tu bol vládny komisár Beznák (úd krvavého súdu, čo Šuleka[391] — Holubyho súdil) a predložil mi otázky v kancelárii Pálffyho[392] štylizované. Už z tých otázok zreteľne vidím, že ma kasírovať[393] chcú. Ja som odpovedal tiež dosť rozhorčene, čo mi istotne ešte viac zaškodí, než by osožilo. Písal som asi štyridsať hárkov, ktoré som potom ešte i sám odpisovať musel. Keď vo veci tejto Schmerling sám dáky Staatsstreich[394] neurobí, tak som stratený. Ja ostatne vo veci tej žiadne kroky neurobím, nepôjdem nikde, nech robia so mnou, čo chcú. Nech stane sa vôľa božia. Vám, drahá priateľka, toľko zdeliť môžem, že ak ma kasírujú, hotový som ku všetkému, ba aj k tej najškandalóznejšej pomste. Keď ma už čert vziať má, aspoň — to viem — že ma samého nevezme. — Inu, všeličo to tonie človeku na mysli, keď takto celú tú záležitosť povážim, ktorej skrsnutie a počiatky neviem, či som Vám dakedy rozpovedal. Ak som Vám o tom nerozprával, teda to nemecké porekadlo „Der eine hat den Beutel, der andere das Geld“[395] Vám kus tej veci vysvetlí. No všetko toto píšem Vám len preto, abych opozdenie sa môjho listu pred Vami vyhovoril.

Pýtate sa, či som posledný list Váš (z Viedne) dostal. Áno, dostal som ho, a milý mi bol veľmi. Mal som práve vtedy akési nepríjemnosti. List Váš zatrel ich rúškom zabudnutia. — Obrazy, ktoré v poslednom liste spomínate, sú pekné, ale ten posledný, zdá sa mi, že je nie celkom primerane použitý. Keď vyzlečiem zo seba všetok cit a oblečiem sa v pancier studenej povinnosti a odejem sa lebkou chladného rozumu, vtedy — verím — že prisvedčím slovám z „Fausta“ citovaným.[396] Avšak, verte mi, najkrásnejšie okamihy života ľudského bývajú tie, kde cit vymaní dušu z reťazí suchého rozumovania. Keby okamihov takýchto nebolo, neverím, že mal by svet Dugovićov,[397] Zrinských,[398] ba poviem i Husov, bo Hus[399] istotne pravdy učenia svojho nielen že vedel, ale i cítil a bez citu tohoto sotva by bol učeniu svojmu život obetoval. A to je tá poézia života ľudského, ktorá cit viacej cení nad rozum. Lebo len, napríklad, nech počne človek rozumovať nad Dugovićom, Zrinským, Husom, či nemusí obeť smrti ich zatratiť? Dugović, čo vykonal kroz žertvu túto? Veľmi málo. To, že o jedného Turka na svete menej bolo. Chatrný to zisk, kde on dľa učenia Kristovho dušu svoju zatratil, bo obetovanie sa jeho bola vlastne samovražda. A či to ináč vyzerá vari so Zrinským, abo s Husom? Zhola nie. Zrinský dobre znajúc, že o pár týždňov zahynúť musí, že nadvláde tureckej odolať nemôže, a keď nie inak, teda hladom skazu vezme: obliekol si najkrásnejšie, najdrahšie šaty (no či to nie je hrozná márnomyseľnosť, do boja trebárs aj nahý mohol ísť a drahé šaty chudobe rozdať) a vrhol sa smrti v náručie. A či Hus nemal povinnosť život svoj, dokiaľ možno, chrániť a udržovať, aby veci osožil. Ktovie, či by — keby bol ešte za desať-dvadsať rokov žil, reformácia o sto rokov prv nebola prišla? — A tak, vidíte, je to so všetkým. Nech rozumuje človek nad tými najkrásnejšími skutkami človeka bez citu, z tej krásy ich veľmi málo zostane. Ten Váš utešený pätnásty a sedemnásty máj každý, kto chladne rozumovať bude, neomylne vonkoncom zatratí, a predsa, povoľte citu kritizovať a máte skutok krásny, celkove ospravedlnený. Čítajúc Schillerových[400] Zbojníkov, rozumujte, a zatratíte nielen Moora,[401] ale i toho v kuse tomto ozaj nekresťanského spisovateľa, povoľte ale citu voľnejšieho priestoru, a máte i so zbojníkom ľútosť a sympatizujete s ním.

