Zlatý fond > Diela > Slováci a sloboda


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Slováci a sloboda

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Andrej Slodičák, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Boris Michelsz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

XXIX

Na konci dediny Čerešníku stojí chatrný domček, otočený ovocným stromovím; konáre ohromného orecha prikrývajú strechy chalupy. Tento strom pekných pár zlatých donášal ročne svojmu majiteľovi, toho roku však nevydal ovocie pre pozdné mrazy. Pod týmto stromom sedí starec, ktorého celá dedina „strýčkom“ menuje, hoci nemá nijakej pokrvnosti. Je osamelý sťa pustovník, a aj v tejto chalúpke bytuje len tak z milosti. Jeho postava je vysoká, ale telo vysušené, na tvári vráska pri vráske, znak to, že tam brázdil nie jeden bôľ. Sneh bielych šedín prezradzuje vysoký vek, a vskutku je on už blízko ôsmeho kríža. Ustavične trasúce sa ruky svedčia o ťažkej mozoľnej práci, ktorú konávaly, kým vládaly. Zadumaný sedí pod orechom; nie div, veď ho ťažko navštívila ruka Hospodinova: bol on tesťom známeho nám Jana Trhana, ktorému oddal s dcérou i svoje imanie, a ktoré on, ako vieme, premárnil u Icíka; stratil imanie, stratil zaťa nešťastnou smrťou v pálenici, stratil i dcéru, ktorá umrela na choleru, zostali mu iba dvaja vnučkovia, osemročný Janko a šesťročný Jurko, a čo málo ostalo po rodičoch, tým opatril drobné siroty.

Z tejto zadumanosti vyrušil ho útly štebot dietok:

„Starý tata, pozrite len, aké pekné nové šaty dostali sme s Jurkom!“

Z hlbín srdca vzdychnul si starec, potriasol hlavou a hľadel na dietky, ktoré v novom obleku radostne bežaly k nemu. Jurka posadil na pravé, Janka na ľavé koleno a ich hlávky privinul k srdcu. Máte nové šaty — myslel on — ale nemáte rodičovského srdca, a čo chvíľa nebudete mať ani starého otca, a slza bolesti zvlažila vráskovitú jeho tvár.

„Starý tata,“ štebotal starší Janko, „tak nám povedal ten pán, ktorý nám dal tieto šaty, že pôjdeme ďaleko na Dolnú zem, kde nám bude dobre. Dajú nám chleba, mlieka, ešte že aj slaniny do sýtosti.“

„Tak je, deti moje, pôjdete ďaleko, kde vrchov a hájov niet, aby ste zabudly na hrob svojho otca i matky, aby ste tú reč, v ktorej sa Otčenáš modlievate, zabudly a mňa starého otca nikdy viac nevidely.“

„Však aj vy, starý tata, pôjdete s nami?“

„Nie, deti moje, ja nepôjdem, lebo mňa nechcú, ja som už starý, aby som sa vedel naučiť cudziu reč, zveľadiť iný národ, alebo čo len za iných vojenské služby konať.“

Chlapci začali horko plakať a volali oba razom: „Keď vy, starý tata, nepôjdete, tak nepôjdeme ani my, lebo my vás nenecháme.“

Ťažko padlo starcovi neplakať, ale musel kojiť plačúce deti; ukradomky sotrel s očú roniace slzy a riekol: „No, darmo je, deti moje, ja vás vychovať nemôžem; robiť nevládzem, lebo som už starý a nemáme nijakého majetku, nijakej rodiny, nijakých priateľov. Vy pôjdete, kam vás panstvo pošle; ale počujte, moje deti, už si budete vedieť zachovať moje slová: vy dvaja nemáte na tomto svete nikoho krem mňa, starého otca, a dnes, zajtra pôjdem už i ja za vašou matkou do hrobu, milujte sa vždy a buďte si verní. Ty, Janko, si starší a múdrejší, neopusťže svojho bračeka Jurka, a verte, že vás požehná Pánboh.“

Nemohol ďalej od žiaľu, požehnal deti a zaviedol ich do obecného domu.

