ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[368]

Drahá priateľka moja!

Ešte mi je plná duša pôžitkov a ňadrá prekypujú radocitmi v prvom zhromaždení Matice^[369] zrodenými, a čo ako zúria a búria teraz už neprajníci naši po maďarských novinách, že aké to bolo malicherné, biedne, žobrácke: ja neposlúcham kuvičie hlasy ich, bo sám videl som prvý zárodok slávy našej, videl som semä budúcnosti Slovenska a zažil celé svety, no dosiaľ ani netušené svety radostí a blaženstva. Pravda síce, že celé to zhromaždenie iba veľmi krátko trvalo a brat s bratom sotva pár okamihov v srdečnom objeme stráviť mohol; no uspokojuje to človeka, že okamih ten zahrňuje v sebe celé týždne a roky myslenia, cítenia a dumania nášho, a krátke jeho pôžitky že vyrovnajú sa mesiace dlhým radostiam, ktoré odlúčení jeden od druhého zažívame. Že každému, kto v Martine bol, ťažko padlo lúčenie sa od bratov rodných a tých blažených okamihov slávy národnej, si myslieť môžem, a zavieram sám zo seba; skutočne bolo mi, keď som z Turca išiel, akobych vraj blahobytu zemského zanechával; — avšak kojila ma nádej, že o rok zase bude zhromaždenie, a že opäť zhľadá sa brat s bratom milovaným, ačpráve neverím, že vyrovná sa druhé naše zhromaždenie prvému a že 4. augusta viacej nebude. No, ako bude — tak bude, pamiatku naň nič viac nevymaže z ňadier našich. Aký milý bol ten biskup!^[370] A ten Francisci!! Na moj pravdu, do zjedenia! A to nadšenie ľudu, to vlnobitie citov radosti a blaha! Nie — to viac, tuším, už nezažijeme. Ľutujem rodákov tých, ktorí neboli svedkami dňa toho utešeného.

Z Turca nás vtedy išlo dvanásť vozov.^[371] V Žiline sme sa všetci zišli. Profesor Mráz^[372] s jeho sborom spieval kvartety, bolo nás na hostinci vyše šesťdesiat. Aj Turzo^[373] tam bol. Neviem, mňa ani spev ten nepripútal k izbe a ich spoločnosti. Tašli sme s Turzom prechodiť sa po tmavej noci, ktorej temno blížiaca sa búrka ožarovala. A skutočne, o polnoci prikvačila nás taká búrka, akej som dávno nevidel, neslýchal. Mesto Žilina osvietené bolo bleskami nebies, a my s Turzom pripomínali sme si krásne okamihy dňa predošlého. Spoločnosť bola na hostinci veľmi veselá; tu napadne Trokanovi^[374] povedať jeden toast, ktorý celú spoločnosť skonfundoval, takže hneď po ňom rozišlo sa všetko a namrzené tašlo spať. Druhý deň (štvrtok) dorazili sme do Trenčína. U Hviezdy sme boli a prišli ta aj „naši ľudia“ daktorí, pretože už tma bolo, a tak nebolo čo báť sa kompromisie dákej. No bolo to mydlenie náležité. Tretí deň prišli sme na Turú k Royovi.^[375] Tu už všetko bolo tak utantušené dlhou púťou, že každý túžil za pokojom lôžka. Zabudol som spomenúť, že nás na raniny čakal Borik^[376] v Beckove a srdečne uhostil. Obed bol v Novom Meste na hostinci.

Na druhý deň (v sobotu) dorazili sme na obed na Turú Lúku a večer domov. Moja žena je ešte vždy v kúpeli. Tuším som Vám bol spomenul, že som mal deti chorľavé; no chvalabohu, kúpeľ ten im veľmi osoží a výsypok škrofulózny,^[377] ktorý sem z Budína privliekli, už celkom utratili. Smrdácka voda je znamenitá; zvlášť na reumu a lámanie údov veľmi blahočinne pôsobí. Škoda len, že je to kúpeľ veľmi zapustený.

Nuž a ako dostali ste sa Vy, drahá priateľka, domov. Viem, že i rodoľubnej duši Vašej nezapomenuteľný bude štvrtý august. Bože, daj, aby dožili sme ešte viac takých dňov krásnych a blažených.

Včera som chcel ísť do Viedne, ale práce toľko mám, až strach, a chuti k robote žiadnej. Už dva razy prestrel som komediantsky koberec môj pred seba, t. j. hárok papieru, abych napísal budúce číslo Černokňažníka, ale mi to nijak nechce ísť, to silené bukfencovanie, váľanie dubov a lámanie kolies duchovných, zdá sa mi, že vyrástol som už z toho. Do budúceho Sokola mal prísť Hodža,^[378] ale Zoch, ktorý sľúbil mi životopis, neposiela mi ho. Už ak ho aj dostanem, teraz len v októbrovom čísle vyjsť môže, bo v septembrovom katolík byť musí.^[379] V terajšom čísle bude podobizeň Seberiniho^[380] Janka. Prosím Vás, aspoň to mi Vy, drahá priateľka moja, zdeľte, kedy a kde narodil sa pán otec Váš a pani matka Vaša, ako i rok a deň narodenia všetkých detí ich.

Moja žena posiela Vám svoju podobizeň, nepodarenú síce, bo je veľmi čierna, a ona je belavá.

Neviem, kto nám bude teraz už Vedomosti^[381] redigovať?

S Jankom Seberinim som vravel. Čo možné, urobí.

Kedyže ma už potešíte listom Vaším? Bojím sa, že dlho naň čakať musím, ak sa zásady „zub za zub“ držať budete. Veru túžim za riadkami milej ruky Vašej a túžim za zprávami o Vás. Či Vás reku tento list môj vo väzení nenájde? A čo by aj tak bolo, viem, že ono nezroní ducha Vášho, ale utúži a povýši ho ešte lepšie. A preto netrýzni mi dušu žiadna obava, bo znám neobyčajného ducha, nezdolnú dušu Vašu.

A teraz už zbohom, drahá, milá priateľka moja. Majte sa dobre — pozdravujte všetkých, ktorým vítané a milé bude pozdravenie odo mňa, nadovšetko ale Vašich drahých pánov rodičov, slečnu Ľudmilu,^[382] Cyrila a Hudca. Zbohom!!!

Zostávam Váš srdečný ctiteľ a priateľ