ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cteného čitateľa zavedieme do známej izbetky, kde stojí v jednom kúte vkusný písací stolík, na ňom knižnica, v druhom kúte zase šicí stolík. Minulo už niekoľko rokov, ako sme neboli v tejto izbetke, v ktorej Božena Jazveckých čítava a písava. Aj teraz sedí za písacím stolíkom s takou spokojnou, s takou blaženou tvárou, že z nej aj ten najjednoduchší človek môže vyčítať: tá je so svojím osudom úplne spokojná. Vyzerá práve tak, ako pred rokmi. Len jednu jedinú maličkú zmenu nachodíme pri nej, a síce na hlave, kde na jej belavých vlasoch sedí malý úhľadný čepčok, ozdobený bledoružovou stuhou. Najnovšie, najmä mladé ženy zavrhujú čepce, ako by chcely tajiť a ukryť pred svetom, že sú už sviazané sväzkom poctivého manželstva. Škoda, preškoda! Čím je kráľovi koruna, básnikovi vavrínový, panenke ružový veniec nevinnosti, tým je príkladnej manželke čepiec. To je jej odznak, jej chlúba, jej ozdoba, jej vyznačenie! Božene veľmi pristal čepiec, a často, keď pri dobrom rozmare pozrela do zrkadla, žartovne sama sebe riekla: „A ty, dievča, nemrkoc, lepšie čepiec než vrkoč.“ Sú ženské, ktoré ako panny nepatrily do počtu krásotiniek, a tá maličkosť na hlave, ten čepiec ich premenil v obstojné, zaujímavé, ba veľmi milé žienky. To platí zvlášte pri štebotavých ženských, pretože už čepiec dáva akési právo na toto štebotanie, naproti tomu od ženských bez čepca žiadame viac skromnosti a tichosti.

Ako sme spomenuli, sedela Božena za písacím stolíkom, na ktorom ležal otvorený, nám dobre známy denník. Dávno, ach dávno nepísala do neho. Posledné slová boly v ňom: „Bože, ďakujem ti, že urobil si ma takou blaženou, keď som s tým, ktorého som v srdci tajne milovala, spojená na večnosť.“ Že to nebol nikto iný ako Petor Sielnický, si domyslíme. Jej úmysel bol touto vetou denník navždy zakončiť, ale žiadosťou toho milovaného muža bolo, aby pokračovala v písaní. Priečila sa, že vraj má už teraz verného priateľa, ktorému môže sveriť všetky, i tie najtajnejšie myšlienky a city srdca, a preto že nepotrebuje tajomníka ukrytého v stole; ale keď to žiadal on, nevedela odporovať a sľúbila, že kedy tedy, keď aj nie tak pilne, ako predtým, niečo do neho zaznačí. Sielnický nebol doma, chcela teda túto príležitosť použiť na to. Ale aby nestratila súvis, uznala za dobre prečítať niekoľko stránok z denníka:

Dňa 30. mája 18…

Aké to bolo prekvapenie pre celý náš dom, ale najmä pre mňa, keď Petor Sielnický prišiel neočakávane k nám! Práve mrkalo, v izbe panovala polotma, tým viac, že otec bol hodne nafajčil z toho štítnického. Matka chystala večeru, rozumie sa, bryndzové halušky, a ja som prikrývala stôl. Zaklope ktosi na dvere, ja a otec zavoláme razom „voľno“, a vtom zjaví sa vo dverách postava nám známeho mužského. Urobil poklonu, my sme privítali hosťa. Ja som síce poznávala hlas, ale som bola v pomykove, či je on a či je len ktosi jemu podobný? Konečne sa predstavil — nože, vidličky a lyžička vypadly mi z ruky. Šiel k otcovi, podal mu s úctou ruku, priblížil sa ku mne, tiež mi podal jednu, druhou rukou ma objal, vrele privinul k srdcu a bozkal. Ja som sa triasla sťa osika, no bol prvý bozk zaľúbených, a to v prítomnosti otcovej — ale veď v izbe bola tma. Keď vkročila do svetlice matka, bola ešte tichosť, ale jej príchod urobil objatiu koniec. Petor jej pobozkal ruku, pri čom matka hneď začala rozhovor: „Vítajte u nás! Kedy a ako ste prišli?“ No i otec zamiešal sa do reči s poznámkou: „Vy ženské hneď začínate výpravky, keď treba jesť; predložte bryndzové halušky, pečené zemiaky, a potom po večeri nedbám, čo do polnoci budete štebotať.“ Tak sa aj stalo. Ja som so Sielnického nespustila očú, často sa mi ony stretly s jeho očima, a tu sme ich sklopili obaja: u mňa to bol stud, uňho však podľa môjho zdania akási neistota a vnútorný boj. Konečne chopil sa slova a rozprával o účele svojej cesty do sídelného mesta a o neprajnom výsledku.

