ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľud ma ctil a pánovia sa na mňa horšili,
ako na toho vlka, tak na mňa patrili,
ktorý hľadí na ovce každučičkú chvíľu.
Ja ale som sa nebál ani len tú byľu.
Dlho premyšľovali, čo by robiť mali,
ale neznám za viny, aké mi dávali.
Možno preto, pred nimi že som sa neklaňal
a že som na nich dáko satansky zazeral.
Keď ma k sebe volali, by som im zaspieval
o tom, ako k. . . .li, spieval som im, spieval.
Keď som im plnú kožu strachu, hrúzy nahnal,
nič som im nepovedal, a tak ich zanechal.
Tvoja pieseň je nožík, tvoj duch besná suka!
Za tebou nasleduje vražda, hrúza, muka.
Počkaj, mordár, dosť nám je, oh, veď ti my dáme!
Akýmže toho šelmu spôsobom zlapáme.
Vravia, že s diably drží. Belzebub — jeho brat!
Čokoľvek bude robiť, my ho musíme mať,
lebo hoc i ten jeden, vidíme ho len raz.
Všetky žily nám prejde jeden studený mráz.
Preč s ním! — Vše na to dáme. — Hajdúchov poslali,
by ma, ako len mohli, toľko dolámali.
A potom ma doniesli do slávnej stolice,
kde už na mňa čakajú hodné šibenice.
Stalo sa, muselo tak byť. Nohu mi zlomili,
ruky mi poviazali, hlavu skrvavili.
Ach, páni ma videli. Tých vďačne prijali
a každému pálenky po pol holbe dali.
Noc minula, deň minul, nastáva sédria!
Zbojník, už ti čítaná bude sentencia.
Mnoho sa ma spytujú, veľmi bičujú,
že by im všetko vyznal, ako na psa pľujú.
Sedliakov dali tiať, biť, pokiaľ nevyznali,
o čom oni na svete nikdy neslýchali.
Ja nemám rečí, páni, dám vám takú radu,
že miesto odpovedi poviem vám baladu:
. . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Stráňami od mesta chodník sa beleje.
Neviete, kto zrobil tu tie tri krupeje?
Čože to? čože to? či srnu zabili,
či zajačka v poli dakde podstrelili?
A šľaky sú svieže, ak’ by ich parobci,
keď zo zálet idú, nôžkami vybili.
Ej, parobci dobrí, či vy to neznáte?
Veď vy tam za rána často chodievate.
Za rána, za rána, za rána raníčka,
keď sa ani ešte nepohla rosička.
Za rána, za rána — ešte radšej v noci —
ktože mi povedať to z vás bude v moci?
Nekrváca srna, v diere sú zajačky,
chlapci doma nocou spali u mamičky
a psov ešte teraz len lovec zvoláva,
pán na poľovačku teraz ešte vstáva.
Stranami od mesta chodník sa beleje,
neviete, kto zrobil tam tie tri krupeje?
Od mesta na východ je pekná horička,
na Smrečany vedie belavá cestička.
Kde tráva zelená — je krvou zájdená,
kde svrčina — čo to je pre Hospodina!
Pod svrčinou studňa, tam sú tri krupeje,
veľké, mrzké, hrozné — krajíčkom plávajú,
ako vretenice v tráve sa skrývajú.
Každá z nich je kniha, v nej sa nebo smeje,
a každá je peklo, ktoré čert obýva,
by mohol zlapať, tam svoje siete skrýva.
Či nebo plakalo, hviezdy krvácali,
či oblaky ranné ako dážď padali,
či strigôň tej noci své siete založil
a mŕtvolu dakde lebo dieťa zlovil.
. . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Pán za rána ide, psi za ním behajú,
lovci mlčia, ani slova nedávajú.
Psi začnú po šľakoch štekať, zavýjati,
pán na šľaky začne čudne pozerati.
Lovci sa vrátili a psov nie viac slýchať.
Pán začne tesklive a preťažko dýchať.
Hlava sa mu múti, srdce to medené,
čo je ako väzňa nohy zapletené,
to ešte prechádza dáky cit hlboký.
Ale ťažký to cit — nie je to cit, to strach,
bo krv sa mu búri ako pred vetrom prach
a žily tak hučia ak’ na jar potoky.
Chce ďalej — no, nesmie — čože ho stavuje!
Chce kričať — no, nesmie — ktože mu zbraňuje!
Od strachu vtom vystrelí — a čo sa ozýva?
Ach, to sa ozýva, čo srdce prežíva.
Bo duša v tvrdosti ak’ nôž vyostrená,
bo duša ak’ šabľa v skalách zatupená,
tá duša, čo nezná, že je Boh, Duch svätý,
čo Kristus na dreve je kríža vypätý,
čo človek, čo je sluha a čo je jeho chrt.
Aspoň si to pripomnie, že ho prichlopí smrť,
že ho prichlopí smrť, ale už je pozde,
darmo ti je spievať v zime, milý drozde.
Vystrelil ešte raz — a aj tri krupeje
hrôza mu na mentiek jeho pyšný seje.
Ah, tie tri krupeje ako tri gombičky,
ako tri kačičky, ak’ tri šibeničky.
Ah, tie tri krupeje menia sa v ohavy,
každá ho pritíska, na prsiach mu dávi.
Zahodí ručnicu — z mentieka sa zvlieka,
mentiek mrští od seba a domov uteká.
Ako vietor beží, ak’ pes bez svedomia,
až doma sa hodí na zem bez vedomia.

