ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[288]

Drahá priateľka moja!

Brezniansky list Váš^[289] ma včera veľmi milo prekvapil. Hovorím, že prekvapil, bo skutočne už som ho ani neočakával, veriac, že ma už zase dajaká Matilda o jeden milý pôžitok duševný pripravila. No, nestalo sa to teda, a ja ponáhľam sa s odpoveďou. — Všetko, čo znal som o Vás, redukovalo sa na pár zpráv od pár dobrých priateľov. V jednom liste (z Pribyliny)^[290] došla mi prvá zvesť o púti Vašej.^[291] V druhom liste stálo opäť čierno na bielom „Maríny ešte vždy niet“. K tretej zpráve prišiel som náhodou. Jeden peštiansky Nemec má akúsi rodinu (tuším praktikanta) v Štiavnici, ktorý píšuc sem do Pešti, do listu svojho i nasledujúce slová vložil: „Auf diesem Balle waren auch viele Gäste aus der Umgegend, namentlich mit Briesner Gästen auch die Tochter des berühmten Pfarrers Hodža, welche auf dem Balle sehr viel Anwerth fand und allgemein ausgezeichnet wurde.“^[292] Perse nemyslel majiteľ listu, aká zaujímavá zpráva to pre mňa bola a ako veľmi ma ona potešila, dajúc mi dôkaz toho, že výtečnice naše — keď vystúpia na verejnosť — ešte i tie neprajné nám živly uctia a rešpekt majú pred nimi. No, verte, bola to milá zpráva, tým milšia, čím neočakávanejšia zo strany tejto, t. j. z pera cudzinca. — Krom toho ešte aj Zechenter^[293][294] podotkol v listoch svojich pobyt Váš v Brezne a ja odpovedal som mu síce, ale krom všeobecných pozdravov netrúfal som si domŕzať ho špeciálnymi, i tak dobre znajúc, že je veľmi spozdilý komisionár. — Vidíte teda, drahá priateľka moja, boli ste v redakcii Sokola a Černokňažníka vždy v svedomitej evidencii — — —

Opísali ste mi Váš pestrý fašiangový život, Vaše vyrazenia, zábavy a pritom i stav duševný. Ďakujem Vám za to. Aj mne vodilo sa tak asi ako Vám. Bol som žene kvôli — ktorá Vás srdečne pozdravuje — na troch báloch, perse v Pešti medzi cudzotou. Na jednom bále som sa predsa dosť dobre zabavil, zíduc sa s jedným kapitánom od četníkov (meno jeho mi veru teraz nenapadá, má tuším jedno oko trochu chybné), ktorý mi o Mikuláši a našom slávnom Hodžovi veľa a veľa milého rozprával. Ležal on tam kedysi ako četnícky dôstojník a je teraz pri plukovnom veliteľstve. No tie druhé bály som veru dosť nudno strávil. Ale darmo je — obeť tú musel som priniesť žene mojej, ktorá vyrvaná z jej živlu teraz nebárs veľa zábavy má. Krom toho boli i tri domové zábavy, na ktorých sme sa už kus lepšie zabavili, ačpráve — ako si predstaviť môžte — spoločnosť veru trochu miešaná bola, bo darmo, je nás tu málo. Prvá zábava bola u mňa, druhá u Dobrianskeho, tretia u Francisciho. Naši v Pešti študujúci juristi, potom daktorí vojenskí dôstojníci (kapitán Šibal, nadporučík Vacka, nadporučík Mikulič) a dakoľko ruských žiakov a úradníkov Srbov činili mužskú stranu spoločnosti, pretože ani jednej národovkyne medzi nami nebolo, nuž rozumie sa, že i zábavy tieto takmer výlučne nemecké boli. Darmo je, nemožno to ináč u nás. Aj deti naše sú veru len také, ani sem ani ta. Preto chcel som ja ísť bývať do Martina, ale nepodarilo sa mi prevedenie najvrelejšej túžby mojej. Ako bolestne táto okolnosť na mňa účinkovať musí, že si ani len vlastné deti národne vychovať nemôžem, drahá priateľka moja, ľahko si predstavíte. Ostatne, ja netratím ešte vždy nádej: „Co sto věků bludných hodlalo: zvrtne doba.“^[295] Naraz dostať sa môžem dakde na horniaky a potom to urobím, čo chcieť budem. Tu pri najlepšej vôli nemožné. Vlani napr. dal som došikovať i kuchárku i detskú tu z jednej slovenskej dediny len kvôli deťom, no komorná žene kvôli bola Maďarka z Kečkemétu. Čo sa stalo? Kuchárka a detská sa pomaďarčili. Vidíte, také je to nákazlivé. A ešte v Budíne!!

