Zlatý fond > Diela > Listy Maríne Hodžovej


E-mail (povinné):

Viliam Pauliny-Tóth:
Listy Maríne Hodžovej

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Ivana Guzyová, Ivana Gondorová, Andrea Cabániková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Jana Semaková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 48 čitateľov


 

28

[466]

Veľactená, drahá priateľka!

Milý list Váš som dávno čakal. Darmo je, vo fašiangoch dievčatká práce moc mávajú; písať nestačia — tuším už ani priateľom.

Straniva žrebohry ráčte byť uspokojená, ja istotne všetky žreby odpredám a peniaze Vám onezaveľa pošlem.

Ohľadom kritík a zpráv o našich ochotníckych divadlách som celkom mienky Vašej. Že tomu tak, uhádli ste, myslím, už i z tej okolnosti, že ja také predstavenia len veľmi nakrátko spomínam. Je to vždy to isté v tých dopisoch a kritikách; najlepšie teda len napísať: dňa… predstavovalo sa to a to. Osoby: kráľ (pán N. N.) princezná (panička N.) atď. Hralo sa vôbec veľmi dobre. Divadlo naplnené. Čistý výnos 100 zl. Punktum. Takéto zprávy sú mi veru najmilšie. Načo to toľko tú istú slamu vždy mlátiť. Rezultát každého dopisu je vždy ten istý — t. j. prísnej kritiky niet. Túto ochotníci naši ešte práve tak neznesú, ako naši páni „veľkomožní“, „dôstojní“ atď. spisovatelia naskrze žiadnej kritiky neznesú. To, hľa, je, vidíte, príčina toho, že ja v Sokole žiadne kritiky kníh neuverejňujem.[467] Keď čo vyjde, poviem: vyšlo to a to, teš sa, národe slovenský, na tú duchovnú hostinu, je to krásne, kupuj len a plať. Sláva! To, hľa, je moja stereotypná kritika. Lebo, povieš dačo, hja, ktovie, či ten pán spisovateľ nie je v dakom spojení s tým alebo tým pánom veľkomožným a dôstojným, či snáď práce a moitié[468] nevydali spis ten a potom beda tebe, Sokol; obstrihajú ti kriela. Lepšie tebe mlčať, a keď už len pre hanbu svetskú dač’ povedať musíš, teda chváľ odušu všetko, čo je v slovenčine tlačené. Preto, hľa, som ešte len aj tú Thullovu[469] gramatiku tak veľmi vychválil, lebo reku Thullovcov jest viacej na Slovensku, i v Liptove — Šefranka, Nemessányi,[470] Štefanovič, Philadelphi[471] atď. atď. Nasledovne to strana mocná, ak im ich človeka nepochválim, oboria sa na mňa a zachlomaždia ma i so Sokolom. A potom pán Thull odvoláva sa v predslove svojom na Viktorina a Hattalu,[472] najprvnejších gramatistov a kompozítorov, ergo to už len musí byť dač’ výtečného. Chválil som teda. Včera ale mi jeden pán profesor píše, že načo som to urobil. Ale čert by vám všetkým uhovieť vedel. Bolo tam reku v predslove Hattalovo meno, nuž som dostal rešpekt. Ako by aj nie, keď na celom Slovensku — teda aj na svätomikulášskej fare[473] — vraj niet človeka, čo by jeho gramatiku posúdiť vedel. A kto z neho spravil tak slávneho filológa? Epigenes[474] a minister Thun.[475]

Ale čo ja Vás nudím týmito redaktorskými skúsenosťami? — Dosť.

Tieto dni som preštudoval dramatickú báseň Posledné dni Veľkej Moravy.[476] — Je to hrozne plané. Osoby historické i nehistorické (tieto veru mohli vystať; načo tam rok 907, ešte Svätopluk a Rastislav; takú licenciu poetickú, čo i históriu pomätie, neľúbim), pád Moravy historický, ale dráma, vyjmúc tragický koniec toho, čo i bez drámy vieme, naskrze žiadna. Žiadne zapletenie, naskrze žiadna nádej na dobrý výsledok; už keď človek tretiu scénu číta, vie, že Mojmír neomylne padnúť musí. Snovanie pletích nie je v jednej osobe zosústredené, ktorá by všetky nitky v ruke mala, na protivnej strane zmalátnenosť, žiadne namáhanie po uchránení dŕžavy, len tak, akoby to už i tak muselo byť, teda načo hrdlovať sa — nerobí nikto nič. Mojmír je taký masculus pictus[477] — a Arpád hrdina so skvelým táborom, ktorému ešte pred bitkou všetko holduje. — No je to veľmi slabé, a vyjmúc pár znamenitých reflexií niet v tom ničoho.

