ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vitaj, drahý synak, jará šuhajina,
dobre tu prichádzaš do horného klina,
dobre ty prichádzaš, zlatý, drahý kvete,
nebudem ja dlho už chodiť po svete.
Vidíš ma, aký som celkom znivočený,
už duch môj so smrťou skoro sa ožení.
Nebudem sa tackať vše tak zboka nabok,
už môj rok sa končí a tvoj nastáva rok,
už môj rok sa končí, nechce stáť pohončí,
chladná chyce náruč, musím robiť poruč.
Poklady tatranské sú široko známe,
lakomec si na nich roky rozum láme.
Ale nemá kľúče, nespomôže graca,
len nepokoj kope zlatoiská práca.
Tu sa chýrne kľúče, moja tvár hrobová,
moja skaličenosť, moje trpké slová.
Janošiak ich zhodil, mrúc, dol zo šibeni,
keď pozrel na Tatry, na hájik zelený:
Ťarchová, Klenovec — svet sa trasie, ľaká —
aj, nezabúdajte vášho Janošiaka!
Ej, nezabúdajte, keď pomedzi bučky
nám vykukávali zlaté dni kukučky.
Ťažko je v ukrutnej prežívať krajine,
ej, nezabúdajte časy pri Varíne.
Ej, ktož’ by ťa zabol! veď som na moste stál,
keď si naše vŕšky naveky prežehnal,
ešte ako chlapec vari tri — päťletý,
ale si mi nevyšiel viac z mojej pamäti.
Povedám otcovi, povedám materi…
Tá ma ak’ kopova po pysku uderí:
Veru ťa zahluším — dneska štyroch ťali,
čo pod šibenicou hore zaplakali.
Čo jeden pošepne, to druhí vykričia
a potom len biedni vytrpia rodičia.
Daj im, Bože, slávu večnú — ľuďom pokoj!
Neraz ma vyťali pre ihračku na zboj —
a keď hajdúch zjačal po hlave udretý,
bol som dakoľko dní vo chlieve zapretý.
Ale to ani mak všetko nepomohlo,
čím srdce viac dráždi, tým sa viacej pohlo.
Keď som videl tvrdú panštinu, lapačku
a do samučkej smrti na dereši pračku,
stisla moje srdce ukrutná nevoľa,
vyšiel som za humno, hľadel som do poľa:
Ej, Janošiak čŕstvy, jarý a červený,
ani negazduje, ani sa nežení,
ale len popíja, na peci vylíha
a hľadí z komory ako vták do hory.
Padla tuhá zima — mrzli ľudia, statky
a už prichádzali veľkonočné sviatky.
Ešte sa na Váhu nikde ľad nezlomí,
vtedy stará hruška vyschla na priedomí.
Starého otca otec bol ju tam zasadil.
V ten rok doma môj ňaňka všetko bol poriadil
a vyjde ta do poľa kosiť ďatelinu
a vyženie si ta panskú zo škody koninu.
Dal by jej tam i zhynúť — ale čože tuší?
Kosí pokojne, spoza žita pán vybúši.
Bije, mláti a lomí, pravda, nie obrana,
a ešte ho po poli ak’ bujak naháňa.
Ňaňku v plachte doniesli, posteľ mu vystlali
a po Jáne do zeme v štvrtok pochovali.
Matka, z umu vyjdená, beží do stolice
a tam príde, chudinka, ešte do temnice.
Tí gordani prekliati bez Boha, svedomia,
ukrutne na dereši režú ju a lomia.
Mať naša, tá vyschla ak’ podťatá svrčina
a my sme za rodičmi plakali našima.
Ja som na tie bez seba celkom žiale ostal
a bol by hneď do sveta šíreho zutekal.
Ale mať umierajúc požehnala: Syn môj,
zomieram, za Haničku, kým sa nevydá, stoj.
Ani by v chladnej zemi pokoja nemala,
keby moja Hanička dáko zle sa mala.
Stoj pri nej ako parkan, kde kvet utešený.
Dobre sa maj, môj synček, drahý, potešený.
S nábožnosťou som slová vypočul matkine,
pobozkal zimné nohy a splakal v hlbine.
