ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[40]

Blahorodá slečna, drahá priateľka!

Váš mne milý posledný list ste s tou žiadosťou zakončiť ráčili, aby som Vás čím skorej dlhým listom z Vašich neveselých myšlienok vytrhol. List teda ide. Či dlhý bude, neviem, bo som práve teraz trochu priveľmi zaneprázdnený, a už som ho naďalej odkladať nechcel, bo som sa bál, že by ste mi dlhé mlčanie moje zazlievali, a potom štvrté číslo môjho Sokola vysokováženým dopisom Vaším nepoctili. Či ale list tento tej tretej požiadavke zodpovie, t. j. či Vás, milá sestra moja, z Vašich trápnych myšlienok vytrhne, to tým menej sľúbiť môžem, lebo i mne nejde teraz zase akosi do smiechu, iba ak nie do takého, aký Bachát^[41] na dovalovskej herni^[42] v ktorejsi deklamovanke produkoval. Kto nemá humoru od prírody, ako napríklad i ja, o kom neplatí to nemecké „Was ihr euch Gelehrte für Geld nicht erwerbt — das hab ich von meiner Frau Mutter geerbt“,^[43] tomu sa musí veľmi, ale veľmi dobre vodiť, t. j. „er muss von lauter Glück und Wonne übermütig werden“,^[44] aby dač’ smiešneho povedal. No a že my Slováci teraz do tejto kategórie nepatríme — to viete. Humor náš preto len zväčša silený a lichý. Toho najlepší dôvod Vám každé číslo Černokňažníka podá. U nás je najlepší humorista Gusto Zechenter^[45] a Daniel Lichard,^[46] tento ale už nepíše v duchu tomto. Aj náš Záturecký^[47] má znamenité nápady, škoda, že viac nepíše.

Ja som bol zase v hroznej patálii, ako ten Štefan Pinka,^[48] pre ôsme číslo.^[49] Posielam Vám inkriminovanú báseň.^[50] Motto mi k nej dali grófa Zayho^[51] slová: „Nem kell nekünk se mivelődés, se vallás, se szabadság nemzetiség nélkül“,^[52] t. j. Maďária trebárs aj s mohamedanizmom alebo šitizmom,^[53] ale len Maďária — um jeden Preis.^[54] — Veľmi mi ľúto bolo, že mi báseň túto, nie síce zvláštnu, ale verný obraz Uhorska r. 1861 o slobodomyseľnosti maďarskej, tak nemilosrdne skántrili. No čert po nich — dal som ju sedem ráz predsa odtlačiť a poslal som ju do hlavných miest Slovenska: Bystrica, Martin, Mikuláš, Trenčín, Nitra, Skalica, Tisovec, lebo obraz ten v čísle ôsmom^[55] odtlačený bez podpisu a básne naskrze žiadneho zmyslu nemá.

Neviem, či ste počuli, a či som Vám to už písal, chcel som do Bystrice ísť bývať, a síce tamojšiu tlačiareň kúpiť. Ale Machold^[56] má tuším filipa a nechce ju predať. Bystrická tlačiareň veľkú má budúcnosť. Potom mi Šípka^[57] hovoril, že mesto Martin si vykoná koncesiu na tlačiareň a že ju potom na mňa prenesú. No ale to by mi bolo dlho čakať, lebo už sa len do akéhosi kšeftu pustiť musím. — Takto v neistote žiť je síce poeticky, ale — pustil som sa teda do handlu so Škarniclom^[58] o tlačiareň skalickú — avšak musí to byť vzorná Škarnicla — lebo, povážte si len, 10.000 r. č.^[59] pýta. No polovicu som mu už sľúbil — on ani počuť nechce. Avšak čo aj tú tlačiareň nekúpim, predsa, ak bude možné, na Jakuba b. r. do Skalice chcem ísť bývať. Necítim sa v Budíne doma — a potom, zhrozili by ste sa, čo tu ten „vezdejší“ koštuje. Len od bydla 500 f. r. č. platím, kuchárka 98 f., izebná, slúžka, sluha atď. atď. Verte mi, šediviem až strach. Títo Nemci tu človeka hrozne cicať vedia. No ale im prejdem cez rozum — pôjdem do Skalice a slovenské peniaze na Slovensku potrovím, ba ešte i maďarské.

Čítali ste Hurbanovho Gottšalka?^[60] Je to pekné čítanie — škoda, že človek v ňom rozoznať nevie dejepis od povesti a povesť od básne, t. j. škoda, že Hurban k dátkam historickým a k výjavom, udalostiam pravdivým, patričné miesta historikov necitoval. Možné, že môj náhľad mylný, ale historické práce bez citátov dejepisných neľúbim.

No chvála pánu bohu, budete už mať stále divadlo v Mikuláši,^[61] bo pevne verím, že zbierky teraz verejne zavedené kroz časopisy naše^[62] uspokojujúcim výsledkom korunované budú. Verte mi, ak sa to uskutoční, bude to mať pre celý národ následky nesmierne. Len aby intrigy zemianstva krásnu spoločnosť Vašu nerozprášili, lebo ak tí vštepia do nej semeno osoblivosti a nesvornosti, ani „stálosť“ divadla krásnemu podujatiu tomu nepomôže. Concordia parvae res crescunt,^[63] vraví latinák — a pravdu má. — Ak mi pán boh pomôže do Skalice, ešte potom voľačo „einleitujem“,^[64] čo by pre ľud obecný veľmi dobré bolo. Pošuškám Vám plán môj. Dám kroz príležitostných básnikov našich nabásniť povesti k budeniu povedomia národného. Potom to dám na jednu kartičku vytlačiť. Dám namaľovať veľký obraz olejovými farbami ako ilustráciu tej povesti, kúpim verklík, nájdem jedného obšitoša, čo s tým cestovať bude po Slovensku a predávať nielen tú povesť po 1 gr., ale i iné národné piesne „tištené toho roku v Skalici“. — No ako sa Vám táto idea ľúbi? Povedzte ju raz Bachátovi, ten, viem, že ma s uskutočnením jej ešte predbehne, lebo verše ľahko robí, maliara má v Mikuláši, no verklík by som, bohuprisám, ja sám poslal — len človeka nech zaopatrí.

