Zlatý fond > Diela > Slováci a sloboda


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Slováci a sloboda

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Andrej Slodičák, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Boris Michelsz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

XXVI

Spomneli sme už, že sa u farára Tichého v B. schádzavali, nie ushovorene, ale hnaní potrebou výmeny myšlienok Obratný, Stískala, Literáty, Sielnický, a keď sídenie vyňuchal, aj Latiny. Tento posledný nebýval nikdy vítaným hosťom; príčiny boly rozličné. Samotná minulosť v jeho živote radila vyhýbať mu všemožne. K tomu to dychtenie po opojnom nápoji. Bol ochotný chodiť celé mesiace sem aj tam, usporadovať dajaké zábavy, kde bolo výhľadu do sýtosti sa napiť. Dom a domácnosť jeho bola pritom vo veľkom neporiadku, a hoci jeho ročitý plat bol výnosný, mal dlhov až po uši. A presvedčenie? Dnes prisahá, že je Slovákom, zajtra prisahá pred slúžnym alebo županom trojnásobne, že je Maďar a že by on celkom zmaďarčil školu, keby ho jeho predstavení v tom šľachetnom úmysle nehatili. Osočoval každého, nadával každému, pokoj a mier mal v ošklivosti a najviacej sa tešil, keď mohol jedného proti druhému huckať. Najhoršou jeho vlastnosťou bolo, že bol neuznalý a nevďačný oproti svojim dobrodincom, ktorí ho vyslobodili z biedy, zachránili pred vyhodením z učiteľstva a často podporovali i hmotne. Nikdy nevracal, čo si vypožičal, a pritom týchto osočoval, tých žiadal pripraviť o česť a dobré meno. Slovom, bol ohavou v ľudskom tele.

Keď vstúpil do izby, pozreli prítomní na seba, a to znamenalo toľko ako „pozor“!

„Azda som nie príležitým, ak rokujete o niečom dôležitom?“

„Naskrze nie, nech sa vám ľúbi medzi nás,“ odvetil domáci pán. Keby bol povedal, že je nepríhodným, bol by šiel rovno k slúžnemu ako udavač, že panslávi čosi kujú, lebo sa potajomne schádzajú. Po krátkom, všeobecnom a nepatrnom rozhovore prehovoril Latiny:

„Ak by mi bolo ako najmenšiemu v spoločnosti dovolené preriecť slovo, osmelil by som sa niečo naradiť.“

„Čože, pán brat?“ riekol pravotár Stískala; „myslím, že to bude praktické, už aspoň pre nás dvoch — iste nebude chýbať oldomáš.“

„Darmo cieliš na mňa, aj ty ho len tak vypiješ, ako ja.“

„Pravdu máš, brat; ale k veci, čujme ten návrh.“

„Nuž, voľby krajinských poslancov sú tu, bolo by začať aj s našej strany, aby sme si vyvolili z našich.“ Na tie slová „naša strana“ a „z našich“ kládol váhu, lebo sa to dalo aj takto aj ináč vysvetlovať. V tomto kruhu môže sa rozumieť Slovák, v inom zasa podľa okolností Maďar. Synovia zlosti sú opatrní a dvojsmyselní.

Slová Latinyho neponímal nikto vážne, lebo veď reči sa hovoria a chlieb sa je, tak bolo aj tu, či o tom, či o inom predmete besedovať, všetko jedno. Prvý ozval sa pravotár Stískala: „No, či som dobre nepoznamenal, že pôjde o oldomáš? Ale preto svätý pokoj, ja súhlasím s bratom Latinym: na zdar našskému kandidátovi!“

„Keby ho tak ľahko bolo uskutočniť, ako ľahko ho je narádzať,“ riekol Obratný.

„Prečo by sa nedalo uskutočniť?“ riekol Latiny, „len nech bude ten, koho budeme kandidovať, chlapom na mieste.“ On rozumel chlapom na mieste muža, ktorý má plné mešce peňazí a štedré ruky.

Po dlhšom rozhovore, na ktorom mimo Sielnického zúčastnili sa všetci, konečne ozval sa i tento:

„Páni moji, vec je dôležitá a pováženia hodná. Žiaduce by bolo, aby aj náš slovenský ľud bol na sneme zastúpený. Toľko je pravda, že sa jednému poslancovi, ale ani keby ich bolo dvadsať, prúd terajšej politiky zastaviť nepodarí; no keď mu je aj takto vo všeobecnom smere účinkovať nemožné, môže pracovať v záujme svojho okresu a jednotlivých voličov. Podľa môjho náhľadu by sa mohol urobiť pokus, a síce vystúpiť s programom vládnym a potom vyhlásiť za kandidáta muža, u obecného ľudu obľúbeného, a konečne prichytiť sa nám všetkým s celou dušou ku práci.“

Návrh bol s úľubou prijatý a každý obracal svoj zreteľ na tú poslednú podmienku: kto by tu bol u ľudu obľúbený? Tichý rozumel tomu tak, aby ho ľud ako vysokopostaveného ctil, Stískala, aby bol v zlom smysle slova pochopeným demokratom, s každým si tykal a pohárikami štrngal; Obratný, aby bol zdvorilým a vedel zachádzať najmä s útlym pokolením; prakticky ponímal vec Latiny, mysliac sám v sebe: peniaze, nad všetko peniaze, lebo veď tie spravujú svet. Literáty neponímal podľa svojho zvyku nijako.

