Zlatý fond > Diela > Slováci a sloboda


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Slováci a sloboda

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Andrej Slodičák, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Boris Michelsz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

XXV

Na severozápad od B. leží v zátiší dedina Čerešník, možno preto tak pomenovaná, že sa tam kedysi v hojnej miere rodievalo ovocie, najmä čerešne. Čerešník patrí medzi stredne veľké obce, má asi 140 domov a sedem-osem sto duší. V blahej pamäti časoch býval tu ľud, keď aj nie bohatý, no iste dobre sa majúci; čerešniarske kone, voly boly povestné široko ďaleko; orali, siali, žali na roliach nielen svojich, ale i na roliach zemského pána, pritom dávali dežmu zo všetkého, ešte len aj z medu, no pestovali aj ovocné stromy.

Ich zemský pán, menom Struhársky, bol človek dobrý a láskavý; čo mu podľa zákona patrilo, to žiadal prísne, ale ináč bol svojim poddaným radcom, dobrodincom, možno povedať otcom.

Povšimnutia zasluhuje tu tá okolnosť, že v Čerešníku nebolo nijakej krčmy. Keď nastávaly hody alebo iné výročité slávnosti, dopravili si ľudia z blízkeho mesta B. niekoľko holbí vína alebo páleného; takto sa zaopatrili i ku svadbám pri ženení synov alebo vydaji dcér. Pán Struhársky mohol síce dať regály do prenájmu a otvoriť krčmu, ale neurobil to, lebo že mu tú árendu v hojnej miere nahradí striezlivosť a pracovitosť poddaných v dežme a v urbárskej službe.

Ale časy sa menia a s časmi aj ľudia. Starí otcovia hovorievali: keby len toho urbáru nebolo! Toho teraz už niet, a či sa má úbohý ľud lepšie? Či s urbárom neprešly aj blahé časy?

Starý pán Tomáš Struhársky žil spôsobom starovekým, jednoducho; on pokladal si za povinnosť: nielen role si dať obrábať sedliakom, od neho dežmu žiadať, ale aj o jeho dobrobyt sa postarať; veď to bolo aj v jeho vlastnom záujme, lebo keď sedliak mal dobrý záprah, vtedy lepšie oral sebe i pánovi a zem vydávala pri tom lepšom obrábaní hojnejší úžitok. Sťa patrón cirkvi volil farára sám, pravda, že ho aj platil, chrám boží udržiaval v dobrom stave, ale ho aj sám navštevoval, i z vnútornej potreby i preto, aby predchodil ľud dobrým príkladom. Školu si postavili sami občania, no prispel k tomu nie v malej miere aj zemský pán. Povolali učiteľa bez diplomu; pravda, nevyučoval deti v prírodovede, prírodopise, zemepise, ústavovede, ale v náboženstve, v čítaní, písaní a počiatkoch počtovania; no šlo všetko v dobrom poriadku, ľud sa modlil, pracoval a Pán Boh ho požehnával.

Tomáš Struhársky mal len jedného syna, menom Kolomana, ktorého vyučoval miestny učiteľ; pozdejšie vzal do domu vychovávateľa, konečne poslal ho do Jágru študovať práva, už aj pre tú maďarčinu, lebo Tomáš Struhársky tiež nechcel plávať proti duchu času, ale mladý pán Koloman osvojil si s maďarskou rečou aj novomódne obyčaje: mäkko robiť, tvrdo spať, dobre jesť, hodne piť a hrať. Na hospodárstvo nikdy ani nepomyslel, na to je sedliak, aby oral, kosil, žal a dežmu dával. On si vyobrazil skvelú budúcnosť: pri stolici slúžnovstvo, časom aj podžupanstvo alebo poslanectvo na krajinskom sneme. Vtom prišlo uhorské povstanie.

Starému Tomášovi to nebolo po vôli. „Uvidíte,“ hovorieval často, „to nebude mať dobré následky, zemskí páni prišli o všetko a vyjdú ešte aj na žobrácku palicu, sedliak upadne do biedy a nedostatku, lebo nemá dostatočnej vzdelanosti a sebapovedomia, jemu je neobmedzená voľnosť toľko, ako nerozumnému dieťaťu ostrý nôž.“ — Starý pán mal zčiastky pravdu, to potvrdila skutočnosť. Urbár prestal, dežma zanikla, pánovi ostala pustá zem, k tomu musel od zeme platiť ešte aj daň, o ktorej sa mu predtým ani nesnívalo; pozemková banka a iné peňažné ústavy vznikly len pozdejšie.

Koloman presťahoval sa do Pešti, aby sa zúčastnil na krajinských pohyboch, a ak bude možno, aby si zabezpečil pri vláde dajaké postavenie, a keď to nie, aby vstúpil do služby povstaleckého vojska. Tomáš Struhársky zavesil si na kabát trojfarebnú kokárdu a stal sa náčelníkom národnej gardy: keď vraj prídeš medzi vrany, musíš kvákať ako ony.

Istého dňa prišiel ustatý z gardového cvičenia, škrablicu hodil do kúta a sám vystrel sa na pohovku, hovoriac: „Hlúposti celé to cvičenie! a so strany sedliakov daromné márnenie času.“ Vtom zaklopal ktosi na dvere. „Koho zase nesú paromy!“ myslel, pritom však hlasno zvolal: „Voľno!“

Dvere sa otvoria a do izby vrediká sa akási ohava. Vlasy, brada, fúzy, všetko splývalo dovedna chlpaté, neučesané. Čelo nízke a zpod čela vykukávaly dve malé, ľstivé, usmievavé oči; kabát zapáperený, pritom záplata na záplate; vesta a nohavice zo starého aksamietu zelenej farby. Pohyby tela nemotorné, prezradzujúce potuteľnosť. Poklonil sa najponíženejšie, hlavu sklonil až k samej zemi: „Ruky, nohy bozkávam,“ opakoval viac ráz pred starým pánom, neprestajne sa klaňajúc.