Roku 1874 počiatkom októbra prišiel na Dolnú zem mimoriadny vlak: priviezol 390 slovenských chlapcov na rozdelenie po maďarských osadách. Bol to tragický pohľad vidieť cestovať tento pluk Slováčikov, budúcich to maďarských janičiarov. Všetci mali rovnošatu a na prsiach nápis, ktorý sa ako menuje, kedy a kde sa narodil. Čongrádska župa, ako číročisto maďarská, mala prednosť pri rozdeľovaní. Vlak zastal, na istom nádraží mala byť oddaná jedna časť dietok, ako ovečky, bez ohľadu na vek a vierovyznanie. Prišiel rad i na Janka, ale tak, že Jurko mal byť ďalej dopravený. Vznikol hrozný krik, siroty objaly sa okolo hrdla a volaly hlasite: „My jeden bez druhého nepôjdeme!“ Obecenstvo bolo náramne dojaté, i keď to boly slovenské deti. Nie jednej matke tiekly tvárou slzy, nie jeden otec odvrátil sa, aby ukryl žiaľ. Pohlo to konečne aj sprievodcom, a nechal bratov spolu. Úbohé deti, ozaj kam vás zaviedla ruka božia?

*

Na hranici Sliezska leží mestečko Č. Ruka Hospodinova navštívila túto obec roku 1873 ťažkým smútkom; vzrástol ohromne v knihe cirkevnej počet na choleru zomretých a v hrobitove počet pochovaných. Nuž a či je to taký ťažký smútok, najmä pre človeka chudobného, rozlúčiť sa s týmto svetom, v ktorom tak mnoho bojoval s biedou a nedostatkom? Veď aj vo svätej knihe čítame: „Ó smrť, dobrý je súd tvoj človeku núdznemu a ktorému sila ubýva.“ Nie je ona nešťastím pre mŕtveho, ale pre tých, ktorí ho oplakávajú. Veď keby s otcom a matkou složené boly aj dietky do tmavého hrobu, ale je to bolestné, keď nevychované siroty stoja nad hrobom a s otcom a matkou pochovávajú do hrobu rodičovskú lásku. A veru i v tomto roku nemilosrdne šafárila Morena, najmä na Slovensku, a nie jedna úbohá sirota ostala bez otca a matky, aby sa stala svetským potlkom.

V mestečku Č. žila istá chudobná, ale nádenníctvom poctive živiaca sa rodina: Janko Sever so svojou manželkou Betou Oravcovou a so svojím desaťročným synáčkom Jankom i tromi sťa jazvec živými dcérkami. Biedne to išlo, lebo darmo, ťažká je to úloha dvom rukám tam medzi skalami toľko vyrobiť, aby ten výrobok denne šesť dobre troviacim žalúdkom dostačil; jednako Janko Sever ochotne a s pokojnou mysľou staral sa o svojeť, tešil sa lepšou budúcnosťou, lebo veď už rástol malý Janko a tu i tu pomáhal svojej matke husi aj kačice zahnať, drevo sbierať, Zuzku zabaviť alebo Evku kolísať; bolo poznať na chlapcovi, že on to všetko ochotne vykonáva, lebo nie raz, keď ho matka napomínala: „Janko, ustal si pod toľkou ťarchou dreva, nenos toľko naraz,“ odvetil: „Mamko, veď by ste tak vy museli nosiť a bez toho máte dosť tej roboty doma.“ Na to zarosily slzy matkino oko; boly to slzy radosti nad tým, že jej Pán Boh požehnal takého podareného syna. Ale nijaká radosť netrvá na veky, a tak aj táto musela ustúpiť smútku. Istého rána vybral sa dobrý muž a verný otec Janko Sever do práce, ale sotvaže slnko zohrialo pologuľu zeme, pribehli ku Bete ľudia, hovoriac: „Tvoj muž povážlivo ochorel, tá pliaga ho napadla.“

Kým Beta horekujúc pribehla k mužovi, rozmohla sa choroba natoľko, že o niekoľko hodín ležal Janko Sever vystretý na doske. Padla s ním jediná podpora i ochrana domu. Úbohá vdova, kedykoľvek pozrela na svoje siroty, cítila nevýslovnú bolesť v bázni pred budúcnosťou. Jej šťastím bolo, že sa ten bôľ zmenil v slzy a že tie slzy vytekaly. Keď to videl malý Janko, riekol matke: „Neplačte, mamko, dobrý je Hospodin, on opatrí i vás i nás; a pritom vám skoro už i ja budem na pomoci.“ Tu sa potom slzy žalosti zmenily na slzy radosti, privinula k sebe dobré dieťa, pohladkala jeho líčka, bozkajúc ho útle na čelo.