Prichádza zase k sebe, vtedy dač’ sprašťalo,
že všetky na polici taniere zdrúzgalo,
ktoré echo do pustej temnice vydalo,
kde za tisíc rokov už nebol žiaden človek.
To echo tú pivnicu celkom preberalo
od kúta do kútika po najmenší prášek.
Nemalo kde utekať, druhý raz hučalo
a dieročku, kde by vyjsť, maličkú hľadalo.
Ale darmo, predarmo sú takéto lieky,
bude ono po múroch behať až naveky.
Nevraví viac, ale len ako had šuští,
nie dušu, nie dušu on, no čerta vypustí.
Ešte na samom konci hádže sa a spína.
Nech ťa povždy na toto večnosť upomína.
. . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Či to vlci takto vyjú?
Či žobrák mizerný plače?
Či dakoho kyjom bijú?
Či dakto po ihlách skáče?
Čuješ, mamo — strach ma chytá!
Čo je to? — Hana sa pýta.
Matka mlčí — teší dcéru.
I čo by to bolo veru?
Tie polnočné vetry hučia
a v jedline starej skučia.
Vetva vetvu silne bije,
odtiaľ ten hlas takto vyje.
Vietor s haluzami v boji,
moja dcéra, buď v pokoji.
Vietor studený veje
a strach na prsia seje.
Každý dych z prsú sa driapa
už zrobený, dačo lapá.
Hrúza, hrúza, strašný huk
a zubami štrk, štrk, štrk.
Mamo, či necítiš zmenu?
Či dakoho na smrť ženú?
Či sa dakto topí v riece?
Či sa v ohni ak’ had mece?
Čuješ, mamo! Strach mi nedá!
Kto to? Hana šepce bledá.
Matka mlčí, teší dcéru:
I čo by to bolo veru.
Spadli dažde na doline,
veľká rieka jakom plynie,
jakom plynie, hádže stromy.
Či čuješ, Hana, tie lomy?
Čuješ, ako luny perú
o breh a vše sebou berú.
Breh je s riekou v tuhom boji,
moja dievka, buď v pokoji.
Ach, nevyje vietor v lese,
prúd besný rieka nenesie.
Ha, chodníček, tam tŕniček,
tam je šípä, tam je kríček.
Šípä veľké, väčšie tŕnie,
čože sa tam v nich tak brnie?
V nich sa brnie, v nich sa moce,
plače a jačí divoce.
Vprostred tŕní pán je nahý,
hádže sa ak’ vretenica.
Mesiac na zdriapané ťahy
hrozne hľadí jeho líca.
Ach! beda, prebeda tomu,
jestli v svete beda komu.
Okolo zubov niet tela,
kosť na stehnách blyští biela,
kosť — kde i tam telo visí.
Ach, ktože, biedniče, kto si?
Ach, beda, prebeda tomu,
jestli v svete beda komu.
Tŕň vetrom sa voľným trasie,
tu i tam kus mäsa nesie.
Nahý jačí — híja, híja —
ach, Jezus, Jezus, Mária!

Na prsiach má tri krupeje,
ak’ hady, ak’ pijavice,
každá tisne ho velice
a prežiera jeho srdce.
. . . . . . . . . . . . . . .
Povedal som, čo som mal. Už nemám nič s vami.
Deste sa pred mojimi, vy biedni, strelami.
Deste sa vy a traste, bo triasť sa musíte,
už nad vami hrom hučí, blednite a mrite!
. . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Na tieto moje slová jedni popadali
a druhí od veľkého strachu zutekali.
Ale hrúzy neušli, bo za ich pätami
hrom rypol tak, ako dakde na vojne strelami.
Do toho domu už viac žiaden nepozerá.
Choď o poludní, ide, dobre nezomiera.
Dom spustnul, už si vietor pohráva s oknami
a o polnici strigôň tančí so strigami.

Čo so mnou nasleduje, pozri tam ten oblak,
ten hustý, čierny oblak, čo tam hore pláva.
Hneď sa skrýva, hneď redne, hneď mizne až na mak,
zase spoza druhých chmár ešte väčší vstáva.
Nemá žiadnej istoty, v tú chvíľu sa driape
labami ako medveď a potom zakape.
A tam, ach, tam uvidíš moje temné časy,
ktorých drusovia boli potom len úžasy.