Listy povysychali, len pníky ostali,
rodičia preč odišli, siroty ostali —
rodičia preč odišli, ležia v chladnom hrobe,
dve siroty chodili plakávať v pokore.
Či sa večierok znížil, či na deň svitalo,
dvoje úbohých sirôt na hrobe plakalo.
Ja som lipky posadil, Hanka rutu siala,
ja som ich obrezával, ona polievala.
Lipky rástli vysokom a ruta hlbokom,
chránili nás od moru, hromu nad oblokom.
Ja lipku za klobúkom, Hanka v zádri nosí
rutu a za nebohých všia modlitba prosí.
V pondelok svätodušný Hanička von vyjde.
Popoludní ju čakám, kedyže už príde.
Veď uskočí v tretí deň, lapená, z kaštieľa —
a na západe slnca v záhrade umrela.
Mňa žiaľ veľký na posteľ ako smrť položí.
I prichádza ko mne sám vo sne Otec boží,
za jednu ruku otca, za druhú vedie mať:
Môj syn, ty si nešťastný, musí každý uznať.
Tvoje rany veliké nik už nezahojí,
iba sám. — Hoj si tedy, môže, čo chce, stojí.
Tu sú rodičia bledí, tu sestra splašená —
vydvihni oheň, vraždu na pomstu plemena.

Ja zdesený sa zbudím, porozumiem tomu,
vezmem, hlaveň a letím sám prosto do domu.
Zapálim krov, z lipky si a z ruty odčesnem
a všetko tak zanechám a svetom utečiem.
Ani dieťa nevinné pomstu neutíši —
čo len z mačky pochádza, bude chytať myši.
Stolice nastrašené spolu sa radili,
ako by nás do hrsti čím najskôr chytili.
Ale má zver viac umu, keď strelcu zastane,
ako kozy hneď sme tu, hneď na druhej strane,
hneď v doline, hneď v poli, hneď dakde horeká,
ako kozy na Tatrách, keď vidia človeka.
Nedaj nás dáko zlapať — dulujú hajdúsi
a družina vše väčšie napriek vraždy trúsi.
Stolice nastrašené zase sa radili,
akým spôsobom by nás, najmä mňa, chytili.
— Už celý rok lapáme, dostať nemôžeme
a vždy strašnejšie chýry o nich počujeme.
Zámky podobýjali, pánov povešali,
sedliakov pobúrili, hajdúchov zlapali.
A čo ešte úzkostné pri živote stene,
prídu hostia, — zakape ak’ mucha na stene. —
Týždeň po Veľkej noci písmo od stolice:
Že kto ma ale živkom dolapí a schyce,
čo by priam od môjho vykonalo sluhy,
dostane tisíc zlatých ak’ ktokoľvek druhý.
Večer som v surovine ľahnul si v pokoji,
a ráno ma poviažu tovarišia moji.
Večer si rozprávame, fajčiac, o Varíne,
a ráno ma v reťaziach vedú po dedine.
Večer sa ešte každé strachuje a ľaká,
a ráno ma po meste vedú ako vtáka.
Tovarišov tľapkajú pánovia zaťatých:
Dostaneš tisíc čertov, nieto tisíc zlatých.
Kúštik žinky na hrdlo, to bude odplata;
hlavu ste si odtrhli, netreba viac kata.
Uhádne i čert neraz, čo komu pripadá.
Ja ešte tu blúdim, tých zaškrtila zrada.
Pánovia do stolice hneď písmo písali,
že veru ma živého do rúk už dostali:
Nech hneď tridsať hajdúchov na kone vyskočí,
ako heslo doletí, že zver neuskočí.
Naskutku šli hajdúsi — kuticu obstali.
Noc. — Dvaja sú na stráži, druhí políhali.
Pán sto ráz stráž opáčil, odpočinku nemal,
a ja som sa urobil, akoby len driemal.
Stráž dobre opatrená — pozor — veľké putá.
Viac nemôže uskočiť nijak tá pokuta.
Zaspí. — Ja ak’ vlkolak na hajdúchov skočím,
zaškrtím, dom zapálim a vo tme uskočím.
Už sa ráno svitalo na hornej výšine,
keď som do Demänovskej sa spúšťal jaskyne.

