ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[75]

Veľactená slečna, priateľka moja drahá!

Sľúbil som Vám, že kadenáhle prezviem sa dač’ istého o mojej tlačovej pravote, budem Vám písať. Dňa trinásteho stál som pred súdom vojenským; dňa štrnásteho tlačiareň. Predmet priestupku tlačového je báseň v Sokole^[76] na str. 132, robená r. 1853. Keď Rakúsko proti Turecku, následkom nevydania maďarských uprchlíkov, ostrejšie vystupovalo, zádrapku hľadajúc v obrane kresťanov tureckých proti útlaku musulmanov. Vláda turecká vtedy vydala následkom zakročenia vlády našej a ruskej ten vychýrený hatumájum,^[77] ktorý zabezpečil písomne práva kresťanov tureckých. No a báseň túto mi zlomyseľnosť čiasi tak vykladala, že ja národy Rakúska slovanské proti vláde búrim. Vojenský súd, ako privátne hodnoverne počujem, zavrhol obžalobu wegen Mangel eines Tatbestandes.^[78] Výrok ešte nemám a som na slobode bez toho, že by som bol v žalári vyšetrovacom. — Teda perse s básňami podobnými teraz umĺknuť musím. — Škoda, nedávno dostal som (ak sa nemýlim) z Kežmarku anonymný list aj s básňou jednou znamenitou. Proboval som ju dať do tohto čísla — ale nešlo to. Vyňal som ju teda, abych zase mrzutosti nemal, ale nemôžem zdržať sa Vám, drahá priateľka, ju nezdeliť. Znie ona nasledovne: „Hor sa, bratia, hor do boja! Ruky si podajme! / Ta sa na vrahov národa nášho poberajme. / Nič nás neodstraš od toho, žiadna strasť, nehoda. / Heslom naším nech vždy bude ,národ, viera, a sloboda‘. / Dosť dlho sme už hliveli pod jarmom poroby; / trpeli krivdy, nehody, nepriateľa zloby. / No netrpme viac rabstvo to, putá roztrhajme, / sväté práva rodu nášho odňať si nedajme. / Tras sa, hnusný odrodilče, ty vrah matky vlastnej, / blíži sa doba odplaty, boj sa pomsty strašnej! / Zošli, bože, tvoje hromy a blesky smrtiace / na tých vrahov, odrodilcov, obludy žuriace. / Skalopevná: viera v boha, nádej, láska k rodu, / vydobyjú nám víťazstvo, pravdu a slobodu. / A keď i mnohý z nás padne v boji spravodlivom, / celé Slovensko zavolá: sláva verným synom.“

Ako i sama vidíte, je toto báseň znamenitá, veľmi pekná, podarená, plná ohňa mládenského a kypiaca láskou k viere, národu a slobode. A povážte si, anonymne mi poslaná bola. Ani len neviem, kto ju robil a rád bych od pôvodcu takého dač’ dostať, čo by dalo sa i pri terajších tlačových okolnostiach uverejniť. Avšak, bohužiaľ, neviem, na koho obrátiť sa. Lebo aj adresu ešte som ani dobre nepozrel — zahodil — a stratil. Sokola okolo dvadsiateho štvrtého rozpošlem. Nezmestilo sa mi všeličo dnuka, musel som dať päť hárkov, ačpráve veru počet predplatiteľov veľmi licho stojí. Nuž ale, veď bez obetí niet života. Na posúdenie predstavenia „Španielcov v Peru“^[79] dodal som jedno poznamenanie, ale sa už tiež nevpratalo dnuka. Zdelím ho teda aspoň Vám. Zmysel jeho nakrátko bol nasledujúci. Spoločnosti ochotnícke obyčajne radšej, ba pomerne i s lepším výsledkom predstavujú kusy, čo v nich úľubu obecenstva už i neobyčajná garderóba, ktorej odevy úplne líšia sa od oblekov našich, napomáha. Obecenstvu ľúbia sa tie kroje kamčatské, španielske, peruánske atď. Avšak výhoda táto má i tônivé strany svoje, a tie sú: obťaženie alebo fondu divadelného alebo ochotníkov samých značnejšími nákladkami na garderóbu, veľké prípravy k zovňajšku a zanedbávania vnútrajška predstavení — a marenia času. — Pravda, že to ochotníci naši radi konajú, lebo sú vzor obetavosti národoveckej. Avšak miešať trochu kusy — sprobovať raz i veselohry, a síce také, ku ktorým takmer žiadnych nieto príprav, aby obecenstvo, ba i herci navykli bez príprav zovňajších — tamtí obdivovať, títo vyviesť hru dobrú. Shakespeare ako mladík v jednom a tom istom obleku takmer všetky úlohy hral v stodole — a s hrozným výsledkom. Garrick^[80] v spoločnosti pri káve jednej žene neveriacej v moc umu rozprával, v akom nebezpečenstve videl jedno dieťa a žena tá zamdlela. Vôbec, keď niet obleku krem obyčajného, usilujú sa herci hrou zneobyčajniť sa atď. atď. No — skromná mienka moja, že by ste raz mohli i veselohru dajakú predstavovať, ale nie také, kde ťažké je prevedenie úloh, lež kde kus sám hrá. Veselohry takéto sú nemecké: Rodericha Benedixa: Das Gefängniss, Die Banditen, Dr. Vespe, Der Vetter^[81] atď. K zdarilému predstaveniu kusov týchto netreba iné, len dobrá pamäť a rezkosť hry, aby to šlo „Schlag auf Schlag“,^[82] ako Nemec vraví. Keď v Pešti veselohry tieto dávajú, je naveky plný dom a úľuba hrozná, smiech bez konca-kraja. A nie sú to dáke hansvurštiády, nie osoba je v nich smiešna, ale položenie osoby je komické a k smiechu núti. Ak by páni ochotníci aspoň s jedným kusom próbu urobiť chceli, poslal by som Vám spisy Benedixove. Ak by ste ale mysleli, že nárada moja nemilá bude, teda ju ani spomenúť neráčte.

Pýtate sa, priateľka drahá moja, či do Bystrice atď.? — Dobre by to bolo, keby tam toľko tých pľúh maďarónskych^[83] nebývalo. Avšak vystaviť sa nebezpečiu dákeho škandálu, verte mi, nie je hodno. — Šiesty jún^[84] nestrojíte dajako zasvätiť? — Zbohom, majte sa dobre! V duchu a v pravde.