ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po izbe mládenec — Boh zná, ak’ sa volá —
Do tohto, čitateľ, ťa nepustím kola.
Čo ti je po mene, po sprostej figúre —
V obleku ho poznáš a v jeho náture:
chodí rozježený, tvár jeho je uhoľ, tvár —
— čierny uhoľ, nevidno na ňom viac žiaden žiar,
mrzký uhoľ — nerád človeka takého,
lebo sa mi zbridí, sníva sa mi o ňom —
vyhoreli v ňom sily, teraz je smrti dom,
smrti hroznej, strašiacej každého živého.
Gamby mu dole visia ako bez života,
čierne — pre Pána Boha, čo to za robota!
Po izbe sa prechádza, na nič neuprie zrak.
Načo, keď nič nevidí? Pred ním sa tiahne mrak,
ktorý zakrýva krielmi bedára celého,
ale zato pokoja on nemá žiadneho.
Ako v klietke — tin — tin — runcuje po pantách
orol, sto ráz vyletí — úzko je, žiaľ mi, strach.
Lieta bez poriadku, bez cieľa všetkého.
Kto videl na svete človeka takého?
Ale keď nič nemyslí, čože ho sužuje!
Keď ho nič nebolí, Bože, čože mu je?
Príde k obloku — dupne: dobre-dobre, tak-tak,
povie hlasom neistým, temným. Čo to značí?
Nerozumiem ja z toho všetkého ani mak —
jedno slovo k významu celkom nepostačí.
Čo? — že dobre? to dobre môže i na zlô byť.
Len ho ďalej pozeraj: od obloka ide
k posteli, na posteľ, môž, sa chce položiť —
nie — ruku tam položí a zas preč odíde.
Kukne von — aká zmena! — nemožno naň hľadieť.
Tvár je každú minútu inakší quodlibet.
Quodlibet — tam všeliake veci a všeliake:
pekné, mrzké, ohavné, ničomné, keďáke.
Každý obraz v obrazy zas rastie tisíce —
nemôžem viac pozerať na to jeho líce.
Taká hora predmetov, taký fatálny svet —
v tom líci všetko nájdeš — lajno, či rajský kvet.
Dobre — zastane trošku a zase sa schytí,
povie: Dobre sa majte, — ale sotvy i to
a ide preč — kde — —
Vyjde na dvor. Tam fučí, dobre ho nezrúti.
— Jano, kočiš, zapriahaj, koníčky pokúvaj!
— Statoček — ten ako-tak, ten už je pokutý,
kone sú nakŕmené, ale — Teda rušaj!
— Ale, pán urodzený, cestu už zakrylo.
Čakajme, až ten vietor fatálny prestane
a cestu prešľakujú. Zle by sa zdarilo.
Poblúdime. — Nič — nech sa tak, ako chce, stane.
I tak dakto tú cestu musí prešľakuvať.
Teda vozík vytiahni, káž si pálenky dať,
zajedz si dač’, zapi a pôjdeme zbohom.
— Veď dakde zakapeme. — Nič! — rušaj, hrom po tom!
Kočiš, tak ako psíček, čo pána miluje,
keď pán vezme triesočku a hodí do vody —
aport! — chudák, ak’ besný v priepasť sa zahodí.
Zapriaha — okolo voza robiac obskakuje.
— Už je všetko hotové, vozík je na dvore.
Pán urodzenký, nech už si vysadnú hore. —
Vysadne hore. Ruší. Žiaden nepozerá
za naším mladým pánom, kadiaľ sa poberá,
nik na cestu mu nedá ani požehnania.
On to sám síc’ nežiada — ani nezaslúžil —
sám on pre seba toľko medzi stenami žil.
Teraz pokojne letí na krkov zlámania.
Už či dakde zakape, zamrzne ako klát —
veď ho nemá na svete žiaden oplakávať.
Dievčatám neurobil žiadne ešte sľuby —
ba on sám sa ľutovať samého neľúbi.
Zná, že čokoľvek urobí, tomu hraníc niet —
vo svet pokojne letí, či ožiť, či umrieť.
Jemu je všade jedno, do koho udrel hrom,
a predsa ho nezabil. — Už viacej nieto v tom
strachu, ba ani citu. Smelo hockde ide,
či už priam hneď do neba, či do pekla príde.
Veľmi sa on netrápi — čo jemu celý svet,
veď zná, že musí všade len rovnako trpieť.
Trpieť a žiť jeden bass, kto nechce mŕtvy byť.
Ak’ na stratenej varte musí vždy stáť a žiť —
a tá strašná varta do života brána,
do samého večera od samého rána.

