ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[200]

Drahá a milá priateľka moja!

Dnes ráno o desiatej mi dva listy — veľmi milé — naraz doleteli. Jeden z Mikuláša, druhý z Pribyliny.^[201] Na oba ponáhľam sa odpoveďou.

O záležitosti — v ktorej som pánu otcovi písal — celkom mlčať ráčte. Ak by sa to v Mikuláši previesť nedalo, prosím, aby sa to do Martina poslalo — tam to istotne prevedú. Prosím Vás, neráčte na to zabúdať, je to veľmi dôležité.

V záležitosti výroku pána otca od generálneho konventu potvrdeného — sme tu, nakoľko možné, energické protiprostriedky zaviedli. Janko bol u Coroniniho^[202] — ja inde. Máme dobrú nádej. Snáď by dobre bolo, keby pán otec v záležitosti tej dáke, nemecky napísané „pro memoria“ Coroninimu poslal. Je to človek spravodlivý. Gebulisti^[203] sa istotne budú uchádzať o civilnú a možno i militárnu asistenciu^[204] k prevedeniu výroku ich, tak ako v Pešti proti Podhradskému, kde im civilná právomocnosť i skutočne dvadsať hajdúchov dala, ktorí faru násilne okupovali. Možné, že to isté aj v Liptove probovať budú, dobre by ich bolo predísť. — Keby ste, priateľka drahá, vedeli, aký som starostlivý o Vás a Vašich, nedivili by ste sa nad bázňou mojou pred budúcnosťou. Vyznám veru, že mám strach o vec našu v Mikuláši, lebo svet je klamlivý a nepriatelia naši podlí, zlostní, bezbožní a neúnavní. — No čo od nás možné bolo, vykonali sme, aby gebulisti asistenciu nedostali. Či sa tak stane, neviem, no nádej máme najlepšiu. Už len držte tú našu milú chasu dohromady, aby vytrvala v jednomyseľnosti, aby si kroky dosiaľ urobené cirkev celkom osvojila. Dobre by snáď bolo, keby proti výroku tomu z novín dočítanému cirkev protest zadala u Pálffyho,^[205] osvedčujúc sa, že Hodža nič nepísal zo svojej vôle, ale že i „Dohovor“^[206] i „List Gedulymu“ — cirkev písať uzavrela, a za skutky celej cirkvi ktože môže kňaza samého odsúdiť. Vystúpenie inkriminované na kancli ale že kroz presbytérium^[207] pánu farárovi preto naložené bolo, lebo svetská vrchnosť proti všetkým právam držanie konventu zakázala. — Toto sú len moje osobné náhľady — nadškrknite ich príležitostne pánu otcovi — bez toho, že by ste mu povedali, odkiaľ pochodia. Alebo ich nadškrknite oddancom jeho verným. Konať na každý pád dač’ treba, aby nás udalosti neprekvapili — a tak ako v šachu kontraparírovať nebezpečné kroky nepriateľa. (Či hráte šach? Ja pasionátne,^[208] je to utešená zábava duchovná.) — Lež nech Vás snáď moje riadky viacej nenastrašia, ako vec tá skutočne stojí. Niet tu žiadneho nebezpečenstva, len opatrnosti, viete — nikdy nezbýva.

Amália Launer mi tu i tu dopisuje — veľmi riedko. Ráčite sama znať u časopisov mojich, že sú teraz v nich dopisy zo „Škrupiny“^[209] už veľmi riedke. Ja ju osobne neznám. Počujem, že je asi pätnásť-šestnásťročná, duchom pekným nadaná, čo z pár od nej prijatých listov viem, národu srdcom i dušou celkovite oddaná. Je sirota a nemala príležitosť takú ako Vy vzdelať sa a za detinstva k vyšším ducha letom privykať. Považujte ju ako dievčatko s dobrou vôľou Vám, ako prvej národovkyni, s dôverou oddané — no bez podpory duchovnej, ktorú s prihlásením sa ku Vám, tuším u Vás hľadá, a istotne nájsť verí. Listy jej mne písané sú listy dcéry k otcovi duševnému. Spoločnosť je v Krupine — ohľadu národného zmýšľania — nebárs dobrá. Je tam racionalista a liberalista Štefanovič,^[210] ktorý na obecnú mienku, tuším, veľký vplyv má. Huľuk^[211] je síce s ním v hroznom nepriateľstve, no nemá usadlosti — taktu. Jeho dcéra Božena je vraj zjav obzvláštny. Neústupná, odhodlaná obhajovateľka národa — a táto vraj je priateľka Amálie jediná, lenže o pár rokov ešte mladšia než Amália. Chybí im teda vodkyňa. No ak obrátili sa ku Vám, ráčte sa k nim láskavá preukázať ako staršia sestra ku mladším. Veru by i pekné i dobre bolo, keby krásne Slovenky naše dákym darkom Moysesa prekvapili ku meninám, na deň 26. decembra pripadajúcim. Ráčite ma o radu žiadať. Pyšný som na vyzvanie Vaše, priateľka drahá, avšak viete, že sa ja do toho nebárs rozumiem, tým menej, bo neznám okolnosti mikulášske, čo by tam asi docieliť možné bolo, no neznám ani sily materiálne, dľa ktorých bych návrh môj upriamiť mal. Avšak požiadali ste ma a žiadosť Vaša je mi vždy rozkazom, teda osmeľujem sa navrhnúť, aby ste mu vyšili kanapovú podušku — on ju potom môže i na oltár upotrebiť — na ktorej by bol Cyril a Metod tak asi, ako je to na priloženom obrázku. Hore erb Slovenska (na modrých Tatrách biely kríž, záhumnie červené) a dolu erb Moysesov, tak ako je na jeho podobizni. Toto, myslím, by bolo najprimeranejšie, tým viac, že sa i pamiatka cyrilometodejská blíži. — No neviem, či myšlienka moja obľúbený ohlas nájde u Vás. Poduška by, rozumie sa, hodná musela byť a dľa nej zväčšiť by sa musel aj obraz pripojený. Pri vyšívaní by Vám náš slávny maliar mikulášsky^[212] farby naznačil. — Miesto toho „Apoštolovia slovanskí“ by mohlo ta prísť „Osvietenému biskupovi Štefanovi Moysesovi“ a na spodok „devy Slovenska“, alebo dač’ iné podobné.

Mám i ja nepríjemnosti v dome. Nechcem o nich vravieť. Je to bieda. Jedna podlá duša mi agituje moju starú proti založeniu tlačiarne v Martine.^[213] Nuž tak. Neviem, čo a ako to ešte bude. Veru ste tuším i Vy dač’ počuli, že sú ženské troška svojhlavé a mužom často i priekor robia. No — snáď to prejde. Ak nie, darmo je, poručeno pánu bohu aj tak.

A teraz už majte sa zbohom, drahá a milá moja priateľka! Boh Vám daj ducha nezdolného, neohrozeného a dušu láskavo oddanú Vášmu priateľovi a

vernému ctiteľovi

Vilémovi

P. S.

Sľúbený od Vás list túžobne čakám. Ej veru, keby ste znali, ako milé, ako vzácne sú mi listy Vaše, nečakali by ste vždy od desiateho do desiateho každého mesiaca a častejšie by ste písavali. No teraz ste sľúbili. — Píšte, len teda píšte, čo skorej, drahá priateľka, a potešte ma v biedach mojich zprávami zo života nášho veselšími, než ich tu vídaváme. Zbohom, drahá — — —