Slováci a sloboda

Dňa 31. decembra roku 1848 zavládla mohutná rozčulenosť hlavným mestom Uhorska. Dve zprávy poletovaly z úst do úst: slávne víťazstvo Bemovo v Sedmohradsku a konečná porážka Percellova pri More. Následkom tejto poslednej ešte toho večera rozhodol snem razom vysťahovať sa z mesta, lebo možno, že cisárske vojsko dnes zajtra opanuje Pešť. Vláda s krajinským snemom zvolily za dočasné sídlo Debrecín. S prvým dňom roku 1849 v krutej zime začalo sa sťahovanie. Bol to hrozný zmätok medzi Pešťou a Solnokom. A o nič nie menší medzi Solnokom a Debrecínom. Ale najväčší v Debrecíne samom. Lebo ako keď kobylky neočakávane zaplavia pole, tak zaplavilo množstvo ľudu toto ohromne síce veľké, ale cele jednoduché dolnozemské mesto.

O riadnej hospode ani reči, za šťastného sa pokladal, kto v treskúcej zime ubytovať sa mohol v dajakej drevenej búde. Ja sdružil som sa s redakciou Priateľa ľudu ako riadny spolupracovník. I my sme boli odkázaní zimovať v drevenej búde; robili sme síce pokusy postarať sa o príhodnejši byt, ale nešlo to.

„Za čo nám prepustíte túto miestnosť?“ oslovil som istého roľníka.

„Za 60 zlatých v striebre.“

„Dobre; ale my nie na rok, len na mesiac mienime prenajať.“

„Veď na mesiac 60 zlatých.“

„Do paroma! A čože budem jesť, keď celý svoj mesačný plat dám za hospodu?“

„A či nemáte viac platu?“

„Pravdaže nie.“

„A nepatríte vy k vláde?“

„Ba áno.“

„Nuž tak si môžete natlačiť bankoviek, koľko chcete.“

„Bratku ľúby, to ani sám Košút nemôže vykonať.“

Dobrý tento človek nevedel chápať, ako by to mohlo byť.

Konečne aj nám vykázali hospodu, a to veru pohodlnú, kde sa ubytovala vládna Slovač. Prvé dni nášho pobytu v Debrecíne boly do zúfania zunované; kým sa úrady usporiadaly, tlačiareň zriadila, žili sme bez všetkého zamestnania; kaviarne, hostince boly preplnené, takže v nich meškať bolo pokutou, nie zábavou; časopisy sme nemali nijaké, na knihy pri takom chvatnom sťahovaní nik nepomyslel.

Redakcia Priateľa ľudu sedela pri solídnom preferanci a nalievala do kvarterky bakatoru; kto vyhral hru, vypil ju na zdar vlasti; inú odmenu i tak nedostal, len za kalištek výborného vína. Že pri tom rozhovor bol živý a rozmanitý, ľahko sa domyslieť. Keď sme sa najlepšie zabávali, zaklope ktosi na dvere. „Voľno,“ riekneme razom takmer všetci. Dvere sa otvoria a do izby vkročí — Petor Sielnický.

Idem mu v ústrety, vyobjímam, vybozkávam priateľa a predstavím ho spoludruhom ako človeka, ktorý patrí do nášho slovenského cechu.

„Ale povedz mi, Petrík, kde si sa tu vzal?“

„Kde som sa vzal? Doviezly ma karcagské kone.“

„Dobre, dobre, ale tvoje postavenie. Kde si? čo si?“

„Ja som pri ministerstve financií.“

„Dúfam, že s dobrou gážou?“

„Ach, áno! No vieš, nie každý sa tam dal upotrebiť; a pritom ma osobne poznal prvý uhorský minister financií.“

„Ale veď dušou celej financie je Duschek?“

„Rozumie sa! Keď sme sa tu v Debrecíne Košútovi predstavili, objal Duschka a riekol: Dobre, keď ste len vy tu; to je ešte nie prehratá naša vec.“

Sielnický bol pravou rukou ministra financií, mal vlohy výborné a vynikal i pilnosťou. Pritom, čo robí veľmi obľúbeným mladého človeka, bol skromný, ústupný, nedal znať, či túži po vyznačení. A keď videl spokojnosť svojich predstavených, bol tým v hojnej miere odmenený. Jeho politické náhľady boly mierne, z celej duše bol oddaný slobodomyseľnosti, ktorej zástavu vyzdvihli povstalci, no nesúhlasil so všetkým, čo sa pod kepienkom voľnosti dialo, najmä sa mi viac ráz žaloval, ako náramne ho bolí, keď počuje uštipačné slová, často zlomyseľnú hanu kydať na ľudí iného presvedčenia, najmä na svojich rodákov. Tak sa zdá, že podobného smýšľania bol i jeho šéf.

Z jari, keď slniečko začalo ohrievať a povstalci medzi Solnokom a Pešťou víťazne napredovali, prechodili sme sa spolu pred mestským domom. Bolo to stavanie na poschodie. Tu mal svoju hospodu Košút. Pod jeho bytom bola naša tlačiareň spolu s redakciou. Pozreli sme do vrát i videli sme mužských, ako sa prechádzali po dvore.

„Či vieš, kto sú tí?“

„Pravdaže viem; sú to uväznení Slováci, medzi nimi Hodža, Zoch a Fejérpataky.“

„Vidíš, brat môj, ľúto mi je ich: my bojujeme za ideu politickú, oni za ideu národnú.“

„Neviem, či som ti hovoril: dostali sme uprávu, aby sme im posielali Priateľa ľudu, ba čo viac, mňa chceli použiť, aby som ich navštevoval a pre našu vec získal, ale neprijal som tú úlohu.“

Ako takto besedujeme, udrie nám v uši slovenský hlas:

„Hoj, braček, nebudú už dlho panovať Maďari.“

„Ako to môžeš vedieť?“

„Ako? Nuž hľa, čujem, že ruské vojsko udrelo so všetkých strán.“

Hľadeli sme jeden na druhého. Obrátil som sa k úbohým drevorubačom a riekol:

„Ľudkovia, mlčte, lebo snadno životom vážite; neviete, aké časy žijeme?“

Zmizli ako gáfor a my pokračovali sme v prechádzke a rozhovore.

„Či si už počul o marcovom cisárskom patente?“

„Ach, áno; ale či vieš, akú odvetu mieni dať naša vláda?“

„Minister mi dal, ale len tak nesrozumiteľne, na vedomie, že vždy hlbšie a hlbšie ideme do labyrintu, z ktorého ťažko bude sa nám vymotať.“

„Iste rozumel detronizáciu cisársko-kráľovského domu; dostali sme pokynutie, aby sme v tom smere písali.“

„Toho sa hrozne bojím, lebo pravdu má istý vojenský dôstojník, ktorý povedal: keď vojdem do tmavej izby, načo by som zamknul za sebou dvere?“

Vtom sišli sme sa s viacerými známymi a rozhovor náš sa pretrhol, — tamtí nám celkom oduševnene oznámili, čo sa snuje v smerodajných kruhoch, že Košút zvolený bude za vladára a tým proklamovaná bude republika. No radostnejšie dotkla sa nás zpráva, že sa o krátky čas presťahujeme do Pešti.