Zlatý fond > Diela > Listy Maríne Hodžovej


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Listy Maríne Hodžovej

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Ivana Guzyová, Ivana Gondorová, Andrea Cabániková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Jana Semaková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov


 

30

[491]

Veľactená drahá priateľka!

Veru dávno tomu, čo nepozhováral som sa s Vami, a preto tým chtivejšie teraz siaham za perom, aby prihlásil som sa k Vám, mojej dôvernej priateľke, prítomnými riadkami.

Na predposledný list Váš som preto neodpovedal, bo neznal som, ako dlho pobavíte sa v Smoleniciach. Potom zase som nepísal, bo pevne veril som, že zídeme sa osobne v Martine.[492] No ináč stalo sa. Chcel som ta i so ženou prísť, ale žena mi ochorela a tak potom som i ja sám doma zostal. Že sa tak stalo — úprimne zoznám — napokon nedbal som, bo viete, že materializmus svetom vládne, a mne by martinská cesta najmenej sto zlatých bola z vačku vytrhla, bo cestovanie s paniami je vždy nákladné. Z druhej čiastky ale zase banoval som, že som nemohol byť očitým a ušatým svedkom slávností našich národných. A hlavne ľutoval som, že som výhry moje osobne prevziať nemohol z rúk milej mi priateľky, s ktorou bych si zase tak v priateľskej láske a dôvere bol pobesedoval[493] o tých našich nerestiach, žiaľoch, radostiach a plačoch všelijakých, ako sme si to pár ráz vo Viedni pobesedovali. Item, stalo sa — matičné zhromaždenie bolo, a my sa nevideli. Podajme si teda v duchu a v pravde ruky a pobesedujme si listovne jeden s druhým. Papier je trpezlivý a mlčanlivý: pozhovárajme sa.

Bič boží Atilov plieska zase nad nami, no neverím, že by švihy jeho stálosti mali a uškodiť mohli veci našej. Ja som nikdy nemal viac dôvery v blízku skvelejšiu, lepšiu budúcnosť ako práve teraz. Ba čo viac, teším sa tým švihom a plieskaniu toho čapora[494] maďarského a želám si, aby čo najviac plieskal a švihal, a sproboval dajakú par force drezúru s nami. Žiadam si, aby pohnali do Pešti Sedmohradčanov[495] i Chorvátov, aby odobrali i nám všetky doterajšie výdobytky, bo viem, že to krátko s úžerníckymi úrokmi všetko navrátia. A čím viac nás biť budú, tým lepšie zosilnieme a sa utužíme. Bo veď sme sa i tak už veľmi opustili, lebo sa nám kus lepšie počalo viesť. Dôkazom toho je váš Liptov. Odkedy ste slovenského župana mali, nedávali ste znaky života — aspoň málokedy. Divadiel málo bolo, plesov žiadnych — šiesty jún tiež akosi slabo odznel atď. Ja som z celého Liptova toho roku mal v prvom polroku len dvadsaťdva a teraz už ani polovicu predplatiteľov. Ľahostajnosť, indolentnosť všeobecná. Ani jeden časopis slovenský to ani mak nepocítil, že by v Liptove bol župan slovenský, čoho vinu jedine tej náture slovenskej pripisujem, že keď sa mu lepšie vodiť počína, opúšťa sa. Lebo že Francisci odporúčal podporovanie literatúry a budil ducha národného, kde mohol, to verím. A hľa — bez výsledku. A preto vítaný mi je tento nový dvojspletaný bič dualistov,[496] lebo ten nás zase vzkriesi a preberie nám driemoty naše. — Ináč robia Maďari, trebárs sa im aj dobre vedie. Tí sú vždy činní, a ako činní! Teraz ešte ani nevie sa, kedy bude snem a už — ako hodnoverne počujem — majú zozbieraných šesťstotisíc forintov k zakupovaniu nemaďarských voličov. A ja veľmi obávam sa, že Slováci ani jedného zástupcu na sneme mať nebudú. Ja mám mnohé[497] fázy za mňa na Myjave, no maďaróni už vidiac, že snáď neprerazia so svojimi, účinkujú za istého Boora, polovičatého Slováka, ktorý Vám, myslím, už aj z Vedomostí známy bude. V Skalici vystúpi Radlinský, v Senici Kučiny, v Novom Meste Sasinek, v Stupave Mudroň atď., ale veru sotva ktorý prerazí.[498] Sotva prerazí pri obyčajnom behu vecí, a čo ešte, keď maďaróni s takými sumami účinkovať počnú, tak ako r. 1861 na Chorvátov a časopisectvo účinkovali.

