Zlatý fond > Diela > Listy Maríne Hodžovej


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Listy Maríne Hodžovej

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Ivana Guzyová, Ivana Gondorová, Andrea Cabániková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Jana Semaková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov


 

16

[310]

Milá, drahá priateľka moja!

Čím mi bol a je list Váš a nadovšetko príloha jeho vo väzení,[311] to mi tuším písať netreba, to si sama domyslíte, dotušíte. Dokladám len toľko, že dostal som ho len v trinásty deň uväznenia môjho (Francisci mi ho až tretí deň po dorazení jeho oddal) a že vtedy (7. 4.) list Váš prvý bol, ktorý súcitom naproti lósu môjmu dýchal — a je podnes i posledný. — Stav duše mojej ste si — dľa milého listu Vášho súdiac — skutočne dobre sprítomnili. Mňa nehoda tá ani akomak nekonfunduje — a presvedčenie moje je, že nevinne trpím. — Snáď zaujímať bude Vás beh pravoty našej. Mám teraz času dosť, aspoň čo-to naznačím z toho, dokiaľ vec tú v pamäti mám. O pol roka mi i tak z toho viac nezostane, iba hmlistá rozpomienka.

Prvý raz som bol pred vojenským súdom dňa 7. marca. Audítora mi pán Pálffy vybrať ráčili presláveného Maďaróna Schóbera, ktorý — ako mi priam dnes major Heimerl (Platz Commandant[312] a môj terajší pán) rozprával — jedného Maďara, ktorý čosi hrozne proti najvyššiemu dvoru popísal, za nevinného uznal, pri revízii úsudku jeho ale milý Maďar k jednoročnému ťažkému väzeniu odsúdený bol. Teda takémuto človekovi padli sme my do rúk. Hneď pri mojom prvom výslychu som riekol: „Ich lege feierlichen Protest ein gegen dieses Verfahren, denn kompetent ist in dieser Presseangelegenheit einzig allem die Wiener Presse und Kriminalbehörde allwo die Broschüre gedruckt ward. Ich wünsche, dass diessfalls die k. Entscheidung der Polizei und Kriegsministeriums, eingeholt werde.“[313] Protest môj od audítora nebol hore vzatý. 18. marca vypočutý bol Bobula.[314] Jeho udanie bolo nasledujúce. Brožúrku Jánošíka ja (Bobula) písal. V septembri som ju doniesol Paulinymu s tou prosbou, aby mi ju vo Viedni vytlačiť dal[315] a i korektúru obstaral. Za unúvanie jeho som mu sľúbil dvadsať zlatých. Za tlač som platil osemdesiatosem zlatých, za obrazy (ktoré som si sám z Paulinyho zásoby vybral) päť zlatých, za dovoz jedenásť zlatých, za väzbu pätnásť zlatých. Slovom, vinný som jedine ja, a Pauliny do celej veci nijako nevplýval. Len o to som ho ešte poprosil, aby mi dovolil tú brožúrku v jeho pisárni expedírovať na mojich i jeho známych (pretože som ja k tomu pohodlného bydla nemal), čo on aj urobil. Jeho vina je jedine tá, že na moju prosbu a doliehanie rukopis do Viedne poslal, tlač objednal a korektúru viedol. To vravel Bobula a udania jeho Schóber nebol vstave nijakými svedkami podvrátiť. Aj moje, Mechitaristom[316] písané listy zdali sa to isté dosvedčovať, lebo stálo v nich: Ich bin ersucht worden, die beiliegende Broschüre bei Ihnen drucken zu lassen atď.[317]