„Verte,“ pokračoval dôrazne, „s veľkým sebazaprením som to urobil, že som sa pokoril a prosil. Pohnútkou k tomu bola jedine láska, lebo dobre viem, že by Božene ťažko padlo opustiť rodičov a so mnou ísť ďaleko do neznámeho kraja, a ešte azda ťažšie rodičom prepustiť jedinú dcéru.“ Matka sa rozplakala a dobrý otec prisviedčal púšťaním mohutných kotúčov dymu zo svojej fajky; po chvíli poznamenal: „dobre, dobre, veď ešte raz príde aj na psa mráz; zatiaľ chodí krčah do studne, kým sa neroztlčie. Tomu šovinizmu dnes zajtra bude koniec.“ Zase Sielnický počal hovoriť: „Tu som, ráčte rozhodnúť nad mojím osudom a budúcnosťou, ja som mienil a mienim dobre, ale okolností sú mi nepriaznivé. Moje nároky boly a sú skromné, odhodlal som sa zrieknuť sa štátnej služby a postarať sa, aby som si iným spôsobom zabezpečil budúcnosť; pravda, Božena by bola prinútená čakať, kým by sa čo to naskytlo.“ Ja som netrpelive pozerala hneď na otca, hneď na matku, ako by som ich chcela upozorniť: nie tak, Petor zostane u nás, z božej milosti vyžijeme všetci. Napokon riekol otec: „Nie tak, pán Sielnický! Nám síce na tom nezáleží, aby naša dcéra vo chvíli šla za muža, ale keď už máte s ňou známosť, a ako som vyrozumel, je láska vaša úprimná a bezzištná, nuž počujte aj moju mienku: ja a moja dobrá žena sme už ľudia starí a krem svojej jedinej dcéry nemáme na svete nikoho, prečo by ste nemohli trvať s nami? Prečo by ste nemohli spravovať naše hospodárstvo? Krem toho všetko má byť a bude vaše. Nie je toho mnoho, ale, verte, pane, že sa z toho, keď aj nie skvostne, ale pohodlne dá vyžiť, a pri dobrom hospodárení rozmnožily by sa dôchodky.“ Nastala tichosť, ja som dosviedčala hlavou, potom matka, aby sa nezdalo, že nesúhlasí s otcovým náhľadom, doložila:

„Tak je, ja som tiež podobnej mienky; vy poznáte nás, my poznáme vás, a niet sa čoho báť, že by v dome vznikol rozbroj.“

Petor si zhlboka vzdychnul, potom celý dojatý riekol:

„Nadmier cítim sa poctený touto dôverou a veľkodušnosťou, ale ráčte odpustiť, ťažká je to vec samostatnému mužovi, ako sa hovorí, podľa praslice stať sa sebapánom.“

Nemohla som ďalej mlčať a zamiešala som sa do rozhovoru: „A či ma za takú podlú pokladáte?“ Tykali sme si už, ale pred rodičmi to akosi nešlo. „Môžete mi veriť, že ja podobné narážky nikdy, nikdy robiť nebudem.“

„Verím, ľúba moja,“ odvetil on, „ale môže to robiť svet, a to by bolo pre oboch urážkou.“

„Čo koho do toho,“ riekla som ja, „nech len my budeme spokojní so svojím životom.“