Je to bieda s tými našimi žiaci. Čo je Slovák, denique^[65] to sa dobre učí, čo je maďarón — nič nestojí. A vidíte, to je naša bieda, a to je Maďarov šťastie. Ja sa pánu bohu každý deň modlievam, aby len už i medzi Slovákmi zo pár študentov zlých bolo, a aby ich zo desať zo škôl vyhodili. Vidíte, štiavnickí profesori majú o Maďarov hroznú zásluhu. Petroviča vyhodili zo škôl, stal sa hercom, básnikom Petőfim.^[66] Z takých povyhadzovaných študentov vzniklo r. 1813 prvé kočovné divadlo maďarské — a teraz už majú „nemzeti szinház Pesten“.^[67] Keby mňa r. 1842 boli z modranskej školy vyhodili^[68] — už by sme dosiaľ od dvadsiatych rokov boli mali kočovné divadlo a ja bych bol „regisseur, souffleur, garderobier, direkteur“^[69] a čertviečo. Takto ale nevyhadzovali nás — preto nemáme nič. Škoda, že ja syna nemám, sám bych ho odvádzal od Donáta^[70] a gramatiky, aby ho len vyhodili zo školy — a nedal bych ho učiť nijakému remeslu, aby iným nemohol byť, len takým hercom, akých Maďari už na stá majú. Divný to ozaj úkaz v živote našom. Maďarské divadlo založili vyhádzaní zo škôl tuláci, kočovníci, bludári — slovenské zakladajú majetní mešťania, kupci, roľníci, učitelia. Tam najsamprv vystupovali prešibané markotánky plukov husárskych (toto je fakt z r. 1813) — u nás krásne nevinné panny — s dušou, mysľou čistou, ani len neodýchnutou dusivými parami novomódnej civilizácie — a čo najviac, panny duchaplné, za národ svoj láskou vrelou najúprimnejšie zahorevšie! — Hahaha, a tí osli trúbia v Hirnökoch^[71] a Naplóvoch,^[72] že Slovák nemá budúcnosti v Uhorsku. Dobre! Keď ju nebude mať v Uhorsku, bude ju mať v Slovensku. — Horký nemá! Kde sú takéto základy života národného, tam je úpadok budovy nemožný. Tí, čo počali, počali s neverou, s nemravom, s hriechom — oni upadnúť musia. Naše stĺpy sú viera, mravnosť, cnosť, a tie istotne stoletiam odolajú. Tamtie, to je pravda, chytrý vývin zapríčiňujú, ale i rýchly pád. Z týchto sa pomaly kľuje život, ale „sicher und fest“.^[73] — — — Pozdravy úprimné pánom rodičom, pánu Hudcovi atď. A teraz už zbohom, milá priateľka moja. Navštívte ma čo skorej veľacteným listom Vaším, žite šťastlivá, buďte dobrej mysle, veselá ako rybka vo vode, žite zbohom. — Zostávam Váš úprimný a

Dodatok. Priam keď som list na Vás adresovaný už pečatiť chcel, prišli pán Amtsdiener^[74] z Pešti, „aby som zaraz tašiel k polícii“, no, reku už zas bieda. Nechal som teda list tak a bežal som do Pešti v záležitosti deviateho čísla. Rozumie sa, že už zase konfiškácia. No ale, keď som všetko popremieňal, povynechával, čo sa nepáčilo, napokon neskoro večer mi ho prepustili. Včera, t. j. v nedeľu, som teda mal robotu s expedíciou, a tak už až dnes, t. j. siedmeho včasráno v pondelok, list môj zavieram s tou prosbou, aby ste Vy, ľúba sestrička moja, Váš čo skorej otvorili, aby som potom zas ja mohol písať, lebo, verte mi, rád si takto pobesedujem, ačpráve vôbec — listy nerád píšem. Mnohí aj aprehendujú, že ani na jeden list neodpovedám, ba často ani len vo verejnej listárni. Listy medzitým len preto nerád píšem, bo veľmi často, opustiac vytknutý listu cieľ, bohviečo všeličo popíšem. Dám sa zachvátiť citom, a to nie je dobre, lebo čo je písané, písané zostane, a preto by človek mal vždy obozretne písať, bo nevie človek, do akých rúk list prísť môže. Pri Vás ale mi tejto bázne a obozretnosti netreba, bo veď celý dom Váš rodičovský je — v jadre — história národa môjho. — — Láska k rodu, boj, utrpenie, to je — — — eh, preč myšlienky! Nezakončime nimi besiedku našu… My tu utešené počasie máme, teplo je ako v júni. Roľníci si dáždik žiadajú. Zábavníky letné sú už všetky otvorené. Veselo je tu, ale veselo, že to strach a hrôza! — No tak, teraz som veselo zakončil. Teda zbohom ešte raz,