„Čo je, Icík?“

„Ruky, nohy bozkávam, veľkomožný pán! Keby ráčili vypočuť chudobného človeka, ako som ja, možno, že by nám obidvom k dobrému poslúžilo.“

„Nech čujem, ale nakrátko.“

„Ruky, nohy bozkávam, veľkomožný pán! Obchodníci stručne píšu a hovoria, ale sú veci, ktoré nedajú sa tak rýchle vybaviť, a vyznám pravdu, my chudobní obchodníci nemôžeme sa pripodobňovať Rothschildovi.“

„Icík! Jedno za druhým, už si mohol pol talmudu vyrectovať!“

„Ruky, nohy bozkávam, veľkomožný pán; ja sa talmudu nedržím, lebo mojou zásadou je: s kým žiješ, tomu sa pripodobňuj. Nech ráčia veriť, veľkomožný pán, ruky, nohy bozkávam, ja statočného kresťana nedám za celý Jeruzalem.“

„Dobre, dobre, ale k veci, nemám kedy s tebou reči šíriť.“

„S dovolením, veľkomožný pán, ruky, nohy bozkávam, či už ráčili dať regály do prenájmu?“

„Aké regály?“

„Ráčia žartovať, veľkomožný pán! Aké regály? Nie da gewesen, aké regály! Krčmu, jatku a tak ďalej.“

„Nedávam do prenájmu, to sa v Čerešníku nevyplatí.“

„Ruky, nohy bozkávam, veľkomožný pán, ráčia zle byť poučený o veci. Pravda, pravda, veľa by to nedonášalo, ale chudobný človek, ako ja, nehľadí na tisíce, ani stá, len keď si môže so dňa na deň žiť.“

Tomáš Struhársky premýšľal: „To židáčisko má pravdu; keď je už raz sedliak samostatným a voľným občanom, nie som zaviazaný bdieť nad jeho mravnosťou, a vyznajúc pravdu, musíme si šetriť každý groš.“ Potom viac žartovne ako vážne obrátil sa k židákovi:

„A čo by si chcel sľúbiť za regály tejto obce?“

„Ruky, nohy bozkávam, veľkomožný pán, čo by ráčili pýtať. Ten, kto predáva, má určiť cenu, nech mi neráčia zazlieť.“

Starý pán ani nemysliac, že by z toho čo bolo, odvetil nakrátko:

„Ročite tisíc zlatých v striebre.“

„Zu viel, gnädiger Herr, ruky, nohy bozkávam, keby aspoň miestnosti boly.“

„Jedno slovo sťa tisíc, ani krajciara nespustím.“

„Jach, bitte, a na koľko rokov by ráčili určiť smluvu?“

„Čím viac, tým lepšie; dobre bude dvanásť?“

„Gnädiger Herr, s druhým pánom by som sa nepúšťal do smluvy, ale poznám láskavosť veľkomožného pána. Vierteljährlich zahlen, veľkomožný pán.“

„Dobre.“

Icík vyložil dvestopäťdesiat zlatých a Tomáš Struhársky dal mu písmo: že k jeho panstvu prináležajúce regály dáva do prenájmu na dvanásť rokov Ignácovi Sieberovi. Keď Sieber opustil panský byt, vzal starý pán do ruky peniaze a riekol dojatý sám sebe: „Mzda krvi, ale príčinou tohoto všetkého je Košút a jeho privrženci; títo ľudia privedú na mizinu ľud, zemianstvo i celú krajinu; či by ja bol predal svojich sedliakov židovi, keby ma neboli spravili žobrákom?“

A Icík čo? Postaral sa o hospodu v blízkosti kostola; k tomu dopomohlo mu predstavenstvo obce, lebo keď pravdu ide vyznať, tá myšlienka, aby Čerešník nebol bez krčmy, pošla od rychtárov, ktorí ťažko niesli, že sťa voľní občania nemali ani len krčmy. O niekoľko dní bol vystrčený výves: „Šenk ku slobodnému občanovi“. Icík Sieber, ktorý nosil na chrbte celý svoj 400 — 500 zlatový majetok, stal sa arendátorom obce Čerešník. Kúpil sud alkoholu, rozdelil ho do troch sudov, tieto dolial vodou, a bol hotový ten pekelný nápoj, ktorý nivočí slovenský ľud telesne, hmotne i mravne a do jarma otroctva ženie.

V nedeľu popoludní bolo slávnostné otvorenie šenku. Predstavení obce s notárom na čele boli prví, ktorí pripíjali na zdar pokroku. Miestnosť bola skoro preplnená, takže Icík s manželkou Rebekou sotva postačili nosiť pálenku. Nad dvermi bolo napísané: „Dnes za peniaze, zajtra darmo.“

„To je dobre,“ poznamenal rychtár, „dnes vyplatíme aj zajtrajšie.“ Pravda, nepomyslel na to, že ten nápis aj zajtra, aj so dňa na deň tam bude. Keď sa hostia rozchodili, trúbil hlásnik dvanástu; no, možno, že už boly aj dve, lebo veď aj on nazrel kedy tedy do šenku. Keď sa hostia rozišli, počtoval Icík utŕžené peniaze, potom klepal na sud a s diabolským úsmevom riekol:

„No, Rebeka, keď to tak pôjde, o desať rokov budeme bývať v Struhárskeho kaštieli, a ty lauter Seidenkleider budeš nosiť.“

To „zajtra darmo“, vrčalo mnohým v hlave, a miesto toho, aby sa boli pričinili ku práci, len tak na „chvíľku“ nazreli do krčmy.