Nepovedal ani len jedno — dobre sa maj —
mestu tomu, kde býval, tento náš mladý pán.
Ani sa nepremenil, keď povedal — hybaj! —
Zmrzlé to slovo vyšlo z jeho vnútorných rán.
Neznám, či v tom myslel, že preč sa poberá,
že sa lúči s tým mestom hádam už naveky,
možno dušou svojou dáky inší predmet merá,
aby z neho vyčerpal duši svojej lieky.
Alebo hádam na domov uprel svoj biedny zrak
a tichou domácnosťou dušu svoju hojí.
Ale nie. Zná, čo robí, keď o to nestojí.
Mesto mu chladný výjav, jeden podratý sak,
ktorý síce vždy ešte chce lapať ryby,
a nepozná, nepozná svoje vlastné chyby.
Ale čo sa na drobné potrhá kúštičky,
bohuprisám, nelapí ani len rybičky.
Čože ho má tak veľmi už interesovať,
prečo by mal za mestom on jedným banovať,
ktoré mu nič nedalo, v ktorom nič nevidel.
Ľahko nesie on domov na chrbte pomnenky
z toho mesta; dal by ich za sklenku pálenky
vďačne, aspoň by ľahšie vystúpiac ďalej šiel.
Nerád vidí mladý pán naničhodné pletky,
on pľuje na modely — bildungsetiketky.
A so zberbou sa nikdy veru on nebavil,
on by ako vlkolak okolie podávil.
Čo on videl, čo slyšal, s tým sa nepochváli,
on si veru ani s tým fajku nezapáli.
Čože videl, počul? Ľudí chodiť po uliciach
v červených, bielych, čiernych, sivých, žltých šatách,
otrhaných, randavých, pekne oblečených,
na štulách, na fiakroch, na márach vezených,
na ktorých, keď raz pozrieš, vyčítaš mi z očí,
že sa zem v hlave ich kolo chleba točí.
Čoby okolo slnca — to vravel Koperník —
ľudia len haraburdy samé vymýšľajú.
A tá myseľ sprevádza ich až do večnosti.
No — len pakujte, červy, nám z tejto časnosti!
Keby mal mor, hlad, zimu, oheň a jedu moc,
darmo by ste od Boha prosili o pomoc.
Sfúknul by vás ak’ vietor naničhodné smeti.
Nemôžem viac na prošte bezdušné hľadeti.
Čo počul tam? Sloboda! Sloboda! Nech žije —
Nech žije nám krajina! za tú srdce bije.
Čo za sloboda, keď sa ožerie, opije
a dakoho obkradne, lebo ho zabije?

Nám vtáčacia sloboda, nám sloboda svieti —
Ale čože, keď vtáčka hocajkto zastrelí?
Ale preč — nechcem viacej zberbu opisovať,
ťažko mne už ju trpieť, musím na tom prestať.

Mladý pán na všetko klial alebo napľuval,
čokoľvek podobného dakdy pred sebou mal.
Jeho nič netešilo, ba tie mestské steny,
nad nimi blesk mesiaca, hromobitné scény
a vtom hodín na veži bitie — najmilší hlas —
Jeho oko zbystrelo, vyjasnilo čelo,
pozrel milo a krotko, pritom hrdo, smelo —
už sa približuje pomaly súdny čas.

Ale už sme odišli od pána mladého,
ktorého sme na ceste už boli nechali,
dokiaľ sme tieto pletky povyrozprávali.
Už ho nenechávajme tak dlho samého.