Nastala tichosť, až napokon začal zase len Latiny hovoriť:

„Ja, najmenší z prítomných, osmeľujem sa narádzať kandidáta; keby sme sťa Diogenes s lampášom hľadali človeka, nenajdeme spôsobnejšieho ako je milosťpán Petor Sielnický. Nazdar! Éljen!“

Všetci prítomní súhlasili z čestných príčin, krem navrhovateľa, ktorému tak neležalo na srdci či Peter, či Pavel; on Sielnického osobu pokladal za najprimeranejšiu k svojim cieľom: jeho priazeň získať, jeho statočnosť a mešec použiť. Sielnický sa vyhováral, až konečne s celou povedomosťou sa osvedčil, že keď to od neho žiadajú a keď sa dá jeho menom utvoriť stránka, nebude odporovať, ba že si bude pokladať za česť, slúžiť týmto spôsobom veci. Toto bol zárodok Sielnického vystúpenia ako poslaneckého kandidáta.

Po meste sa rozniesla povesť, že Sielnický kandiduje za krajinského snemového poslanca. Mnohým to bolo vítané, lebo ho znali ako muža vzdelaného, rázneho, vľúdneho a spravodlivého, a ako takého si ho ctili aj neprajníci slovenskej strany. Jeho autoritu mohutne dvíhalo to, že ním založená vzájomná pomocnica, ktorá sa skoro premenila na sporiteľnu, napredovala a prekvitala. Remeselníci so súhlasom pripojili sa k jeho strane, k volebnému okresu patriace obce boly tiež vyzvané, aby sa pripojily ku strane Sielnického; v Čerešníku prevzali na seba farár a učiteľ povinnosť robiť v jeho prospech všetko možné. No notár neosvedčil sa ani za, ani proti, čakajúc na úpravu stoličných pánov a v tomto smere poučoval aj voličov, hovoriac: „Bračekovci, nie je radno prenáhliť sa a daným slovom zaviazať. Pozhovejme, kto ešte vystúpi a koho nám bude odporúčať naša stoličná vrchnosť.“

Stoličná vrchnosť, poučená o stave veci Latinym, ktorý od farára poponáhľal sa k slúžnemu vyrozprávať, čo sa stalo, a tento zase štafetaliter oznámil podžupanovi, neriekla ani slova; na oko ukázala sa zaujatou za Sielnického, alebo, keď treba pravdu vyznať, hoci za čerta, diabla, len aby patril ku strane vládnej. Sielnický pokladal si za povinnosť predstaviť sa hlavnému županovi, podobne podžupanovi s oznámením, že na žiadosť početných voličov vystupuje ako vyslanecký kandidát s programom slobodomyseľnej strany; títo ho prijali s úctou, blahoželali k dobrému výsledku a sľúbili všestrannú podporu. Nebol im síce po vôli, ale čo robiť? Isté pre neisté opustiť je nie dobrá politika a potom lepší dnes kus ako zajtra hus. Všeobecne myslelo sa, že Sielnický bude bez protikandidáta jednohlasne vyvolený; ale čert nespí, a keď myslíš, že je všetko v poriadku, vystrčí rožky. Takéto rožky vystrčil Pekárik. Pretože nám je táto osobnosť ešte nie známa, musíme sa koľko toľko oboznámiť s ňou. Je to síce úloha ťažká, lebo veď málokto vedel o ňom, kto je, čo je, a odkiaľ prišiel. Kúpily sa pozemky, osadila sa jedna stará pani v B. s dietkami a s vnukami, medzi tamtými najstaršie dieťa, Jozef Pekárik, viedol gazdovstvo — hral pána. Pošuškávalo sa, že jeho najstarší brat Karol je v štátnej službe, kde prispievajú výdatné pobočné dôchodky, a že tým spôsobom kúpil si majetok, aby to však nebilo do očú, matka a brat prevzali šafárenie. Jozef nerozumel ničomu, hovoril o všetkom, pravdaže len jednotlivé vety, lebo veď nebol schopný správne a pravidelne hovoriť za päť minút. Či sa mu prisnilo, či mu zlý pošepnul, dosť na tom, že sa mu zachcelo byť snemovým poslancom. Hodnosť to, ktorú možno dostať bez všetkej kvalifikácie, plnoletosť a platenie 10 zlatých ročitej dane je jedinou podmienkou. Tomuto vyhovel Pekárik, a tak mohol si robiť právne nároky na mandát, aby sa stal zákonodarcom.

Pekárikovo vystúpenie nebral nikto vážne, možno, že ani on sám, lebo veď hus do piva sa viacej rozumie, ako on do politiky, nuž ale porekadlo hovorí, že niekedy aj motyka strelí. Prvý kruh jeho privržencov bol celkom nepatrný: tvorili ho ľudia, ktorí ani nemali právo voliť. Bol tam akýsi kulhavý stolár, ktorý už aj krajinský chlieb jedol, rozumie sa v temnici; zkade ruka zkade noha žid Sami Bartoš, dopisovateľ všetkých maďarských a nemeckých časopisov, každému v jeho vlastnom politickom smere. Človek nestydatý, dotieravý, bez ktorého však slávna stolica, totiž jej náčelníci, nevedeli začať nijaký pohyb. Istý pravotár, pamätná to chlapina, ktorý len vtedy nepije, keď nemá čo, a keď má, je nie prieberčivý, či víno, či pivo, či pálené, všetko mu je jedno. Povrazník Zvŕtka, u ktorého sa stvoril salaš darmožrútov, a pridružil sa k nim roľník Jano Tvaroh, ktorý dôsledne tvrdil o všetkom, že je čierne, čo iní držali za biele a opačne. Táto kytka vyberaných kvietkov rozvinula zástavu neodvislej strany vo volebnom okrese v B. s nápisom: Jozef Pekárik. Šlo to ako po masle. Bartoš písal články, aké impozantné množstvo pripojilo sa ku strane Pekárikovej, pravotár pracoval vo všetkých krčmách so skvelým výsledkom. Povrazník rezal baranov, jeho polovička s matkou varily chutný guláš, kulhavý stolár behal sťa Merkur z dom’ do domu, volajúc: dobytok zbit jest, poďte kričať: éljen Pekárik. Jano Tvaroh prevzal úlohu získať po dedinách roľníkov. A kandidát Pekárik? Ten lietal na štyroch pejkoch z dediny do dediny, všade vyzývajúc voličov: „Kričte éljen Pekárik!“ Čosi kamsi utvorila sa stránka.