„Veď už neslúžime urbár,“ poznamenal Jano Trhan, „a tak sa môžeme jeden deň v týždni pobaviť v šenku a prepiť dežmu.“

„Máte pravdu, kmotor,“ odvetil Martin Beňo, „dosť sme sa čertovi diablovi za nič po nič narobili, už predsa raz svitlo aj nám. Icík, dones z toho páleného!“

„Koľko rozkážu, pán gazda?“

„Dones do pol holby!“

Icík ochotne bežal a slúžil, pritom vedel vždy dákusi novinku, čo sa stalo tu alebo tam, o čom sa pojednáva pri stolici a na krajinskom sneme, takže sa krčma stala strediskom rozličných zpráv. Keď na obecnom dome mala sa riešiť nejaká otázka, tá bola prv v krčme pretriasaná. Začasto zamiešal sa do veci aj Icík, a tak vedel po srsti hovoriť sedliakom, že jeho náhľady bývaly prijaté, takže ľud privykol o všetkom najprv v krčme rokovať, a ten, kto sa na podobných poradách nezúčastnil, darmo vystúpil so svojím návrhom na obecnom dome. Toto navštevovanie krčmy opakovalo sa však pričasto, takže sa u mnohých vyplnila pieseň: „Počkaj, boháču, veď ti dukáty vyskáču.“ Icíkovi sa to, pravda, neľúbilo, a treba bolo postarať sa mu o to, aby obchod napredoval. Keď nemal nijakého hosťa, zastal si pred dvere šenku a striehol sťa pavúk, či sa muška do jeho pavučiny nezamotá. Vyzeral na všetky strany, vtom prechodil krčmu Jano Trhan, pozdraviac Icíka.

„Či sa nebude páčiť, pán gazda?“

„Nemožno, Icík, niet groša.“

„Načo Janovi Trhanovi groše? Máte hospodu, a keby aj hospody nebolo, máte statočnosť, a statočnosť je hotový groš.“

„A či by si mi, Icík, aj sveril?“

„Vám sveril? Viete, pán gazda, vám sverím desať tisíc, viac, celý svoj majetok.“

Janovi Trhanovi to pochlebovalo, a sama úcta požadovala, aby dôveru odplatil dôverou. Sadol si za stôl, upíjal. Icík ho, pravda, držal na reči, vedel mu vyprávať o všetkom, potom ho poučil, že bez úveru nič na svete byť nemôže. Vtom šiel náhodou popri šenku aj Martin Beňo, Trhanov kmotor.

„Hej, kmotor! sem sa, sem!“ zavolal Trhan.

„Nemôžem, kmotor!“ odvetil Beňo.

„Prečo by ste nemohli?“

„Nuž len preto, že niet spôsobu.“

„Čo, niet spôsobu?“ zamiešal sa do reči Icík, a obrátiac sa k Trhanovi, rieknul: „Či čujete, pán gazda, že niet spôsobu. Martin Beňo, keď aj nemá groša, môže užiť koľko chce, lebo bude mať.“

Konečne privolil aj Beňo. To boly prvé muchy, ktoré zamotaly sa do Icíkovej pavučiny. Pálené upíjalo sa, medzi čím rozpriadol sa nasledujúci rozhovor:

„Veru tak, kmotor, chybujú groše a jarmok v B. dnes zajtra tu; koňa by mal kúpiť, ale niet spôsobu. Práve som mienil do Dovalov, či by mi nepožičali 50 zlatých.“

„Viete čo, pán gazda,“ poznamenal Icík, „ja peniaze nepožičiavam, to nepatrí do môjho obchodu, živím sa ako chudobný človek, ale z priateľstva vám požičiam na krátky čas.“

„Požičiaš, Icík?“

„Tu moja duša, že vám spomôžem.“

„A čo budeš žiadať za to?“

„Mne nejde o to, aby som bral úroky.“

„Ale predsa len povedz.“

„Viete čo, pán gazda, na krátky čas dáte jeden krajciar od zlatky na deň.“

Beňa tešilo, že prišiel k takej priaznivej pôžičke a počtoval „jeden krajciar na deň, to je od zlatky sedem krajciarov na týždeň, od 50 zlatých spolu päťkrát sedem tridsať päť = 3 zl. 50 kr.“ Prijal peniaze, podpísal úpis a Icík vložil na jeden mesiac úroky do vačku. Jeden mesiac sa skoro minie, ale nie tak skoro sosbiera chudobný človek päťdesiat zlatých. Práve tak to bolo i s Beňom: vymienený mesiac prešiel, ale pôžičku vrátiť nemohol. Icík však ponímal vec vážne, že on peniaze neomylne potrebuje. Beňo sa vyhováral, prosil, či by sa lehota nemohla predĺžiť na dva, tri mesiace. Konečne prehovoril Icík dobrosrdečne:

„Dobre, pán gazda, ja sa vám, vedzte, že jedine vám, o peniaze postarám; tu podpíšte túto zmenku, v ktorej sú úroky a všetky trovy zarátané. Pán gazda, za tri mesiace budete mať pokoj.“

Beňo podpísal zmenku na sto zlatých, ale tri mesiace ubehly snadno, a dobrý človek nemal spôsobu, ako smazať dlh, ba čo viac, ani sa len neprihlásil u Icíka, takže tento zmenku protestoval. Pravotné útrovy, predĺženie zmenky a úroky urobily okrúhlym počtom sto zlatých; takže bola podpísaná zmenka na 200 zlatých. To sa opakovalo dva, tri razy, takže za rok päťdesiatzlatový dlh vzrástol na päťstozlatový. Úbohý Beňo nevedel si rady, s druhej strany zase vymýšľavosť židova nemala hraníc. S najväčšou pokorou prišiel Beňo k Icíkovi, medzi ktorými sa bol pomer veľmi zmenil. Už Beňo netykal Icíkovi, ale prosil ponížene pána árendátora, aby našiel spôsob vyrovnať vec, tento však nehovoril už „pán gazda,“ ale jednoducho Martin.