Dňa devätnásteho volaný som bol ja a vyslyšaný straniva obsahu brožúry. Audítor vravel: „Sie ist aufreizend.“[318] Ja som naveky odpovedal: „Ich bitte mir eine Stelle zu zeigen, um dieselbe erläutern zu können“.[319] To ale nikdy neučinil. Keď, reku, rozumiete obraz, na to odpovedám, že je to, po prvé, hra so slovami (Wortspiel), v ktorej sa na zveľatok vtipu obyčajne viacej dovoľuje než v reči obyčajnej. Šľachta, reku, neznačí výlučne zemianstvo. Šľachetný človek značí i človeka čestného, a tak v slovenčine „šľachta“ berie sa často i v zmysle „honoratiora“.[320] Potom šľachta pochodí od nemeckého Schlachtmann, odtiaľ šľachtic, a značí vôbec vojaka bez ohľadu na to, či je zeman a či nezeman atď. Báseň K odrodilcom, reku, r. 1848 zložil nebohý Mikuláš Dohnány,[321] ktorá celky duchu tomu zodpovedá, ktorý i v jeho Histórii povstania vlaje. Odrodilci, reku, nie sú výlučne zemania, ale i kňazi, sedliaci, mešťania atď., ktorí roku 1848 s Košútom držali a i podnes na odtrhnutí Uhorska od Rakúska pracujú a slovenský ľud mámia, slepia, od vernosti naproti kráľovi odvádzajú atď. Tak rozobral som ostatný obsah brožúrky. Vraviac medziiným, že sú to tam dáta historické a štatistické, ktoré ak nepáčia sa Radvanszkému, Prónaymu a konsortom,[322] nech tí páni cestou tlače refutujú, to je reku čestnejšie pre aristokraciu než podlé denuncírovanie. Povesť o Jánošíkovi nie je ani mak spotvorená. Je tak napísaná, ako ju ľud rozpráva. Tu, hľa, reku — ukazujem brožúrku, ktorá „s povolením c. k. cenzúry vo Vacove r. 1809“ vyšla, keď ešte urbár in floribus[323] bol, a tam stoja o Jánošíkovi nasledujúce slová:

Počal jak nejlépe mohl hospodáriť,
Nechtelo se mu včak pro velkú daň dariť.
Preveliké dane rychtári zdírali,
Tým jej s společníky príliš nahnevali.
„Však som ja nezbíjal chudobných sedlákov,
Krom pánov, zemänov a pyšných maznákov.
Neb sem se rozhorlil, že ľudí zdírali,
Velké dežmy brali, ľudí sužovali.
Kdekoli vzal sedlák, musil jenom dáti,
Slépky, husi, telce, vše zvykli brávati.
Chtel sem, týchto dráčov trochu postrašiti,
Aby svých poddaných prestali lúpiti atď.

Vtedy ešte urbár najkrásnejšie kvitol, a nikomu nenapadlo pre uverejnenie týchto veršov Bohuslava Tablica[324] pred súd pohnať. A terajšia vláda verné historické udania za búrenie vyhlasuje. Na to Schóber, že načo také historické rozpomienky práve teraz spomínať a že je to dielo síce verne naproti trónu držané, ale to že je len zásterka, aby sa pod ňou búriť mohlo, bo vraj „im Entgegenhalte zu seiner loyalen Stellen sind wieder andere etc“.[325] Na to ja. „Nehmen Sie aus dem besten Bilde bloss die Schattenseiten heraus und stellen Sie dasselbe ohne die Lichtseiten zusammen, so wird auch Rafaels Madonna zu einer Carricatur, oder die Rede des Kaisers selbst revolutionär.“[326] Ale toto všetko nič neosožilo.

