Zlatý fond > Diela > Slováci a sloboda


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Slováci a sloboda

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Andrej Slodičák, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Boris Michelsz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

XIII

Roku 1866 v mesiaci júni Prušiaci porazili Rakúsko pri Kráľovej Hradci na hlavu. Zbité vojsko ustupovalo v najväčšom neporiadku až do Bratislavy. Klapka síce vtrhnul s povstalcami na Slovensko, ale nie s očakávaným zdarom. V Pešti to vrelo, len niekoľko dní a bolo by vypuklo odbojnícke povstanie. Viedenská vláda uznala za dobré uzavrieť s Prušiakmi čo najskôr mier, následok bol, že Rakúsko vystúpilo z nemeckého Spolku, a nemecké krajiny padly do náručia pruského kráľovstva. Pritom rozhodnutý bol aj osud Uhorska. Cisár dovolil, aby uvedené boly v život zákony z roku 1848, súčasne bol vyhlásený dualizmus s delegáciami, podľa neho dostala ríša nový názov Rakúsko-Uhorsko. Bolo že hluku, bolo že radosti; krajina, čo len žiadala, všetko dostala. Jaro z roku 1867 prinieslo krajine dva nepreplatené dary: samostatnosť s parlamentárnou vládou a hojnú, požehnanú úrodu s mimoriadnym vývozom a s dobrou cenou zbožia. Cisár dal sa v Pešti v máji slávnostne korunovať na uhorského kráľa. Tak sa zdalo, ako by v našej milej vlasti zabezpečený bol žiadaný pokoj a dobrobyt na všetky veky.

Národnostné stránky pri vyjednávaní ani nepokúsily sa hájiť a zabezpečiť svoje práva. Hľadely síce s istou obavou do budúcnosti, ale zčiastky skladaly svoje nádeje v slobodomyseľnosť mužov na čele vlády stojacích, zčiastky spoliehaly sa na zákonodarstvo, keď svoje snahy zákonným spôsobom zamýšľaly uskutočniť. Treba nám vyznať pravdu, že za prvého, pod predsedníctvom Andrássyho zriadeného ministerstva požívali Slováci pokoj; i keď neboli ani hmotne ani mravne vo vývine svojho duchovného života podporovaní — no neboli aspoň násilne hatení. Plodom týchto čias je národnostný zákon z roku 1868. Ako sa zachovával a zachováva, najmä odkedy prevzal kormidlo vlády muž energie a odkedy bolo verejným heslom: „národnosti pošliapeme,“ nech dávajú svedectvo pravde skutky a nech svedčia nami pripomínané udalosti…

Časy sa vraj menia a ľudia v nich; to prvé sme dokázali a o tom druhom sa tiež presvedčíme. Obrat vecí našiel pánov situácie nepripravených. Ústroj štátnej správy je nie maličkosť, tam sú potrebné sily, najmä v tých odvetviach, kde sa pri umnosti a spôsobilosti vyhľadáva i činnosť a pilnosť.

Možno, že by Sielnický už aj preto, že sa zúčastnil na prvom matičnom zasadnutí, bol býval prepustený, ale bolo všeobecne známe, že je autoritou vo financiách; bol tedy v svojom úrade ponechaný. Pravda, on sa neprihlášal ani sa neodvolával na svoje zásluhy z rokov 1848 a 1849, keď bol takrečeno pravou rukou ministra financií; nezmenil svoje, od chudobných rodičov zdedené meno, on v povedomí, že svoju povinnosť nielen pozná, ale i svedomite plní, nehľadal priazeň ani nahor ani nadol.