Bartoš sa usmieval. „Tu to má puritán Sielnický,“ riekol sám v sebe; „ty si chcel bez môjho vplyvu obdržať korunu slávy?“ No, nebolo dosť na dosavádnom, šiel k podžupanovi a poznamenal úlisne:

„Veľkomožný pán, či som nepovedal, že tým panslávom padne slobodomyseľná strana? Oj, ja znám všeobecnú mienku, tá chce mať vyprobovaného a maďarského vlastenca, nie takého na oko, ako je Sielnický, a pritom luterán. Verte, veľkomožný pán, že sa všestranne hovorí: či vždy máme luterána voliť?“

Podžupan veril židákovi viac ako svätému písmu. Ležiac pohodlne na pohovke, po dlhom váhaní povedal s nesmiernou flegmou:

„A čo by sa dalo robiť?“

„Je ešte jeden spôsob.“

„A ktorý by to bol?“

„Postaviť ešte jedného vládneho kandidáta; tak sa rozdvojí maďarská strana, len tak možno znivočiť aj Pekárika, aj Sielnického.“

Treba pravdu vyznať, že to bolo vodou na mlyn županovi, aj podžupanovi, lebo im Sielnický bol tŕňom v oku a podporovali ho len z nutnosti, len tak bodaj bolo.

Keď Sielnický mal pri veľkom súhlase svojich voličov svoju programovú reč, myslelo sa, že je jeho víťazstvo isté. Vážne, plynnou výrečnosťou, a to z presvedčenia, odôvodňoval svoje stanovisko. „Tri sú v našej milej vlasti — riekol — politické strany: vládna, mierna odporujúca a neodvislá. Táto posledná má účel zdanlive krásny: vydobyť Uhorsku úplnú samostatnosť a neodvislosť. Kto by si toho neželal? Ale či zvládzeme korunu veľkého Štefana v prostriedku veľkých národov sami zachovať a obrániť? Či nám dejepis nesvedčí, že Bethlenovo, Rákóczyho, Tökölyho, Báthoryho a Košútovo namáhanie bolo márne, bolo bez zdaru. My, ktorí sme mali podiel v poslednom povstaní, vieme z vlastnej skúsenosti, akú biedu uvaľuje na celú krajinu i na jednotlivcov každý odboj, každá občianska vojna. Mierne odporujúca strana stojí na tom istom štátoprávnom stanovisku, ako strana slobodomyseľná; ona však odporuje len osobám, stojacím na čele vlády, a žiada prevziať opraty vlády. Ale akú že máme záruku v mužoch ešte nevyprobovaných a z takých rozličných živlov sdružených? To je osobná, a tak sebecká politika. Ja som za stranu vládnu, ktorej vytýkajú, že zvyšuje dane so dňa na deň a jednako že štátne dlhy rastú. Tu treba troje poznamenať: jedno, že urbár a dežmu treba odkupovať až podnes, a z každej daňovej zlatky ide na tento cieľ 30 kr., potom ohromné vojsko pohltne mnoho miliónov, ale rozpustenie alebo zmenšenie vojska nezávisí od našej vlády, lebo keď na východ a na západ, na sever a na juh stoja všetky dŕžavy v zbrojí, my nemôžeme so založenými rukami čakať, aby sa plamene bojov nad nami sišly a nás znivočily. Tretie sú železnice, ktoré spotrebujú obrovskú čiastku peňazí, ale tieto dvíhaním premávky a obchodu podporujú náš dobrobyt; dŕžava bez železníc a kultúrnych ústavov zaostáva v stredovekej temnosti.“

Reč urobila dobrý dojem i na voličov i na vyslaných od župana poslucháčov, ktorí mali striehnuť, či Sielnický ozaj nezapletie do svojej reči národnú otázku. No ani tento dôkaz jeho lojálnosti ich nepresvedčil, stoliční páni a niektorí k bývalej šľachte patriaci už rozhodli, že vedia Sielnického budú ako vládneho poslanca kandidovať Maďara a katolíka, a tohoto našli v osobe kapitulského pravotára Fraňa Kriváča.

Ach, rástla že duša Bartošova, Latinyho a týmto podobných dobrodruhov. Švihák Kriváč otvoril mešec, ale upadnul medzi lotrov. Najhlavnejší jeho korteš, pre šibenicu dozretý pravotár Bunevác, prijal tisícky a v hlavnom hostinci zriadil kanceláriu. Medzi prvými, ktorí sa prihlásili, bol Latiny, ktorému sa tiež dostala jedna stovka. Menoslov privržencov viedol sa riadne, a so dňa na deň bývali doručení Kriváčovi znovu a znovu sa prihlásivší; počet ich vzrástol na stá a stá, pravda len na papieri, ako dokázal výsledok voľby.

