Listy Maríne Hodžovej

^[383]

Drahá priateľka moja!

Nuž ako je? Ste už vystáli Vašich dvanásť hodín? Odpíšte mi, čo ste za tých dvanásť hodín robili, mysleli — ako prežili ste ich? Všakver je to zaujímavý pocit nebyť pánom osobnej slobody svojej,^[384] a čo ešte, keď to tak dlho mesiace a roky a roky trvá. Najhoršie je tuším prvých pár týždňov — potom už človek privykne ku tomu.

Už som Vám jeden list písal zo Skalice, ale odpoveď naň dlho nejde — píšem teda znova, predpokladajúc, že stratil sa tamten, alebo že pozabudli ste naň. Písať bych síce veľa mal, no viete, ako to u mňa vždy s časom vyhliada, zvlášť keď tak pár dní lumpujem po svete.

Od pondelka až po štvrtok (od 24. do 28.) bol som na Morave na speváckej slávnosti^[385] a dobre zabavil som sa. Videl som na vlastné oči veľkú prebudenosť ľudu moravského a českého, vzdychajúc si, ej, kedy to u nás tak bude? Bola to slávnosť veľkolepá, ktorej opis v Sokole^[386] nájdete.

Budúci týždeň strojím sa do Viedne. — Zídem sa snáď so Seberinim.^[387] Navrátiac sa domov, opäť Vám písať budem, trebárs i Vy ešte zanovitejšie mlčať budete.

Dňa 4. alebo 5. septembra príde k Vám Ferdinand Fingerhut^[388] z Prahy s jeho milou, peknou ženičkou a pocestuje dolu Považím cez Slovensko. Prosím Vás, veľmi Vás prosím, ráčte vec tak navliecť, aby Fingerhut s malou okázalosťou — ako Slovan — prijatý bol. On je nám človek veľmi prajný; a v politike nehrá takú úlohu, žeby sme sa kroz jeho ostentatívne prijatie pred Viedňou kompromitovali. O prijatí jeho píšte mi potom zaraz po odchode jeho, rád bych to dať do Sokola. Fingerhut to zaslúži od nás, písal k obrane našej aj brožúrku jednu r. 1861.

Ak pôjde aj do Martina, dobre by bolo našich národovcov vopred upovedomiť o tom. — Či by ste Vy tam na ten deň nemohli dajaký kus zahrať, alebo zábavu ustrojiť?

— A teraz už zase dosť. Prestanem písať a idem do roboty. Zbohom teda, drahá, milá priateľka moja — zbohom — do skorého, keď nie osobného, aspoň listovného zhľadania s Vaším