Na obecnom dome popisujú — pod predsedníctvom slúžneho — siroty. Pán notár, aby dal výraz svojmu vlasteneckému smýšľaniu a uvil si veniec zásluh, vyobrazuje dolnozemský dobrobyt. Poslucháči vidia v duchu ploty opletané klbásami, čujú, ako potokmi tečie masť i víno, takže tam ľudia ani robiť nepotrebujú, lebo každému priletia na stôl pečené holuby. „Oj, aké to šťastie,“ končil svoju reč, „že sa milostivá vláda postarala o siroty.“

Rad radom prichodily vdovy, po nich predstavili sa pokrvní dietok, ktoré nemaly rodičov. Prišiel rad aj na vdovu Jana Severa.

„Nuž, Beta,“ riekol notár, „vášho Janka pošleme na Dolniaky.“

„Ďakujem za lásku, ale z Boha pomoci vychovám a opatrím ho sama.“

„Nemudrujte, Beta, máte dosť starosti so sebou a s dcérkami, a krem toho prečo nežičíte chlapcovi dobrobyt? Dostane sa ku gazdovi nemajúcemu dietok, bude pánom.“

„Všetko jedno, ja si ho nedám; pod srdcom som ho nosila, za detinstva pestovala, a teraz, keď už vyrastá, keď matke pomáha, by som ho pustila šírym svetom? Oj, to nie!“

„Beta, či nevidíte tu pána slúžneho? Či sa vy opovažujete vzdorovať krajinským poriadkom? Ani sem, ani tam, to musí byť!“ Chopil sa pera a zapísal Janka Severa. Matka sobrala sa domov, ale jej cestu značily krupaje sĺz. Znala ona prísnosť notárovu, znala neľudskosť predstavených, ktorí hovorili: „Ta s tou chudobou, nech sa preriedi, i tak máme s ňou len oštaru.“ Keď sa navrátila domov, v ústrety jej bežaly deti. Janko s nevinným úsmevom privítal matku, ale ten úsmev stretol sa s citom vnútornej bolesti, ktorú Beta chcela zatajiť, ale nemohla.

„Čo vám je, mamka? Nač vás volali na obecný dom?“ dotazuje sa chlapec.

„Zle je, dieťa moje; zapísali ťa, že musíš na Dolniaky, kde ťa má akýsi bohatý človek vziať za svoje.“

„Lenže ja nepôjdem, mamka, ja vás neopustím. Ktože by vám pomáhal? Ktože by mal starosť o vaše kačice a husi? Ktože by vám nanosil suchého dreva? Ktože by vám, keď z domu odídete, varoval sestričky? Ja nechcem ich bohatstvo, ja sa so svojou mamkou nerozlúčim.“

Radostný i bolestný cit prerýval srdce matkino; radostný, že jej tak dobré dieťa požehnal Pán Boh, žalostný, že jej tento najdrahocennejší poklad vyrve neľudskosť. Objímala si svojho synka, vinula ho k srdcu, kropila jeho hlávku slzami; boly to slzy radosti i žalosti.

Roku 1874 v jeseni vyvinulo úradníctvo stolice Trenčianskej veľkú činnosť: išlo o to, aby siroty, ktoré pred rokom v cholere utratily rodičov, boly zaopatrené. Ktože by takýto šľachetný úmysel neschválil? Istotne založili sirotínec, aby každá sirota bola v svojom náboženstve, v svojom jazyku vychovaná. Ale bolo by to zdĺhavé, steny by tak ľahko nevschly a vo vlhkých budovách by siroty mohly onemocnieť a tak snadnejšie bolo siroty sťa kŕdeľ oviec odprevadiť na dolnozemské roviny a tam ich rozdať ako dobytok, nemajúci hospodára, a pri tomto ktože mohol z toho, že vyzvanie, aby sa majetnejší zaujali za tie siroty, len maďarským obciam bolo publikované? Nuž a potom podľa verejného osvedčenia istého ministra horniaci platia pomerne väčšie dane ako dolnozemci, hádam ich preto ta zaviezli, aby časom neboly takými veľkými daňami obťažené!

