Zlatý fond > Diela > Slováci a sloboda


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Slováci a sloboda

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Andrej Slodičák, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Boris Michelsz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

VIII

Navštívime zase milý dom Jazveckých, lebo kde sa vraj dobre vodí, ta sa rado chodí. Tak to bolo aj s domom Jazveckých. Nechodilo sa ta pre jedenie a pitie, ale pre tú úprimnosť a nenútenú prostosrdečnosť. Celá rodina Jazveckých bola vzorom dávnych slovenských rodín vyššieho stavu. Pravda, že veľmoži v Uhorsku vždy bažili po cudzote, ale tá stredná šľachta, najmä na Slovensku, bola len pred jedným storočím rýdzo slovenská. V svojej milej materčine shovárala sa medzi sebou i s čeliadkou, v nej vychovávala svoje dietky, v nej predostierala Bohu svoje modlitby. Ba čo viac, nejeden slovenský šľachtic vyniknul aj na poli cirkevnej spisby. Ešte i v dobe nami opisovanej vrátila sa na čas do Uhorska národnostná svornosť, lebo všetky národnosti rovno tlačila ruka absolutistickej vlády, všetkým hrozilo odnárodnenie a predsa, kto vie, či Slováci v tom čase nemali voľnejší život, ako teraz, keď pod záštitou národnostného zákona nesmejú ani svoje najprirodzenejšie práva vykonávať.

Dosť na tom, dom Jazveckých bol strediskom miestneho i okolitého vzdelanejšieho obecenstva, a tak, myslím, že i ctený čitateľ ochotne bude sledovať naše kroky do príbytku Jazveckých. Osobnosti sú nám známe. Starý pán vyberal sa práve na cestu a postaral sa o hodnú zásobu dohánu a tri, štyri fajky, a bol úplne vystrojený. Aby v odeve nebol nedostatok, to musela mať na starosti pani Jazvecká, inak by bol starý pán vzal so sebou jedine to, čo mal na sebe. Pani Jazvecká, známa ako dobrá gazdinka, pracovala s bryndzou. Božena, použijúc príhodnosť času, sadla si za svoj stolík, aby pokračovala v obľúbenom písaní denníka.

Dňa 20. mája 18…

„Ani neviem, kde a ako mám začať, — tak veľa zaujímavého som počula. Pána lekára Obratného a pána pravotára Stískalu zajala žandármeria a sprevádzala do sídelného mesta. V našom mestečku viedlo sa prísne vyšetrovanie. Pred slúžneho museli sa dostaviť pán farár Tichý, náš dobrý otec a Sielnický. Predložené im boly rozličné otázky, menovite: či boli u nás na Ďura? Kto tam bol, čo kto hovoril? Že vraj vláda prišla na stopu tajnému spolku povstalcov a že aj u nás na Ďura rokovalo sa o tom. Bože môj, veď u nás boly panie, a či tajné spolky môžu odbavovať svoje schôdzky tam, kde sú také jazyčnice, ako je lekárova žena Obratná, pravotárova žena Stískalová a iné? Ozaj, kto len mohol byť udavačom? Všeobecne sa myslí, že Hanes. Tento vetropoplach stal sa od istého času horenosom a peňažitým človekom, fajčí drahé cigary, zúčastňuje sa na všetkých verejných zábavách, šatí sa nádherne — a kde by bral groše pri jeho pisárstve? Naši myslia, že je to mzda ohavného Judáša.

Úbohá Marína Fischerových! Povráva sa, že pán Fischer konečne vypovedal Sielnického z domu. Viem si predstaviť bôľ jedného i druhého. Veď je mi teskno, keď si pomyslím na Marínu, tým väčší musí byť jej žiaľ, keď sa jej samej bezprostredne týka. Ale aj poznať na nej. Minulú nedeľu som ju videla v chráme božom a sotva som ju mohla poznať. Tie ružové líca ako vosk žlté, oči vpadnuté, pozor vnútorný bôľ prezradzujúci, slovom, vädne ten vzor krásy, ako ruža, ktorej peň ranili. A čo viac, tvrdia, že Sielnický preložený bude na inú stanicu. Čo môže byť toho príčinou? Veď nikomu na svete neublíži, a ako počúvam od znalcov, svoju úlohu nielen základne pozná, ale aj svedomite zastáva. Ľutujem, že odchádza, lebo vyznať musím, že…“

S tým zavretý bol dnes denník.

Keď Božena napísala, že Sielnický preložený bude na inú stanicu, písala úplnú pravdu. Vtedy to síce ešte nebolo rozhodnuté, pravdepodobne len Hanes kde tu pustil slovo, lebo on sám naliehal na to u Fischera, ale skoro dorazila zvesť od miestodržitelstva, že sa Sielnický o niekoľko dní má presťahovať do H. M. V.