Všetky tri strany kládly veľkú váhu na Čerešník, lebo ten sa ešte nebol konečne rozhodnul. Farár a učiteľ boli, ako vieme, cele oddaní Sielnickému, ale veru s malým prospechom, lebo notár so županom dúchali do jedného mecha. Získali pre svoju vec aj novozrodeného zemského pána, Icíka Siebera, alias Szitassi Izidora. Tomuto veľmi pochlebovalo, že ho navštívili pohlavári stolice a požiadali ho, aby účinkoval v prospech takzvanej liberálnej strany. Na otázku, ktorého by mal podporovať, či Sielnického a či Kriváča, riekol župan obozretne:

„Ako sa vašej veľkomožnosti ľúbi, jeden aj druhý je za vládnu stranu, a my nechceme obmedziť presvedčenie ani jedného voliča.“

„Tak sa mi však zdá, že sú rýdzi maďarskí vlastenci náklonnejší Kriváčovi.“

„Možno,“ odvetil župan.

„Tak aj ja neomylne vstúpim do ich radu.“

Hneď v prvú nedeľu po návšteve dal k sebe povolať všetkých voličov a notárom dal sa vo svojom byte požiadať, aby predostrel blahosklonne svoju mienku; i rečnil pán Szitassi Izidor s veľkou eleganciou, hovoriac: „Vy všetci z môjho žijete, u mňa máte zárobky, ja vám dávam obrábať zeme, ja som vaším dobroprajným patrónom; aj toť nedávno som vám dal na vežové hodiny 10 zlatých a ja hodiny nepotrebujem, mám ich v každej izbe, v každom vačku, a tak verím, že pri voľbe ablegáta za mnou pôjdete a so mnou budete kričať: éljen Kriváč!“

Toto všetko skvelé rečnenie málo prospelo, ale keď vyvalili sud a točili z neho, keď na stoly donášali guľáš a chlieb, keď Jožo Ďantáš so svojou bandou začal vyhrávať tie volebné, začalo sa aj éljenovanie. Prirodzená vec, že prvý prípitok venovaný bol kandidátovi. Pani veľkomožná s frajličkami, pardon, s kišasonkami a mladými pánmi tiež sa dívali na zábavu; toto použil notár, zacengal prázdnym pohárom na znak toho, že chce hovoriť. „Čujme! čujme!“ ozývalo sa.

„Nuž, ľudkovia,“ začal, „pána veľkomožného s pani veľkomožnou i s celou rodinou nech Pánboh živí! Éljen!“

Szitassi s manželkou kývali blahosklonne hlavami. Zábava šla hlučne, jedni volali „éljen Kriváč!“ a iní „éljen Pekárik!“

„Nuž či tomu statnému pánu Sielnickému neprivoláme na slávu?“ poznamenal Ďuro Opavský, ktorý ho dobre znal, lebo mu v biede pomohol.

„Načo, žobrákovi, keď chudobného človeka nepováži ani len pohárom vína!“ volal Sklenka a prízvukoval Omáčka.

„Éljen Kriváč, éljen Pekárik!“ ozývalo sa z rozličných kútov. Čosi kamsi voličia sa rozdvojili, jedni za Kriváča a iní za Pekárika. Notár, aby vec priviedol do koľaje, upozornil pánov voličov, že veď majú byť na strane Kriváča; ale to málo osožilo, lebo vo víne je pravda, a touto nadchnutý Kukučka vyskočil, kričiac s veľkým zápalom: „Nechceme Kriváča, lebo toho chcú páni a židia, ale chceme Pekárika, za toho je chudoba!“ Vznikol pekelný krik, medzi ktorým hneď Kriváč, hneď Pekárik otriasal vzduchom. „Nechceme pánov!“ bolo počuť naraz v blízkosti, „zabi pána a žida, najlepšie začnime s Icíkom!“ Rebeka s perepuťou utekala do kaštieľa, Szitassi ozelenel sťa žaba a pritúlil sa k notárovi:

„Um Gotteswillen, Herr Notär, machen sie Ordnung.“ Ale to nešlo, lebo veď tu išlo aj o notárovu kožu. Konečne prišiel k slovu rychtár, ktorý bol rozhodne za Pekárika, a rečnil: „Čujte, bratia, aj ja som za Pekárika, ale pokoj! Viete, čo urobíme? My, ktorí patríme k inej strane, opustíme túto miestnosť. My sme sa nenatískali sem, nás povolali, a už teraz, keď vieme, o čo ide, tí, čo so mnou držia, nech idú za mnou! Jožo, napredok, a začni:

Sielnický poslancom nebude, nám Jožo inakšie zahude, lež ani Kriváča nechceme, lebo je za židovské plemä. S Pekárikom je chudoba, s ním sdružená sloboda! Ať žije! ať žije!

To pomohlo. Jožo Ďontáš šiel a hral, rychtár viedol predok, za ním šly dve tretiny prítomných rovno do krčmy, kde sa pilo na rováš Pekárikov do rána. Pozostalých meril a na reči držal notár. Na druhý deň prišiel do obce slúžny, rychtára složil s úradu a vymenoval iného zpomedzi tých, ktorí patrili ku strane Kriváčovej.

Sielnický vidiac, že liberálna strana, najmä však stoliční páni, vo dvoch mlynoch meľú a že sú pod rukou priaznivejší Kriváčovi, šiel sa predstaviť županovi a podžupanovi a požiadal ich, aby vzali na seba prostredníctvo medzi ním a Kriváčom, lebo že dvaja gajdoši v jednej miestnosti gajdovať nemôžu.