Zaujatosť menovaných úradníkov neobišla ani mestečko Č. Siroty boly privedené na obecný dom, boly oblečené do rovnošaty: nohavice i kabát bol zhotovený zo šedého súkna, čiapka vojenská tejže farby. Oblečenému mladému janičiarovi pripevnili na prsia kartu, na ktorej bolo napísané jeho meno, rodisko a osada, ktorá ho má prijať. Meno otca a matky, náboženstvo, v ktorom sa narodil, nepotrebuje časom ani vedieť, je to zbytočné, to sa na karotku ani neznačilo. Dosť na tom, že ten, kto sirotu vzal, písomne sa zaviazal: chlapca vo vlasteneckom duchu vychovávať.

„Sú tu už všetky siroty?“ spytuje sa pán slúžny.

„Temer všetky,“ znela odveta, „len Beta Severová neprišla so svojím chlapcom. Dráb oznámil, že sa ho zdráha oddať, lebo že sám chlapec riekol, že on matku neopustí.“

„To by bol za poriadok, aby taká žobrač vzdorovala vrchnostenským rozkazom. Drábi, razom doveďte Betu so synom!“ zareval jeden z predstavených.

Pôsobilo to nadobyčajné pohnutie mysli, keď drábi priviedli Betu s jej synkom. Tento sa kŕčovite držal svojej matky a volal: „Ja si neopustím svoju dobrú matku za bohatstvo celého sveta! Mamka moja, nedajte ma! nedajte ma! ja s vami chcem žiť i mrieť!“ Matka v rozčulenosti privinula dieťa k sebe a rozhodne riekla: „Nedám ťa, nedám, volíme oba hodiť sa do rieky, aby sme spolu zahynuli.“ Tragický tento výstup dojal aj najzatvrdilejších, takže odstúpili od predsavzatia odňať silou dieťa plačúcej matke. Či to nie krásny vzor, ako má každý syn milovať svoju úbohú, utisnutú matku — svoju reč a národnosť?…

No boly dietky, ktoré aj ochotne išly do cudziny.

Števo Jedinák bol driečny šuhaj; keď sa prechodil po žilinskom trhu, hľadely so zabudnutým okom za ním nielen sedliacke devy, ale aj meštianske panny, a keď si v krčme zahajduchoval, nie jedna čakala túžobne, aby ju pojal do tanca. Táto krása však urobila Štefa pyšným, ľahkomyseľným. Bol jediným synom starého, práce už neschopného otca, a tak mohol vyhnúť vojenskému stavu, ale on nedbal na reči svojho otca, zverboval sa a to za husára: plakal otec i mať, ale Števovi sa ľúbil vojenský dolomán, husárska šabľa a kôň. No skoro nasýtil sa lačnou pýchou, a keď si vyslúžil roky, navrátil sa do otčiny, ale rodičia už odpočívali v Pánu, a z nepatrného krem toho majetočku ostalo málo, lebo slabí rodičia boli prinútení troviť z hotového. Števo premýšľal, čo si počne; naskytla sa mu príležitosť, vstúpil do stoličnej služby za pandúra. Bolo to preňho šťastím, lebo kopať sa mu nechcelo a za žobráka bol primladým, zdravým. Keď už bola služba, postaral sa o ženu; lenže jeho nárokom nevyhovela každá, najmä sedliačka nie. U miestneho farára vychovala sa a tam aj slúžila Anka Sirôtková, dobré, nevinné a pritom pekné dievča. Zaľúbila sa do Števa, pán farár požehnal ich sňatku; Hospodin však ich manželstvu synáčkom, ktorému pri krste dali meno Fraňo, obyčajne volali ho však Ferkom. Chlapec odrastal a ukazoval aj duševné dary na nemalú radosť rodičov. Matka bola citu útleho a ľúbila svoje dieťa až nadmier. Otec tiež ľúbil malého Ferka a rozprával mu sotva šesťročnému o svojom vojenskom živote, kde chodil, čo videl, a že bol až hen za Segedínom. Opísal dolnozemský dobrobyt, kde sedliaci majú krajšie kone ako u nich slúžny. „Škoda,“ dokladával, „že som tam neostal.“

