Zlatý fond > Diela > Listy Maríne Hodžovej


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Listy Maríne Hodžovej

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Ivana Guzyová, Ivana Gondorová, Andrea Cabániková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Jana Semaková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov


 

24

[412]

Drahá, milá priateľka moja!

Veru práve dnes päť týždňov, čo som Váš milý list dostal a zaslúžil by som náležité vyškohlenie, že tak neskoro odpovedám. Avšak Vy ste dobrá duša, odpustíte mi spozdilosť moju, a potom, dobre viete, že ak nepíšem, musí to mať príčiny svoje. A veru mám Vám všeličo písať, takže neviem ani, kde začať. Žena mi nezdravá bola, i teraz leží; bol som s ňou vo Viedni na poradu, lekári jej luhačovické teplice[413] radili. Potom mi dcéra Elena[414] nebezpečne chorá bola, a teraz chorľaviem ja — na katarálnu zimnicu. No, ale to ešte nie je tak veľká bieda. Najväčšia bieda je to, že ma už penzionovali a že iba štyristo deväťdesiat zl. r. č. na rok povolili, z čoho, pravda, nebárs veselo spievať a nebárs vysoko skákať budem, ak len pán boh aspoň šesťsto — sedemsto predplatiteľov nepožehná. (Teraz ich je tristo tridsaťsedem.) Ostatne, ako boh dá, tak bude, a čo on činí: vše dobre jest. Ej, ale nie je všetko dobre, čo ľudia činia. Tu sa i tak nemám komu vyžalovať, majte teda aspoň Vy, drahá priateľka, trpezlivosť a vypočúvajte ma, aby dozvedeli ste sa, čo ma teraz jedno za druhým tak zamrzelo. Už v laňajšom 79. čísle Vedomostí obrazil Ferienčík všetkých slovenských redaktorov[415] vôbec, ale mňa nadovšetko, bo ja jediný bol som z redaktorov zatvorený. On v poznamenaní svojom vôbec všetky a zvlášť moje časopisy za také vyhlasuje, na ktorých nikomu nič nezáleží. Na urážku túto som mlčal, mysliac si, že u Ferienčíka fajnovosť a šetrnosť darmo hľadať budem, čo toho roku zase veľmi skvele dokázal. Snáď pamätáte sa, že ktokoľvek z našich mužov ešte dosiaľ dáky prípis vďačnosti dostal, Vedomosti ho vždy na prvej, druhej strane veľkými literami uverejnili; i to dobre znáte, čo redakcie do rubriky „Zaslané“ dávajú. Dáva sa tam to, čo redakciu ani za mak neinteresuje, na čom jej nič nezáleží, s čím nesúhlasí, i vôbec veci obojetné, abo zvady a nadávaniny rozdielnych strán. — Toho roku obec Chrenovec[416] poslala mne takýto prípis a duplikát prípisu toho Vedomostiam, čo veru dosť zle urobila. Môj milý Ferienčík uverejnil ten prípis medzi „zaslanými“ v č. 22.[417] Verte mi, je to hrozná sotíza.[418] Ja som zaraz písal Ferienčíkovi, načo to urobil, že to mohol radšej do koša hodiť alebo premeniť, ak s tým nesúhlasil. Odpovedal mi iba v listárni,[419] čísle 27. Teda som ani tých pár riadkov, ktoré by mi bol napísal, nie hoden. A už by som rád vedieť, čo by tak pán Ferienčík na to povedal, kebych ja v Sokole nasledujúce uverejnil:

Zaslané.[420]

Že p. t. pán Mikuláš Ferienčík, redaktor Pešťbudínskych vedomostí, je človek statočný, národovec horlivý atď. Dolupodpísaní týmto dosvedčujú, na Považí dňa 6. 4. 1864

Viacej považských Slovákov.

No a vidíte, to samé mi on vykonal a keď ho úctivým listom priateľským prosím, aby viac taktu mal vo veciach podobných, ani mi len neodpovie. A druhú sotízu mi vykonal Viktorin v Lipe[421] s jeho poznamenaním na str. 285. Tento výtečník zo školy Nemešányovskej ma tam fajnovým spôsobom upodozrieva, že som článok ten iba preto neuverejnil, že je Poliakom prajný a Rusom neprajný. Musíte totižto znať, že som ja počiatok článku toho uverejnil, keď som pokračovanie ešte v ruke nemal, a keď som ho dostal, videl som, že ono nielen do politiky (zo Sokola dľa programu vytvorenej) zasahuje, ale že bych i Palárikovi na nájazdy jeho na Rusko veľmi ostré poznamenania bol porobiť musel. Ostatne toto je šepleta. Hlavná vec nasleduje.