Mladý pán zakrútený v bunde na vozíku,
pred ním Janči poháňa na vranom koníku
sediac. Pekné to kone, len tak vyskakujú,
okrúhle, jablčasté, pekné hrivy majú,
ako jelene dáke tak kalopirujú.
Vidno, že veru mnoho ovsa im dávajú.
Mladý pán rád koníčky, rád sa vozí na nich,
na štyroch derečistých, mocne cifrovaných.
Neľutuje obroku, aj v cifrách neskúpi,
mihne svojím bičíkom a tie hupy-cupy.
Dobre z mesta von vyšli. Sneh padá. Víchrica.
Na dve strelenia prejdú — nevidno viac šľaku.
Cestu celkom zadula besná metelica,
Janči, chudák, tu príde celkom do rozpaku:
či má ešte ďalej ísť, alebo či zastať.
Mladý pán káže ďalej vrané koníky hnať.
— Ďalej, Janči, nemeškaj, vydvihni bičíkom,
nech len tak zvoľna ide tým našim vraníkom.
Už cesty viac nevidno. Snežná to rovnina.
Kdeže sú už priekopy, kdeže je krevina…
Len kde-tu hruška stojí v snehu z poloviny.
Sneh veľký. Po ňom letia tak konské mršiny
ako pierko vtáčacie vo veľkej víchrici,
alebo lístok suchý v strašnej metelici,
takže sotvy bys’ poznal na snehu dáky šľak —
ako čo by ponadeň preletel dáky vták.
Vŕšok je. Pri ňom voda. — Bože! Sme stratení.
Už sme cestu stratili — viaznu koníčky nám,
parí sa z nich ak’ z pece — vietor neskrotený
duje, nedá pozerať — sneh metie. Beda nám!
Pred nami nič nevidno, bo skapala cesta,
nazadku už nevidno pr(ešporského) mesta.
Nevidíme viac našich — našu krajinečku —
našich dobrých priateľov, moju frajerečku.
Tu zamrznem na poli, už mi v ruky zima,
už sa mi všetko metie pred mýma očima.
Vietor ma chce zrútiť, ja nemám viac sily —
tu ma snehy na poli do hrobu vložili.

Janči sa z koňa zvalí. — Milostivý pane, —
povie. Viacej nemôže. Vozíček zastane.
Mladý pán len teraz vie, čo sa prihodilo,
bo dosiaľ v mysliach lietal, v snehách a vo vetrách.
Jeho mysli rozišli sa ako snežný prach,
tam po poliach, po horách mladého vodilo.
Mladý pán rád v chmárach je, keď je živlov hračka,
jeho duši je ľúba taká čarapačka,
preto on sa začasto v hrmavici stratí
a len keď zas ticho je, k sebe sa navráti.
— Nuž, čože to je, Janči? Vari si opitý?
Ale nie, veď málo pil. Nemôže tak býti.
Aj tak málo píjava pálenky, chudáčik.
Ľa! ľa! veď už ten mrzne, mrzne, neboráčik.
Schytí ho snehom takmer celkom zakrytého,
otrasie ho zo snehu — už je temer čierny.
Vyzlečie sa zo svojho mentieka drahého
a z bundy sobolovej, bo je sluha verný.
Zakrúti, ubabuší, vloží do vozíka —
a on štverne napraví, sadne na koníka.
— Čihi! vrané koníčky. — Zašvihá bičíkom.
To bolo do veľkého zľaknutia koníkom.
Strhnú sa — tak po snehu, ak’ po ľade letia
na šličurách. Okále veliké im svietia,
ušami vpred strihajú, chvostami šibajú
a rihocúc po poli širokom virgajú.
Prošte, poznajú pána, že sa v jeho rukách.
Jančimu nechceli ísť už ďalej v tých snehách.
Dobrý kôň pána vôľu svojho dobre cíti.
Keď ten len raz naň pozrie, do cvalu sa schytí
a hybaj v šíre pole ponad riečky, kriaky.

Tak letia, ak’ bys’ videl štyri čierne vtáky.
V čiernom dlhom kepeni mladý oblečený
ak’ dáky ľúty zver letí rozjarený,
oči sa mu ligocú, čelo sa (mu) blýska.
Vidno, že je to veru nie osoba nízka.
Kepeň vo vetre za ním ako chmára dáka,
vlasy, snehom zájdené ak’ bavlnka vtáka,
za ním vlajú vo vetre v čistej snežnej múke,
ak’ by držal všech živlov liace v svojej ruke.
Vetry za ním len letia chmárami sivými,
on už všetky pretiekol, on je pán nad nimi.
Popredku on sa ženie, on je ich plukovník,
on je vetrov direktor, on je černokňažník.
Jeho bič takty vetrom všetkým ukazuje,
za týmito taktami celý sbor tancuje
vetrov, krútiac divokej sa po svojej vôli,
vykrúcajúc vysoké topole po poli.
To je radosť, to je svet, to je živel jeho,
on nad toto neuzná v svete nič lepšieho.
Nemyslite si, páni, že preto letí tak,
aby ho nezachvátil ten fatálny fujak
a nepohrbil zavčas do hrobu bieleho,
a to ešte takého, takého mladého
v mieste takom, kde vietor sa samotný gúľa
a kde len sa vlčisko dakedy zatúla.
To nie, na to nemyslí, on inakšie cíti,
ak’ vy. Nemôže, kde vám, jemu dobre býti.
On je človek samotný, robí si po vôli,
raduje sa, keď môže tancovať po poli.
Jemu pole široké je ako nevesta,
nie aby on utekal z takéhoto miesta.
A potom aby ešte od smrti utekal —?
On ešte veru dosiaľ o tom dušou neznal,
ani si nepomyslel, vie, že to bláznivosť.
Potom je nie tak slabý, má on v sebe mocnosť.
Na smrť on nepozerá nikdy v svojom živote,
bo on je v ustavičnej v deň i noc robote.
Jemu napnutosť mysli vytiahne smrť z hlavy,
jeho, ako ho poznám, nemučí hrob tmavý.
On pred smrťou až posiaľ nikdy neutekal,
ani sa on pred smrťou, ak’ druhí, neľakal,
lebo zná, že pred smrťou žiaden neutečie,
zná, že smrť i z diery skrytého vyvlečie.
A zná, ako to v našej hovoria krajine,
že čo komu súdené, toho on neminie.
Nuž, teda, mi prepáč, úprimná publika,
že sa ti tu mieša táto rétorika
moja, kde zastávam víťaza našeho,
lebo ináče bys’ ho neznala celého.
Kto je inakší, ten ver’ inakšie súdi —
musíme znať, pre akých my píšeme ľudí.
. . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Jaj mne — od biedy utekám,
väčšia pred mnou stojí.
Mám ranu veľkú. Sám Boh zná,
či sa mi zahojí.