„Daj si pokoj,“ odvetila Anka, „nie je všetko zlato, čo sa blyští; či nevieš, že i vo Viedni ľudia biedni? Počula som nie raz od nebožkého pána farára, že je veru aj na Dolniakoch biedy dosť.“

Števo ako vojak nerád videl protirečenie, a aby ukázal, že si osvojil na Dolniakoch aj cudziu reč, vyšujtášoval niekoľko teremtettov, asi takto: „Azt a véres veszedelmes, fekete fátyolba beburkolt, keresztfára felpöckölt, Krisztus urunk születésekor meg nem könyörült hitét az apádnak, te cudar —“ a chudinka žena, zalomiac rukami, mlčala.

Dosť na tom, že príklad a chovanie otcovo neostalo bez vplyvu na malého Ferka; často sa mu snívalo, že je na Dolniakoch, že sedí na peknom koni. Keď vyšiel na ulicu, nerád zabával sa so sedliackymi deťmi a všemožne hľadal príležitosť pridružiť sa keď nie k notárovým, aspoň k učiteľovým deťom. Matka sa tomu tešila, nie z vysokomyseľnosti, ale v nádeji, že sa tam chlapec niečomu priučí; preto ho, keď aj so sebazaprením, šatievala pekne, aby bol v škole vítanejším.

Rástol chlapček, už vkročil do 11. roku, keď pustošila Morena v podobe škaredej cholery. Napadla ona aj silnejších ľudí, i takých, ktorí nosili šabľu pri boku a fokoš v ruke; padol jej v obeť aj Števo Jedinák. Nie div; jeho služba niesla so sebou, že musel navštevovať osady, kde pustošila cholera najhoršie. Onemocnel, zomrel, pochovali ho, a Anka ostala bez muža. Poznala svoje smutné postavenie, ale nádej skladala v Bohu a tešila sa tým, že má aspoň jednu dušu na svete, ku ktorej ju viaže láska — svojho synáčka. Ferko oplakal tiež z hlbín srdca svojho otca, pritom však choval sa ľahkomyseľne, nevšímajúc si, že je sirotou.

Bol pekný jesenný večer, keď Anka sedela pod oblokom. Slnce bolo už zašlo za hory a len posledné lúče ožiarily oblohu ako by zlatom. Zadumaná hľadela do súmraku, ako by bola tušila, že jej ešte dosť mladej nastáva súmrak života. Konečne ako by prebudená zo sna netrpezlivo obzerala sa vše na jednu, vše na druhú stranu; čakala svojho jedináčka-synáčka. Veď len jemu žila, len v ňom sa tešila, v ňom skladala svoje nádeje. Chlapec však, tak sa zdá, že si toho nevšímal, a keď len mohol, uvrzol z domu k svojim druhom. Už sa bolo hodne sotmelo, keď prišiel domov.

„Kdeže chodíš, drahé dieťa, ako netrpezlivo som ťa čakala,“ tak láskavo trestala matka svojho synáčka, pri čom ho lapila za ruku a privinula k sebe.

„Kde chodím, mamka? Bol som v škole a tam som počul rozličné noviny.“

„Aké noviny, zlatý môj?“

„Nuž hľa, že sa páni postarali o chudobné siroty, a že ich pošlú ďaleko, ta, kde i sedliaci jedia biely chlieb a majú pekné kone. Mamka, pôjdem aj ja!“

„Ešte že čo? A tu by si nechal mňa jedinú, opustenú?“

„No nie; keď sa stanem bohatým, prídem pre vás na štyroch koňoch.“

„Nepleť, dieťa moje, nie je to tak; veď môj kmotor, pán učitel z N., poučil ma o všetkom. To, synku, nemá iného za cieľ, ako rozmnožiť Maďarov. A myslíš, že tam hneď dostaneš pozemky? Aj tam je roľa vzácna, aj tam je chudobný chudobným.“

„No darmo, mamko, ja som už sľúbil pánu notárovi, že pôjdem, a on mi sľúbil, že sa postará o dobré miesto.“