Ja dobre viem, že by ma pán Kuzmány[402] za takúto alegáciu[403] za cit a relegáciu[404] rozumu hrozne znosil, a dopúšťam i to, že by úplnú pravdu mal, no refutoval[405] by ch ho jeho vlastnou piesňou,[406] alebo by on dopustiť musel, že je to s tou piesňou tak, ako páni vravia, náboženstvo je vraj iba pre sprostých sedliakov. Lebo za pravdu horieť v svätej obeti a z ročitých šesťtisíc iba sto podpísať na Maticu je denique hrozná kontradikcia, kde rozum škandalózne poráža cit. No či je nie tak? A tak, hľa, vidíte, ja uznávam, že pravdivé sú tie slová vo Faustovi, keď vec chladným rozumom považujem, avšak ja som človek, u ktorého cit odjakživa prevahu mal nad suchým rozumovaním, a preto čo by dľa slov Fausta zatratené byť muselo, ja zatratiť naskrze nemôžem, ale teším sa krásou poézie, v živote ľudskom i tak dosť riedkej. Nemám ešte o tom jasného poňatia, aká bude tá poézia slovenská (navzdor tomu, že i teraz jest o nej pojednanie v Sokole),[407] len tuším, že to bude zmierenie citu s rozumom a vtelenie kresťanstva v slovo živé. No ja, vychovaný a presiaknutý duchom nemectva,[408] kým uskutočnenie idey tej velikánskej nevidím, vymaniť sa neviem — možno i prevrátených — pochopov mojich o poézii. Už nebohý Štúr ma bol hrozne vymydlil[409] pre romantizmus ten nemecký (Trinásta pieseň v Lipe), ale, bohužiaľ, nevyliečil ma, bo ničiac budovu jednu ideí a myšlienok vo mne, druhú predsa nebol vstave postaviť, alebo aspoň len znázorniť. Tak, hľa, je to so mnou, a verím, že mnohí — keby dôverne a bez obalov povedali, čo myslia o veci tej — snáď to isté by hovorili. Sme my v epoche prechodu, v ktorom vidíme síce, že je Y nepravé, ale o X ešte jasného pochopu nemáme, a len veríme, alebo tušíme, že to X to pravé bude.

Vidíte, aké myšlienky, akú spoveď zapríčinili u mňa obrazy Vaše. Či ma tiež zatratíte?

Dnes čítam zprávu pána Kuzmányho, „podpredsedu Matice“, o prvom a druhom výborovom zasadnutí, nie som s tou štylizáciou naskrze spokojný. Čudujem sa, taký byrokrat, a vo veci tejto tak málo byrokracie. Vidíte, u mňa už zas vyšlo šidlo z mecha. Je to tuším tiež duch nemectva, žiadať, aby vážne veci strictissime vážne a predmetu svojho dôstojne pertraktované boli. Mali uverejniť zápisnicu, ale nie výťah.[410] Ten úvod, a to ukončenie toho výťahu mi akosi divne zneje. Čo Vy, drahá priateľka moja, na to poviete. — Upozorňujem Vás na artikuly z X. Y. Z. vo Vedomostiach s podpisom R.[411]

Ale čas je zakončiť. Korektúra je tu — tak, hľa, cit nádobno podriadiť rozumu! Usmievate sa? No to mi už len uveríte, že bych radšej s Vami takto v duchu rozprával, ako tú ohyzdnú korektúru robil. Ale darmo je: „Človek starať sa má nie o uskutočnenie svojich obľúbených myšlienok a ideálov, čo by trebárs ako krásne a vznešené boli, ale jedine o vyplnenie povinnosti svojej.“ Verte mi, dá sa to každodenne sto ráz na život aplikovať, lebo poézia života číta len okamihy a próza celé roky. Ale ja za kvapku poézie potom vďačne preglgnem aj pár holieb tej najtrpkejšej prózy. Idem teda teraz už korigovať s takou dobrou vôľou, s takou chuťou, ako bych nie korektúru, ale list mojej drahej priateľke písal. Kus obraznosti treba k tomu, všakver? Ale zbohom už, drahá, milená priateľka moja, zbohom, obveseľte ma čo skorej zase milým listom Vaším.