Maly byť zriadené nové uhorské ministerstvá; nebola to malá úloha, najmä pri ministerstve financií. Vyzvané boly všetky okresné správy berných úradov, aby predostrely menoslov úradníkov, ich schopnosti, vlastnosti, spôsobnosti, beh života, politické ich chovanie; pravda, všetko to dialo sa praesidialiter v tajnosti. Sielnického terajší šéf bol rodom Maďar, ináčej muž na mieste, dobrého srdca; najväčšiu mrzutosť prejavil, keď mu vo fajke tabak zle horel. S politikou sa nezaoberal, ale v jednom bol, ako temer všetci Maďari, prepiaty: myslel, že v Uhorsku každý človek je alebo aspoň má byť Maďarom. A najmä to nechápal, že by učenejší a vzdelanejší človek iným chcel byť, ako Maďarom. Keď sa zakladala Matica, Sielnický stal sa jej riadnym členom, a pán šéf Durányi dozvedel sa, že Sielnický povolené prázdniny na to použil, aby bol prítomný pri prvom zasadnutí; keď sa presvedčil, že pod Sielnického menom dochodia slovenské časopisy, napadol a vyzval ho, takrečeno úradne, aby to nerobil. Sielnický, pravda s úctou, ale určito osvedčil sa, že v úradných veciach cíti sa byť podriadeným, ale čo sa jeho osobného presvedčenia týka, v tom si predpisovať nedá. Keď potom bolo uhorské ministerstvo vymenované a Sielnický vyjavoval svoju radosť z najúprimnejšieho srdca, Durányi ako aj všetci, s ktorými bol v akom takom styku, videli v tom farizejstvo.

„Aha,“ pošuškávalo sa, „bojí sa o svoje postavenie a preto sa pretvára.“

Pán Durányi tiež bol vyzvaný, aby predostrel menoslov svojich úradníkov s konduitou, napísal teda o Sielnickom: človek schopný, ba možno povedať vo svojom odbore výtečník, pritom pilný, povinnosti svoje riadne konajúci, len škoda že hrozný pansláv; je riadnym členom Matice, podporuje všetky slovenské ústavy, číta kopu slovenských časopisov. Tvrdí, že už sťa mladík pod Duschekom slúžil; otázka, či je pravda. A keby tomu aj tak bolo, sám Duschek nedokázal sa byť opravdovým maďarským vlastencom. Najnovší obrat politických udalostí podľa jeho osvedčenia je mu vraj vítaným, ale vždy ešte páchne panslavizmom. Pod Bachom a za provizória zastával neprestajne úrad.

Keď toto všetko pri ministerstve prečítali, naznačili pri jeho mene krížik, čo toľko znamenalo: môže čakať do súdneho dňa.

Úradné noviny takmer v každom čísle oznamovaly vymenovanie rozličného druhu hodnostárov a úradníkov. Za poslednej rusko-tureckej vojny nebola natoľko napnutá zvedavosť, či a kedy padne Plevna, ako v tomto čase pri jednotlivcoch i celých rodinách, kto kde bude vymenovaný, či sa stane tento alebo iný z rodiny ministerským radcom, tajomníkom alebo aspoň osnovníkom. Všetko bolo privedené do pohybu. Mudrc vlasti, ktorého popularita v tom čase dosiahla vrcholu slávy, dostával denne kopu listov, aby tohoto alebo iného odporúčal ministrom. Najmä dámy vyššieho stavu ani nestačily prijímať návštevy, ktorými boly napádané — ako keď nepriateľské vojsko dobýva zámok — aby u veľmoža X alebo Y svojím milostivým prostredníctvom ráčili vyzískať priazeň a protekciu. Každý poslanec mal celý menoslov klientov z rodinných kruhov, krem toho svojich najhlavnejších kortešov, ktorí mu dopomohli k hodnosti krajinského otca. Semä Abrahámovo i z tohoto, ako zo všetkého, robilo dobrý kšeft. A ako? spýta sa niekto. Veľmi snadno a prirodzene. Ignác Šajpeles počul, že sa istý panák uchádza o úrad pri ministerstve, prišiel k nemu a riekol: „Felkomožný phane, čo mi ráča tat, jestli phána synofi fyprostretkujem úrat pri štáte, o ktorý sa ucháza?“