Či ste nepočuli o tej komédii, ktorú tu jedna ruská kňažná, Júlia Apraxin,^[296] zapríčinila vystúpením svojím na javisku maďarského Népszinházu? Ona je totižto vydatá za grófom Batthyányim, ale mala už rozličné dobrodružstvá. Napokon splietla sa s direktorom Népszinházu Molnárom^[297] a má i dieťa od neho. Tomuto direktorovi kvôli teda vystúpila na javisku. Po maďarsky už dosť dobre hovorí. Šľachta jej chcela škandál urobiť, ale prekazilo sa to. Pálffy jej zakázal vystúpiť pod menom „Batiani“, vystúpila teda pod menom „Budai“. Rediguje i jeden maďarský časopis, ktorého heslo je „magyarosítani az idegeneket“,^[298] t. j. nás. Slovom, škandalózna osoba. A čo je najbolestnejšie pritom, ruská kňažná a taká prepiata Maďarka! Teraz cestuje po Dolnej zemi ako ochotníčka a hrá po všetkých väčších mestách, zbierajúc obete na Népszinház. Tu vystúpila v kuse „Zrinyi“. Krásny to kus od Jókai Móra.^[299] Hrala — zoznať musím — znamenite. Divil sa celý svet, že osoba, ktorá nikdy na javisku nebola, tak hrať môže. Oblečená bola tak nádherne. Coiffura,^[300] kabanka, to všetko pravými briliantmi vyšívané bolo. Krom toho diadém utešený z briliantov a i náhrdelnicu takú mala. Pekná je, nie ale milá. V druhom kuse predstavovala: eine pariser Mode Dame.^[301] Tu ešte oveľa zaujímavejšou bola, bo bola vo svojom elemente. V krásnych bielych šatách, ozdobených troma živými kaméliami, i vo vlasoch mala kaméliu. Obsah deju: skvostný domový bál, na ktorom žena muža oklame, pustiac do chyže svojej v prítomnosti muža (ktorému zo žartu oči zaviaže ručníkom) svojho vzývača. — Hrozná pletka, ale vyrátaná na to: koketériu najmožnejšie upotrebiť a zbytok, skvos a nádheru v šatách, náradí atď. vystatovať môcť. Kus sa tu perse ľúbil. Môžete si predstaviť, aký tu vkus civilizovaný panuje, keď jeden kus „Dünanan“ jedine pre hrozne oplzlé dvojzmysly, ktoré sú doň zapletené, a pre jeden hrozne škandalózny tanec (kankán)^[302] v tom istom Népszinháze už asi dvadsaťpäť ráz predstavovali, a ľudia sa vždy bijú takmer o vstupné lístky. Všetky barlohy a sedaliská^[303] sú vždy hrozne preplnené. Kankán je totižto španielsky tanec už sám v sebe veľmi rozdrážďujúci, ohnivý, no tu predstavujú ho tak, ako tančia ho vraj grisetty a loretty^[304] v čriedach parížskych. Opravdivý škandál.

Veru tak, ruská kňažná Apraxin stala sa ochotnicou maďarskou. Ej, kedy my už budeme mať divadlo kočovné aspoň, čo by putovalo po Slovensku a zobúdzalo ten drahý národ náš. Veru kebych bol len o desať-dvanásť rokov mladší, sám dal bych sa na to. Koľko ráz si tak myslím, keby reku zo pár žiakov vyhodili zo škôl, vari tí by dačo zaviedli, lebo aj maďarské szinházy také počiatky majú. No ostatne, chvalabohu, že sa to u nás ináč kľuje.

No cyrilometodejskú slávnosť aj môj Černokňažník zasvätiť strojí. Povážte si len, čo ten oplan vyhútal. Dal vám slovenské karty zrobiť s cyrilskými nápismi. Obrazy na nich budú nasledujúce:

Nápisy všetky cyrilské. No, čo už na to poviete? (našiel som na to už aj podujímateľa, ktorý to celkom na svoje útraty zrobí).

Dobre by bolo vôbec, aby aj priemyselníci do všetkého tú našu slovenčinu pchali. Tak napr. by v sklených hutách poháre, sklenice atď. so slovenskými nápismi k tisícročnej slávnosti s címerom Slovenska (na troch vŕškoch biely kríž) vydúchať mali. Keď budete v Bystrici, naveďte tam tých hojných národovcov, aby aspoň päť-šesť tuctov takých pohárov dakde nafúkať dali. Minulo by sa to neomylne. — Uličný^[305] by mohol zlaté košeľové gombičky zrobiť tejto veľkosti, s poprsnými podobizňami sv. Cyrila a Metoda. I to by dač’ bolo atď. — Z demonštratívnej slávnosti je už nič.^[306] Moyses už rozposlal obežník svoj,^[307] ktorý len po jednotlivých farách svätiť nariaďuje. Neostane nám teda inšie, iba zasadnutie matičné. No, ale tam všakver do videnia? Ej, veru túžim i osobne poznať vás, ačpráve zase veľa ráz celkom protivne myslím. Prečo — neviem. — Poznám krásnu dušu Vašu dokonale a spokojný som s tým. Ej, natrestali ste ma, drahá priateľka moja, Vaším dlhým mlčaním, ktoré ma tiež k mlčaniu nútilo. Nemal som si s kým srdečne ani len pobesedovať, nemal komu vyžalovať sa, komu radosti a nádeje moje zdeliť. No, chvalabohu, prešla zima a jarné dni nastávajú zase. Kedyže ma zas potešíte drahými riadkami Vašimi? Či zas len po troch mesiacoch? Ak stihnete, opíšte mi tak dôverne ten život bystrický, čo a ako je to tam a čo o tom súdite Vy, ktorá vo veciach podobných nesmierne mnoho taktu máte. Mne sa to tam všetko len umele utvorené byť vidí a verím, že by hlavné mesto „Okolia“, keby tak maďarské ministerstvo zase skrslo, zase len tak katovalo národovcov slovenských ako kedysi. Čo sú tam našinci, to sú prespoľní. Tam ľudu niet. Tých profesorov^[308] by pán Radvanszky^[309] ľahko vyprášil. Lež, ľaľa, zakončiť chcem a už zase novú tému počínam. Darmo je, ťažko mi odložiť pero, bo odložiac ho, prestanem robiť ťahy, na ktoré sa Vy dívať budete. Preto tuším i tak nezreteľne píšem, aby ste prinútená boli dlhšie dívať sa na ne. I tu egoizmus!!! Kdeže ho niet? Ale teraz už zbohom a ešte raz zbohom. Žite šťastne a blažene a nezabudnite zase na Vášho srdečného ctiteľa

[Na okraji:]

Pre Jánošíka som bol raz už pred súdom. Výrok očakávam. Bobula obetoval sa za mňa. Dobrá to duša. Zbohom.