20. marca stretol sa Francisci s Pálffym na ulici, a povedal mu: „Sagen Sie dem Pauliny, ich lass ihn einsperren, Zichy ist mir anverwandt, und ich liess ihn einsperren.“[327] Z tohoto vidno, že uväznenie moje per fas et nefas[328] už aj dekretované bolo. Vyznať musím, že Zichyho[329] lós ma kus skonfundoval. Ak mňa reku na rok odsúdia, vezmú mi i rang i plat, stratím die Pensionsfähigkeit.[330] Slovom, starostlivý som bol o budúcnosť čeliadky mojej. No svitol prvý jarný deň Cyrilometodejského roku, deň 21. marca, k Schlusverhandlungu[331] určený. Išli sme ta s Bobulom o deviatej ráno. Vojenský súd záležal z deväť dôstojníkov vyšších i nižších. Ja som ešte len toľko podotkol, že áno, vinný som tým, že som brožúru do Viedne poslal a korektúru viedol, ale za to že naskrze trestaný byť nemôžem. Že padá na mňa podozrenie rozširovania, na to vetím, že dľa všeobecných pravidiel zákonných a kus zdravého rozumu, každú knihu rozširovať voľno dotiaľ, kým ona zakázaná nie je, tým viac teda Jánošíka, ktorý vo Viedni s povolením c. k. cenzúry vyšiel, v novembri 1862 rozširovaný (potom nie viac) a len 10. 1. 1863 zakázaný bol. Nasledovne za rozširovanie jeho pred zákazom nik trestaný byť nemôže. Dodal som ešte i to, že badám, že pán Schóber má chybný preklad Jánošíka a keďže je rodený Maďar a slova po slovensky nevie, žiadam, aby mne ten nemecký preklad prečítaný bol. Aj to mi odopreli. Prečítali sa teda protokoly, z ktorých Schóber nielen „Nationale“, „hlavu“, ale i všetky „otázky“ pri čítaní vynechal. Čítané boli iba odpovede, ktoré, pretože s otázkami úzko súviseli, istotne od asesorstva ani náležite porozumené byť nemohli. O desiatej nás poslal Schóber von. Boli sme vonku za hodinu. Zatiaľ navštívili sme blízko pri Invalidovni bývajúceho františkána Prudentia Hollého.[332] O jedenástej sme vošli zase do súdnej izby, za hodinu vraj prečítali nielen všetky nenaše protokoly (kdekade po Slovensku hore vzaté), ale aj celú brožúrku Jánošíka, aj súd formulovali, vyniesli, podpísali!! — Ja som dostal štyri mesiace, Bobula tri. — Generál Neuwirth (inšpektor dobrovoľníkov r. 1849 pri Komárne) úsudok ten nepodpísal, bo mal tušenie, že je Schóber „ein befangener Richter“.[333] Zdržal ho u seba a takrečeno odkázal nám, aby sme dňa 23. marca ráno prišli k publikácii. Neuwirth znal ma z roku 1849 a tušil, že apelovať nestrojíme — držali sme to za zbabelosť — zmiernil teda výrok na 4 týždňový žalár u profóza. Po publikácii, ktorá Schóberovi nebárs chutila, dal nás Neuwirth k sebe zavolať a vravel, že viac urobiť nemohol, ačpráve vraj je tu, veru, všetko pravda, „co tam psáno stojí v té brožure“. Prečítal ju vraj v origináli, bo je Čech. Tak, hľa, dostali sme sa dňa 26. marca ráno o desiatej sem do tejto chyžky. Ja som pod numerom sedemnástym, Bobula pod osemnástym, ale dvere máme otvorené z jednej chyže do druhej. Bobulova chyža ide na ulicu a veľa z okna hľadí; moja ide do susedného dvora. Chyže tieto sú v druhom poschodí a dosť prívetivé, lenže nízke a veru i nebárs čisté. Jesť nám posiela moja žena, ale len obed. Večeru a raniny[334] len tak kusom chleba odbávame. Voľno k nám prísť od desiatej do dvanástej ráno a od štvrtej do šiestej večer; avšak neberie sa to tak prísno. Mobílie[335] sú celkom vojenské. Posteľ asi taká, akú žandári majú. Nízka, v nej hrubý slamovák, na slamováku aj kus matracu, plachta, na prikrytie chlpatý koberec a pod hlavu jedna malá tenulinká poduška, tuším kúdeľou naplnená. No, spí sa na tom dobre. Miesto svietnika máme krumpľu alebo pohár. Ja som podnes ešte nebol z izby von. Bobula sa bol už dva razy prejsť, bo asi o týždeň po jeho tunajšom pobyte onemocnel, bo je tu veru vzduch nie najzdravší, čo tuším hlavne železné kachle zapríčiňujú. Hneď na tretí deň po našom uväznení prišla z Pešti deputácia ev. cirkvi a vyslovila nám svoj súcit. To nám ozaj dobre padlo. Navštevujú nás naši priatelia dosť často. Len v dva veľkonočné sviatky nikto tu nebol a hrozne sme sa zunovali. Vo veľkonočný utorok som ľutoval, že mi tá „tôňa“ z Bystrice[336] o dva dni skorej nedoletela, nebol by mal sviatky také zunované. V nedeľu bola zábava u Franciscich, tam boli. A v pondelok bolo otvorenie (Eröffnung) cisárskych kúpeľov, nuž zase tam boli. A my len tak osamote sme mysleli a dumali, tu i tu si zaspievali. Štokhauských piesní máme tu kvalt. Daktoré z nich Vám tu zdeľujem, odpisoval ich Bobula. Piesne tieto sú naša najmilšia zábava. Aj gitaru tu máme. Ženu moju vec táto, pravda, kus mrzí, ale darmo je, to už ináč byť nemôže.