„Nuž tak, Martin, mne sú peniaze potrebné, blíži sa čas platenia prenájmu a mne panstvo nečaká ani za minútu; ale predsa mi je ľúto oddať vás pravotárovi.“

„Ponížene vás prosím, pane, buďte milosrdný! Čo si počnem s čeľaďou, ja nešťastná duša!“ Bedárovi slzy tiekly z očú. Icík premýšľal, ako by dojatý, konečne predložil svoj návrh:

„Čujte, Martin! Svoje grunty mi dáte do zálohu; aby ste však ani vy nezostali bez výživy, budete mojím polovičiarom. Vy budete hospodáriť ako dosiaľ, ale polovica úrody bude patriť mne.“

Nevoľný Beňo by bol podpísal aj dušu diablovi, a tak sa mu aj toto vyrovnanie zdalo byť priaznivým. Už si aj to vysoko vážil, že pozemky ostaly aspoň na oko v jeho rukách. Pravda, ani nemyslel na to, že sa stal večným otrokom ľstivého židáka.

Sotvaže bolo skončené vyrovnanie, vkročil do šenku Juro Opavský, jeden z najprednejších sedliakov obce, ktorý zriedka navštevoval krčmu, role obrábal dobre, dom svoj riadil ako najlepšie vedel, ale práve preto choval sa k nemu Icík úctive.

„Vítajte, pán gazda, vítajte! To je pre mňa veľká česť, že raz aj sem nazriete. Čím môžem slúžiť?“

„Nalejte za dva groše páleného!“

„Rebeka! Tu pánu gazdovi za dva groše páleného!“ Potom sa obrátil k Opavskému: „Ako sa máte, pán gazda?“

„Zle, Icík, veľmi zle.“

„Čo, Ďuro Opavský a zle? Máte obilie, máte statok, máte podareného syna.“

Keď toto posledné slovo vyletelo z úst Icíkových, vzdychol Opavský a hlavou krútiac hovoril smutným hlasom:

„Mám syna dobrého, ako Pánboh prikázal, ale ho nebudem mať.“

„Nebudete mať!? Prečo? Ako?“

„Vypísali ho za vojaka.“

„Vášho Ďurka vypísali za vojaka — nü, Rebeka, hast es gehört — Opavských Ďurka vypísali za vojaka?“

„Už je tomu tak a ináč nebude.“

„Nuž a slúžny, notár, rychtár to dopustia, aby ten dobrý chlapec šibrinkoval s flintou? Nemusí to ešte tak byť, pán gazda, ak sa len zavčasu postaráte; komu sa nelení, tomu sa zelení. Pravda, bez trovy to nejde, bez masti nekrútia sa kolesá. Tu musíme zapchať ústa notárovi, tam niečo strčiť slúžnemu, potom uplatiť vojenského lekára, lebo od toho závisí všetko; keď ten riekne: ,untauglich‘, nikdy váš Ďurko vojakom nebude.“

„Verím, Icík, ale kde vziať peniaze?“

„Kde vziať peniaze? Ďuro Opavský by nedostal peniaze? A či ste, pán gazda, už začali niečo konať?“

„Bol som u pána farára, ale ten odrádza, hovoriac: Netrovte, Opavský, stanete sa bedárom; syn vám ostane, ale hospodárstvo prejde.“

„Ľahko farárovi hovoriť,“ odvetil Icík, „keď on syna nikdy nemal. Pán gazda, to len rodič vie cítiť, aký to žiaľ, vychovať syna do vojny.“

„Už je tomu tak,“ a Opavský vytieral z očú slzy.

„A čo hovoril notár?“

„Mrdol plecom a spýtal sa: Opavský, či to od vás vystáva?“

„Či vystáva? Ako by od Ďura Opavského nevystávalo? A koľko žiada?“

„Veľa, Icík, veľa: osem stoviek.“

Icík mlčal za čas, prechodil sa po šenku a po malej chvíli postavil sa pred Opavským: „Pán gazda, ja by vám vedel poradiť, ale verte mi, nie preto, aby som kšeft robil, ale aby váš Ďurko mohol zostať doma.“

„Pánboh vás požehnaj, Icík!“

„Ďakujem, pán gazda.“

Opavský dal zapriahnuť do vozíka, Icík sadol do neho a spolu s otcom i so synom odcestovali do mesta. Icík vyhľadal lekára dr. Pollaka, po krátkom rozhovore predstavil mu Opavských, otca i so synom. Lekár šiel s Ďurkom do bočnej izby, preskúmal ho základne od hlavy do päty a vrátiac sa, handrkovali s Icíkom vo svojom žargone, len im tak fŕkaly sliny z úst, pritom rozhadzovali rukama, takže Opavský len čakal, kedy oddajú sa päsťami jeden do druhého, a to všetko znamenalo len toľko, že mladý Ďurko zdá sa byť na tento čas slabým a že ho sotva vezmú z prvej triedy. Icík to pravda neodhalil Opavskému, ale bol so svojím plánom na čistom.