Už slniečko na hole, vrchy, skaly sedá,
keď mi jedna veštica tie slová povedá:
Chlapiatko! inakšie ti už robiť prichodí.
Ty si vraždil tisícich, ale čo to škodí.
Vedz, že gordani tak sa ako dračia hlava:
Jednu zrúbeš, miesto nej druhých tisíc vstáva.
Obleč žobrácke šaty, vyjď slepý z jaskyne
a choď z dom v dom spievajúc po celej krajine.
Spievaj pesničky tiché, nevinné, pobožné,
vstúpia do seba duše slabé a bezbožné.
Tí samí, čo sa smiali, keď si bol lapený,
ponesú na vidlách smrť pánom, rozvzteklení.
Ti samí, čo ti frčky dávali po nose,
ponesú tisícami smrť pánom na kose.
— Ja slová vypočúvam, zhodím kroj v jaskyne
a chodím vyspevujúc po celej krajine.
Po Zvolene, po Nitre, po Šariši ktosi
pesničky vyspevuje, o almužnu prosí.
V tom prešpurskom, trnavskom, v tom rožňavskom meste
ktos’ pri husliach, pri speve vylíha na ceste.
Ľudia okolo neho sťab’ nasypal hrachu —
a ten spieva, vyhúda do žiaľu, do strachu.
Páni sa tiež stavujú a strnú zaťatí —
a ten spieva, vyhúda akoby najatý.
V Poľskej vzbura vypukne — ľud dudrať začína:
Ej, škoda ťa, Janošiak, ako buk chlapina.
Keby bol tu chlapina, Janošiak červený,
nechal by tak v dedine statky, deti, ženy.
Už horička sa v zeleň riasitú odela —
či by bolo vyletieť vo svet ako strela!
O Janošiaka sem-tam, už kliatba Liptova
ešte chlapa lepšieho ak’ Janošiak chová.
Ešte chlapec maličký, už vyvracal buky.
Len vy majte hotové na zber vaše ruky.
Ani sa nenazdáte, ľudia ubiedení,
keď vykvitne na horách ako kvet červený.
Už sa nebude snívať Uhorskej krajine,
keď zastanete pyšne zase pri Varíne.
Novina za novinou po krajine ide,
ľudia dobre to šípia, o čom tu vec ide.
Naľakaní zrhnú sa do Prešporka všetci,
že doklčú mačku, keď je ešte vo vreci.
Janošiaka doklčú, keď driemal v jaskyne,
spravia veľkú drahotu po celej krajine,
vyhlásia, že z Poľskej mor sa ku nám dostáva,
po dedinách, po mestách jedom, ľudí trávia.
Hynú ľudia ak’ muchy v Liptove, v Zemplíne,
zaplakal ľud sedliacky po meste, dedine,
hynú ľudia ak’ muchy v Nitre, Turci, Spiši.
Dosť sa v chrámoch namodlia a mor nič netíši.
Ale ký je to parom — mor dediny driape,
a v múranici ani jeden pán neskape.
Mor na všetkých je ľudí len rovnako smädný,
a tu nemrú iba len tí poddaní biedni.
Ale príde do pravdy vše, hoc pravda skúpa,
otcovia dávno zhnití z hrobov von vystúpia:
Potomci naši biedni, smrť vás radom pára,
ale to vás nebeský náš Otec neskára!
Gordani to prekliati, trest za chrbtom chodí,
lákajúc sa, jed hádžu do soli, do vody.
Načrite len, keď chcete, vody do pohára
a dajte psovi, či mu črevá nepopára.
A kto tak neskape, páni a doktori,
hoc’ je zdravý a čŕstvy, zvalia, že je chorý.
Živých hákami vlečú v hrob na vriace muky,
nejeden v hrobe zdravý hryzie svoje ruky,
nejedni sa pred Bohom doluká prestreli,
že prosia ponížene, či vskutku umreli.
Svetu žiadnym spôsobom to veriť nemôžu,
že prosia ponížene o to slávu božiu.
Ej, kdeže si, Janošiak? Ká skaza hromová,
že sa nevyredikáš už z toho Liptova!
My kričíme zdeľaka, a nik nás neslúcha.
Či si ako ten oplan vstúpil za hajdúcha?
