ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V mestečku B. na námestí stojí dom na poschodie. Je to berný úrad. Pred rokom 1848 nepoznal ľud v Uhorsku berné úrady, lebo tie chatrné dane, ktoré sedľač a chudoba platila, prijímaly vrchnosti prostredníctvom jednoduchých svojich pokladníkov. Po porážke maďarských povstalcov, staly sa reformy aj v tomto ohľade. Pravda, nebol dostatok ľudí, ktorých by možno bolo upotrebiť v berných úradoch; nemecká vláda mala síce osobitný zreteľ na obyvateľov Uhorska, ale s druhej strany bol zase podla verejnej mienky vlastizradcom ten, kto opovážil sa prijať úrad. No jednako boli, sú a budú ľudia, ktorí prijmú služby pod ktoroukoľvek vládou rovnako horlivo. To sa síce bezpodmienečne zatratiť nedá, v tom prípade však iste, keď takíto ľudia aj hriechom vlády pochlebujú, aby sa mohli nielen udržať, ale aby mohli i v hodnosti vždy vyššie postupovať.

Medzi takéto osobnosti patril Fischer. Keď povstalci pri Világoši složili zbraň, tento pán složil so zbrojou aj svoje meno Halász a stal sa Fischerom. Patril medzi najprvších, ktorí sa osvedčili, že prijmú úrad. A aby ten úrad bol aj mastný, nadobudnul si zásluhy tým, že zradil a udal niekoľkých túlajúcich a ukrývajúcich sa povstalcov. Preto ako lojálny občan dostal náčelníctvo berného úradu v B. Je síce pravda, že rozumel sa do toho ako hus do piva, ale úradníci na vyššom stupni nie sú na to, aby pracovali; stačí, keď podpíšu poistenie mesačných platov. Pri rozsiahlej svojej známosti postaral sa o to, aby do úradu dostal človeka, ktorý sa vyzná v práci. Týmto spôsobom prišiel Sielnický do berného úradu v B. Zpočiatku bol miláčkom Fischerovým, lebo veď mal v malom prste všetku vedu finančnú, pritom bol svedomitý a pilný, takže pán Fischer bol nejednou pochvalnou listinou vyznačený za jeho zásluhy. Bol predstavený manželke i dcére Maríne, často pozvaný do domáceho kruhu k zábavám, a pán Fischer sa ani najmenej neurážal, keď videl, že sa Marína a Sielnický radi spolu bavia, Prečo by nemohol byť jeho zaťom? Je človek spôsobný, vzdelaný, pritom aj dosť driečny, prečo by v úradoch nenapredoval? Išlo to tak s týždňa na týždeň, že Fischer pred domácimi vychvaľoval svojho úradníka, hovoriac: uvidíte, že ten mladý človek bude mať skvelú budúcnosť.

Čím väčšia bola pochvala, tým viac rástla láska u Maríny, a keď Sielnický videl, že mu je naklonená, prirodzene aj v jeho srdci iskra lásky rozjatrila sa v horúci plameň.

Bola nedeľa. Sielnický bol pozvaný na obed do Fischerov a strávil tam celé odpoludnie. Hneď ako prišiel, zdala sa mu Marína takou krásnou, ako nikdy dosiaľ. Keď sa im očí stretly, topila sa Sielnického chladnosť sťa ľad pod lúčami jarného slnka. Počali sa shovárať očima. A či to možno? Ach, áno; zaľúbení si jedným pohľadom celé srdce odkrývajú. Petor bol šťastný, že pri stole sedel v súsedstve krásnej Maríny; pečlivé matky vedia už pomáhať náhode.

Spoločnosť bola v dobrom rozmare, a pretože bolo hostí viac, Sielnický tým bezpečnejšie mohol dvoriť dievčaťu. Kto znal Sielnického odmeranosť, bol by sa zadivil, aký zaujímavý vie byť v spoločenskom kruhu. Medzi prstami mädlil chlieb, až konečne vytokáril tri guľky. Položil ich na stôl vedľa seba a riekol: „Slečna, ráčte voliť, v každej guľke je jeden mladík; čo s týmto prvým?“

„Tancovať.“

„To je Hanes.“

„Tancuje dobre, ale je šašo.“

„S týmto druhým?“

„Prechodiť sa po námestí.“

„To je Kovalič.“

„A či aj starých mládencov miešate do hry?“

Obaja sa zasmiali.

