Zlatý fond > Diela > Listy Maríne Hodžovej


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Listy Maríne Hodžovej

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Ivana Guzyová, Ivana Gondorová, Andrea Cabániková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Jana Semaková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov


 

3

[40]

Blahorodá slečna, drahá priateľka!

Váš mne milý posledný list ste s tou žiadosťou zakončiť ráčili, aby som Vás čím skorej dlhým listom z Vašich neveselých myšlienok vytrhol. List teda ide. Či dlhý bude, neviem, bo som práve teraz trochu priveľmi zaneprázdnený, a už som ho naďalej odkladať nechcel, bo som sa bál, že by ste mi dlhé mlčanie moje zazlievali, a potom štvrté číslo môjho Sokola vysokováženým dopisom Vaším nepoctili. Či ale list tento tej tretej požiadavke zodpovie, t. j. či Vás, milá sestra moja, z Vašich trápnych myšlienok vytrhne, to tým menej sľúbiť môžem, lebo i mne nejde teraz zase akosi do smiechu, iba ak nie do takého, aký Bachát[41] na dovalovskej herni[42] v ktorejsi deklamovanke produkoval. Kto nemá humoru od prírody, ako napríklad i ja, o kom neplatí to nemecké „Was ihr euch Gelehrte für Geld nicht erwerbt — das hab ich von meiner Frau Mutter geerbt“,[43] tomu sa musí veľmi, ale veľmi dobre vodiť, t. j. „er muss von lauter Glück und Wonne übermütig werden“,[44] aby dač’ smiešneho povedal. No a že my Slováci teraz do tejto kategórie nepatríme — to viete. Humor náš preto len zväčša silený a lichý. Toho najlepší dôvod Vám každé číslo Černokňažníka podá. U nás je najlepší humorista Gusto Zechenter[45] a Daniel Lichard,[46] tento ale už nepíše v duchu tomto. Aj náš Záturecký[47] má znamenité nápady, škoda, že viac nepíše.

Ja som bol zase v hroznej patálii, ako ten Štefan Pinka,[48] pre ôsme číslo.[49] Posielam Vám inkriminovanú báseň.[50] Motto mi k nej dali grófa Zayho[51] slová: „Nem kell nekünk se mivelődés, se vallás, se szabadság nemzetiség nélkül“,[52] t. j. Maďária trebárs aj s mohamedanizmom alebo šitizmom,[53] ale len Maďária — um jeden Preis.[54] — Veľmi mi ľúto bolo, že mi báseň túto, nie síce zvláštnu, ale verný obraz Uhorska r. 1861 o slobodomyseľnosti maďarskej, tak nemilosrdne skántrili. No čert po nich — dal som ju sedem ráz predsa odtlačiť a poslal som ju do hlavných miest Slovenska: Bystrica, Martin, Mikuláš, Trenčín, Nitra, Skalica, Tisovec, lebo obraz ten v čísle ôsmom[55] odtlačený bez podpisu a básne naskrze žiadneho zmyslu nemá.

Neviem, či ste počuli, a či som Vám to už písal, chcel som do Bystrice ísť bývať, a síce tamojšiu tlačiareň kúpiť. Ale Machold[56] má tuším filipa a nechce ju predať. Bystrická tlačiareň veľkú má budúcnosť. Potom mi Šípka[57] hovoril, že mesto Martin si vykoná koncesiu na tlačiareň a že ju potom na mňa prenesú. No ale to by mi bolo dlho čakať, lebo už sa len do akéhosi kšeftu pustiť musím. — Takto v neistote žiť je síce poeticky, ale — pustil som sa teda do handlu so Škarniclom[58] o tlačiareň skalickú — avšak musí to byť vzorná Škarnicla — lebo, povážte si len, 10.000 r. č.[59] pýta. No polovicu som mu už sľúbil — on ani počuť nechce. Avšak čo aj tú tlačiareň nekúpim, predsa, ak bude možné, na Jakuba b. r. do Skalice chcem ísť bývať. Necítim sa v Budíne doma — a potom, zhrozili by ste sa, čo tu ten „vezdejší“ koštuje. Len od bydla 500 f. r. č. platím, kuchárka 98 f., izebná, slúžka, sluha atď. atď. Verte mi, šediviem až strach. Títo Nemci tu človeka hrozne cicať vedia. No ale im prejdem cez rozum — pôjdem do Skalice a slovenské peniaze na Slovensku potrovím, ba ešte i maďarské.