— Nestal som sa oplanom, nestal sa hajdúchom,
ale keď som stál hore, tresli ma obuchom.
Nebolo dosť obucha, pásy zo mňa drali,
i tie hory skalnaté horce zaplakali.
Ja som vtedy obchodil v Šariši, Zemplíne,
vyskočím a zahvízdam ak’ valach v doline.
Po hroboch, po dedinách syčí krv spenená —
zahvízdam na smrť, vraždu na pomstu semena.
Židákov, Nemcov rúbu, do vody metajú,
zámky povypaľujú, do zniku rúcajú,
od Spiša do Zemplína pánov tnú na kusy
a zberba krvožerná vopred skáčuc brúsi.
Hromada krvožerná všetko tne, vyžína.
Ej, škoda ťa, Janošiak, červená chlapina!
Ja, ty, dvaja sperieme trebárs i celý svet.
Ej, škoda ťa, preškoda, že ťa v Liptove niet!

Počul to kráľ uhorský o svojej krajine:
Či sa nemusím hnevať na svinskej mršine!
Tí gordani polovic vykazili ľudu,
ktože ma bude platiť, skiaď vojaci budú?
Kto bude cesty robiť, kto trpieť odvážky?
Už ma i hlava bolí — to je do porážky.
Dal naskutku bubnovať, rozkázať vojakom,
aby išli pomáhať úbohým sedliakom.
Poslal ich ešte toľko do kraja horného,
aby tam nenechali ani len jedného.
Páni kráľa previedli — vojak tne, vyžína.
Ej, škoda ťa, Janošiak, červená chlapina!
Ja, ty, my dva sperieme trebárs i celý svet.
Ej, škoda ťa, preškoda, že ťa v Liptove niet!
Mohol by sám kráľ prísť, ak apríl vrtkavý —
a teraz nás vedú do Košíc, Rožňavy,
a teraz nás vedú na levočskú bránu…
Keby mal valašku tvoju neslýchanú!
Plačú bijacovské a smižanské ženy,
že sa im synovia, mužia obesení.
Plače Šariš, Gemer až hen do Zemplína,
plače a z tej zemi gordanov vyklína.

Mňa celkom rozstrieľali v pekelnej hodine,
stratil som obe nohy v nešťastnej bučine.
Hľadali ma štyri dni, odišli na piaty.
Čo ja mám teraz biedny človek započati?
Nohy sú rozstrieľané, bežať nedolejú
a do biednej dediny dolieznuť nesmejú.
Zaspím ako v oleji… Janošiak je tmavý
a za jeden celý rok ani muk nevraví.
Divím sa a vidím, po lakte bradatý,
ani slova nerečie — už je rok desiaty.
V jedenásty rok brada ak’ jabloň sa stane,
v dvanásty hlavu zdvihne a horeká vstane:
Syn môj, v boji božom si celkom zlomený,
viem, že ťa to dosť mrzí, žes’ obkaličený.
Nohy sú polámané, na jednom mieste seď.
Ale to nič nerobí. Ako žobrák nemý
schádzaj celé krajiny, plaziac sa po zemi,
vyberaj len samý, čo nemôžeš vyliať, jed.
Schádzaj vrchy, močiare, ani mak neposeď,
Obdrieš pásy a nohy, všetko telo svoje,
ja šuhaja ti vyšlem, poručíš mu tvoje.
Zbieraj jed, on ho schlípne ako dáko šteňa
a vyskočí ako had na vrahy semena.
Tvoja veľká potecha, človek do porazu,
bude dáviť a škrtiť, nosiac večnú skazu.
Nezastane ako ja iba pri Varíne,
ale ukáže sa celej Uhorskej krajine.
Vypočul som nábožne tie veliké slová.
Hľaď, ako z úst sa parí besnota drakova!
Nohy celkom zdrúzgané, hoc’ veliká skára.
vhryznul som sa ak’ pavúk, kde len aká škára.
Pi ten jed a nasycuj mäkké ústa svoje.
Ja ti toto porúčam, to dedičstvo tvoje.
Nech gamba ti očernie oči nabehnú,
že každý hnedky skape, koho ony šľahnú.
Tu je Boh, tu je otec, mať, sestra splašená —
vyzdvihni vraždu večnú na pomstu plemena.