SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

22

[383]

Drahá priateľka moja!

Nuž ako je? Ste už vystáli Vašich dvanásť hodín? Odpíšte mi, čo ste za tých dvanásť hodín robili, mysleli — ako prežili ste ich? Všakver je to zaujímavý pocit nebyť pánom osobnej slobody svojej,[384] a čo ešte, keď to tak dlho mesiace a roky a roky trvá. Najhoršie je tuším prvých pár týždňov — potom už človek privykne ku tomu.

Už som Vám jeden list písal zo Skalice, ale odpoveď naň dlho nejde — píšem teda znova, predpokladajúc, že stratil sa tamten, alebo že pozabudli ste naň. Písať bych síce veľa mal, no viete, ako to u mňa vždy s časom vyhliada, zvlášť keď tak pár dní lumpujem po svete.

Od pondelka až po štvrtok (od 24. do 28.) bol som na Morave na speváckej slávnosti[385] a dobre zabavil som sa. Videl som na vlastné oči veľkú prebudenosť ľudu moravského a českého, vzdychajúc si, ej, kedy to u nás tak bude? Bola to slávnosť veľkolepá, ktorej opis v Sokole[386] nájdete.

Budúci týždeň strojím sa do Viedne. — Zídem sa snáď so Seberinim.[387] Navrátiac sa domov, opäť Vám písať budem, trebárs i Vy ešte zanovitejšie mlčať budete.

Dňa 4. alebo 5. septembra príde k Vám Ferdinand Fingerhut[388] z Prahy s jeho milou, peknou ženičkou a pocestuje dolu Považím cez Slovensko. Prosím Vás, veľmi Vás prosím, ráčte vec tak navliecť, aby Fingerhut s malou okázalosťou — ako Slovan — prijatý bol. On je nám človek veľmi prajný; a v politike nehrá takú úlohu, žeby sme sa kroz jeho ostentatívne prijatie pred Viedňou kompromitovali. O prijatí jeho píšte mi potom zaraz po odchode jeho, rád bych to dať do Sokola. Fingerhut to zaslúži od nás, písal k obrane našej aj brožúrku jednu r. 1861.

Ak pôjde aj do Martina, dobre by bolo našich národovcov vopred upovedomiť o tom. — Či by ste Vy tam na ten deň nemohli dajaký kus zahrať, alebo zábavu ustrojiť?

— A teraz už zase dosť. Prestanem písať a idem do roboty. Zbohom teda, drahá, milá priateľka moja — zbohom — do skorého, keď nie osobného, aspoň listovného zhľadania s Vaším

srdečným priateľom
Vilémom
28. 8. 1863



[383] List č. 22.

(Archív mesta Bratislavy, inventárne číslo 944/34 — III, zv. 6.)

[384] nebyť pánom osobnej slobody svojej — narážka na domáce väzenie Maríny Hodžovej

[385] na Morave na speváckej slávnosti — Spevácka národná slávnosť bola 25. a 26. augusta 1863 v Brne, na ktorej sa zúčastnilo vyše 70 speváckych spolkov vo verejnej záhrade Lužanky. 26. augusta bola národná beseda. Na tejto slávnosti sa zúčastnili vynikajúci českí vlastenci a politici. Zo Slovenska boli tam A. Radlinský, M. Tamaškovič, V. Pauliny-Tóth a iní z blízkeho okolia. Pauliny o príprave tejto slávnosti uverejnil zprávu v Sokole II, 1863, č. 15.

[386] opis v Sokole — Sokol II, 1863, č. 16: „Od Trnavy, 28. aug. 1863.“ Autorom článku je Hrnčiarovský (V. Pauliny-Tóth).

[387] so Seberinim — Janko Seberini v tom čase bol vo Viedni profesorom teológie

[388] Ferdinand Pravoslav Fingerhut-Náprstek — (1824 — 1887) pražský mešťan, slovakofil, brat publicistu Vojtecha Náprstka, účastníka revolučného hnutia r. 1848/1849. R. 1858 založil cenu pre odmeny za najlepšie drámy zo slovanských dejín. O vypisovaní odmien prinášali pravidelne zprávy PbV, aj Sokol. Fingerhut si písal aj s J. Kalinčiakom. Za manželku mal Štorchovú, s ktorou odcestoval po brnenskej slávnosti na Slovensko. O jeho ceste priniesol Sokol II, 1863, zprávu v č. 16 a č. 17. Spomínaná brožúra vyšla pod názvom Hlasy Slovákov a vznikla na základe listov zo Slovenska, písaných do redakcie českého časopisu Hlas, ktoré v ňom neuverejnili. (Pozri list redakcie Hlasu M. M. Hodžovi z 18. okt. 1863, Archív mesta Bratislavy, Pozostalosť M. M. Hodžu, č. 944/55.)