„Osvietený pán,“ riekol, „alebo ja alebo Kriváč musíme odstúpiť.“

„Nie, pán Sielnický; vy obaja zostanete v kandidácii, to je naša taktika. Vy máte zo všetkých troch najviac privržencov, ale otvorene vám vyznám, mnohým vrčí v hlave vaša národnosť, a aby sme týchto odviedli od Pekárika, potrebný je osvedčený maďarský kandidát. Pravda, o vašom vlastenectve pochybovať nemôžeme, ale keď sa jedno druhé pošuškáva, ktože môže všetkým ústa zapchať?“

„Dobre, osvietený pán, tak odstúpim ja a Kriváč bude naším kandidátom.“

„To nie je možné; lebo keď vy odstúpite, značná čiastka Slovákov bude alebo na Pekárika hlasovať, alebo sa bude v rozhorčenosti chovať celkom pasívne.“

„Dobre, ja som a i chcem byť verným liberálnej strane a podrobím sa vašej taktike, ale spolu i celú zodpovednosť uvaľujem na tých pánov, ktorí túto taktiku nastrojili.“

Ich cieľ bol mu zrejmý: nielen Pekárikovi, ale aj Sielnickému dať padnúť. Zadumaný prišiel domov. Božena snažila sa dobromyseľným úsmevom privítať svojho muža.

„S akým výsledkom si sa vrátil od župana, muž môj?“

„Boh zná, Boženka moja. Ani to čert nevymyslí, čo tí páni majú v svojej mysli; všetko ostane pri starom, ja mám byť lákadlom Slovákov a strašidlom Maďarov; no nech sa stane vôľa božia, mňa len to bolí, že ten náš ubiedený ľud nechápe svojich a nechce znať svoj záujem. Čerešník nie je môj, daromné bolo všetko namáhanie farárovo a učiteľovo, jednu čiastku skortešoval nápojom židák Szitassi s notárom Kriváčovi, ten človek, ktorý na žobrotu priviedol celú obec, ktorého každý groš je skropený potom a slzou mozoľne pracujúceho ľudu. Dve tretiny sú za Pekárika, ktorý nápojom a blúznivým táraním sbaláchal svet.“

„Ale čujem, že Hrušovo, Smolník a Žulovo sú cele oduševnené za teba.“

„Možno, ale proti tým stojí Sasiná, Cibuľovo a Vrchovo.“

„Buď dobrej mysli, Petrík, aj my ženské nedáme sa zahanbiť, všetky panie v B., ešte aj tie našich protivníkov sú oduševnené za teba. Ale tuším ide ktosi k nám.“ Božena pozrela do okna a s kyslou tvárou riekla:

„Ide ten bozbožný Latiny; muž môj, maj sa na pozore, to je dvoch dvorov pes, nechcem ho ani vidieť, odídem.“

Vskutku odišla, a sotva zmizla vo dverách, už klopal Latiny.

„Voľno,“ riekol Sielnický.

„Sluha pokorný, milosťpane,“ pozdravil Latiny.

„Vítajte, sadnite si,“ znela odveta.

„Nie mi je na posedenie, milosťpane; vážna vec priviedla ma do vášho bytu.“

„Čo by to bolo, pán učiteľ?“

„Čo by to bolo, spytujete sa? Nuž to, že sa všetko hýbe, všetko pracuje, len naša strana čaká s neba pečené holuby.“

„A čože máme podľa vášho zdania robiť?“

„Čo máme robiť? Nuž to, čo Kriváč a Pekárik. Pravotár Bunevác zriadil na stranu tamtoho tri tane, tuto zase sám kandidát u povrazníka Zvrtku a u knihára. Vo dne v noci sa je a pije a my tu nič, tam nič.“

„Dobre tak,“ odvetil Sielnický; „ja s mojej strany nedám ani kvapky vína alebo páleného.“

„Pre Boha, milosťpane, nuž či myslíte, že sa dá kortešovať so svätým duchom? Bez vína a páleného nič.“

„Mne je to všetko jedno, ja len hovorím, že nedám ani kvapky; tým spôsobom poznáme charaktery, kto je ožran, kto si dušu predá a kto vážne a povedome poníma veci.“

„Dobre, milosťpane, ale sebe pripíšte, ak padneme.“

„Volím padnúť, ako zvíťaziť ožralstvom a zakúpenými hlasmi.“

Latiny stál pred Sielnickým sťa chrt, ktorému pohrozili kocarom. Naťahoval hrdlo, hlavu hneď na jedno hneď na druhé plece ovesil; bolo badať, že má čosi na srdci a premýšľa len o spôsobe, ako by to mal predniesť, až konečne začal takto:

„Milosťpane, možno, že vám niekto oznámil, že som ja navštívil pravotára Buneváca.“

„Čo mňa do toho? To je vaša vec, každý človek ide ta, kam ho ťahá srdce.“

„Ale on je náčelníkom Kriváčovej strany.“

„Nuž a potom?“

„Áno, áno, ale ho ja, prosím, preto navštevujem, aby som vyskúmal ako stoja, a to vykoristil pre náš prospech.“

„Pán učiteľ, keby som chcel zlostnú poznámku urobiť, tak by som riekol: kto sa vyhovára, ten vinu na seba uvaľuje, ale osvedčujem sa ešte raz, čo koho do toho, každý človek je svojím pánom, robí čo chce a ako chce.“

Latiny odišiel ako obarený vriacou vodou. Buneváca i napotom navštevoval a na Sielnického stranu kortešoval takto:

„Hlasujte tak, ako sa vám ľúbi, ja by som na Sielnického nehlasoval, ale som zaviazaný čestným slovom.“

*

Bolo to v ostatnú nedeľu pred voľbou, keď rozniesla sa povesť, že Pekárik bude mať programovú reč; všetko bolo zvedavé, že čo ten „onóci“ — lebo za každým druhým slovom hovoril len „ono“ a zase „ono“ — bude hovoriť. Celé mesto bolo na nohách. Už sa zjavovali aj jednotliví jazdci, ktorí mu koňmo mali ísť v ústrety, zďaleka ozýval sa hluk a krik. Vodca jazdcov, pre krádež vyhodený financ, sedel hrdo na koni, ktorého rebrá by si prstom bol mohol počítať, lebo úbohé hoviadko už bolo odsúdené majiteľom pre garbiara a túto slávnosť malo len tak z milosti prežiť. Za ním šla tiež koňmo po námestí posbieraná čvarga, ako by z Neapola doprevadení lazaroni. Každý musel kantár hodne potŕhať, ináčej by sa bol cez hrivu a odvisnutú hlavu svojho tátoša skĺznul dolu na zem. Za týmto banderiom nasledovaly vozíky, na jednom chybovaly šaragle, na druhom boly drevené lôniky, pri treťom záprahu boly opraty z klkov ukrútené atď. Nuž a na vozíkoch sediaci voličia? Čerešník bol mocne zastúpený, taktiež Šašiná, Cibuľovo a Vrchovo, ale s voličmi šly ženy aj deti. Šli i z mesta B., zo sídla voľby, všetci poznačení, všetci korheli a neriadneho života ľudia, a to nielen mužského, ale i ženského pohlavia. Neďaleko mestského domu stalo si do hromádky niekoľko mladých ľudí, statní občania a Sielnického horliví privrženci. Títo zabávali sa chutne, robiac rozmarné, vtipné poznámky.

„Hľa, hľa!“ riekol jeden, „od hlavy ryba smrdí; kde je hlavou bývalý financ, môžeme si predstaviť tú čeliadku.“

„Pozrite, bračekovci, tam je aj Julinka T.; no už verím, že je to neodvislá strana.“

„Či ho vidíte, Ondriška Maršekovských?“

„Prirodzená vec; veď si poistil a potom podpálil obilie.“

„Hneď som myslel, že aj Jano Mechúr tam bude.“

„Akože by aj nie; veď nežije so ženou, a pán Pekárik sľubuje civilné manželstvo, takže si vraj človek môže zjednať manželku na mesiace.“

„Tu ho máš Jana Buršáka, ten sa nazdá, že keď jeho strana zvíťazí, vo všetkých krčmách musia darmo dávať nápoj.“

„Či je pán Latiny nie medzi nimi?“ Na to sa všetci chutne rozosmiali.

„Bračekovci, ja som hotový staviť sa, že Pekárik bude mať väčšinu.“

„Z čoho tak súdiš?“

„Moja kalkulácia je ako dvakrát dva sú štyri.“

„No, to by som ľúbil počuť.“

„Nuž, takto je to, na svete je viac zlých, nepokojného ducha ľudí, ako dobrých a poctivých; pozrite sa na tento húf a dáte mi za pravdu.“

Konečne dorazili na ustanovené miesto, Pekárik vyskočil na sud, ktorý bol improvizovaný na tribúnu, a začal rečniť:

„Kto z vás, ľúbi spoluobčania, je spokojný s terajšou vládou?“ — „Nikto, nikto!“ ozývalo sa so všetkých strán. — „Pravdaže nikto, lebo dane rastú tak, ako pečiarky po tichom daždi.“ — „Tak je! tak je!“ — „Nie dosť na tom, ale ti sedí na hrdle financ.“

„Dolu s financmi!“ — „Kdekoľvek si meno podpíšeš, ta aj štempel prilepiť musíš.“ — „Pravda je!“ — „Statočného dohánu si nesmieš napchať do fajky — veru nie — a toho všetkého vinou je dualizmus. Či viete, čo je to ten dualizmus?“ — „Nevieme!“ poznamenal ktosi. — „No, ja vám to vysvetlím. Dualizmus je to, že najkrajšia pšenica, najmastnejšia slanina, najtučnejšie voly, najlepšie víno z krajiny ide do Viedne a Nemci to všetko spotrebujú.“ — „Nechceme dualizmus! Nech čert vezme Nemca!“ — „To nastrojil Deák Ferenc s Andrássym a Tisza obnovil a potvrdil smluvu. My by sme bez Nemca ta vyžili. Vláda a ju podporujúca strana odvoláva sa na železnice, že vraj na tie platíme daň. Nuž načože sú nám železnice? Iste na to, aby pšenicu, slaninu, voly a víno vyvážaly Nemcom. My by sme aj bez železníc ta vyžili, kto nemá koní, nech peši zajaca honí. A čože chcú s tými školami? Budujú paláce sťa kráľovské byty. Načo? Prečo? Nuž na to, aby bolo viac darmožrútov, pánov!“ — Ohromné „tak je!“ sa ozvalo. — „A tak teda sa osvedčujem, že v tomto smere chcem a budem hovoriť aj na sneme, keď ma vaša dôvera zvolí za krajinského poslanca. Porúčam sa vašej priazni.“ Hlučné „Nazdar!“ „Íljen!“ a „Éljen!“ ozývalo sa na všetky strany.