„Viete čo, pán gazda, ja vášho syna oslobodím od vojenského stavu, ale, pravda, nie bez trovy.“

„To viem, Icík; a koľko by ste žiadali?“

„Koľko by som žiadal? Notár pýtal osem stoviek, ja vám to urobím za šesť. Na moj’ dušu, nebudem mať pri tom ani groša za ustávame, ale viete, vám to urobím.“

Opavský uvažoval návrh a radil sa s domácimi, matka plakala, syn plakal, čo bolo robiť? Navrátil sa k Icíkovi a dal mu na vedomie, že je hotový sľúbiť šesť stoviek, ale ich nemá.

„To je moja starosť, pán gazda; tu na túto zmenku podpíšete svoje meno, a to je toľko, ako keby ste tu na stole vyčítali šesť stoviek. Keď ukážem toto meno: Ďuro Opavský, dajú mi šesť sto zlatých.“

Opavský tomu síce nerozumel, ale mu tým viacej bolo nápadné, že jeho podpis je v takej veľkej platnosti.

Nastalo nováčenie. Ďurkovi Opavských bolo povedané: „dermal untauglich“ — a bola radosť v celej rodine, takže sa už rozmýšľalo o tom, aby sa Ďurko oženil. Závistníkov bolo tiež dosť, jedni reptali na notáriuša, že ten len za osem stoviek pomáhal oslobodiť synov, Opavského to však stálo len šesť stoviek; iní, najmä chudobnejší, zlorečili takým poriadkom, podľa ktorých majetní nevykonávajú osobnú vojenskú službu. Icík však šiel so zmenkou do mesta B., vyzdvihol v sporiteľni šesť sto zlatých, hodil z nich Pollakovi dvadsať, ostatné vložil do vačku, lebo veď nebolo potrebné uplácať, keď vojopovinný Ďurko Opavský na ten čas bol ešte slabý. Ale nie dlho trvala radosťu Opavských; po uplynutí troch mesiacov predložili Opavskému zmenku. On tomu nerozumel, a tak opätne utiekal sa o dobrú radu k Icíkovi, a ten mu celú vec vysvetľoval:

„Máte vedieť, pán gazda, že každý, najmä vojenský lekár, žiadal svoje. Ja som na zmenku, vami podpísanú, vyzdvihnul peniaze. To je, viete, pán gazda, veľmi pekná vec, keď na vaše meno dajú šesť sto zlatých.“

„Dobre, dobre, ale ja ich nemám, a tu žiadajú hotový groš.“

„Netrápte sa, pán gazda, veď to usporiadame. Pôjdem s vami na vašom vozíku do mestečka B., podpíšete novú zmenku, a budete mať pokoj.“

Tak sa aj stalo; no opakovalo sa to druhý, tretí raz, ale dlh s úrokami a trovami narástol už na tisíc zlatých. Pritom potkalo Opavských aj iné nešťastie. Oni domnievali sa, že je Ďurko šesť sto zlatými vykúpený raz navždy, ale tomu nebolo tak, mladík zmohutnel za jeden rok tak, že šuhaja vzali z druhej triedy pekne krásne na vojnu. Môžeme si predstaviť, čo dialo sa u Opavských, matka, otec zúfale zalamovali rukami, k tomu prišiel pravotár s exekútorom, aby popísali a dnes zajtra s bubnom predali celý majetok. Kto spomôže úbohému človeku? Kto mu požičia tisíc tri sto zlatých? Kto iný, ako Icík? Čo Opavský ako preklínal tú hodinu, v ktorú prvý raz vkročil do Icíkovho príbytku, predsa ho prinútila bieda u neho hľadať pomoc. A našiel ju, ale akú? Dal do zálohu všetok majetok pod tou podmienkou, že on zostane polovičiarom. Icík vyrovnal dlh, Opavského syn stal sa vojakom, zem bola založená, úbohý otec nemal ani pozemkov ani syna a ešte sám stal sa otrokom židáka.

Jano Trhan hovoril, že miesto urbárskej práce môže v krčme stráviť jeden deň v týždni a prepiť dežmu; no sedával on aj po tri, štyri dni, a prepil nielen dežmu, ale celoročnú úrodu, ba celý majetok, takže konečne aj jeho grunty vzal Icík do zálohu. Tak sa to stalo nielen s Beňom, Opavským, Trhanom, ale aj s Kešiarom, Moravským a Hurajom. Jedného zapravotilo pokrvenstvo, musel ho vyplácať, a tak dal pozemky Icíkovi do zálohu; pokrvenstvo muselo vyplácať pravotára, takže jemu ostala z koláča diera; čo sa však k Icíkovi dostávalo do zálohu, to si nevymieňal nikto. Druhého potkalo nešťastie následkom dúlu, pritom mal tu aj tam málo dlžoby, založil u Icíka zem. Tretí mal veľa dcér, ľahkomyseľne trovil, pritom robieval s veľkým nákladom svadby, a i tu prišla zem Icíkovi do zálohu. Dosť na tom, sotva sa židák zohrial v Čerešníku, takže ešte ani nezodral prvé aksamitové nohavice, ktoré i tak nové nekúpil, už boly po žatve v jeho humne stohy obilia sťa u majetného zemského pána. Pritom odkúpil starý dom, v ktorom bol otvoril šenk, dal ho zabezpečiť proti ohňu, ale ľahnul o krátky čas popolom; no, rozumie sa, že vystaval nový. Slovom, o desať rokov mal ten so 4 — 500 zlatými prišlý Ignác Sieber majetku na 20 — 30.000 zlatých, a to všetko mozoľné groše nie padlého alebo podlého, ale viacej nemúdreho a ľahkoverného ľudu. No nešlo to tak len v Čerešníku, ale z dediny na dedinu, zo župy do župy s premenou osôb a spôsobu.