Čítali ste Hurbanovho Gottšalka?[60] Je to pekné čítanie — škoda, že človek v ňom rozoznať nevie dejepis od povesti a povesť od básne, t. j. škoda, že Hurban k dátkam historickým a k výjavom, udalostiam pravdivým, patričné miesta historikov necitoval. Možné, že môj náhľad mylný, ale historické práce bez citátov dejepisných neľúbim.

No chvála pánu bohu, budete už mať stále divadlo v Mikuláši,[61] bo pevne verím, že zbierky teraz verejne zavedené kroz časopisy naše[62] uspokojujúcim výsledkom korunované budú. Verte mi, ak sa to uskutoční, bude to mať pre celý národ následky nesmierne. Len aby intrigy zemianstva krásnu spoločnosť Vašu nerozprášili, lebo ak tí vštepia do nej semeno osoblivosti a nesvornosti, ani „stálosť“ divadla krásnemu podujatiu tomu nepomôže. Concordia parvae res crescunt,[63] vraví latinák — a pravdu má. — Ak mi pán boh pomôže do Skalice, ešte potom voľačo „einleitujem“,[64] čo by pre ľud obecný veľmi dobré bolo. Pošuškám Vám plán môj. Dám kroz príležitostných básnikov našich nabásniť povesti k budeniu povedomia národného. Potom to dám na jednu kartičku vytlačiť. Dám namaľovať veľký obraz olejovými farbami ako ilustráciu tej povesti, kúpim verklík, nájdem jedného obšitoša, čo s tým cestovať bude po Slovensku a predávať nielen tú povesť po 1 gr., ale i iné národné piesne „tištené toho roku v Skalici“. — No ako sa Vám táto idea ľúbi? Povedzte ju raz Bachátovi, ten, viem, že ma s uskutočnením jej ešte predbehne, lebo verše ľahko robí, maliara má v Mikuláši, no verklík by som, bohuprisám, ja sám poslal — len človeka nech zaopatrí.

Je to bieda s tými našimi žiaci. Čo je Slovák, denique[65] to sa dobre učí, čo je maďarón — nič nestojí. A vidíte, to je naša bieda, a to je Maďarov šťastie. Ja sa pánu bohu každý deň modlievam, aby len už i medzi Slovákmi zo pár študentov zlých bolo, a aby ich zo desať zo škôl vyhodili. Vidíte, štiavnickí profesori majú o Maďarov hroznú zásluhu. Petroviča vyhodili zo škôl, stal sa hercom, básnikom Petőfim.[66] Z takých povyhadzovaných študentov vzniklo r. 1813 prvé kočovné divadlo maďarské — a teraz už majú „nemzeti szinház Pesten“.[67] Keby mňa r. 1842 boli z modranskej školy vyhodili[68] — už by sme dosiaľ od dvadsiatych rokov boli mali kočovné divadlo a ja bych bol „regisseur, souffleur, garderobier, direkteur“[69] a čertviečo. Takto ale nevyhadzovali nás — preto nemáme nič. Škoda, že ja syna nemám, sám bych ho odvádzal od Donáta[70] a gramatiky, aby ho len vyhodili zo školy — a nedal bych ho učiť nijakému remeslu, aby iným nemohol byť, len takým hercom, akých Maďari už na stá majú. Divný to ozaj úkaz v živote našom. Maďarské divadlo založili vyhádzaní zo škôl tuláci, kočovníci, bludári — slovenské zakladajú majetní mešťania, kupci, roľníci, učitelia. Tam najsamprv vystupovali prešibané markotánky plukov husárskych (toto je fakt z r. 1813) — u nás krásne nevinné panny — s dušou, mysľou čistou, ani len neodýchnutou dusivými parami novomódnej civilizácie — a čo najviac, panny duchaplné, za národ svoj láskou vrelou najúprimnejšie zahorevšie! — Hahaha, a tí osli trúbia v Hirnökoch[71] a Naplóvoch,[72] že Slovák nemá budúcnosti v Uhorsku. Dobre! Keď ju nebude mať v Uhorsku, bude ju mať v Slovensku. — Horký nemá! Kde sú takéto základy života národného, tam je úpadok budovy nemožný. Tí, čo počali, počali s neverou, s nemravom, s hriechom — oni upadnúť musia. Naše stĺpy sú viera, mravnosť, cnosť, a tie istotne stoletiam odolajú. Tamtie, to je pravda, chytrý vývin zapríčiňujú, ale i rýchly pád. Z týchto sa pomaly kľuje život, ale „sicher und fest“.[73] — — — Pozdravy úprimné pánom rodičom, pánu Hudcovi atď. A teraz už zbohom, milá priateľka moja. Navštívte ma čo skorej veľacteným listom Vaším, žite šťastlivá, buďte dobrej mysle, veselá ako rybka vo vode, žite zbohom. — Zostávam Váš úprimný a