Prosím Vás, čo by tak Kuzmány, alebo daktorý z našich starších pánov, riekol, kebych na jeho dáku prácu ja, abo daktorý iný redaktor poznamenal, že ju „opraviť“? Istotne, že by si myslel, že človek takýto ani za mak úcty naproti starším nemá, kým predsa patriarchálnosť je hlavná známka Slovanstva. To isté učinil náš výtečný Dusarov[422] starému Veteránovi — Galbavému. Posudzovateľ Tetky Trápelky, pán Ch., zastavil sa nad týmto v Sokole. A to je to crimen laesae majestatis,[423] ktoré nášho „infalibilného“[424] Kuzmányho do takého ohňa priviedlo, že i bez prečítania „Tetky Trápelky“ bol vstave napísať antikritiku,[425] napadnúť skalických korektorov a Sokolu do vrán nadať. A toto urobil ten človek, za ktorého môj Černokňažník od jesene 1861 neustále bojoval, pre ktorého Černokňažník z 869 predplatiteľov na 339 klesol, bo ak bych články o gebuli[426] nebol mal, Černokňažník stál by i teraz ešte skvele. Pre tieto články nedostal som ja úradu, a on pokojne ťahá štyritisíc zl. A ešte ma napáda, môjmu Sokolu do vrán nadáva! To len taká egoistická duša, ako je Kuzmány, urobiť môže. „Bráň sa, alebo drž chrbát, ale neskuč!“ hovorí on v 26. čísle Vedomostí. No veď vieme, ako sa bránil, ako držal chrbát a ako neskučal tento prvý bojko náš.

Nuž či u nás už kritika naskrze v tom záležať má, že všetko chváliť musíme? Či si ani len zďaleka a v medziach všetkej šetrnosti ani už pravdu povedať nemôžeme? Veru ľutujem tú našu literatúru, ak kritika jej len zo samých „sláva a sláva“ záležať bude, a ľutujem i Maticu, ak vodrú sa do nej zásady pána Kuzmányho čo do šetrnosti, gurážu a obetavosti.

Keď prečítate jeho reči o ?z? v tej antikritike a zrovnáte ich s uvedenými chybami pri Z a S, presvedčíte sa, že veru Trápelku nečítal, bo to isté, čo pán Ch. povedal, pán Kuzmány prisvedčujúc opakuje a myslí si pritom, že práve protivné tvrdí. — — — Je to balamuta.

Nuž vidíte, drahá priateľka moja, toto sú redaktorské radosti. Začína sa vodiť i mne tak ako vytlačenému citrónu. Rád by ma pán Kuzmány usadiť do škartu, bo veď som už vycicaný. Ja nedbám — ak bude vôľa obecenstva — i tam pôjdem. Kým ale tristo predplatiteľov mať budem, už len ako-tak vydržím.

No všakver som Vašu trpezlivosť náležite vyčerpal mojimi jobiádami. Už sa len nehnevajte a list môj, keď ho prečítate, spáľte, bo nerád bych, aby ho dakto iný krom Vás čítal. Svet nesmie vedieť o biedach takýchto, ktoré by veci našej iba škodiť mohli. Pána Kuzmányho úloha je, aby ako podpredseda Matice slovenskej rezal a škohlil tých „chlapcov“, čo sa opovážia kus ináč myslieť ako on, a naša povinnosť je — mlčať. To aj urobíme — — —

O slove „sčastie“ a „štestia“ ráčte dobrotive prijať nasledujúce vysvetlenie. „Štes“, „štest“ (koreň nenachádzame nikde v slovenčine): to E istotne dostalo sa ta len pre eufóniu, aby riecť sa nemuselo šťastia, teda dve „a“ — tak myslím, preto zmenili Liptáci prvé „a“ na „e“. Že to „šť“ pôvodne „sč“ znelo, dokazujú mnohé iné podobné pády, napr. „ništ“ je dobré „nič“ a ešte lepšie by bolo „nišč“, „zniščiť“ atď. Ak položíme teda miesto „šť“ „šč“, zaraz nájdeme i koreň slova, už či on bude „čas“, či „časť“, či „čes“, „česť“, čo od toho snáď závisí, v čom väzí práve „ščastie“, či v „čase“, či v obdržaní svojej „časti“ určenia, či v „česti“ (odtiaľto pochodí slovo Čech, t. j. ctený, protiva toho Lech, t. j. smiešny, znevážený, ľahký). Litera „s“ napredku je toľko ako litera „s“ v mnohých iných slovách, napr.: sbor, spev, spolok atď. Rusky je „ščastie“ i „doľa“, doľa toľko znamená ako údelok, diel (Anteil, Postion), odtiaľ i naše jedlo dolky; vierepodobné je teda, že „doľa“ „sčastiu“ od „časti“ odvodzovanému zodpovedá. Píšem ho teda tu i tu i v mojich časopisoch dľa tejto etymológie[427] (možné, že chybnej), aby upozornilo sa obecenstvo na to a hlavne pretože i Rusi nepíšu ani штястие, ani шчястие, ani штестя, len píšu vždy счастие. Veľmi milé by mi bolo, keby ste mi odpísať ráčili, čo asi riekne pán otec na toto moje diletantské etymologizovanie.