Hlava sa mi veľmi búri,
srdce mi krváca —
Taká je každému veru
na tom svete pláca.

Šťastný ten, čo sa nezrodil,
tomu žalosti niet,
šťastný, bo aspoň nevidel,
nehľadel na ten svet.

Bo čo svet je? čo sú skutky?
hriechu hriech, klamu klam,
jedno mravisko — na všetko
jeden židovský krám.

Pustý kostol, v ktorom niet viac
oltáru svätého,
kde zbojník ľúty preháňa
nožom nevinného.

Kde organ, nosia sa vrabce
a mačky na chôrach,
na lavičky kury sedajú —
mach rastie po múrach.

Po svete takomto chodiť —
beda, beda, beda —!

Za horami, za vŕškami,
kde slnce zapadá,
tam oheň posvätný v chráme
božom sa rozkladá.

Tam vestálky svetlo pestia,
nad nimi stojí kňaz.
Všetkých dovedna spojuje
svetla božia reťaz.

Kňaz tichý to, bohabojný.
Láska je tvár jeho —
prezrieť cez ňu pokoj boží
života večného.

Kňaz tichý — pozri na neho —
vidíš pokoj boží;
pred kňazom každá neprávosť
svoje rúcho zloží.

A prichádza k ohňu tomu
na žertvu, na obeť,
dušiam dobrým slnce horí
a čistej lásky svet.

Mladý pán, hoc’ jemu je nič
na svete milého,
hoc’ jeho už rovnodušnosť
zajala celého

a žije tak medzi ľuďmi,
ak’ by viacej nežil,
predsa vždy za podobnými
on výjavy túžil,

bo v tých fakliach on nevidel
chátru — pospolitosť,
v tých fakliach je život večný,
nebeská nadšenosť.

To sviece sú, to sú fakle
od svetla večného.
Hrom udrel ohňom večným
do stĺpa jedného.

Oheň ten vždy viacej horí,
v horách sa rozháňa,
vietor tichý ho rozdúva,
duch sveta poháňa.

Poháňa ho, poháňa ho,
kde orly lietajú,
poháňa ho, poháňa ho
k veľkému Dunaju.

Za Dunajom chalupečka,
chalupečka biedna,
na nej sedí lastovička,
lastovička jedna.

Sedí, sedí osamelá,
druhé preč leteli.
Tie spievajú, ona plače
noc celú, deň celý.

Čo mňa je do lastovičky,
prečže, preč neletí,
moje srdce opútané,
mne slnce nesvieti.

Slnce zašlo na východe,
len zrazu skapalo.
Ani dobre len nevyšlo
a už dokonalo.

Mladé srdce — ah, škoda ho —
načo je stvorené,
keď prv, ak’ by cítiť mohlo,
je mrazom zmarené.

Nešťastný mráz — planí ľudia,
to sú veľké mrazy.
Maj, čo chceš, a kamsi-tamsi
druhý ti pokazí.

Zasej, zasej zahradenku,
pohrabú ti kury.
Miluj, miluj dievčinenku,
vezme ti ju druhý.

