ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sadneme v Pešti pred Karlovou kasárňou na konskú železnicu, a síce na voz, ktorý má malú zelenú zastávku a kone k východu slnka obrátené, tak sa povezieme cez dlhú Kerepešskú cestu až k mýtu, tu sa vozeň obráti vľavo a tak príde do Damianičovej ulice a konečne do mestského lesíka. Tento mestský lesík je oázou v peštianskom prachu. Krásne stromoradia a utešená pažiť lahodia oku, v mestskom parku už zpoly osleplému, sluchu lahodí tichosť po uličnom hluku a pľúcam čistý vzduch. Peštiansky mestský lesík je strediskom bohatých aj chudobných, vyššieho i nižšieho stavu, väčších i menších ludí od jari až do pozdnej jeseni. Ba čo viac, keď je prajná zima a povrch jazera pokryje sa ľadovou kôrou, tu lietajú šviháci i dámy na korčuliach sťa lastovičky v povetrí.

Bol letný, nadmieru teplý deň, keď sa popoludní hrnulo množstvo obecenstva do mestského hájika. Jedni šli spomenutou konskou železnicou, ktorej vozne boly preplnené tak, že väčšina nedostala miesta na sedenie a bola postískaná sťa haringy v sude; iní šli Radiálkou na takzvaných omnibusoch, ktoré predbehávané boly v dlhých radoch panskými kočiarmi, fiakrami a panskými švihákmi koňmo; no šli i Kráľovskou ulicou, stromoradím a asfaltom Radiálky tisíci a tisíci peší. A to všetko hemžilo sa po hájiku ako mravce, vystupujúc jeden druhému vpravo a vľavo. Keď sa dvaja známi tu i tu sišli a priateľsky pozdravili, mohli čakať, že sa v tom dave ľudu za dve tri hodiny prechádzky už sotva sídu. Tu ozýva sa hudba Sárköziho, tam sláčik Patikáriušov, na treťom mieste hrá švábska banda na trúbach čardáše. Keď ideme ďalej k východu, počujeme tam pekelný krik ako na jarmoku. Hojdačky vŕzgajú, verkle pištia, trúby vreštia pri kolotočoch, tam ďalej strieľajú šarvanci do terča, ktorý, keď trafia, hneď vystrelí za odmenu mažiar. K tomuto všetkému pripočítaj nesčíselný počet detí, z ktorých jedno plače, druhé sa smeje, potom slúžky, nádenníčky, učňov, tovaryšov, a to rozličnej národnosti: nemeckej, maďarskej, slovenskej. Všetko to hovorí, smeje, a tu aj tam i dohaduje sa. Spoj všetky tie hlasy v jeden zvuk a väčšej disharmónie nevieš si predstaviť.

Poďme na ostrov, tam prechodí sa vážnejšie obecenstvo, medzi ľuďmi upúta našu pozornosť ženská, ktorej postava je ako uliata; keby umelec mienil v soche zvečniť bohyňu Juno, mohol by si ju smele vziať za model. Je strednej výšky, nie chudá, ale ani tučná; driek, prsia, plecia, všetko súmerné, bledožltá tvár polo okrúhla, oči svetlé sťa obloha nebeská na úsvite, obočie hrubé, bohaté a tmavé sťa bezmesačná noc, vlasy farby tmavogaštanovej, takže zďaleka zdajú sa byť čiernymi. Zuby belejú sa, ako by boly vytočené zo slonovej kosti; povedomá tejto okrasy, často usmieva sa, aby ju biedni smrteľníci obdivovať mohli. Slovom, je ona krásou prvej triedy. Oblek novomódny, nádherný, s malým klobúkom na hlave, ozdobeným ako sneh bielym pštrosím perom. Chodí elegantne, hľadiac len tak pol okom na jednu i na druhú stranu, špehujúc, či ju obdivujú, či jej kto ten urobí poklonu.

Sledoval ju jeden z peštianskych švihákov, hneď ju predišiel a zase voľno kráčal, aby šla aspoň na kuse rovno s ním; obrátil sa druhou cestou, ale tak, aby jej prišiel v ústrety; opätovalo sa to hádam dvadsať ráz. Švihák bol vo vytržení; v jeho hlave stretaly sa myšlienky, ako včely v čas rojenia. Kto to môže byť? Ako by sa mohol s ňou obznámiť? Či je vydatá, vdova alebo slobodná? Jej pozornosť bola tiež obrátená na dotieravého panáka; tak sa zdalo, ako by necítila sa byť urazenou, prezradzoval to istý úsmev, že jej nie je proti vôli, hoci aj na dobrodružstve sa zúčastniť, a že to jej vážne držanie je nepríhodné, neprirodzené.