Janko Bella nás často navštevuje a potom spolu spievame. Pieseň Vzdychnutie[337] on spieva dľa nápevu jednej nábožnej piesne o stvorení sveta: Bože… atď. (je to ozaj nápev krásny). — — Pretrhol ma Janko Francisci v písaní. Doniesol mi listy. Medzi týmito jeden od Turzu, ktorý 31. marca začal písať a 2. apríla dokonal. Váš list má tiež dátum 2. apríla a tak niet v Turzovom nič nového, iba to, čo som už z Vášho znal. Druhý list je od viacej mešťanov a priateľov našich svätomikulášských, vyjadrujúci nám srdečný súcit nad neprajným osudom naším. Až dotiaľ, kým sami odpovieme,[338] ráčte vyrídiť, prosíme, tým našim drahým bratom našu najvrelejšiu vďaku, najsrdečnejší bratský pozdrav. Potom list Pálkov Franciscimu, z ktorého vysvitá, že ačpráve je Fábry našej veci nebárs prajný, táto predsa dobre stojí. No, bože, daj, aby skvele zvíťazila. — Že vraj zákaz prišiel Badanského hrať?[339] To je vec naturálna, čo tlačené nie je, hrať neslobodno. Je to starý zákon, ako u nás, tak i za hranicou platný. Ja som to vravel Jankovi Bellovi minulý týždeň, keď to predstavenie spomínal, ale on vravel, že už Zadrhelyi[340] dovolil to predstavenie.

No a teraz čože ešte písať? Vari je toho už dosť. Zakľúčim teda list môj. Ja — ešte jedno: Sokol onedlho dorazí. Zastavili ho dňa 27. marca a len včera prišlo povolenie, vlastne dočasné prenesenie redakcie[341] zo mňa na Francisciho. Kým som v žalári, moje časopisy pod jeho menom vychodiť budú. — — Deákovská demonštrácia nastrojená bola od Forgáchovskej strany, aby mal argument na to, že sa snem uhorský ešte vždy zvolať nemôže. Oddanie albumu[342] ešte 1861 určené bolo na 24. 5. 1863, ale ináč stalo sa následkom súrnej potreby onoho dôkazu. Posner (viazač albumu) sa veľmi mrzel, že „polohotové“ dielo oddať musel. — Mal by som ešte voľačo písať, ale bojím sa predsa papieru zveriť takéto tajny diplomatické,[343] túto tým radšej zamlčím, bo je nebárs potešiteľná o našom S. M…ovi. Svet sa všelijako krúti — a vraj my (?) s ním. „Zákonitosť“ a jej kontinuita i jeho kus pomiatla. (Prečítajte si článok od Slaviča[344] vo Vedomostiach.) No ale teraz už dosť — a zbohom. Prv ale než zavriem, prijmite moju srdečnú vďaku za tú milú tôňu, ktorá teraz tu v Stokhausi so mnou čas trávi. Skutočne vyplnili ste jednu z najvrelších túžob mojich. Škoda, že tak nevypadla, ako som si ja žiadal, ale darmo je, stalo sa, a som Vám za to najúprimnejšou vďakou zaviazaný.

Tu i tu hľadím na tú tôňu a skúmam, nakoľko zdajú sa ťahy jej. Z obočia si ducha vznešeného veštím, z formy očí útlosť citu, z formy ucha a ruky spanilomyseľnosť, z briadky napoleonovskej hodnú porciu pevnej vôle, z frizúry originálnosť, slovom, je to tôňa, ktorá zapríčiniteľa tôní iba odporúčať môže. Škoda, že formu nosa a úst dokonale vyňať nemožno. Ústa sú po očiach najvznešenejší diel tváre a z formy ich Lavater[345] znamenité „Folgerungen“[346] činí. Zvlášť vraj úprimnosť, irónia, skúposť, hnev (dľa neho) na ústoťahoch výrazy majú. No toto sú perse samé také vlastnosti, ktoré ja u mojej tône ani len nepredpokladám, ale predsa by rád aj o nich mať ideu dokonalú. No ak boh dá a … junácka — v auguste v Martine! Všakver? Ak nás len zase vtedy znova nezatvoria. Bo ako počuť, s tým už nabudúce veľmi štedrí budú. — No ale dosť. Vidím, už ste zunovali rozlušťovať moje haky-baky všelijaké. Teda zbohom!!! Majte sa mi dobre, žite blažene, spokojne, veselo, slobodne (žrebec o sóje a my o slobode, perse — v Stokhausi). A keď takto žiť budete, spomeňte si tu i tu i na Vášho uväzneného, užaláreného, no vždy verného priateľa

Viléma
8. 4. 1863



[310] List č. 16.