A čo u Vás v Liptove? Odtiaľ som nebárs dobré zprávy dostal dosiaľ. Počujem, že tam akéhosi Kajucha[499] zvoliť chcú, o ktorom slovenský svet ani litierky nevie. Takých ľudí len renegáti a oplani narádzať môžu za vyslancov ľudu slovenského. Aspoň našinci nech nedajú sa očankať, a takýchto niktov slovenských nech nevyhlasujú za národných kandidátov. A čo ako malá strana bude, nech zorganizuje sa strana národná s opozíciou trebárs proti komu, nech len bude i kandidát taký, čo osvojí si program národný v „Národe“[500] uverejnený. Kto ten program nepodpíše, nie je Slovákom, a ak sa vydáva za Slováka, teda len svet klame. Prosím Vás, účinkujte vo smere tomto. Naši kandidáti v Nitre a Trenčíne všetci s týmto programom vystúpia. Už či prerazia, či nie, to je jedno. Ak neprerazia s týmto, neprerazia ani tak, čo by hneď trebárs független magyar minisztérium[501] pýtali. Program tento tu so vzájomným uzrozumením vypracovaný moc kriku narobil vo Viedni. Majláth[502] vraj veľmi povážlivo hlavou krútil, keď ho čítal, a riekol: „Es scheint, dass die Leute nicht so leicht abzutakeln sind, wie ich es meinte.“[503] Francisciho záležitosti program tento veľmi dobré služby vykonal. Keby toho nie, boli by sa nepýtali tak ako Koresku[504] a poslali kurzweg[505] preč. Takto ho vyzvali, aby sám odstúpil. Bože daj, aby to neučinil, aby ich prinútil k tomu, žeby ho sami poslali preč.

Lež dosť o týchto veciach.

Teda Vy, drahá, milá priateľka moja, do Dettelsau sa strojíte.[506] No pán boh uskutoční túžby Vaše! A daj, aby Vám ich uskutočnenie k radosti a blahu poslúžilo. A kedyže sa ta strojíte? Kebych vedel kedy, prišiel bych sa od Vás odobrať do Viedne, keď na ceste budete, ak bych práve vtedy odísť mohol z domu. — Či to snáď až dakedy na jar byť má?

Ja sa s Hurbanom teraz často schádzam. Zajtra (siedmeho) zase ta idem, budeme mať spoveď ôsmeho, ku ktorej všetci farári prídu. Myslím, že dobre zabavíme sa. Obradujte ma[507] čo skorej zase milým listom Vaším. Srdečne pozdravujem všetkých domácich a Vám bratskú podávajúc ruku, som a budem vždy

Váš úprimný priateľ a ctiteľ

Viliam
V Skalici 6. 9. 1865

[Na okraji str. 1:]

Výhry šťastlivo dorazili. Blahodarím.

[Na str. 2:]

Grajchman sa už snáď oženil, že básniť celkom prestal? — A o Janovi Kráľovi čo počuť?

[Na str. 3:]

A čo Kutlík robí?[508] Kam sa strojí ísť po pekných dňoch aranjuézskych?[509]

[Na str. 4:]

Milosťpani matke ruky ľúbam; Ľudmilke a Vám tiež, ak si dáte, ak nedáte — — — od mojej pozdravenie. Pani Franciscička ako cíti sa v Liptove? To sa moja žena pýta.