Akokoľvek sa ťažko dotklo Sielnického, predsa ho neprekvapilo jeho preloženie. Dobre on poznal tú takzvanú vyššiu politiku, dobre poznal aj intrigy, ktoré sa snujú v úradovniach akejkoľvek vlády. Preloženie, bez toho, aby sa dotyčný úradník sám o to uchádzal, vždy možno pokladať za pokutu. Tak to bolo aj so Sielnickým. Jeho konduita znela: úradník schopný a pilný, ale v politike zdá sa byť nie dosť lojálnym. V priateľskom pomere stojí s miestnymi ľuďmi nepokojného ducha: Jazveckým, Obratným a Stískalom. U Jazveckých bol prítomný na Ďura, vládu nezastával. Tajomstvo z toho, že by si prial obrat v krajine nerobí, lebo je priateľom samosprávy. Žiaduce by bolo preložiť ho na iné miesto, kde by nebol v styku s rovnako smýšľajúcimi.

Pri miestodržiteľstve verili zpráve podriadených ako svätému písmu, a tak bolo rozhodnuté, že Sielnický musí opustiť B. Toto ho síce samo v sebe nepútalo, ale spolu musel opustiť aj Marínu, ktorej jedine žil na tomto svete. Sielnický dokázal síce zovnútorne ľahostajnosť, keď mu jeho preloženie bolo úradne oznámené, ale vnútorne to búrilo v ňom ako v sopke pred výbuchom. Poznal v tom Fischerovo dielo.

Keď sa Marína dozvedela o preložení Sielnického, zavrela sa do svojej izby a plakala. Neboly to prvé slzy odtedy, čo Sielnický bol vytvorený z domu, no doteraz ho predsa kedy tedy aspoň videla, predsa sa kedy tedy aspoň s ním sišla a niekoľko slov prehovorila, ale keď pôjde ďaleko, ďaleko, kto vie, či ho kedy uvidí? Liala slzy, a keď v nich aj našla na čas uľavenie, uspokojenie nájsť nemohla. Či by sa tomu nedalo odpomôcť? Či by sa preloženie nedalo prekaziť? Takéto otázky jedna za druhou vznikaly v jej hlave. Poprosím matku, na kolená padnem pred otcom, vyznám svoju lásku a že bez neho žiť nemôžem.

Pokúsila sa teda vyzískať si priazeň matkinu, čo bolo snadné. Spolu prosili otca, aby sa zaujal za Sielnického a vyprostredkoval mu ponechanie v B.

Ale všetko namáhanie bolo daromné. Prosba, plač nepomohly. Keby sa tento výstup bol odohral pred odoslaním konduity, možno, že by sa azda aj srdce otcovské bolo dalo obmäkčiť, ale akože mohol Fischer svoju zprávu o Sielnickom miestodržitelstvu podanú odvolať a za nepravú vyhlásiť? O tomto pravda mlčal a len riekol:

„Moje dieťa, tvoju žiadosť splniť je nemožné, jej vyplnenie nie odo mňa, ale od vyššej moci závisí.“

„Ale, otec môj drahý, veď môžete prosiť, aby vám ho nechali.“

„Nie, dieťa moje, to ja nemôžem urobiť, to nedopúšťa moje položenie a moja hodnosť, aby som sa za podriadenú osobnosť zasadzoval.“

No predsa aj týmto dosiahla úbohá Marína aspoň to, že obdržala dovolenie od Sielnického smieť sa odobrať, pravda v prítomnosti matky. Bolo to lúčenie dojímavé. Za čas obaja stáli bez slova. Marína žalostne hľadela na Sielnického, oči neprestajne slzily, nemohla od žiaľu slova preriecť. Petrovo položenie bolo trápne, v ňom bojoval muž a zaľúbenec. Tvár a oči jeho zradzovaly to najhlbšie dojatie a bolesť, ale spolu i odhodlanosť premáhať city útlej lásky. Konečne sobral všetku svoju silu a riekol:

„Marína, s Bohom!“

Slovo to zaznelo v ušiach devy ako ozvena do hrobu padajúcej hrudy, ako na rozume pomätená zvolala hlasite:

„Petor!“ a vtom kŕčovite objala hrdlo svojho milého.

Matka nemohla sa na to dívať, odvrátila sa a plakala spolu s dcérou.

Sielnický ju bozkal, položil na pohovku a odišiel. To bol ich prvý i posledný bozk. Vozík, v ktorom Sielnický odcestoval, zahrkotal pod oblokom, kým Fischerovci kriesili zomdletú dcéru…





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.