Sielnický, tak sa zdá, bol odzbrojený, podal mi ruku, priložil k srdcu a vzdychol, a tvár jeho prezradzovala hneď bôľ, ako by bol myslel: prečo som nie v priaznivejších pomeroch? hneď však neopísateľné šťastie. Vtom pozrel otec na hodiny a poznamenal: „Čas odpočinku je tu, ľahnime si spať, veď o tom aj zajtra môžeme prehovoriť; zo skúsenosti viem, že je pred vážnym a dôležitým rozhodnutím dobre vyspať sa.“

Verím, že otec spal dobre, neviem, ako matka a Petor, len to viem, že na moje oči sen neprišiel a že som túžila aby svitlo, ale ešte viac, aby on pristal na naše žiadosti. A to sa aj stalo pod tou podmienkou, že on vzal celé hospodárstvo do prenájmu istým a hodnoverne potvrdeným záväzkom.

Tu potom nasledovaly slová: Bože, ďakujem ti, že som s tým, ktorého som tajne milovala, spojená na večnosť.

Keď Božena prečítala denník, sedela dlhý čas zadumaná, ako ten, kto by chcel písať, ale nevie, kde a ako začať. Nie div, Boženin denník bol jej tajomníkom: do neho značila všetko to, čo inému sveriť nemohla a nechcela, teraz však mala už živého tajomníka vo svojom mužovi Petrovi. Počestná žena nemá pred manželom nijakého tajomstva; každá tajnosť je znakom nedôvery, ale aj počiatkom nevernosti. Jej román života skončil sa vydajom, a na písanie nového románu nebolo ani potreby, ani predmetu.

Ozaj, čo mám písať? To, že som sa stala ženou? Veď to každý vie. Kedy sme mali sobáš? Veď je to v cirkevnej knihe naznačené. To, ako som bola oblečená? Veď je môj denník nie módny list a krem toho verne znázorňuje nás fotografia oboch. Kto bol prítomný? Ako sa spoločnosť zabávala? To by som opísať ani nevedela; veď som ja vtedy bola blaženejšou, než by ma takéto maličkosti boly zaujímaly.

Keď ona takto za písacím stolíkom hlboko zadumaná sedela, Sielnický priblížil sa tichúčko, na prstoch kráčajúc, a obidvoma rukama útlo zakryl jej oči.

„Petor!“ ozvala sa.

„Po čom si ma poznala, dušička?“

„Ešte sa opovažuješ pýtať: po čom? Nuž po tom, že som ja nikdy nebola s nijakým mužským v takom pomere, aby kto bol oprávnený na podobné dôverné žarty.“

Petor objal Boženu a zvítali sa vrelým bozkom.

„Či mi je dovolené nazrieť do denníka, čo, reku, zaznačily tieto prsty?“

„Dobre, že si prišiel, Petor; ja už neviem písať.“ Potom mu rozpovedala, aké myšlienky jej šly hlavou a konečne doložila:

„Nežiadaj, aby som v písaní denníka pokračovala. Keď máš kus času so mnou besedovať, bola by škoda, tie milé hodiny na písanie mrhať. Ak nemáš kedy, mám ja svoje povolanie okolo domu, kuchyne a hospodárstva.“

„Pravdu máš, duša moja.“

Božena poďakovala so srdečným objatím a bozkom.

„Kde si bol, mužíčku?“

„Kde som bol? Vážna otázka — uhádni!“

„U lekára Obratného a či u pravotára Stískalu?“

„Neuhádla si, lebo sme boli u pána farára Tichého.“

„Na pohárik domorodného?“

„Aj ten nechyboval; ale mali sme aj vážnejšie veci na poradí.“

„Najmä ak učiteľ Latiny bol prítomný. Prosím ťa, mužíčku, chráň sa toho človeka sťa ohňa. Ver mi, to je hrozný podpaľač, môjho otca nie raz pokúšal hneď proti tomuto, hneď zas proti inému.“

„Máš pravdu; vy ženské, istým prirodzeným pudom vedené, ste obyčajne dobrí znalci ľudí. Ostatne neboj sa, ja som v tomto ohľade vychodil trinástu školu a mojou zásadou je: tri kroky nazad, nie pred každým hovorím s odopnutým kabátom.“