(Archív mesta Bratislavy, inventárne číslo 944/8 — IV, zv. 6.)

[311] vo väzení — V. Pauliny ako rozširovateľ spolu s J. N. Bobulom ako vydavateľom a „autorom“ brožúry Jánošík boli uväznení v Pešti v „Stokhause“. O ich zatvorení doniesli zprávu aj PbV III, č. 24, z 24. marca 1863.

[312] Platz Comandant (nem.) — miestny veliteľ

[313] „Ich lege feierlichen Protest ein gegen dieses Verfahren, denn kompetent ist in dieser Presseangelegenheit einzig allein die Wiener Presse und Kriminalbehörde allwo die Broschüre gedruckt ward. Ich wünsche, dass diessfalls die k. Entscheidung der Polizei und Kriegsministeriums, eingeholt werde.“ (nem.) — Slávnostne protestujem proti tomuto postupu, pretože kompetentnou v tejto tlačovej veci je jedine viedenská tlač a súd, kde brožúra bola tlačená. Želám si, aby konečné rozhodnutie v tomto prípade urobila polícia a ministerstvo vojny.

[314] Ján Nepomuk Bobula (1844 — 1903) — pôvodom z robotníckej rodiny v Lipt. Hrádku. V šesťdesiatych rokoch spolu s J. Palárikom udávajú tón novej politiky slovenskej maloburžoázie, známej pod menom Nová slovenská škola. V tom čase hodne prispieval do PbV a Sokola, založil, redigoval a vydával Slovenské noviny (1868 — 1875).

[315] Vo Viedni vytlačiť dal — Vo Viedni vychádzalo vtedy, i v štyridsiatych a šesťdesiatych rokoch, viacero slovenských kníh, ktoré sa tlačili najmä u Mechitaristov a v tlačiarni K. Gorišku.

[316] Mechitar Sebastatsi (1676 — 1749) — učenec a mních, založil r. 1701 v Carihrade kongregáciu na povznesenie vedy a osvety medzi Arménmi a vystaval veľký kláštor s tlačiarňou. Mechitaristi prišli do Viedne z Terstu r. 1811, založili si tu kláštor s tlačiarňou. Vydávali tu vedecké a populárne knihy aj v rečiach slovanských.

[317] Ich bin ersucht worden, die beiliegende Broschüre bei Ihnen drucken zu lassen. (nem.) — Požiadali ma, aby som priloženú brožúru dal u vás vytlačiť.

[318] „Sie ist aufreizend.“ (nem.) — Je poburujúca.

[319] „Ich bitte mir eine Stelle zu zeigen, um dieselbe erläutern zu können.“ (nem.) — Prosím, ukážte mi aspoň jedno miesto, aby som ho mohol objasniť.

[320] honoratior (lat.) — člen vyššej spoločnosti, hodnostár

[321] Mikuláš Dohnány (1826 — 1852) — nadaný a všeobecne vzdelaný štúrovec, literárny kritik. Jeho História povstania slovenského z r. 1848 vyšla v Skalici 1850.

[322] konsortom (z lat.) — prívržencom

[323] in floribus (lat.) — v rozkvete

[324] Bohuslav Tablic (1769 — 1832) — zostavil a vydal výber básní starých autorov pod názvom Slowensstí Werssowcy… (Skalica, I. zv. 1805, II. zv. 1809), v druhom zväzku uverejnil aj verše o Jánošíkovi od neznámeho autora.

[325] „im Entgegenhalte zu seiner loyalen Stellen sind wieder andere etc.“ (nem.) — v protiklade s onými lojálnymi miestami sú zasa iní atď.

[326] „Nehmen sie aus dem besten Bilde bloss die Schattenseiten heraus und stellen Sie dasselbe ohne die Lichtseiten zusammen, so wird auch Rafaels Madonna zu einer Carricatur, oder die Rede des Kaisers selbst revolutionär.“ (nem.) — Ak vezmete i z toho najlepšieho majstrovského diela len tienisté stránky a vidíte ho bez tých kladných, i zo samej Rafaelovej Madony stane sa karikatúra a reč samého cisára bude revolučná.

