ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako vieme, Sielnický bol na čistom so svojím osudom, keď vyrozumel, že Fischer, alebo podľa najnovšej metamorfózy Halász, Hanes a podobnej povahy ľudia sú presadení do sedla vyšších úradov pri krajinskej vláde.

Pekný je on ten idealizmus, všetko ponímať nie tak, ako je, ako sa deje, ale ako by byť, ako by diať sa malo. Lenže práve pre tento idealizmus výtečníkom klepnú zuby na prázdno a najšľachetnejšie záujmy dostanú sa do rúk ľudí nehodných a prídu na zmar. Nehľadaj na zemi nebo a v človeku anjela. Máš vedieť, že v boji za pravdu aj tí najvýtečnejší ľudia sú len nástroj, a keď kde, tak práve v politike platí, že keď rovnou cestou k cieľu prísť nemôžeme, nesmieme sa zdráhať použiť aj chodníky pobočné, čo hneď aj so sebazaprením, lebo konečne zdar a výsledok ospravedlňuje naše počínanie, naše účinkovanie.

Slováci v Uhorsku mali aj majú výtečných mužov v akejkoľvek vede, v akomkoľvek umení vynikajúcich, ale nemali a nemajú politikov a diplomatov, a toto je príčinou toho, že už takmer prestali byť politickým činiteľom v krajine. Nadvláda a nátlak Maďarov neškodily Slovákom toľko, ako netaktičnosť a nepraktičnosť ich vodcov. Iskrenné reči, ostré články v časopisoch alebo chúlostivé utiahnutie sa a metanie frčiek pod kepienkom, tajné učenie sa slavianskym rečiam, horekovanie, hromženie, odvolávanie sa na právo, pravdu a spravodlivosť: málo alebo zhola nič neprospeje.

Ba čo viac, keď aj našli sa mužovia opatrne účinkujúci za svoj rod: kto ich upodozrieva, kto vystupuje proti nim uštipačne? Sami Slováci a slovenské časopisy, a predsa nie jeden zaznaný, odrodilcom biľagovaný muž viac dobrého urobil pre národ, ako mnohý z takzvaných náčelníkov národnej strany. A ten ubiedený ľud chcete k národnému povedomiu novinovými článkami zobudiť? Horká vaša bryndza!

Môže a dá sa on priviesť k národnému povedomiu, ale len jednou cestou, a to cestou dobrobytu, ale k tomuto nepríde ľud ani horlivým kázaním a písaním proti pálenke a židom, ani ružencom a zakladaním spolkov miernosti — to všetko sú ideály —, no a nebolo ani nebude na svete idealistu, ktorý by bol svoj ideál videl uskutočnený: ale využitkovaním priaznivej chvíle, múdrou politikou — len tá vedie k vytknutému cieľu; pravda, že sú rozličné prostriedky, rozličné okolnosti.

Idealistom bol aj Sielnický, ale presvedčil sa, že tým škodí len sebe, bez toho, aby dakomu osožil. Že nechcel byť udavačom, že nedal sa Fischerovi použiť za podlý nástroj, to sa len chváliť a jemu na dobrú stránku pripísať musí, ale že nevykoristil zmenu vlády a uvedenie do života krajinskej samosprávy a ústavy a čakal podľa príslovia na pečené holuby, to sa vyhovoriť a ospravedlniť nedá — a trpké ovocie okúsil v prvom rade sám. Poznal svoju chybu, ale pozde. Mal nasledovať príklad Mohameda: keď neprišiel vrch k nemu, šiel k vrchu on. Kto chce užívať ovocie, musí strom triasť. No on neurobil ani jedno, jemu nedopustila povaha jeho, aby okrem pilnosti a svedomitosti i iným spôsobom vyzískal si priazeň predstavených. Nevyzradil pred nikým, že ho bolí, áno mrzí, keď druhí, ktorí sa jemu ani pripodobniť nemohli, napredovali; ale práve tým bolestnejšou bola táto rana, že ju dusil v sebe.