„Keď si sa ty spýtal, či ti je voľno kuknúť do denníka, hádam dovolíš aj mne spýtať sa: bola to schôdzka úradná a či priateľsko-súkromná?“

„Ako kto poníma vec, ale iste to posledné je pravdivejšie. Takrečeno náhodou sme sa sišli a rokovali sme o jednom aj o druhom.“

„Bolo, pravda, aj hádanie, lebo vy, páni, bez toho ani byť nemôžete. Pán farár Tichý tiež taká tichá voda, čo brehy podmýva, v spoločnosti vážnejších, učenejších stojí sťa ražeň, a keby nefajčil zo svojej začmudenej penovky, ani by znaku života nedal, ale medzi sebe rovnými a podriadenými rozhadzuje sa ani prasa vo vreci a tvrdí, že je dnes biele, čo mu ešte včera bolo čiernym.“

„Hľaď, hľaď, aká posudzovateľka,“ poznamenal Petor s dobrosrdečným úsmevom. „Bolo aj hádanie. Jedni na čele s pánom farárom Tichým tvrdili, že slovenský ľud zo sna ľahostajnosti zobudiť načim časopismi a rozširovaním rozličného druhu kníh, že vraj tak príde k národnému povedomiu. Druhí tvrdili, že ho treba priviesť k hmotnému dobrobytu, aby netrpel biedu a stal sa samostatným, že to prvé potom samo od seba príde, lebo len majetný človek môže byť neodvislý a povedomý.“

„Ja by som sa tiež pripojila k tomu poslednému náhľadu.“

„Podobne som urobil aj ja, s tou výhradou, že na oboje treba klásť váhu, lebo keď spisba nemá odberateľov, nemôže napredovať, a naši učenci umreli by hladom.“

„A na čom ráčila sa ushodnúť ctená spoločnosť?“

„S akou šetrnosťou ráčiš poznámky robiť. Rozhodlo sa, že sa bude pracovať v jednom aj v druhom smere. Zástoje sú podelené, jeden bude, a síce pán farár Tichý, sbierať odberateľov na knihy, pravotár Stískala na Národnie noviny, učiteľ Latiny na Hlásnika, lekár Obratný na Lichardov Obzor. Urobí sa pokus so založením čítacieho spolku. Tomuto ja síce nesľubujem budúcnosť, lebo úlohou obecného ľudu nie je schádzať sa a daromne čas mrhať.“

„A môjmu Petrovi nedostala sa nijaká úloha za podiel?“

„Ba áno; ja s notárom Literátym sme poverení vypracovať návrh na založenie vzájomnej pomocnice.“

„No, ak tú pomocnicu založiť, jej stanovy vypracovať a ju do života uviesť má notár Literáty, tak sa to stane na svätého Vida, čo nebude nikda.“

„Ja tiež tak myslím; ale dal svoje čestné slovo, že prvý rok bezplatne povedie knihy a zavrie účty.“

„To by tiež bol div a zázrak, tak ako keby Latiny vínom naplnenej sklenici dal pardon a ju nevyprázdnil. Či vzájomná pivnica neprišla do reči?“

„Boženka moja, ty si dnes v dobrom rozmare, a tak sa zdá, náklonná vtipkovať, a to uštipne. Pravda je, učiteľ Latiny narádzal aj vzájomnú pivnicu, ale len tak zo žartu.“

„Žart sem, žart tam, ale on dobre vie, od čoho muchy dochnú. To bolo bezpochyby pokynutie farárovi Tichému, aby nosil sklenicu za sklenicou.“

„Možno; lenže na jeho slovo sa nekladie váha.“

„A nás ženy ste nevzali na pretras?“

„Horkýže nie. Obratný a Stískala doliehali na to, aby sa vraj založil ženský spolok, ktorého účelom by bolo podporovať národné snahy.“

„A či je na to potrebný osobitný spolok? Či sa ja nemôžem podpísať pod tvoje, Obratná pod svojho, Stískalová tiež pod svojho mužovo meno?“