Pustina snehová, vetry zadúvajú,
Pane Bože večný, kdeže to cengajú!
Pomaly vyzváňa, zarmucuje sluch môj,
čo to má nastúpiť, ty milý Bože môj!
Jaj, Janko! zabol som — idem ho opáčiť,
Janíčko, ak’ sa máš? musíš mi prepáčiť!
Mne na koni teplo v chatrnom kepeni -
ale ty vyzeráš dáky premenený.
Janíčko, var’ si zaspal? Vstaň kone poháňať!
Už samému mi smutno, budeme rozprávať.
Večer je, večer smutno obyčajne býva,
keď sa pri tme žiaden hlas ľudský neozýva.
Aj kone už zmrzeli tuhého vozníka.
Vstávaj, Janko, horeká! Sadaj na koníka!
Janko! veď je ak’ kosť celý zamrznutý,
tak dobre oblečený, tak dobre obutý.
Škoda! rád som ho videl, bol mi veľmi milý.
Nie to preto, že mi slúžil z celej svojej sily,
ale dačo vnútornô vídaval som ja v ňom.
Bol to tichý, sedliacky, dobrej dušičky dom,
v ktorom dobre posedieť pri komínku padá,
keď stará pani matka rozprávku vykladá.
Celkom ako hus biely — milá mi tvár jeho.
Šuhaj prehŕňa vlasy paholka zmrzlého.
Ako, hľa, na mňa hľadí… V tom zraku sladký raj
akoby mi povedal: Dobre sa, môj pán, maj.
Slúžil som ti počestne, verne od maličky,
opatroval som verne tie tvoje koníčky.
Povedz mojim rodičom, že som v cudzom kraji
Bohu dušu poručil, pri tichom Dunaji.
Nie v izbe, nie v komore, ani nie v posteli,
ale že v snehách, vetrách na širokom poli. —
— Odokryje ho z bundy, z kožucha drahého,
vidí ho zdurený pred sebou celého.
Jedna ruka pri srdci — môž chcel si ju zohriať,
a v nej seno! nie — stužka! čo to má znamenať!
Stužka zelená — a to pri srdci v ručičke.
Či si chcel rozzelenať svoje vnútornosti
a potechu položiť na svojej dušičke,
keď bledosť ho zrážala bez všetkej ľútosti?
Či tá stužtička bola dáka hadia sila
a dobrého mládenca náhle zadusila!
Ale žije tá stužtička taká ľúba oku,
ak’ tá rybka zelená v peniacom potoku.
Ako vietor ju troška trošička pohýna,
dáko sa moje srdce nad ňou triasť začína.
Milé je to trasenie od sladkého žiaľu,
ako keď slávik vyjde na vysokú skalu
podvečer, keď dennička vychádza blyštiaca,
a ten spieva žalostne, hľadiac do mesiaca.
Ten biely — tá zelená, oba sú kvet jeden,
ten tichý — tá nevinná, večne sa spojili:
dušu peknú v náruč vzal tichý, radostný sen.
Do raja chce — kvet hosťa zadržať sa silí.
Ale kvetu nemožno, ovädnul docela —
a dušičku pokojnú schytili anjelia.
. . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Mladý pán smutne hľadí, ale čo má robiť?
Či si s tým dač’ pomôže! Už musí len tak byť.
Janík zmrznul. Čo povie on, keď príde mati?
Keď starostlive oňho bude sa pýtati?
Čo on povie otcovi? Čo sestričkám, bratom,
čo ho všade v sladunkej spomienke nosili,
či pod pecou večierkom v zime pri kozubu,
či v sviatok na priedomí spolu besedili?
Čo povie on deťom, ktoré keď počujú,
že došiel, ak’ komáre vozík obletujú.
On im z cesty donáša pánov koláčiky,
keď je doma, nosieva im z hory vtáčiky
a robí im zábavky, keď už jar nastáva,
v jeseni im z opaska slivky, hrušky dáva,
v lete strukov natrhá, trúsi priehrstôčky,
a v zime im vykrojí z javora sánočky.
Čo on povie úbohej sedliackej rodine?
Čo susedom, mládencom, čo celej dedine,
ktorá rada videla Janka pokojného,
bo on často chodieval do chrámu božieho,
s ľuďmi sa nebíjaval, každému pokoj dal,
keď mu dakto do duše klial, on sa prežehnal…
Ale pokoj nebohým! — Tam už Váh preteká
a Tatra, moja túžba, dvíha sa horeká!
. . .
(Skrátený a opravený text podľa Přerovského sborníka)