No pri tomto oberal sa aj inou, vážnou myšlienkou. Keď Fischerových Marína bola sa rozlúčila s časnosťou, ani nepomyslel na to, že by on kedy vstúpil do manželského stavu, veď, hľa, to bola prvá jeho a to vrelá láska, a muž jeho rázu nie ľahko mení svoje náhľady a city, a to ešte tak útle a sväté; a keď mu obálka listu, v ktorom mu bola oznámená smrť milenky, zradila lásku Boženy Jazveckých, on ponímal vec cele chladnokrvne. Pravda, že Božena urobila naňho v Turč. Sv. Martine veľmi dobrý dojem, ale to u neho ešte nerozhodlo, aby sa uchádzal o jej ruku, ale jeho osihotené postavenie vzbudilo v ňom túžbu po dôvernej, úprimnej a spoľahlivej duši. Neodťahoval sa on od spoločnosti, choval sa ku každému vľúdne, a požíval aj všeobecnú úctu; ale cítil, že mu je to nie dostatočné a že musí mať človek aspoň jednu bytosť, s ktorou navzájom bije srdce za srdce. A kto to môže byť? Nik iný, ako drahá, verná tovaryška života. — Dobre riekol jeden výtečný básnik: keď ostarneme, presvedčíme sa, že sme v živote mali len jedného opravdového priateľa, a týmto priateľom bola manželka. Krem toho bolo jeho presvedčením, že je povinnosťou každého muža v manželstve žiť, domácnosť utvoriť, a tak udržať ľudské pokolenie.

Toto všetko pohlo ho k tomu, že písal Božene list, v ktorom jej svoje srdce otvoril a sa o jej ruku uchádzal. Krok tento nebol krokom mladíka, v prvom zápale bez všetkej rozvahy urobený, dlho zaoberal sa touto myšlienkou, rozjímal o svojom lose a budúcnosti. Vedel, že nároky Boženy nebudú prepiaté. Ale vedel aj to, že je jeho povinnosťou postarať sa o všetky potreby života, a preto ho teraz nepokojila tá smutná skúsenosť, že v úrade nenapredoval.

Tušil, že by Božene a jej rodičom bolo omnoho milšie, keby v B. alebo aspoň v blízkosti úradoval, keď sám nebol v tom priaznivom hmotnom položení, aby mohol neodvisle žiť bez úradu. Bol skromným a málo troviacim mužom, a tak stalo sa, že malé, po jeho rodičoch pripadajúce mu dedictvo svojím vlastným usporeným grošom rozmnožil na pár tisíc zlatých, ale to nedostačilo na zariadenie samostatnej domácností; preto, náhle Božena povedala svoje rozhodné „áno,“ jeho najsúrnejšou prácou bolo písať na ministerstvo financií prosbu, v ktorej žiadal o svoje preloženie na vlastné útraty do K., hornouhorského mestečka.

Niet príkladu, že by takáto prosba bola odmrštená, no, i keď to vedel, jednako poprosil jedného dobre mu známeho krajinského poslanca, aby urobil poklonu u príslušného ministra a jeho prosbu odporúčal a podporoval. Tento to vskutku aj vykonal. Minister po prednesení prosby dopytoval sa na Sielnického, kto je? čo je? odkedy slúži? prečo žiada byť preložený? Keď dostal na svoje dotazy slušnú odvetu, mihnul okom, svraštil čelo a hlavou krútiac riekol:

„Tu musí byť politická príčina, že žiadateľ nebol v úrade povýšený a že ako znalec slovenskej reči úraduje v čisto maďarskom meste.“

„Nemožná vec, najosvietenejší pán! Poznám ho dobre, slúžil pod Košútom, je horlivým vlastencom a milovníkom pravej občianskej voľnosti.“

„Je otázka, či je v národnostnom smýšľaní dostatočne lojálny,“ odvetil minister a konečne doložil: „dám sa o veci poučiť a podľa toho ju budem riešiť.“

S tým obaja urobili poklonu, minister s priateľským úsmevom podal poslancovi ruku, lebo veď tento prislúchal k vládnej strane.

O niekoľko dní prišiel minister v snemovni k poslancovi, sadnul si k nemu a oznámil mu, že veru konduita Sielnického nie je najpriaznivejšia.

„Škoda ho,“ riekol, „človek spôsobný, pilný a mravný, ale páchne panslavizmom, a ako takého nemožno ho preložiť do K., tým menej, že sa tam začínajú národné pohyby.“

Keď Sielnický dostal o tomto zprávu, nevedel si rady, už i preto, že od Boženy prišiel list, v ktorom mu táto šetrne dala na známosť obavu svojich rodičov. „Pôjdem osobne do Pešti, budem žiadať výsluch u ministra a poviem rovno, že je to podlosť upodozrievať nevinného človeka. Uvalím všetku vinu na udavačov, vyrozprávam svoj pomer ku Halászovi a k Hanesovi. Budem žiadať vyšetrovanie, aby mi vlastizrada a panslavizmus boly skutkami dokázané.“

Ako myslel, tak aj urobil, v tom presvedčení, že všetko bude v poriadku; lenže troje nebral do povahy: predne to, že to už mal dávno urobiť, hneď v prvom zápale vlastenectva mal žiadať svoje povýšenie, takto svojím mlčaním potvrdil falošné zprávy, lebo i tam platí: kto mlčí, ten svedčí; po druhé Národnie noviny a iné pod vlastným menom dochodiace mu slovenské časopisy svedčily proti nemu; a konečne, že čo sa raz udavačstvom do tej čiernej knihy zapíše, to viacej mačka nevylíže, lebo že sa vraj bez vetra ani lístok na strome nepohne.