„A čo s týmto tretím?“

„Tomu — tomu — podám ruku.“

„Ale, prosím, so srdcom!“

Rumenec polial jej tvár, no našla sa a riekla:

„Pán Sielnický, kto moc chytá, málo lapí. Teraz však vy voľte, pán Sielnický; čo urobíte s prvou?“

„Budem jej básne čítať.“

„To je Božena Jazveckých, tuším, že to aj v skutočnosti robíte?“

„Ach, áno! Božena je vzdelaná deva, šľachetná duša.“

„S druhou?“

„Budem jej dvoriť.“

„To je Kamila.“

„To má byť odplata za Kovaliča?“

„Oko za oko. Napokon s touto treťou?“

„Pritisnem jej ruku k srdcu a poviem: moja si a mojou budeš.“

Marína sa zapálila a zamĺkla.

„Kto je, prosím, tá tretia?“

„Pán Sielnický, kto chce moc vedieť, chytro ošedivie.“

Pozrel na ňu, ich oči sa stretly a Sielnický z nevinného úsmevu poznal svoje blaho. Útlo dotknul sa jej ruky, pravda, netušiac, že pani Fischerová očima sprevádza mladých, kým starší páni pohármi štrngali. Pozdvihla sa a všetko poskákalo od stola. Páni sa pri čiernej káve zaobalili do oblakov dymu a pokračovali v rozhovore. Sielnický všemožne hľadal príležitosť byť o samote s Marínou, a pretože sa ani ona neodťahovala od toho, snadno sa shodli. Stáli pri okne, slnečné lúče vábily zo snehu lesk diamantov — a leskom diamantov žiarily aj oči zaľúbencov. Petor vášnive chytil alabastrovú ruku Maríny a temer trasúcim sa hlasom polohlasne riekol:

„Marína! Jediná hviezda na tmavom obzore života môjho, nielen v hre, ale aj v skutočnosti položím ruku túto k srdcu a poviem: moja si a mojou budeš.“

Hoci jej srdce horelo plameňom, vedela ho zakryť prirodzeným studom panenskej nevinnosti. Ale jednako len vykradnul sa tichý šepot z jej úst:

„Petor! tvoja som a tvojou budem.“

Týmto dosiahlo ich blaho vrcholca a Sielnický sotva by bol vládal premôcť sa, aby ju nebozkal, keby ho nebol ochladil príchod pani Fischerovej.

„Marína, kde si? Hostia odchodia a chcejú sa aj od teba odobrať.“

Marina sťa srnka skočila do druhej izby. Petor bol v rozpakoch, čo má robiť, či sa tiež vzdialiť, a či čakať. Vypomohla mu pani Fischerová. Sadla si na pohovku a prívetive začala rozhovor, kývnuc rukou, aby si aj on sadol. Rozprávalo sa všeličo, až konečne začala:

„Pán Sielnický, či ste neoslovili môjho manžela, aby vás odporúčal vláde?“

„Nemám smelosti, milostivá pani — moja minulosť…“

„Ak mi je voľno byť zasvätenou do tajností vášho súkromného života, pýtam sa, aká je vaša minulosť?“

„Za veľkú česť si pokladám, že milostivú paniu zaujíma moja minulosť; otvorene vyznám, bol som v službe u povstaleckej vlády.“

„To je maličkosť,“ odvetila Fischerová; „ak treba pravdu vyznať, aj nás zachvátil prúd búre, nie div mladého človeka. Ale spoľahnite sa na mňa, chcem byť prostredníčkou u svojho muža. Vedzte, pán Sielnický, že sa to ženám lepšie darí, ako mužom. Útlejšie vieme prosiť.“

„Ruky bozkávam, milostivá pani; prospešnejšieho orodovníka si neviem ani predstaviť.“

Vtom vkročil do izby pán Fischer, a zdalo sa, že mu bolo milé vidieť Sielnického.

„Dobre, že ste tu, pán Sielnický; mám vám niečo dôležitého oznámiť.“

„Na rozkaz, pán veľkomožný!“

S tým odišli do bočnej izby. Fischer urobil vážnu tvár, spodnú gambu zahryzol, čelo stisol, a za čas rozmýšľal, ako predniesť, čo mu ležalo na srdci; poobzeral sa napravo i naľavo, či sú bez svedkov, až konečne začal takto:

„Dúfam, že ste spoľahlivý človek.“

„Veľkomožný pán, myslím, že som sa dosiaľ dokázal byť takým.“

„Ako smýšľate o terajšej vláde?“

„Vyznám pravdu, že na túto otázku nie som pripravený. Ostatne ja, ako úradník, som a chcem byť poslušný.“

„O tom nepochybujem; ale či si želáte vzbúrenie a povstanie ľudu, a či ste odhodlaný zachovať vernosť jeho veličenstvu?“

„Na prvú otázku rozhodne môžem povedať že nie, lebo to zriedka vedie k dobrému, ako to dokázal 1848. a 1849. rok. Na druhú otázku ešte s väčšou určitosťou môžem odvetiť, že áno, lebo som presvedčený, že monarchia najlepšie zabezpečuje mier.“