[327] „Sagen Sie dem Pauliny, ich lass ihn einsperren; Zichy ist mir anverwandt, und ich liess ihn einsperren.“ (nem.) — Povedzte Paulinymu, že ho dám zavrieť. Zichy mi je príbuzný a dal som ho zavrieť. (Porov. aj J. Francisci: Vlastný životopis, SVKL 1956, str. 291.)

[328] per fas et nefas (lat.) — právom i neprávom

[329] gr. Ferdinand Zichy (1829 — 1911) — maďarský politik. V časopise Hon (Vlasť) uverejnil článok Naše základné otázky, za ktorý bol odsúdený na tisíc zlatých a stratu šľachtického titulu. Odsedel si však iba niekoľko mesiacov.

[330] die Pensionsfähigkeit (nem.) — nárok na penziu

[331] k Schlusverhandlungu (nem.) — ku konečnému rokovaniu

[332] Prudentius Hollý — kňaz rádu sv. Františka, neskoršie vikár v Nových Zámkoch

[333] „ein befangener Richter“ (nem.) — predpojatý sudca

[334] raniny (novotvar) — raňajky

[335] mobílie (z lat.) — nábytok, hnuteľnosti

[336] „tôňa“ z Bystrice — list Maríny Hodžovej, ktorá odišla z Brezna, kde vystupovala v divadelnej hre, do Bystrice

[337] pieseň Vzdychnutie — vznikla v Pribleciach r. 1847 a vyšla v zbierke Staré i nové piesne V. Podolského, str. 12 — 13

[338] kým sami odpovieme — V. Pauliny s J. N. Bobulom odpovedali listom dňa 16. 4. 1863: „Drahí bratia naši! So srdečným potešením prijali sme list Váš milý, lebo on bol nám najskvelším svedectvom toho, že veríte v nevinu našu, že úprimný súcit máte naproti tým, ktorých pre vernosť ich k rodu svojmu neprajníci národa slovenského prenasledujú, trýznia, žalárujú. No verte, vďačne trpíme a nezdoleným duchom znášame túto nehodu malú, bo veď trpíme za sväté presvedčenie naše a dobre vieme, že tŕňová koruna závodiť zvykla s vavrínom slávy a palmou pokoja. — — a že závodí ona s ním istotne pre náš drahý národ slovenský, to je nezlomná viera Vaša i naša, ktorá dodáva nám všetkým ducha, dáva posily v ábelských utrpeniach našich. Prijmite najvrelšie blahodarenie naše za vyjadrenie úprimného súcitu Vášho, prijmite pozdrav a bozk bratský od Vašich srdečne Vám oddaných uväznených bratov Viléma Pauliny-Tótha a Ján Nep. Bobula v Budíne 16. 4. 1863 [List bol adresovaný J. D. Makovickému.]

[339] Zákaz prišiel Badanského hrať — Na 6. apríla 1863 bolo ohlásené divadelné predstavenie mikulášskych ochotníkov Pomstosúd alebo Posledný Badanský, trúchlohra v piatich dejstvách so spevom podľa Kalinčiakovej Bratovej ruky, ktorú spracoval Ján Pravdoľub Bella.

[340] Zadrhelyi — ide pravdepodobne o Karola Szerdaya, ev. učiteľa v Lipt. Mikuláši, Ochorinej a Pozdišovciach, v tom čase asi škôldozorcu

[341] dočasné prenesenie redakcie — Šieste a siedme číslo Sokola II, 1863, z 30. marca a 15. apríla vyšlo za redakcie J. Francisciho.

[342] oddanie albumu — album obsahoval fotografie členov Krajinského snemu z r. 1861. Jeho odovzdávanie malo slávnostný ráz, prehovoril tam aj F. Deák o „zákonnosti“ vývoja vrátenia sa zákonov z r. 1848, ktoré zabezpečovali Uhorsku „autonómiu“.

[343] tajny diplomatické (novotvar) — tajnosti

[344] článok od Sláviča — narážka na úvodník v PbV III, z 10. apríla 1863, č. 29

[345] Johann Kaspar Lavater (1741 — 1801) — švajčiarsky spisovateľ a mystik, autor viacerých biblických epopejí. Najvýznamnejším jeho dielom sú príspevky k fyziognómii človeka: Physiognomische Fragmente zur Beforderung der Menschenkenntniss und Menschenliebe (4 zväzky, Lipsko 1775 — 1778).

[346] „Folgerungen“ (nem.) — dôsledky, uzávery





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.