Ako ostrý nôž vrazily tieto slová do matkinho srdca, nevedela, čo má robiť, či má dieťa prehovárať, aby mu tieto myšlienky vyrazila z hlavy? Či ho prísne kárať? Či vylievať horké slzy nad nevernosťou svojho jediného, tak vrelé milovaného dieťaťa? Ale zamĺkla, a že už bola tmavá noc, uložila dieťa a i sama si ľahla na odpočinok: ale ten občerstvujúci priateľ, sníčok, neprišiel na jej oči; oddala sa smutným myšlienkam, a v týchto myšlienkach ťažko vzdychala, veď vedela, že keď privolil chlapec, že ho vezmú, lebo veď i ona už bola pozvaná na mestský dom, lenže sa o tom chlapcovi nebola zmienila. Konečne po polnoci usnula; ale radšej by bola nespala, lebo mala hrozný, ťažký sen. Bola tam dolu na Dolnej zemi a tam videla svojho miláčka Ferka. Prijal ho bol za svojho istý bohatý hospodár, pohľadu divého, chovania surového, nakladal s ním ako s otrokom, a všetka jeho čeľaď robila si z neho posmech. Pásol ošípané a tomuto k vôli smiloval sa nad ním hospodár, lebo ich mal celé stádo; keď sa však stala aká taká chyba, vyčesal korbáčom, „karikášom“ menovaným, úbohú sirotu tak do živého, že bolo vidno na jej tele svetlé klobásy celé týždne. Kedy tedy mu vrhli kus chleba so slaninou s tou posmešnou poznámkou: „Žer, hladný pse, viem, že celá vaša dedina nepoje toľko slaniny, ako ja so svojou čeľaďou.“ Keď matka takto vo sne videla plod svojho života, bôľ stiahol kŕčom jej srdce, horko plakala, a miláček jej bežal do jej náručia, kričiac: „Mamka moja drahá, pôjdem nazad k vám, nasýtil som sa Dolnej zeme, radšej budem v chudobe jesť tam hore suchý čierny chlieb ako tu ošomranú slaninu.“ V tom sa prebudila; hrozne ju dojal tento sen, padla na kolená a skrúšene modlila sa k Bohu, aby sa smiloval nad ňou a dal chlapcovi dobré vnuknutie.

Matka dobre tušila, že keď chlapec raz vyznal pred notárom svoju ochotu ísť na Dolnú zem so sirotami, že sa to aj stane. Matke nedali ani na vedomie, keď ho obliekali do rovnošaty, len od súsedov sa dozvedela, že je Ferko už oblečený. Ako ľvica beží brániť svoje ohrožené mláďa, tak aj ona bežala s krikom na mestský dom: „Ja si svoje dieťa nedám.“

Ale všetko bolo daromné, chlapec bol už preznačený, oblečený.

„Ferko, drahé dieťa, poď domov, shoď so seba šaty, ja predám háby, periny, budem pracovať vo dne, v noci, kúpim ti ešte krajšie šaty.“

Chlapec stál ako hromom omráčený; dojaly ho matkine slzy, ale s druhej strany nechcel rušiť sľub, a keď bo ešte i páni posmeľovali: neboj sa, nedaj sa, s plačom rieknul: „Uspokojte sa, mamka, keď zbohatnem, prídem pre vás.“ S tým bola vec rozhodnutá; matka padla na zem mrtvá, puklo jej srdce.

Matku pochovali. Ferko nemohol byť prítomný na pohrebe, lebo transport mladých janičiarov bol už odoslaný; a načo by bol už ostal on, keď už bol úplnou sirotou. Prišiel do zeme kananejskej, ale o pár týždňov písal po drotároch svojmu krstnému otcovi, učiteľovi v N., list. A čo v tom liste? Hrozný matkin sen splnil sa navlas; prosil, aby ho vymohli nazad — ale pozde pokánie robiť, keď je duša v pekle. I tu bôľny obraz: kým s jednej strany puká srdce matky Slávie nad nevernými jej synmi, tak s druhej strany stávajú sa otrokmi a predmetmi opovrženia tí, ktorí ako odrodilci za kus chleba zapierajú svoju matku.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.