Naraz bolo počuť výkrik. Zrak celého obecenstva obrátil sa na jeden bod a tým bodom bola opísaná ženská. Omdlievajúc prevracala oči a ledva došla tackajúc sa k lavičke pri chodníku stojacej. Kto je? Čo je? Čo sa jej mohlo stať? Takéto otázky šly z úst do úst. Švihák, o ktorom sme sa zmienili, bol medzi prvými, ktorí sa k nej priblížili a chceli jej pomôcť.

„Milostivá, ak ráčite dovoliť, privediem fiakristu, aby vás odprevadil domov.“

„Ďakujem, pane, azda mi to prejde, takže mi bude možné konať cestu pešky.“

„Nie, nie, postarám sa o kočiar.“

Sotvaže to vyslovil, už letel sťa šarkan, aby bo niekto v zdvorilosti nepredbehol. O kratuškú chvíľu vrátil sa celý vyparený, a s najväčšou úctou ponúknuc jej pravé rameno, odprevadil a posadil ju do kočiara.

„Či smiem milostivú odprevadiť až do bytu?“

„Tešilo by ma, ale pokazíte si zábavu.“

„Prosím, milosťpani, cítim sa celkom blažený, keď môžem sedieť pri boku vašej veľkomožnosti. Kde ráčite bytovať?“

„Uhorská ulica, číslo 25.“

Hodil sa do koča v nádeji, že ho vezie do zemského raja. Na ceste stal sa lekárom, dopytoval sa, ako sa cíti, útle chytal tepnu, ale tak zdalo sa, že jeho vlastná bije rýchlejšie. Cesta trvala asi pol hodiny, ale panák by nebol dbal, keby bola trvala večnosť. Keď kočiar zastal, vystúpili obaja a sprievodčí pokladal si za povinnosť odprevadiť nemocnú až do bytu. Táto zacengala, a slúžka, ktorej to nebolo za mak nápadné, že jej pani prišla s cudzím a neznámym pánom, otvorila izbu. Náradie bolo nádherné a skvostné; vstúpili do prvej, druhej a konečne do tretej izby.

„Nech sa vám ľúbi sadnúť,“ riekla a ukázala na pohovku.

„Ruky bozkávam, veľkomožnosť,“ odvetil a sadol si.

Domáca pani odišla do bočnej izby, aby odložila klobúk a jedno druhé nepotrebné rúcho. Keď sa vrátila, riekla s najprívetivejšou tvárou a okúzľujúcim úsmevom:

„Nech mám česť aj podľa mena a stavu poznať zdvorilého pána, ktorý sa ma tak rytiersky zaujal. Dúfam, že nepohrdnete mojou prosbou?“

„Práve opačne, velkomožnosť; pokladám si to za najväčšie šťastie. Som Hanes, tajomník v ministerstve vnútra.“

„Hanes?“ zvolala ona. „Znám vás po mene, ale nemala som ešte česť osobne vás poznať. Ráčite byť v XVI. oddelení, pod správou pána Lekefalviho.“

Pre Hanesa toto bolo hádkou, ktorú nevedel si vysvetliť.

„Tak je, veľkomožnosť; a pána Lekefalviho ráčite poznať?“

„Ako by som ho nepoznala? Je z mojich najlepších priateľov.“

„Keď veľkomožnosť vaša ráčila byť tak láskavou a zaujímala sa o moje meno a stav, či môžem si pochlebovať tým, že mi nezatajíte meno a stav vašej veľkomožnosti?“

„Prečo nie? Ba teší ma, že môžem sa vám predstaviť. Som vdovou statkára Filessiho, pravda, nie smrť, ale rozsobáš nás rozdelil.“

„Taká mladá, taká krásna a vdova!“ zvolal Hanes.

„Pomaly s takým veľmi pochlebným dvorením, pán Hanes!“

„Nie, veľkomožnosť; som okúzlený; ako večitý otrok padám k vašim nohám!“

„Čit, pán Hanes, zdáte sa byť náruživý,“ hovorí ona, hroziac prstom. „Vaša láska zažne sa ako fosfor, ale hádam, aj vo chvíli pominie ako fosfor.“

„Nie, nie, veľkomožnosť; keby ste ráčili nahliadnuť do môjho srdca, našli by ste sa tam ubytovanou na veky.“

„Dobre, to ma teší, ale predsa myslím, že máme sa ešte lepšie poznať.“

„Ale či sa môžem kochať nádejou, že budem smieť u vašej veľkomožnosti opätovať svoje návštevy a úctyplné poklony?“

„Bude ma tešiť, pán Hanes; mám mnoho dobrých priateľov, ale vy, ako tajomník vnútorných vecí, budete mojím najdôvernejším tajomníkom.“

To posadilo Hanesa na koňa; letel cez Uhorskú ulicu do Hatvanskej, potom do Panskej a Vacovskej, až konečne octnul sa na korze, kde hore dolu takmer behom chodiac, najprv si hodne vzdychol a potom začal skoro hlasne myslieť:

„Oj, čiže je krásna! Keby som bol umelcom, vymaľoval by som ju sťa madonu. Aký to rozdiel medzi Ankou Nemčíkových a jej podobnými remeselníčkami a medzi týmto anjelom. Ja jej mám byť dôverným tajomníkom, či to nie dosť? Moja je partia, vyhral som terno! Čo, terno? Quaterno, quinterno! Človek by ani nepoveril, kde ho nájde šťastie.“

Môžeme si myslieť, že Hanes opätoval svoje návštevy, a to so skvelým zdarom. Obdivoval nádheru, ktorou sa pani Filessová obklopovala; bol povolaný aj na večierky, ktoré sa v malom kruhu, ale skvostne odbavovaly.

Jedno ho však predsa nepokojilo, a síce, ako sprostiť sa Nemčíkových Anky, a to jedine zo štátnohospodárskych príčin — nestačily groše. Hospodu platiť, a často, keď sa u pani Filessovej dlho bavil, prenocovať v hostinci; doma riadne variť, ale kedy tedy aj vo verejných jedálňach obedovať alebo večerať, pritom sa elegantne šatiť, keď dvoril takej bohatej panej, kde sa všetko len skvelo. Kedy tedy len patrilo sa aj maličkosťou sa zavďačiť, aspoň diamantovým prsteňom. Slovom, peňažné starosti mútily láskou už aj tak zmútenú hlavu Hanesovu. Ako hovoríme, sprostiť sa Anky, a tak zmenšiť výdavky, bolo jeho najväčšou túžbou. On síce, keby mešec stačil, usporiadal by aj viac domácností…

*

Týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom míňal sa, až nastala doba veselého mestského života, keď jednej tanečnej zábave prepúšťala miesto druhá. Právnici, farmaceuti, kupecká mládež, dobročinné ústavy pretekajú sa v zriaďovaní nádherných tanečných zábav, až konečne nasleduje kaliko, to jest kartúnový bál. Litery na dve piade vysoké ohlasujú obyčajne s maškarádou spojenú zábavu.

Je to vskutku zaujímavé vidieť tú strakatosť veľkomestského obecenstva. Tu zmizne všetok rozdiel rodu, stavu a tried: ministri a kupeckí pomocníci, vojenskí dôstojníci a mladí nádenníci, kňazi, úradníci, grófi, a baróni, k najvyššej šľachte prislúchajúce panie a panny, kuchárky a slúžky, verejne poznačené ženské mrvia sa v jednom rade vo veľkom mestskom tereme sťa včely v úle. To je jeden jediný demokratický deň vo veľmeste bez rozdielu rodu a stavu, ako by na dôkaz toho, že sa všetci ľudia radi bláznia.

Akože by sa na takejto zábave nezúčastnil Hanes? Ryba bez vody, vták bez povetria skorej vydrží, ako Hanes bez dobrodružstva. Už vopred rozmýšľal o tom, či pani Filessová ozaj nebude prítomná? Aby o tom mal istotu, umienil si ju navštíviť.

Sotva kedy bola taká láskavá a priateľská; prijala ho s prostosrdečnosťou, podala mu s úsmevom ruku a tak mu ju nežno stisla, že Hanesovi radosťou zatočila sa až hlava.

„Dobre, veľmi dobre, pán Hanes, že ste mi práve dnes urobili návštevu.“

„A čo môže byť príčinou vašej spokojnosti? Hádam sa chce vaša veľkomožnosť zúčastniť na dnešnej zábave?“

„Akú zábavu rozumiete?“

„Nie inú, ako dnešný kalikobál.“

„Môžete byť istý, že sa na ňom nezúčastním.“

„A prečo nie? Tak počúvam, že sa ho zúčastní to najvyberanejšie obecenstvo, počnúc od najvyššej šľachty.“

„Pravdu máte, ale ja som už vyrástla z toho. Nové známosti nemienim snovať, keď už mám svojho dôverného tajomníka vnútorných vecí.“

„To mi nadmieru pochlebuje, veľkomožnosť; ale s dovolením vašej veľkomožnosti predsa by som rád na chvíľku šiel na takú významnú zábavu.“

„Nech sa vám ľúbi; len dajte na seba dobrý pozor, aby vás niektorá černoočka neuviedla do pokúšenia.“