Vám srdečne oddaný priateľ
Vilém
5. 4. 1862

Dodatok. Priam keď som list na Vás adresovaný už pečatiť chcel, prišli pán Amtsdiener[74] z Pešti, „aby som zaraz tašiel k polícii“, no, reku už zas bieda. Nechal som teda list tak a bežal som do Pešti v záležitosti deviateho čísla. Rozumie sa, že už zase konfiškácia. No ale, keď som všetko popremieňal, povynechával, čo sa nepáčilo, napokon neskoro večer mi ho prepustili. Včera, t. j. v nedeľu, som teda mal robotu s expedíciou, a tak už až dnes, t. j. siedmeho včasráno v pondelok, list môj zavieram s tou prosbou, aby ste Vy, ľúba sestrička moja, Váš čo skorej otvorili, aby som potom zas ja mohol písať, lebo, verte mi, rád si takto pobesedujem, ačpráve vôbec — listy nerád píšem. Mnohí aj aprehendujú, že ani na jeden list neodpovedám, ba často ani len vo verejnej listárni. Listy medzitým len preto nerád píšem, bo veľmi často, opustiac vytknutý listu cieľ, bohviečo všeličo popíšem. Dám sa zachvátiť citom, a to nie je dobre, lebo čo je písané, písané zostane, a preto by človek mal vždy obozretne písať, bo nevie človek, do akých rúk list prísť môže. Pri Vás ale mi tejto bázne a obozretnosti netreba, bo veď celý dom Váš rodičovský je — v jadre — história národa môjho. — — Láska k rodu, boj, utrpenie, to je — — — eh, preč myšlienky! Nezakončime nimi besiedku našu… My tu utešené počasie máme, teplo je ako v júni. Roľníci si dáždik žiadajú. Zábavníky letné sú už všetky otvorené. Veselo je tu, ale veselo, že to strach a hrôza! — No tak, teraz som veselo zakončil. Teda zbohom ešte raz,

Váš srdečný ctiteľ
Vilém
7. 4. 1862



[40] List č. 3.

(Archív mesta Bratislavy, inventárne číslo 944/11 — III, zv. 5.)

[41] Daniel Bachát (1840 — 1906) — v tom čase farár v Pribyline

[42] na dovalovskej herni — na javisku v Dovalove, dedine pri Lipt. Mikuláši

[43] „Was ihr euch, Gelehrte, für Geld nicht erwerbt — das hab ich von meiner Frau Mutter geerbt“ (nem.) — Čo sa vám, vysokoučení, nepodarilo získať peniazmi, to sa mne podarilo získať dedičstvom po mojej pani matke.

[44] „er muss von lauter Glück und Wonne übermutig werden“ (nem.) — od samého šťastia a slasti musí byť samopašný

[45] Gusto Zechenter — (1824 — 1908) známy slovenský humorista a spisovateľ, prispieval do Černokňažníka

[46] Daniel Lichard — (1812 — 1882) redaktor a vydavateľ viacerých hospodárskych a osvetových časopisov, známy publicista, novinár a organizátor

[47] Adolf Peter Záturecký — (1837 — 1904) učiteľ v Brezne, začal prispievať do Černokňažníka (I, 1861), potom však prešiel na články pedagogické a osvetovovýchovné

[48] Štefan Pinka — pseudonym G. K. Zechentera-Laskomerského a postava jeho humoresiek, tzv. „pinkiád“ v Černokňažníku

[49] pre ôsme číslo — ide o ôsme číslo časopisu Černokňažník 1862

[50] inkriminovaná báseň — nie je známa

[51] gróf Zay — Karol Zay (1797 — 1871) so sídlom v Uhrovci. R. 1840 stal sa generálnym inšpektorom ev. cirkvi v Uhorsku. Ako stúpenec unistických snáh bol v službách maďarizácie.