Divným zdá sa to byť, lebo veď každá obec má svoje predstavenstvo, svojich vodcov a náčelníkov, nuž čože tí robili v Čerešníku? Predstavenstvo obce za času samovlády vymenoval slúžny, ktorému záležalo na tom, aby sa každé vyššie nariadenie navlas plnilo a aby nedostal prievanu odbojnícky ruch. Dopisovalo sa v nemčine a predstavenstvo tomu rozumelo toľko, ako hus pivu, notár bol jediným znalcom reči, robil čo sa mu ľúbilo. Za nemčinou nasledovala maďarčina, a všetko prešlo zo šafla do šechtára, s tým rozdielom, že teraz zase voľby poslancov vplývaly na všetko. Keď notár hlasoval so slúžnym a podžupanom, bolo všetko v poriadku, a keď vedel ešte i ľud nakloniť, vtedy bol neobmedzeným pánom. Nič neprišlo notárom tak vhod, ako keď opovážil sa za snemového vyslanca kandidovať slovenský národovec; nie jeden bol poverený na účet jednej alebo druhej strany vyzdvihnúť stovky, aby sa ľud získal: pravda, stovky použili sami a ľud bol spokojný s málo páleným. Notár v Čerešníku bol v opravdivom smysle slova: kam vietor, tam plášť; pod Nemcom bol Nemcom, za čas provizória bol Slovákom a konečne stal sa Maďarom. Konal svoje povinnosti, ale mimo toho nepreložil krížom slamy. Zpočiatku stúpal Icíkovi na päty a nie raz hromžil na hnusného židáka, ale čím majetnejším stával sa Sieber, tým ústupnejším stával sa notár, takže naposledy nie raz spolu duli do jedného mecha. Pravda, Icík sberal smotanu, notárovi ostávala srvátka; ale si myslel: keď netečie, aspoň kvapne. Ľud hynul, Icík bohatnul, notár živoril, vše bol pánom, zase smrdel grošom, ale vtedy tešil sa blahou nádejou, že veď bude zase voľba.

Miestny farár bol skutočný ľudomil; keď videl, že sa nemravnosť rozmáha, napomínal, žehral, trestal, ale to všetko málo prospelo. Do očú prisviedčal mu každý farník; ale keď Icík potom vysvetľoval ľudu, že farárovi ľahko bojovať pri dobrom víne proti pálenému, zase tomuto prisviedčal. Zakladal spolok miernosti, „Ruženec“, ale ani to neviedlo k cieľu. Darmo je, dobrý úmysel do života uviesť nie je každému dané, a obyčajne kňazi majú tú slabosť, že oni svojou autoritou chcú prijsť k cieľu. Začal rozširovať i slovenské spisy a knihy, ľud ich nečítal a svetská vyššia vrchnosť pripisovala mu to na zlú stránku, že vraj búri ľud a rozširuje protivlasteneckého ducha. Možno, že by časom predsa bol docielil, aký taký výsledok, ale mu ruky boly poviazané tým, kto ho sťa patrón cirkvi platil.

Nápadnou bola najmä tá okolnosť, že učiteľ, menom Mikulík, bol telom aj dušou oddaný svojmu stavu, pritom bol obľúbenou osobnosťou pri malých tak ako pri starších, a predsa nemal nijakého vplyvu ani na starších ani na svojich chovancov. Uznalosť mal všeobecnú, rodičia vždy s pochvalou hovorili o ňom a jeho odchovanci vždy s úctou chovali sa k nemu, ale to dobré semä, ktoré on vštepoval do sŕdc útlych dietok, dákosi nepúšťalo korene. Spomenutý učiteľ úradoval v škole už sťa mladík a prislúchal medzi najhorlivejších rodoľubov, takže za povstania bol aj väznený. On i v tomto smere účinkoval a vynasnažoval sa budiť ľud k národnej povedomosti no nešlo dákosi ani to. Pravda, v rozhovore s ním prisviedčal mu každý, uznal pravdu jeho dôvodov, ale to všetko málo prospelo, lebo keď prišlo na lámanie chleba, ľud stál na nemalé prekvapenie učiteľa v protivnom tábore a tam medzi nimi ešte aj takí, o ktorých myslel, že sú mu cele a úprimne oddaní. Náhodou sišiel sa s Matejom Štrbkom, bývalým to svojím žiakom.

„Ako sa máte, Matej?“ riekol Mikulík.

„Ďakujem za srdečný dotaz,“ odvetil Matej. „Zdravie by len bolo, keby nebolo tej dane.“

„Pravda, pravda, lenže bez dane nemôže byť ani jedna krajina.“

„Uznám, pán učiteľ, lenže sa mi zdajú byť priveľké.“

„Nie div, Matej, lebo veď sa odpláca urbár, stavajú sa železnice na všetky strany, čo obľahčuje vývoz obilia a tak vplýva na výšku jeho ceny; máme moc vojska, pretože sú všetky mocnosti ozbrojené a tak je prinútený aj náš najjasnejší zemepán stáť v rade. Ale myslím, že taký usilovný človek, ako vy, pri miernom trovení z božej pomoci si len spláca daň?“

„Nedochodí, pán učiteľ.“

„Nedochodí? Nechcel by som veriť, že by ste aj vy, Matej, svoje mozoľné groše u Icíka mrhali.“

„Vyznám pravdu, pán učiteľ, že aj ja zachodím do krčmy.“

„Dosť zle, Matej, a síce predne preto, že vás to hmotne kazí. Koľko asi strovíte v krčme denne?“