(Že Lech skutočne to znamená, čo som riekol, v tom ma utvrdzuje slovo „lechtať“, t. j. zapríčiniť, aby sa dakto smial; ba i nemecké lachen,[428] lächeln, Gelächter.)

Vašej dievčenskej Besede vďačím sa jednou Lipou.[429] Prijmite vďačne — tak ako ju posielam.

No a teraz zbohom! Prajem Vám blaženejšie, spokojnejšie dni — ako sú moje a menej sklamaní, ako dostáva sa ich mne. Ostatne, je to všetko z boha a od boha, teda — — — „neskučme!“

Prijmite ešte raz môj úprimný srdečný pozdrav priateľský, moju pravicu zďaleka Vám cez hory a doly podávanú — — — a zostaňte zbohom. Nepokutujte ma dlhým mlčaním za dlhé moje mlčanie, nebuďte starozákonkou, nedávajte zub za zub, oko za oko, lež potešte čím skorej milým listom Vaším

Vášho úprimného, verného priateľa

Viléma
10. 4. 1864



[412] List č. 24.

(Archív mesta Bratislavy, inventárne číslo 944/26 — III, zv. 6.)

[413] luhačovické teplice — Luhačovice, dedina v okrese Uhorského Brodu, známa kúpeľmi alkalicko-muriatických vôd už od r. 1668.

[414] dcéra Elena — neskôr vydatá za Milošom Štefanovičom

[415] obrazil Ferienčík všetkých slovenských redaktorov — narážka sa týka článku „Mladý pán redaktor!“, podpísaný R. (= M. Š. Ferienčík), v PbV III, č. 79 z 2. okt. 1863.

[416] obec Chrenovec — založila si začiatkom r. 1864 knižnicu a nedeľnú školu. Pauliny ich ďakovný list uverejnil v Sokole III, 1864, č. 4.

[417] v č. 22 — PbV IV, z 15. marca 1864 „Z Chrenovca dňa 7. marca“.

[418] sotíza — (z franc.) hlúposť, hrubosť

[419] odpovedal mi iba v listárni — v rubrike Otvorená pošta v 27. č. PbV IV. z 1. apríla 1864

[420] Za formu a obsah pod touto rubrikou uverejnených článkov redakcia dobre nestojí.

[421] v Lipe — roč. III, 1864, na str. 285 vydavateľ (J. Viktorin) napadol V. Paulinyho, prečo „nemohol“ Palárikov článok O vzájomnosti slovanskej dokončiť v Sokole r. 1862. Vysvetlenie pozri aj v liste č. 2, pozn. k str. 10.

[422] To isté… Dusarov — J. Mallý-Dusarov vydal „Tetku Trápelku, alebo Zlý jazyk a jeho zlé následky“ v preklade J. Galbavého v Skalici 1864 a sčasti ju „opravil“. Paulinyho narážka sa týka opráv, ktoré urobil Dusarov v štýle J. Galbavého. Posudok prekladu uverejnil Pauliny v Sokole III, 1864, č. 5. Posudzovateľ Ch. (M. Chrástek?) vyčíta v ňom tieto zásahy a tvrdí, že Galbavého štýl opravy nepotrebuje. Dusarov odpovedal na posudok v PbV IV, č. 30, z 12. apríla 1864.

[423] crimen laesae majestatis (lat.) — urážka majestátu

[424] „infalibilného“ (z lat.) — neomylného

[425] antikritiku — porov. PbV IV, č. 27 z 1. apríla 1864, článok Antikritika

[426] články o gebuli — články o Ľ. Gedulym, odporcovi patentálneho usporiadania cirkvi v Uhorsku

[427] dľa tejto etymológie — Paulinyho etymologizovanie, o ktoré sa pokúsil aj v iných článkoch jazykovedného charakteru, je nevedecké, odsudzovali ho už za jeho čias.

[428] lachen, lächeln, Gelachter (nem.) — smiať sa, usmievať sa, smiech

[429] Lipou — r. 1864 vyšiel tretí zväzok Lipy, národného zábavníka, ktorý vydával J. Viktorin





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.