[52] „nem kell nekünk se mivelődés, se vallás, se szabadság nemzetiség nélkul“ (maď.) — netreba nám osveta, ani náboženstvo, ani sloboda bez národnosti

[53] šitizmus — odroda islamu

[54] um jeden Preis (nem.) — za každú cenu

[55] v čísle ôsmom — Černokňažníku, č. 8, na str. 64 je obrázok Ilustrácie klasikov latinských, pod ktorým nie je spomínaná báseň. Na zásah cenzúry reaguje v tomto čísle epizódkou Ruská cenzúra.

[56] Filip Machold — majiteľ kníhtlačiarne v Banskej Bystrici v r. 1838 — 1864

[57] Samuel Šípka — (1827 — 1917) levočský štúrovec, stoličný prísažný, účastník tatrínskych zasadaní, slovenský dobrovoľník r. 1848 — 49, účastník memorandovej delegácie do Viedne r. 1861, spoluzakladateľ KÚS, okresný notár a účtovník martinskej sporiteľne.

[58] Škarniclovci — zakladatelia skalickej tlačiarne. V matičnom období spravovali tlačiareň Jozef a František, synovia F. X. Škarnicla. (Porov. J. Špetko: Dejiny Škarniclovcov, Martin 1958.)

[59] r. č. — rakúskeho čísla, vtedajšej štátnej meny

[60] Gottšalk — „dejepisná pověst z XI. století“, vyšla v Prahe tlačou A. Renna 1861

[61] stále divadlo v Mikuláši — V Mikuláši hrávali „slovenské“ divadelné hry ešte r. 1837 za podpory G. Fejérpatakyho-Belopotockého. No až po r. 1850 za účinkovania učiteľa J. D. Makovického, ktorý divadelné hry prekladal a upravoval, hrávalo sa intenzívnejšie v drevenej škole za kostolom. Už r. 1860 podali návrh na založenie divadelného spolku, ktorý sa realizoval 4. augusta 1861 pod názvom Spolok správy divadelnej v Lipt. Sv. Mikuláši. Potom sa spolok premenoval na Slovenskú besedu, ktorej stanovy r. 1862 schválila námestná rada v Budíne. (Porov. R. Uram-Podtatranský: Kronika slovenského ochotníckeho divadla… Mikuláš 1909.)

[62] zbierky teraz verejne zavedené kroz časopisy naše — v časopise Sokol začali uverejňovať zbierky na Slovenské divadlo v Mikuláši r. 1862, od č. 3, 4, 8 atď.

[63] Concordia parvae res crescunt (lat.) — Svornosťou aj malé veci rastú.

[64] „einleitujem“ (z nem.) — vykonám

[65] denique (lat.) — skrátka, jedným slovom, konečne

[66] Sándor Petőfi (1823 — 1849) — najväčší maďarský básnik, revolucionár, po matke pôvodom zo Slovenska, študoval spolu s A. Sládkovičom v Štiavnici

[67] „nemzeti szinház Pesten“ (maď.) — peštianske národné divadlo, ktoré začalo sa stavať z podobných zbierok ako v Mikuláši ešte r. 1836

[68] keby mňa… boli z modranskej školy vyhodili — V. Pauliny r. 1842 navštevoval lýceum v Modre, kde bol riaditeľom Karol Štúr, starší brat Ľudovítov.

[69] „regisseur, souffleur, garderobier, dirrekteur“ (franc.) — režisér, šepkár, šatnár, riaditeľ

[70] od Donáta — elementárneho základného vyučovania; prenesené podľa Aelia Donata, rímskeho gramatikára z polovice 4. stor. Na slovenských latinských školách ev. používali v minulom stor. Rheniovu gramatiku Donatus latino-bohemicus.

[71] Hirnök — maďarský politický časopis, ktorý vychádzal v r. 1837 — 40

[72] Pesti Napló — maďarský časopis založený F. Császárom a Z. Keményom r. 1855

[73] „sicher und fest“ (nem.) — istotne a pevne

[74] prišli pán Amtsdiener (nem.) — posol, sluha. V. Pauliny býval v Budíne na Parádnom rínku, č. 195.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.