Budúci týždeň sa strojím Matúša preštudovať. Raz som ho už čítal.

A potom ešte i to hrozné krvipreliatie v tom Páde Moravy. Či ste to už čítali? Neusmiali ste sa, keď dajedni víťazi zomrieť museli, bo žrec maďarský dotkol sa ich rožkom koberca svojho. Das ist schon das Höhere[478] —.

Ale človek to tak pomaly navykne i to, čo mnoho nestojí, za dobré držať, pretože je to teraz u nás módou. Len povážte napríklad tie úvodné články „našich milých Vedomostí“ od času odstúpenia Francisciho od redakcie.[479] Je to hrozne prázdne. Len dajedny spomeniem: Na nový rok,[480] Komu sa nelení, hlavne ale posledný Na Jozefa písaný článok. Je to zem a nebo, keď to človek porovná s Hurbanovým úvodným článkom (v čísle 20). V tomto je život, sviežosť: „Čo ma po sneme, keď národ môj na ňom ako žobrák zase len schody zametať bude.“[481] To je už dač’ iné. To i ja vďačne podpíšem, ale ešte v inakšom zmysle ako Hurban. Moja mienka je nevoliť: „Ressuno!“ Voliť ablegátov jedine z Liptova, odinakiaľ nie. Inde celkom zdržať sa voľby, aby maďaróni dostali sa na snem. Lebo čo ako namáhať sa budeme v Nitre, v Trenčíne, vo Zvolene, Tekove, Honte, Novohrade, ani jedného Slováka neprevedieme, a síce hlavne pre neprajné nám úrady. Lepšie teda povedať: „My nevolíme, kým nebudú nám daní nemaďarónski úradníci.“

Päťdesiat stohlavých drakov chráni v hore a stráži kráľovu princezku. Kráľ každý deň kŕmiť a napájať dá šarkanov a im ešte všelijaké masti posiela, aby otuhli, dá im zbraň, akú chcú, a potom vyzve jedného biedneho žobráčika, aby išiel do hory a vyslobodil mu dom, vyrval princezku hltavým drakom; pošle ho bez zbrane, zbraň vraj tvoja — tvoja dobrota, štít tvoj — prostota, naivnosť, choď a bor sa — a ešte mu snáď i ruky poviaže. No iďte, Slováci, sťa ten žobrák, vyrvať drakom pre Viedeň tú korunu svätoštefanskú. Ale by bol blázon každý, čo by si šiel prsty páliť. — Vyvoliť v Liptove dvoch hodných mužov a potom cestou podpisov alebo novín osvedčiť sa, že tí reprezentujú vôľu národa, že my inde nevolíme a protestujeme proti voľbám, kroz maďarónske úrady prevedeným. To mienka moja dotiaľ, kým všetky stolice slovenské Slovákov nedostanú za náčelníkov.[482] Čože, či len vždy budeme gaštany vyberať iným z ohňa, a sebe nič? Ej, už toho tuším dosť bolo. Jest i tretia cesta, s Maďarmi nie, ale ani s vládou, ktorá len vždy sľubuje a nikdy nič nedáva. — Čo Vy tam na to?

Nuž ale novinky mi naskrze žiadne nepíšete. Ako sa má pán osvietený Váš hlavný župan? Či aj žena je už tam?[483] Čo robí? Či často schádzavate sa? — A prečo Slušný[484] vypadol z úradu? — A ako dostal sa na jeho miesto ten zradca Š.? Ten človek bol pri inkvizícii, ktorú Mandič pri evanjelickej cirkvi v Pešti konal, pisárom a všetky papiere Székácsovej[485] strane vždy potajomne zdeľoval. Ako naraz prišiel do takej veľkej grácie u osvieteného pána hlavného župana, ktorý ho predsa dobre zná? — A čo Grajchman?[486] Jurecký? Vôbec, ako kryštalizujú sa teraz spoločenské i nespoločenské pomery? To by ma všetko veľmi zaujímalo, a Vy nič nepíšete.

Počujem, že Francisci, keď v Ľupči[487] bol, poklonu svoju u Philadelphiho urobil. Nad touto novinou tu ľudia trochu hlavami krútia. Ja som ale znovu riekol, že je to lož, nepravda, nemožnosť.

Srdečne pozdravujem všetkých Vašich milých domácich a som vždy

Váš oddaný ctiteľ
Viliam Pauliny



[466] List č. 28.

(Archív mesta Bratislavy, inventárne číslo 944/30 — III, zv. 6.) V Hodžovskej pozostalosti je tento list zaradený medzi datovanými z r. 1863, čo sa stalo nesprávnym čítaním čísla 5. Podľa obsahu Pauliny list napísal r. 1865.