*

Nejdeme dopodrobna opisovať samu voľbu, ani príchod voličov ku voľbe, tie sa podobajú jedna druhej ako vajce vajcu s tým rozdielom, že je neodvislá strana vždy hlučnejšia; donáša to so sebou duch opozície. No často stáva sa, že ju v hluku prevyšuje strana vládna, keď pracuje v nej spôsobom Latinyho duch sudov; no o strane Sielnického sa to povedať nedá, lebo táto bola solídna. Pripomenúť nám treba, že jadro jeho voličov tvorila inteligencia a počestné občianstvo mestečka B., a ešte aj z tých obcí, ktoré boly proti nemu, pripojilo sa duchovenstvo bez rozdielu vierovyznania k jeho strane, tak ku príkladu i z Čerešníka farár a učiteľ, pred ktorými niesol zástavu hospodár Opavský, ktorý samojediný vzdoroval všetkým Čerešníčanom. Szitassi s notárom na štyroch pejkoch viedol Kriváčovu stranu; Pekárikovu s úradu sosadený bývalý rychtár.

Či ctenému čitateľovi nenapadlo, že sa Szitassi za Kriváča nielen zaujal, ale že v jeho prospech priniesol aj hmotné obete? Aj to má svoju príčinu; on regály v Čerešníku nedal do prenájmu, ale ich sám spravoval a Kriváč bral pre celú kortešačku nápoj z jeho pivnice — to hľa bola pohnútka jeho veľkodušnosti. On stal sa rýdzim maďarským vlastencom na rováš Kriváčovho mešca.

Svitol deň 17. júna 187*, keď hlasovalo sa v B. na krajinského poslanca. Popoludní o štvrtej vyhlásili výsledok, že Sielnický dostal 711 hlasov, Pekárik 532 a Kriváč 205, a pretože nedostal ani jeden absolútnu väčšinu, vypísaná je medzi dvoma prvými voľba nová. Opakovalo sa vnove to, čo sme o kortešacke už spomenuli. Každý mal za isté, že pri druhom hlasovaní vytiahne sa z urny meno Sielnického, lebo veď liberálna strana Kriváčova dôsledne pripojí sa ku seberovnej. Tým tešil sa župan aj podžupan, keď videli, že sa ich taktika nepodarila; no nie tak Sielnický, ktorý dobre vedel, že pri prevažnej väčšine voličov nie presvedčenie, ale kortešačka rozhoduje. Vďačne by sa bol odtiahol, vďačne zástoj Kriváčovi alebo komukoľvek prepustil, ale sa to už nedalo, musel sa až do konca hrať na slepú babu. Váha kládla sa zase len na Čerešník, získať totižto Kriváčových privržencov. Tento sám pracoval na tom, lebo veď ho samého mrzelo, že tak sadol na lep županovi. Szitassi s notárom svolali voličov, kládli im na srdce, aby pripojili sa ku strane Sielnického, ale všetko bolo daromné. „Nuž, páni, veď ste nás vy odrádzali od Sielnického, už sa rozdvojovať nebudeme; rychtára ste nám nastrčili, ktorého my nechceme.“ Pekárik lietal sťa posedlý z dediny do dediny, sám kortešoval, ženičky objímal, s hospodármi pri sklenkách štrngal. U Zvrtku a knihára bol nápis nie: dnes za peniaze, zajtra darmo, ale naopak: dnes darmo a po voľbe za peniaze.

V noci pred druhou voľbou prišiel pravotár Bunevác ku Sielnickému.

„Pane, skoro uderí dvanásta hodina, tu je čas vašu vec rozhodnúť.“

„Tomu nerozumiem, pán pravotár.“

„Máte vedieť, že ja rozhodnem voľbu; mám dvesto mne cele oddaných privržencov.“

„A potom?“

„Bez všetkého okolkovania, čo sľúbite za tie hlasy?“

Sielnickému prišlo všetko na um, ako Bunevác oholil Kriváča bez všetkého zdaru, pritom či je ten šibal nie pokušiteľom, či nechce obžalovať Sielnického, že kupoval hlasy? Po krátkom rozmýšľaní osvedčil sa zrovna:

„Nič nesľúbim! volím prepadnúť, ako by som sa takým podlým spôsobom stal poslancom.“

„Dobre, ale ak padnete, sebe pripíšte! Dobrú noc!“

*

Dňa 12. júla 187* hlasovalo sa po druhý raz na krajinského poslanca v B. Okolo 11. predpoludním priletel sťa vietor podslúžny k Sielnickému:

„Pane, mám úpravu od župana žiadať od vás 80 zlatých.“

„Na aký účel to žiada pán župan?“

„Tak sa mi zdá, že sa prihlásili niekoľkí z Pekárikových, tým ústa zapchať.“

Chtiac nechtiac Sielnický odovzdal peniaze; župan o všetkom ani slova. Sotva odišiel podslúžny, vrazil do chyže Latiny:

„Milosťpane, mám zajatých 20 voličov, ale žiadajú po tri zlatky.“

„Máš ty okovanú strelu,“ myslel si Sielnický; ale darmo je, v podobných pádoch i čertovi zapáli sa svieca. „Tu máte 20 zlatých na závdavok, a keď odhlasujú, doveďte ich sem, potom im vyplatím ostatné.“

Latiny neprišiel, bol spokojný s dvoma desiatkami, keď šesť nemohol vyklamať.

Popoludní o 3. hodine mal Sielnický 806 hlasov, Pekárik 798. Korteši behali sem tam, pravotár Bunevác pridružil sa k Pekárikovi.