„Ako kedy príde: 20, aj 30 krajciarov.“

„No, vidíte, Matej, keď denne priemerne 20 krajciarov vezmeme, to urobí ročite 73 zl., a tak myslím, že by ste tým daň zaplatili?“

„To je pravda, pán učiteľ.“

„Pritom koľko času trávite ničomne; možno, že ten tiež toľký súčet urobí.“

„Aj v tom máte pravdu, pán učiteľ.“

„No, vidíte, a potom čože dobrého tam počujete? Ničomné hádky, vady, výtržnosti, rúhania, to všetko plodí sa v krčme.“

„Už je tak, pán učiteľ; aj toť nedávno Jano Trhan natropil takú trmu vrmu, že sa z toho skoro bitka strhla. Nuž ale —“

„Viem, čím ospravedlňujú sa navštevovatelia krčmy: že tam čujú jedno druhé, čo sa stalo tu alebo tam po svete, že sa tam poučia o cene obilia. To všetko môžete mať za jednu zlatku, ak si predplatíte na Hlásnika.“

„Každé vaše slovo, pán učiteľ, je svätá pravda.“

Mikulík v duchu tešil sa, že poučil človeka a hádam priviedol ho i na dobrú cestu. Srdečne podal mu ruku a šiel svojou cestou, Matej tiež svojou rovno do krčmy k Icíkovi. Na ceste sišiel sa s kmotrom Mišom Brnulom.

„Daj Boh šťastia, kmotor Matej!“

„Daj si aj vám, kmotor!“

„A čo vám ten rechtor tak dlho handrkoval?“

„Ľa, také hlúposti, aby sme vraj nechodili do krčmy, ale aby sme miesto toho čítali noviny.“

„No, veď sa ten má s jeho novinami! Zvonár ich deň aj noc slabikuje, a čože má? Nič viac, ako čo mu my dáme.“

„Pravdu máte, kmotor; tí kaputrokoši by nasilu bili človeku múdrosť do hlavy, a to všetko neni nič platné. Ja len to poviem, že tí panáci sú našou skazou, to všetko chce dobre žiť a nič nerobiť, a ty, sedliak, chovaj všetko panstvo.“

„A už je tak!“ S tým šli k Icíkovi. Rebeka posluhovala páleným, a Matej Štrbka ani nepomyslel viacej na reči učiteľove. Tento však, keď počul na druhý deň od zvonára, že Matej minulej noci hajduchoval v krčme, nechcel veriť. Smutná je to, ale pravdivá skúsenosť, že škola a učitelia pri najšľachetnejších snahách málo dokážu, a sotva je príklad, že by učiteľ bol dal ľudu smer.

*

Starý pán Tomáš Struhársky nijako nevedel spriateliť sa so stavom veci. Keď človek čosi predzvestuje a plní sa to, cíti pri priaznivom obrate radosť, ale aj pri nepriaznivom nevie utlačiť istú škodoradosť. No nie tak Tomáš Struhársky; on predzvestoval, že sedľač pri svojej voľnosti nebude napredovať a zemianstvo že príde na mizinu, a že sa mu jeho proroctvo splnilo, to ho náramne bolelo. K tomu jediný jeho syn Koloman, zachvátený prúdom odboja, zmizol. Za dlhý čas nevedel, či zmiznul na bojišti a či sedí vo väzení a či sa vysťahoval do cudzozemska. Konečne dostal zprávu, že žije a zdržiava sa v Anglicku. Ani toto posledné ho neuspokojilo, so dňa na deň padal hlbšie do malomyseľnosti, ku ktorej sa pridružila hypochondria. Sedával na pohovke, zadumaný cez celé hodiny, neprehovoril slovíčka, a keď sišiel do záhrady, vyhľadal tônisté miesto a zase len sedel. Keď preriekol s času na čas niečo, obyčajne hromžil na Košúta, ten vraj košom udrený ľahtikár priviedol krajinu na mizinu. Jednu jedinú vernú dušu mal pri sebe: bola to chovanica, dievča pekné, dobre urastené, ale veľmi jednoducho vychované, ktoré nikdy nevyšlo z Čerešníku. Predchodca Mikulíkov bol zomrel, za ním skoro aj jeho manželka, ostalo po nich šesťročné dievča, menom Julka. Zemský pán sa smiloval nad sirotou a vzal ju do svojho domu — tam vyrástla. Bola chovanicou, ale zastupovala slúžku. Vysluhovala a opatrovala starého Tomáša. Deva vyrástla, nepoznajúc svet a ľudí. Svoje práce vykonávala verne a svedomite; pán ju šatil podľa spôsobu remeselníckych dcér.

Z mestečka B. prišla zpráva, že Tomáš Struhársky má na pošte z Anglicka list. Sluha priniesol list písaný Kolomanom, v ktorom tento dal na známosť otcovi, že žije, ale že ho tlačí núdza, a prosil srdečne otca o podporu. To bolo pre pána Tomáša ťažkou úlohou, až konečne prišiel na myšlienku: dať celé panstvo do prenájmu a peniaze, ktoré dostane, podeliť medzi seba a syna. Ale kto to prevedie? Kto iný, ako Icík. Pri dobrom hospodárení mohlo panstvo donášať ročne 10 — 12 tisíc, starého pánov príjem však robil sotva 4 — 5 tisíc. Icík bol poverený Struhárskym, aby sa postaral o prenájomníka; bola to voda na jeho mlyn.