Zdravstvujte!
Váš Vilém



[389] List č. 23.

(Archív mesta Bratislavy, inventárne číslo 944/7 — III. zv. 7.) List je nedatovaný. Podľa zmienky o výborových zápisniciach MS možno ho datovať na začiatok novembra (asi tretieho) 1863 do Budína.

[390] Disciplinar Untersuchung wegen Drucklegung des Jánošík (nem.) — disciplinárne vyšetrovanie pre tlačenie Jánošíka

[391] Viliam Šulek (1825 — 1849) — a Karol Jur Holuby (1826 — 1849), účastníci septembrového slovenského povstania r. 1848

[392] v kancelárii Pálffyho — v kancelárii miestodržiteľskej rady v Pešti

[393] kasírovať (z nem.) — likvidovať

[394] Staatsstreich (nem.) — štátny prevrat

[395] „Der eine hat den Beutel, der andere das Geld“ (nem.) — jeden má vrecko, druhý peniaze

[396] z Fausta citovaným — z veršovaného diela J. W. Goetheho (1749 — 1832) z r. 1774

[397] Titus Dugović — chorvátsky hrdina z čias bojov Jána Hunyadiho, vyznamenal sa v boji pri Varne (1444) a v obrane Belehradu (1456) proti Mohamedovi II., kde zahynul

[398] Mikuláš Zrinský (1518 — 1566) — chorvátsky bán, padol hrdinskou smrťou pri obrane Sigetu proti tureckej presile

[399] Ján Hus (1369 [?] — 1415) — rektor pražskej univerzity, český cirkevný reformátor, upálený pre svoje učenie

[400] J. Ch. F. Schiller (1759 — 1805) — popri J. W. Goethem najslávnejší nemecký básnik. Drámu Zbojníci napísal r. 1780, anonymne vyšla r. 1781.

[401] Karol Moor — hlavná postava Zbojníkov

[402] že by ma pán Kuzmány — v rukopise je meno Kuzmány prečiarknuté

[403] alegácia (z lat.) — priklonenie

[404] relegácia (z lat.) — vylúčenie

[405] refutoval (z lat.) — vyvrátil

[406] jeho vlastnou piesňou — básňou K. Kuzmányho Sláva šľachetným, najmä veršom „Kto za pravdu horí“, ktorú prvýkrát uverejnil v Orle tatranskom III, 1847/8, č. 9

[407] v Sokole — v Sokole II, 1863, č. 19, 21 a 22 je Rozmluva o básnictve od Jonáša Záborského

[408] duchom nemectva — táto vlastná charakteristika Paulinyho je správna nielen v súvise s rokmi jeho mladosti a vplyvom nemeckej heglovskej filozofie, ale aj s obdobím neskorším, keď forsíruje slovenskej verejnosti nemeckú literatúru menšej ideovej a umeleckej hodnoty.

[409] Štúr ma bol hrozne vymydlil — Pauliny naráža na záporné posúdenie prvých svojich básnických pokusov K. Štúrom na gymnáziu v Modre, čo uvádza aj v autobiografickej rozprávke Trinásta pieseň.

[410] uverejniť zápisnicu, ale nie výťah — Výťah výborových zápisníc Matice slovenskej uverejnil K. Kuzmány v PbV III, č. 8 z 3. novembra 1863. Výťah sa týka zasadnutia prvého z 5. augusta a druhého z 22. septembra 1863.

[411] s podpisom R. — R. je skratka Paulinyho pseudonymu Rozmarín. Pod touto skratkou uverejňoval Pauliny listy, ba aj úvodníky v PbV v r. 1863, 1864 a 1865.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.