„Pane, mám pod rukou 80 hlasov, čo dáte?“

„Čo žiadate?“

„Tisícku!“

„Tu je ruka.“

„Nie tak, pane, alebo peniaze, alebo zmenku; keď dám chlapom po 10 zl., mne ostanú len dve stovky za ustávanie.“

„Tu máte!“

O pol hodinu mal Pekárik 882 hlasov, Sielnický 808. Voľba bola dokončená a po meste sa hlučne ozývalo: „Íljen Pekárik!“

*

Celý deň pieklo náramne slnce, horúčosť bola ukrutná. Keď zapadlo slnce, rozišli sa voličia, keď svojej vlasteneckej povinnosti urobili zadosť, aby si odpočinuli; len Pekárikovi privrženci hodovali skvostne a hulákali po meste. Podvečer vial tichý vetrík, takže okriala tá milá príroda. Sielnický sedel v kruhu svojich domácich na dvore pod lipou pri stole, aby povečerali. Chutilo mu na podiv, lebo veď celý deň nemal kedy najesť sa, ale ticho sediac, nepreriekol ani slova; nuž a keď on mlčal, mlčalo všetko, ešte len aj tá štebotná Milenka, dcérka to úprimne milujúcich sa Sielnických. Petrík, najstarší syn, tiež mlčal; on už ponímal, čo sa stalo s otcom, ba v svojom detinskom rozume vo väčšej miere predstavoval si hanbu prepadnutia, ako vskutku bola; on myslel, že už viacej ani na ulicu nepôjde, lebo že každý bude naňho prstom ukazovať: to chlapec toho sbuktatovaného Sielnického. Božena váhala pretrhnúť tichosť, ale konečne si pomyslela: Petor je šľachetnejšieho srdca, než aby sa na domácich horšil, a preto prehovorila útle:

„Petrík môj, ty si zadumaný, ty si hádam nadmier pripúšťaš k srdcu dnešnú udalosť?“

„Naskrze nie; inakšie, najnespravodlivejšie pohromy preletely ponad moju hlavu, a premohol som ich chlapsky, chladnokrvne. Ostatne pri voľbách musí vždy jeden padnúť, a kto sa voľbe podrobí, musí byť na to pripravený.“

„Dobre je tak, a práve preto si vyraz z hlavy celú tú udalosť, ako by sa nebola ani stala.“

„Ver mi, duša moja, že sa ani mačný mak nezaoberám so svojou osobnosťou, ale považujem podobné udalosti vo všeobecnosti; pováž len, aký nepovedomý je tento ľud, volí si za zákonodarcu, za zástupcu človeka, ktorému ľud, vlasť, všeobecné dobro, vzdelanosť a osveta tak málo leží na srdci ako kamennej soche, volí si človeka bez citu, ducha, bez umu a vedy; blúzni mu do očú dve na tri a ľud volá hosannah! A potom, kam to povedie s tým zakupovaním a napájaním! Dnes zajtra si spôsobný, ale chudobný človek nebude môcť robiť nároky na vyvolenie za snemového poslanca, lebo sa poslanecký mandát stane tovarom, kúpi si ho ten, kto viacej sľúbi alebo dá. Nadovšetko však pováž tú biednu Slovač! Nuž či nás vláda, či nás maďarstvo môže brať do povahy, keď hore nemáme nikoho a dolu — pozri na Pekárikových voličov. Jedna hostina, sud vína je dostatočný, aby pri ňom tento ľud volal „ukrižuj!“ na svojich najlepších priateľov a dobrodincov. Do očú bijúci príklad Čerešník: má znamenitého farára, výborného učiteľa, ľudí to telom aj dušou ľudu svojmu oddaných, a či môžu vplývať na ľud? Či majú prívržencov!? Nie. Ten zaslepený ľud väčšiu váhu kladie na slovo toho židáka, ktorý ho ožobráčil, na mizinu priviedol. A bol by ešte biednejším ten Čerešník, keby som sa ja zaň nebol zaujal a na prosbu farárovu aj učiteľovu jeho obyvateľom nebol v sporiteľni pôžičky umožnil, aby až do posledného nepadli do rúk tomu Szitassimu. No div, že sa v Opavskom zobudilo svedomie. Pravda, že ten aj dal výrazu uznalosti svojej. Nuž a myslíš, že naši tunajší národovci boli cele za mňa zaujatí? Ani zďaleka! Nie jeden v duchu teší sa môjmu prepadnutiu.“

„Pravdu máš, Petrík môj; práve preto nie je hodno zasadzovať sa za ľud.“

„No nie tak, Boženka moja, lebo veď by tak celý ústroj ľudskej spoločnosti sústredil sa v rukách podliakov a sebcov.“

„Ale aspoň ty, milý môj, daj pokoj všetkému, miluj nás a ži s nami v duchu tichosti.“

„Rozumie sa, že sa aspoň na čas utiahnem z verejnosti, lebo ak by som sa i budúcne zúčastnil v politických pohyboch, zdalo by sa, že sa natískam; no a to nie, nech si ten ľud vie oceniť, že sa zaň zasadzujem, ja sa mu iste poklonkovať nebudem, aby som mohol mať to šťastie účinkovať v jeho prospech.“

„Mamička, poďme spať,“ riekla Milenka.

„Tak je, poďme spať,“ odvetil otec. Pravda, malý Petrík by bol ochotne aj ďalej naslúchal; uspokojilo ho, že otec svoje padnutie nepokladal za tú najväčšiu hanbu; dal tedy i on všetkým „sladkú, dobrú noc.“

Vo veľkej krčme a po uliciach bol krik a hulákanie hlboko do noci, zachripnutým hlasom ozývalo sa s času na čas: „Íljen Pekárik!“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.