[491] List č. 30.

(Archív mesta Bratislavy, inventárne číslo 944/32 — III, zv. 6.)

[492] v Martine — na matičnom zhromaždení 4. augusta

[493] pár ráz vo Viedni pobesedovali — Marína Hodžová do Viedne chodievala za bratom Cyrilom, ktorý tam študoval

[494] čapor (maď.) — pastiersky bič s krátkou rukoväťou

[495] Sedmohradčanov — v rukopise 7-hradčanov

[496] bič dualistov — počiatok dualizmu v rakúsko-uhorskom štáte sa datuje už od r. 1848, keď uhorskými zákonnými článkami č. 3 — 7 sa opäť uznala ústava koruny svätoštefanskej a keď pre ostatné krajiny bola vydaná ústava 25. marca 1848. Hlavným predstaviteľom dualistickej politiky bol F. Deák, no už aj Októbrový diplom 1860 prinášal určité vyrovnanie. Politiku dualizmu podporovali aj stolice, ktoré boli v rukách statkárskej aristokracie. Zvolanie uhorského snemu r. 1865 vytvorilo ďalšie podmienky pre vyrovnanie, ktoré urýchlila prusko-rakúska vojna. Vyrovnanie sa uskutočnilo r. 1867. Pauliny naráža práve na prípravy vyrovnania v Pešti.

[497] ja mám mnohé… — v rukopise ďalej nečitateľné

[498] ale sotva ktorý prerazí — Za situácie vyrovnávacích snáh vo Viedni a najmä v Pešti pristupovala slovenská strana k voľbám do Krajinského snemu r. 1865. Polofeudálny systém, politická nadvláda maďarskej aristokracie, prisluhovanie a korupcia ukazovali, že voľby budú neúspešné. Vo voľbách ako ablegát okrem spomenutých vystupoval i Michal Boor (1837 — 1891), farár v Bukovci, Skalici, redaktor Korouhvi na Sione.

[499] Jozef Kajuch — slúžny v Ružomberku

[500] „Národ“ — český politický denník. Vychádzal v Prahe. 1. číslo I. ročníka vyšlo 15. decembra 1863. Zodpovedným redaktorom bol Vilém Kienberger, potom Fr. Šimáček (Vojtěch Bělák).

[501] független magyar minisztérium (maď.) — nezávislé maďarské ministerstvo

[502] Anton Majláth (1801 — 1873) — maďarský politik, viedenský kancelár

[503] „Es scheint, dass die Leute nicht so leicht abzutakeln sind, wie ich es meinte.“ (nem.) — Zdá sa, že ludí nemožno tak lahko „ošmeknúť“, ako som predpokladal.