„Veľkomožný pán, ruky bozkávam,“ — nohy už nebozkával, lebo cítil v tobolke tisícky, — „ja urobím všetko možné; ráčia znať Schnitzera, ten hľadá panstvo do prenájmu, človek gavalier, ein feiner Mensch, viem že bude riadne platiť. A čo by ráčili pýtať?“

Dictum factum, vyrovnanie bolo hotové, s tým rozdielom, že Schnitzer o všetkom nevedel ani slova, a Struhárskych celé čerešnícke panstvo vzal do prenájmu Icík Sieber za ročitých 6000 zlatých. Polovicu dôchodkov posielal starý pán do Anglicka svojmu synovi Kolomanovi, druhú polovicu podržal pre seba. Keď sa skončila prvá žatva, dokázalo sa, že Icík mal čistého osohu aspoň 10 tisíc zlatých.

So starým pánom Tomášom Struhárskym stalo sa to, čo sa stáva s každým smrteľníkom; istého dňa bol mimoriadne dobrého rozmaru; keď ho Julinka pri stole obsluhovala, robil žartovné poznámky:

„No, Julinka moja, kedy ťa už vydám?“

„Veľkomožný pán, ja sa nikdy nevydám.“

„Nepleť, dievča, nech by len prišiel taký pod zuby.“

S tým šla po svojej práci, a keď sa o chvíľu navrátila, sedel Tomáš Struhársky polomŕtvy na stolici, porazilo úbohého a to smrteľne. Pochovali ho jednoducho; nad umrlčou truhlou plakala jedna jediná duša, Julinka.

„Bože môj, Bože môj,“ volala ona, „kde sa ja podejem, čo si ja počnem?“

Jej slzy a smútok boly prirodzené. Tomáš Struhársky jej sľuboval, že ju bude mať na starosti, ale smrť ho tak náhle prekvapila, že nemohol urobiť nijaké poriadky. Jediným dedičom bol Koloman, ale ten sťa vysťahovalec dedictvo prevziať nemohol. Na všetko položil ruky okresný sirotský súd a s privolením tohoto vzal Icík Sieber, keď už panstvo mal, aj byt do prenájmu a presťahoval sa s celým svojím maloletým pokolením a s Rebekou do panského domu. Julinka plakávala neprestajne, farár a učiteľ jej radili, aby šla do mesta a tam si hľadala službu; ale Icík bol iného náhľadu a dobrosrdečne narádzal Julinke:

„Vedia čo, keď môžu slúžiť inde, prečo by neslúžili u mňa? Ja im budem platiť statočne a budú u mňa nie „štumadlou“, ale guvernantkou, budú s nami jesť, veď im kóšer škodiť nebude. Vedia čo, v kaštieli bude aj kost panský.“

Pravdu má Icík, myslela si ona, či tu, či tam slúžiť na jedno vypadne a predsa len ostanem v otčine. S Julinkou slúžkou začala sa v dome Icíkovom panština. Každý jej závidel, že kupovala šaty za šatami, dostávala do daru zlaté náušnice, ktoré obdivovala celá obec, na jej prstoch ligotaly sa zlaté prstene, slovom, Julinka chodila vyšperkovaná sťa páva. No, ale i celá rodina Icíkova sa zmenila. On sám nosil sa elegantne, bradu, fúzy, vlasy mal vždy dobre pestované, vyzeral mladším ako pred desiatimi rokmi, Rebeka nosila „lauter Seidenkleider“ a v rukavičkách ešte aj jedla. Čeľadi bolo nakázané deti mladým pánom a frajličkou titulovať, starých rozumie sa samo sebou veľkomožným pánom a veľkomožnou paňou. Len v jednom si ostal dôsledný: sedliakom požičiavať peniaze, a to s úrokami 1 kr. od zlatky na týždeň. Pravda, keď dlh vyšiel u jedného u druhého na niekoľko stoviek, ich pozemky vzal do zálohu, a bolo isté, že z jeho pazúrov ani jedna duša nevyrvala založenú zem.

Keď Icík Sieber bol vzal do prenájmu panský dom, navrátil sa z cudzozemska následkom všeobecnej amnestie aj Koloman Struhársky a sťa vyhlásený vlastenec bol zvolený za krajinského poslanca, ale skoro ho upotrebili pri vláde, kde mu bol sverený jeden z najprednejších úradov. Keď sa však takto obetoval verejnej službe, zriekol sa toho, aby zriadil spustošené panstvo, a tak si umienil, že ho predá a miesto toho v sídelnom meste kúpi si domy. Kupec sa našiel v osobe Icíka Siebera, ktorý, len čo usjednotili sa na cene, premenil si svoje meno, aby bolo v pozemkovej knihe naznačené: Szitassi Izidor. V záhrade dal postaviť ohromnú pálenicu, v ktorej tie najpodlejšie nádennícke služby vykonávali Jano Trhan a Martin Beňo. Bývalý pán gazda, ktorý Icíkovi tykával, menoval ho teraz pánom veľkomožným a ponížene klobúčkoval, až kým v krátkom čase po vystavaní pálenice pri novom požiare, ktorý zastihnul teraz už Szitassiho Izidora, nestratili obaja biedne svoje životy, spiac pri dobytku v maštali.

Čerešník klesal so dňa na deň i hmotne i mravne, no v matrike narodených zostával ten stĺpec „nezákonné deti“ čistým, ale aj v tomto ohľade zaviedlo novomódne panstvo novomódne mravy. Istého dňa doniesli do fary nemluvňa ku krstu, pri ktorom dostalo meno Ignác. Pri zapisovaní do matriky na farárovu otázku: otec? znela odveta: Pánboh vie, matka? Julinka Gregorová. Úbohé, neskúsené dieťa stalo sa obeťou chlipného židáka. A Rebeka čo na to? „Nü, wer hat’s geglaubt, dass die Schiekseles so a Luder ist,“ ale pritom žila so svojím manželom v úprimnej láske a svornosti.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.