„Čo by ste vy vyprostredkovali?“

„Thu moja ruka, sa tfe stofky, a ket sa nesplný, já saplatým tfe stofky.“

„Dobre, ale pod jednou podmienkou.“

„A kthorá bhy tho pola?“

„Ak mi vopred oznámite spôsob.“

„Prečo nie? Nuž, felkomožný phane, mhoj ujec Hašpeles je then felký phankýr, kthorý má vo vačku všetky pány, then keď rekne jednomu, druhému, budhe jisté. A khedby nebolo, zadhá protest proti zmenky, čoho khonec je bankerot.“

Ako Šajpeles riekol, tak sa stalo: onen pán dostal úrad a on vopchal dve stovky do vačku.

Do berného úradu v H. M. V. priniesol sluha z pošty úradné listy a noviny, všetko poskákalo a každý čiahol po novinách, aby prezrel stĺpec pod názvom: „Úradné vymenovanie“; len Sielnický zostal sedieť a pokračoval vo svojej práci.

„A vás to nezaujíma, pán Sielnický? Veď vy môžete mať výhľad, že vás vymenujú aspoň za tajomníka pri ministerstve financií; veď to aj váš protivník vyznať musí, že vy tomu viac rozumiete, ako sám minister,“ poznamenal jeden zo spoluúradníkov, ktorý vždy obdivoval schopnosť a spôsobnosť Sielnického.

„Jednako,“ odvetil on, „nerobím si nijaké nároky.“

„Prečo nie?“

„Pretože som z chudobného rodu, nemám nijakých zástupcov a nikdy som nebol a ani nebudem dotieravý.“

„Je voľačo vo veci, ale vám bezpochyby iné škodí.“

„Možno, a čo by ste mysleli?“

„Nuž to, že ste protivlasteneckého ducha.“

„V čom, prosím vás?“

„Tak ostrovtipný muž, ako vy, by to nevedel?“

„Tuším totiž, že som verným synom svojej národnosti. Ak je to hriech a protivlastenectvo, ja za to nemôžem.“

Vtom čítal z rozvinutého časopisu jeden zo spoluúradníkov nahlas: „Vymenovaní sú do ministerstva financií za radcov: Mészáros, Molnár, Halász“ — tu pozastavil sa čítajúci a riekol: „Páni moji, kto je to ten Halász? Či je to nie bývalý Fischer od berného úradu z mestečka B.?“

„Iste je to on,“ poznamenal druhý; „no, aj ten vie meniť farby sťa chameleon: pod Košútom bol Halászom, pod Nemcom Fischerom a teraz už zase Halászom.“

„A pôvodne,“ riekol ten prvý, „ani Fischer, ani Halász, ale Rybár; dobre poznám celý rod. Tomu sa veru dobre darí, isteže sa narodil v koženom čepci.“

Sielnický poslúchal meno, ale myslel sám v sebe; „Keď je ten tam v stredišti a radcom, človeče, môžeš sa napredovaniu neúfať.“

Pokračovalo sa v čítaní: „V ministerstve vnútra sú vymenovaní —“ mená nepripomíname, až keď prišiel rad na tajomníkov a čitateľ medzi iným povie: „Hanes k tajnej polícii,“ tu Sielnického zanechala trpezlivosť a posmešne zvolal:

„Čo? Hanes?“

„Áno, áno, Hanes, tu stojí čierno na bielom; či ho azda poznáte?“

„Ach znám, dobre znám; hlúpy ako baraní roh, falošný ako líška, zlostný ako hyena, života ako ošípaná. Beda tomu človeku, ktorého má v žalúdku.“

„A odkiaľ ho znáte?“

„Bol so mnou v bernom úrade v B. pod Fischerom, upotrebiť sa v úrade nedal, až sa konečne udavačstvom a špionstvom vyšvihol.“

„Nuž tak je na mieste pri tajnej polícii,“ riekol tretí.

Sielnickému bolo dosť, neriekol síce verejne ani slova, ale si myslel: „Zakopaný som navždy, ale beda aj krajine, kde slávne ministerstvo upotrebí podobných ľudí.“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.