„Vaša veľkomožnosť ráči byť dnes v dobrom rozmare.“

„Ach áno, a mala by som dostatočnú príčinu byť mrzutou.“

„A prečo, prosím?“

„Pravda, maličkosť, ale je mi to predsa nepríjemné.“

„Či tajomník srdca smie byť aj do podobných tajností zasvätený?“

„Prečo nie? Najmä keby sa stal spolu aj dobrým radcom alebo pomocníkom.“

„To by ma len tešilo, keby som mohol niečím slúžiť.“

„Vec sa má tak: gróf Levický mal mi 1. februára složiť 2000 zlatých, ale pre isté udalosti je mu to vraj nie možné, a tak doručil mi zmenku, na ktorú v úverovej banke mám vyzdvihnúť príslušné peniaze. No chybuje žiro; keby ste, pán Hanes, boli taký láskavý a podpísali túto zmenku.“

„Áno — áno — veľmi — vďačne —“

„Ak hádam nedôverujete, tak nech zostane tak.“

„Prosím veľkomožnosť… nie je… ono… nedôvera, ale obava, či… ono… moje meno… dostatočné je na takú veľkú sumu.“

„Oho, za to vám ručím! Hanes! Tajomník a to v sekcii tajnej polície.“

Chtiac nechtiac chopil sa pera a podpísal zmenku. Hanes svojej povinnosti urobil zadosť, Hanes mohol už aj odísť, čo sa aj vskutku stalo, a to tým skôr, že už odbila desiata hodina a bol čas ísť do bálu.

Nejdeme podrobne opisovať, kto tam bol alebo nebol. Dosť na tom, že pošuškávalo sa: teraz prišiel gróf Július A., tu je aj arcibiskup H. Maškár bolo pomerne málo, ale niektoré z nich boly dotieravé, ako muchy v pálčivosti.

Všeobecná pozornosť bola obrátená na istú v tureckom obleku sem i tam chodiacu ženskú. Sukňu mala červenú, len po kolená siahajúcu, papuče končité a krásne vyšívané, živôtok pod hrdlom hodne vystrihnutý, celá postava hodne masívna; z bohatých žltotmavých, sťa hodváb jemných vlasov upletené vrkoče dĺžkou presahovaly sukňu. Jej náličnica prikrývala takrečeno len oči. Svojou dotieravosťou prenasledovala najmä prítomných mužov duchovného stavu. Keď jej títo vyhybovali, obrátila sa na svetských, až prišiel rad na Hanesa.

„Či viete, kto je tá maškara?“ spýtal sa jeden z prítomných Hanesa.

„Kto by vedel?“

„Často ste kúpili od nej cigary.“

„Kde?“

„Tam v tej širokej ulici medzi Radiálkou a Tereziným kostolom.“

„Do paroma!“ zamrmral Hanes.

Udrela polnočná hodina, maškary zmizly a Hanes podobne.

*

V hostinci „Pod tygrom“ zacengal vrátny, hlavný sluha otvoril prišlým hosťom izbu č. 50 na druhom poschodí. Ráno o deviatej hodine ukazovala tabuľka číslo 50 a cengot zvonca oznamoval, že príslušný hosť rád by hovoriť so sklepníkom.

„Na rozkaz, veľkomožný pán!“ znel oznam sklepníkov.

„Dobré ráno, Jozef! Či máte malú chvíľku času, aby som sa mohol v istých dôležitých otázkach s vami dohovoriť?“

„Ako rozkážete, veľkomožný pán.“

„Nejdem rozkazy vydávať, ale mienim s vami hovoriť ako váš dobrý priateľ a zabezpečiť vám vašu budúcnosť.“

„Som k službám hotový; myslím, že to nebude dlho trvať.“

„Či ešte ľúbite Bertu?“

„Akú Bertu?“ odvetil Jozef.

„Nuž Bertu, ktorá tu slúžila na treťom poschodí.“

„Pane, ja som s tým dievčaťom nič nemal, ja som ju ctil ako mravnú, pracovitú, ústupnú pannu.“

„Dobre, dobre, ale či by ste ju pojali za manželku?“

„Od dvoch jariem závisí, čo by ona riekla na to?“

„V tejto otázke od troch, lebo veď aj mňa týka sa vec. Ja by som vás zabezpečil, dostali by ste na Slovensku do prenájmu komorské regály, a to lacno. Kedy máte slobodný deň?“

„V nedeľu popoludní.“

„Dobre, budem vás čakať; bývame aj s Bertou v ulici —“

„Viem, v Železnej ulici, číslo 15.“

„A či azda chodievate k nej, že tak dobre poznáte náš byt?“

„Nevidel som ju odtedy, ako opustila tento hostinec.“

S tým bol rozhovor skončený. Hanes — lebo veď on to bol — šiel po svojom a Jozef, vážne rozjímajúc o veci, po svojom. Poznal Hanesa, lebo nie raz, hoci mal svoju hospodu, nocoval „Pod tygrom“, ale vedel aj to, že je krajinským úradníkom, a myslel si: „čert nespí, aby sa jej sprostil, môže dopomôcť k priaznivému prenájmu.“