[467] ja v Sokole žiadne kritiky kníh neuverejňujem — Sokol nemal byť kritickým časopisom a Pauliny aj z toho dôvodu neuverejňoval kritiky jednotlivých prác, ba málokedy nájde sa recenzia, aj to vždy iba charakteru informatívneho. Osobne však Pauliny žiadal najmä J. M. Hurbana v korešpondencii o kritiku, pretože „literatúra bez kritiky — je demikát bez soli“ a videl, že „kritické apoteózy slovenských spisovateľov, ladené vždy na hymnus Te auctorem laudamus“ (teba, autor, chválime) nie sú zdravé. Paulinyho oznamy tlačených kníh majú na svoj čas podrobné bibliografické dáta.

[468] a moitié (franc.) — na polovicu

[469] Leopold Thull — redaktor protislovensky orientovaného časopisu Krajana, ktorý podporovala vláda, vychádzal v r. 1864 — 67. Oznámenie o vyjdení Thullovej Mluvnice jazyka maďarského (Pešť 1865); chvála sa týkala čistoty slovenčiny a štýlu.

[470] Ján Nemessányi (1832 — 1899) — ev. farár v Liptovskom Sv. Jáne, potom kráľovský škol. dozorca

[471] Móric Philadelphi (1834 — 1905) — farár v Bohuniciach, známy odporca M. M. Hodžu

[472] Martin Hattala (1821 — 1903) — slovenský filológ, profesor na gymnáziu v Bratislave, r. 1850 vydal spis Grammatica linguae Slovenicae, ktorá vyšla r. 1852 v slovenčine. Od r. 1854 bol profesorom pražskej univerzity. R. 1864 vyšla jeho Mluvnica jazyka slovenského.

[473] na mikulášskej fare — narážka na M. M. Hodžu, ktorého Pauliny pokladal za najlepšieho znalca slovenskej gramatiky, syntaxe a vôbec slovenskej reči

[474] Epigenes — Epigenes slovenicus (Levoča 1847), známe jazykové dielo M. M. Hodžu, v ktorom podal výklad slovenského hláskoslovia, tvaroslovia, a vyslovil aj zásadu slovenského etymologického pravopisu proti štúrovskému fonetickému. M. Hattala prijal tieto zásady vo svojej gramatike a Paulinyho narážka týka sa tejto stránky.

[475] Leopold Thun (1811 — 1888) — rakúsky minister vo vláde Schwarzenberga

[476] Posledné dni Veľkej Moravy — historická smutnohra v piatich dejstvách, ktorú napísal Jonáš Záborský a vyšla vo zväzku Básne dramatické r. 1865 nákladom J. Viktorina.

[477] masculus pictus (lat.) — namaľovaný muž

[478] Das ist schon das Höhere (nem.) — To je už to „vyššie“.

[479] od času odstúpenia Francisciho od redakcie — J. Francisci prestal byť redaktorom a vydavateľom PbV od 21. septembra 1863, keď po ňom (od č. 76) prevzal redigovanie a vydávanie M. Š. Ferienčík.

[480] na nový rok — správne „Budín na Nový rok 1865“, PbV V, č. 1, úvodník Komu sa nelení, tomu sa zelení, PbV V, č. 4, z 13. januára 1865; úvodník o zvolaní uhorského snemu a o prípravách na voľby, písaný na Jozefa.

[481] „čo ma po sneme…“ — citát z úvodného článku, podpísaného H. (J. M. Hurban) v č. 20, PbV V, 1865, má správne byť: „Čo ma po ňom [t. j. po sneme], keď na ňom národ môj zase len ako žobrák zametať bude schody! — Výbor a kázeň národnia! to je prôba národa.“

[482] … kým všetky stolice slovenské Slovákov nedostanú za náčelníkov — V. Pauliny myslí na prípad Liptovskej stolice, ktorej sa od 23. októbra 1864 stal hlavným županom J. Francisci.

[483] Či aj žena je už tam? — Amália Francisci, rodená Kasanická

[484] Ignác Slušný — stoličný úradník v Liptove, potom na Orave, rodák z Trnovca, zomrel r. 1882

[485] József Székács (1809 — 1876) — autonómny peštiansky superintendent. Narážka sa týka asi vyšetrovania proti J. Podhradskému.

[486] Jakub Grajchman (1822 — 1879) — bol v tom čase asesorom liptovského stoličného súdu na odpočinku v Hybiach

[487] keď bol v Ľupči — v Nemeckej (dnes Partizánskej) Ľupči v Liptove, kde bol farárom Adam Philadelphi, odporca M. M. Hodžu v patentálnych bojoch





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.