„Tak dobre! Podľa najnovších zpráv, ktoré mi zaslala vláda, prišli na stopu buričom, ktorí znepokojujú ľud; my sme vyzvaní sledovať všetky pohyby, a rozumie sa, každého udať, kto by s terajším vladárením nesúhlasil a ľud mámil. Zvolil som vás pre túto úlohu. Navštevujete jedného aj druhého, a k vám, ako k bývalému košútovskému úradníkovi, majú dôveru priatelia povstalcov, pred vami budú otvorene hovoriť, takže máte príhodnú príležitosť dobre sa zaznačiť u vlády. Myslím, že mi rozumiete?“

„Rozumiem, veľkomožný pán,“ odvetil Petor vážne, „ale ráčte odpustiť, že túto úlohu nemôžem prijať.“

„Ste v úrade cisárskom a ste prísahou zaviazaný k neohraničenej poddanosti a poslušnosti.“

„Áno! A ani sa nezdráham čestnú prácu a čestné poverenie plniť. Prácou a vernosťou som zaviazaný, ale svedomie a presvedčenie si v čistote zachovám, a niet mzdy, za ktorú by som ho predal.“

„Nešťastný mladý človeče! Zostanete večným bedárom, vášmu napredovaniu je koniec.“

„Ľutujem, veľkomožný pán, volím však zostať chudobným a chatrným, ale statočným, ako bohatým a slávnym s poškvrneným svedomím.“

Tieto posledné slová ako ostrá dýka ranily srdce Fischerovo; mohol myslieť, že Sielnický schválne cielil na jeho život; jednako zachoval však chladnokrvnosť a cele úradne dal na známosť Sielnickému:

„Ako cisárskemu úradníkovi s najväčšou prísnosťou nakladám a rozkazujem vám mlčanie; toto úradné tajomstvo nesmie byť oznámené nikomu. Môžete ísť svojou cestou.“

Sielnický sa poklonil a šiel. Pán Fischer mrmlal si čosi pod fúzy a, prechodiac sa po izbe, hovoril: „Nebol by som čakal, že sa v tom človeku tak sklamem; ale nech sám sebe pripíše, keď zostane večitým pisárom. Dal by som ho preložiť na iné miesto, ale čo si počnem bez neho? Nie! Tu musí zostať, aby pocítil moju moc. Nepozostáva iné, ako použiť Hanesa. Je to síce pošetilec, ale tým lepšie, v čas obratu všetka vina uvalí sa na neho.“

Vtom vkročila do izby pani Fischerová a blížiac sa s prívetivým úsmevom k manželovi, riekla:

„Mužíčku, zdáš sa byť zlej vôle.“

„Z čoho súdiš?“

„Poznať ti to na tvári.“

„Mýliš sa, moja milá; vieš, mám mnohé starosti, nie div, že je človek zamyslený.“

„V záležitosti Sielnického? Ja tiež by sa rada zamiešať do toho.“

Fischer toto všetko nechápal; razom, prebleskla mu mozgom myšlienka, že manželka mohla vypočuť tajný rozhovor a že Sielnický jej všetko povedal. No zachoval duchaprítomnosť a riekol:

„Azda si mala s ním teraz rozhovor?“

„Nuž a potom?“

„Nič ti neriekol?“

„A čo mi mal hovoriť?“

„Odporúčať sa.“

„V čom?“

„Vysvetli mi, lebo ja tomuto všetkému nerozumiem.“

„Nuž dobre, ty často vychvaľoval si pred nami Sielnického, a pravdu vyznám, že aj mne sa ľúbi, ale tak sa zdá, že najlepšie ľúbi sa našej Maríne. A keď je tomu tak, myslím, prečo by sme mu nesverili svoj drahocenný poklad?“

„Z toho nič nebude,“ odvetil mrzute.

„A prečo nie?“

„Preto, že je biednym pisárom.“

„Veď áno, ale je v tvojej moci odporúčať ho vláde a v krátkom čase môže zaujať vážnu postať.“

„To mi nemožno urobiť.“

„A prečo?“

„Bol košútistom.“

„Nenahnevaj sa, mužíčku, keď pripomeniem, že aj ty si rečnil na stoličnom dome, keď ťa za pokladníka zvolili, že ani v Košútovej ruke neboly by tak bezpečné tie kľúče ako v tvojej.“

„To je cele iné, to rečnil Halász a nie teraz úradujúci Fischer.“

Pani Fischerová nerozumela síce svojho pána manžela, ale vidiac, že teraz nič nedosiahne, umienila si mlčať, tým skorej, že Marína vkročila do izby.