[504] Jozef Koreska — mešťanosta v Skalici, neskôr kráľovský komisár v Trenčíne

[505] kurzweg (nem.) — skrátka

[506] do Dettelsau sa strojíte — Marína Hodžová strávila v Neudettelsau skoro dva roky. Marína o prijatie do Dettelsau sa informovala aj u J. M. Hurbana, prostredníctvom ktorého sa chcela do ústavu dostať bezplatne. J. M. Hurban vykonával jej prijatie prostredníctvom profesora Webera. Svedčia o tom dva jeho listy (8. júna a 23. septembra 1865, Archív mesta Bratislavy, Hodžovská pozostalosť), v ktorých uvádza podrobnosti o ceste. Pobyt Maríny Hodžovej v Neudettelsau nesplnil jej očakávanie. Chcela tam získať skúsenosti v organizovaní národno-osvetovej a pedagogickej práci. „… Ak podarí sa úmysel s ústavom tým na Slovensku — bude dobre; ak pri okolnostiach našich nešťastných nebolo by možné, darmo je! Ja ale na každý pád sľubujem si mnoho od pobytu môjho v Neudettelsau. Úfam nadovšetko to, že bude pre šťastie moje duševné aj pre iných užitočné, nadovšetko, že nadobudnem tam si poklad duše i ducha, ktorý s božou pomocou budem môcť azda zosožiť zvlášte pre — a v národe našom drahom, už či to bude verejne či súkromne…“ ( Z listu Ľ. Kôrkovej 18. okt. 1865, Literárny archív Matice slovenskej). Ale už po siedmich mesiacoch konštatuje, že tu nepatrí, a neradí prísť do Neudettelsau ani Ľ. Kôrkovej ani žiadnej Slovenke: „… Necítim sa tu predsa v každom ohľade doma, to si myslieť môžeš. — Darmo je — ľudkovia títo sú dobrí, prívetiví — dobročinní, ale je to predsa všetko odmerané, chladné — nie sú to srdcia slovanské!… Okrem toho jesú otázky a punkty, v ktorých nemožno s dettelsauskými súhlasiť — a nikdy možno nebude žiadne slovenské! — lebo to je otázka národnosti, ktorý punkt práve aj mňa od Dettelsau delí a tvorí neprekročnú hranicu. Iným slovom, oni tam chcú kresťanstvo — ale o žiadnej národnosti ani vedieť ani počuť. Preto aj nám Slovákom nie tak veľmi prajne naklonené… Preto — zasa netreba komentáru — že nemôžeme a nechcem diakoniskou nemeckou dettelsauskou byť. — Ani žiadnej Slovenke nie je to možné… Keď my chceme, čo nám je najvýš potrebné, t. j. vychovávanie dcér slovenských v duchu kresťanstva, ale i národnom, tak musí sa to stať neodvisle od všetkých cudzích vplyvov, zaviazanosti a dozorstva, vlastnými našimi silami a zásadami… Teda ak by si chcela dettelsauskou diakoniskou ostať — o čom ale u Teba a u žiadnej Slovenky reči byť nesmie a nemôže, lebo my potrebujeme sily naše pre nás!“ (Z listu Ľ. Kôrkovej 10. mája 1866, Literárny archív Matice slovenskej, Martin). — V pedagogickej činnosti M. Hodžová pokračovala aj po návrate z Dettelsau až dovtedy, kým nemusela odísť za otcom do Tešína (31. okt. 1867). Dojímavo a tragicky znejú jej slová v liste priateľke Ľ. Kôrkovej do Martina o zanechaní pedagogickej práce, pre ktorú mala vlastný program a len pre materiálne nedostatky nemohla ho realizovať: „… Sestra drahá, nepotrebujem Ti povedať, ako bolestne mi to padne. Vyznať Ti musím, že v tomto všakovom vonkajšom i dnukajšom virvare… a už len z Tešína, z novej domoviny písať Ti… Duša moja drahá, ťažko, veľmi ťažko mi padá lúčenie odtiaľto — tým horšie, že musela som sa odlúčiť od školy mojej, na ktorú som tak celou dušou prilipnutá bola a kde vzdor všetkým nepriateľským pletichám vodilo sa mi po celý školský rok veľmi dobre, a ja docielila výsledok nad všetko očakávanie dobrý… Keby to u nás išlo s tým tak veľmi potrebným a predsa vari večne nemožným vychovávacím ústavom, aký vlastne pre budúcnosť dľa ducha i tela žiadala bych si. — Ale materiálne i morálne nám je to v našich okolnostiach nemožné! Večná škoda! Takto nemožným vidieť môjho života plán!“ (Z listu 26. okt. 1867, Literárny archív Matice slovenskej.)

[507] obradujte (rus.) — požehnajte

[508] A čo Kutlík — Vendelín Bohboj Kutlík, manžel Boženy Hodžovej, mladšej Maríninej sestry

[509] aranjuézske dni — stali sa príslovečnými prostredníctvom Schillerovho Dona Carlosa a označujú sa nimi zašlé časy. Aranjuez je mesto v Španielsku, známe svojím letohrádkom a poľovníckym sídlom španielskych kráľov. Narážka sa týka prvých manželských dní Boženy a Kutlíka.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.