„Úplne súhlasím s tebou. Tie ženské spolky sú opičiarstvo, sú lúpenie dvojím spôsobom; v dobre usporiadanom dome môže byť len jedna spoločná pokladnica. Krem toho som ctiteľom pekného pohlavia a v domácnosti schvaľujem rovnoprávnosť manželov, aby sa vzájomne radili, ale som nie priateľom toho, aby ženská složila ruch rodinný a vystupovala vo verejnosti sťa faktor v pohyboch politických alebo národných.“

„Tak je, Petor; nám rajnice a varečky!“

„Naskrze nie; aj vy sa máte oduševniť za všetko, čo je pravdivé, dobré a pekné, aj vy máte v srdci svojom nosiť vlasť a národ, aj vy máte horliť za všeobecné dobro, ale pri boku svojich manželov. Žena je desiatka, muž jednotka, desiatka bez jednotky je nička; podobnú cenu má pred jednotkou, ale po boku jednotky počituje desať.“

Možno, že by sa niť rozhovoru bola rozpriadla, ale do izby vkročila Jazvecká a volala mladých na večeru.

V B. pracovalo sa živo. Národnie noviny vychvaľovaly činnosť mužov, stojacích na čele pohybu. Nebolo v celej krajine mesta alebo obce, v ktorom by slovenské časopisy boly maly toľko odberateľov, ako v B. Každý hľadel zadosť urobiť svojej povinnosti. Vynikal v tomto ohľade učiteľ Latiny, ktorý nezdráhal sa — a iste že nie bez výsledku — navštevovať priemyselníkov a roľníkov z domu do domu a ponúkať ich k tomu, aby si predplácali, keď nie na Obzor, aspoň na Hlásnika. Slovenské školy boly ročite podporované hojnými milodarmi a príspevkami. Loteria, zriadená v prospech revúckeho gymnázia, doniesla z B. niekoľko stoviek. Mnohí prihlásili sa za údov Matice slovenskej. Nech robily sa akékoľvek národné sbierky, B. bolo všade zastúpené, a nie chatrnou sumou. Čítací spolok založil sa s veľkou horlivosťou, ale zaniknul v krátkom čase.

Tichý, Obratný, Stískala, Latiny, Literáty a iní národne smýšľajúci mužovia tešili sa tomuto pokroku. Keď sa shromaždili spolu s paniami a mládežou, spievali národné piesne: „Hej, Slováci!“ alebo „Kto za pravdu horí“; v ich kruhu veselo ozývaly sa slovenské trávnice. Sielnický tiež naraz okrial pri takýchto verejných i súkromých zábavách, ale predsa neschvaľoval vyzývavosť poniektorých, najmä Latinyho, a často napomínal: nie je dobre chodiť s bubnom na zajace. A v tomto smere pokračoval pri vzájomnej pomocnici. Väčšina údov žiadala, aby všetky knihy, zápisnice, účty vedené boly jedine v materinskom jazyku. „Bračekovci,“ ozval sa ako správca ústavu, „proti tomu by som nič nemal, ale máme aj ináč smýšľajúcich údov, uspokojme sa, aby bolo dvojrečové záhlavie; to môže byť v búrlivom čase, aký nám hrozí, hromosvodom. Verte, že miernosťou a opatrnosťou skorej prijdeme k cieľu.“ Týmto spôsobom podarilo sa mu zachovať ústav pri živote a priviesť do rozkvetu. Sielnický dve osoby sprevádzal s pozornosťou: okresného slúžneho, ktorý mal podiel v týchto pohyboch, stal sa údom čítacieho spolku a vzájomnej pomocnice, odvolával sa na svoj slovenský pôvod, ba aj v materčine rečnil, ale na všetky strany odporúčal Svornosť, stal sa jej dopisovateľom a vzájomnej pomocnici kládol v cestu prekážky. Divné, ten mierny, ten s okolnosťami spriatelivší sa Sielnický, ktorý vždy držal s vládnou stranou, bol mu tŕňom v oku, toho udával, toho v novinách napádal, proti tomu horlil. Tento však s pozornosťou sprevádzal aj Latinyho — pohla ho k tomu istá maličkosť. Pán Boh požehnal Latinymu synáčka, a tomu za krstného otca požiadaný bol pán slúžny.