Divné. Sielnický so stoickou chladnokrvnosťou trpel uštipačné poznámky vyšších i nižších svojich spoluúradníkov, hoc bôľne, predsa nečinne znášal nevšímanie svojej spôsobnosti, pilnosti a vernosti, a teraz, keď mienil vstúpiť do stavu manželského, keď sa mu vo snoch Božena zjavovala, keď z jej listu medzi riadkami vyčítal, že by i jej rodičom milšie bolo, keby na ich vidieku úradoval, nemal pokoja, nemal miesta zostávajúceho.

Jeho spoluúradníci pošuškávali si, že so Sielnickým stala sa zmena: ten chladnokrvný muž, ten ako stroj pracujúci úradník stal sa netrpezlivým a dával spurné odvety.

Zvlášte keď si vyžiadal štrnásťdňové prázdniny, aby urobil výlet do Pešti a spolu navštívil aj mestečko B. — o čom poslednom pravda pomlčal —, povrávali medzi sebou: Sielnický je zaľúbený, alebo panslávi čosi stroja a on ide zúčastniť sa na poradách.

Pán Durányi nezameškal všetky tieto okolnosti oznámiť pod predsedníckym číslom na vyššom mieste. Petor prenajal voz, šiel do Segedína a v tenže večer po železnici prišiel do sídelného mesta, ubytoval sa v hostinci „Pannonia“, aby aj týmto dokázal svoje vlastenectvo.

Výsluch u ministra vymôcť, krem v dňoch na to určených, je nie ľahká vec, no nachodí sa predsa jeden prostriedok, a ten je: cestou krajinských poslancov, vtedy, keď zasadá snemovňa. Týmto spôsobom prišiel aj Sielnický k svojmu cieľu, minister ho prijal v snemovni. Sielnický urobil svoju poklonu s najväčšou úctou, predniesol svoju prosbu v čistej maďarčine, takže minister zdal sa byť predesený. Dojem urobil na neho priaznivý, premeral ho očima od hlavy do päty; reč jeho bola stručná, neriekol ani menej, ani viac, ako bolo treba. Prosil o svoje preloženie do K., odôvodňujúc svoju prosbu tým, že sa mieni oženiť a že je jeho verenica jedinou dcérou vekom už sošlých rodičov, ktorým neprichodí vhod tak ďaleko ju prepustiť.

Keď treba pravdu vyznať, reč táto dojala ministra, najmä však osoba Sielnického dojala ho ako človeka, ale nie ako člena vlády, ako rátajúceho diplomata.

„Vaša vec je mi známa,“ riekol minister financií, „ale nie som v tom šťastnom položení, aby som vašej žiadosti razom mohol vyhovieť.“

„Najosvietenejší pán! Moja prosba neprotiví sa ani bežným poriadkom; nežiadam ani polepšenie platu, ani cestovné útrovy; podobné prosby bez všetkého odporu dostávajú milostivé odobrenie.“

„V tom máte pravdu,“ odvetil minister; „ale ešte jedno berie sa do povahy, a síce národnostná lojálnosť s vyššieho štátnopolitického stanoviska.“

„Nech mi je dovolené, najosvietenejší pán, na toto poznamenať: zato, že som rodom Slovák, nemôžem, ale ako taký milujem našu vlasť, podrobujem sa zákonom a nadovšetko ctím a vážim si terajšiu krajinskú ústavu.“

„Ľúto mi je, že vám nemôžem nateraz iste sľúbiť, ale nezabudnem na vás; snažte sa požiadavkom zadosť urobiť, a tak vás uisťujem o svojej blahosklonnosti.“

Týmto bol výsluch skončený a Sielnický vpravde nerobil si ružové nádeje. Černocha umývať a človeka sťa pansláva čo priam nevinne začierneného ospravedlňovať je rovnako márnou prácou. Sielnický bol zronený. Muž, ktorý radšej volil až do smrti v svojom jednoduchom položení žiť, než by sa poklonkoval, prosil o milosť, urobil to a bez výsledku. Prečo a komu k vôli? Božene, aby sa stala jeho manželkou, aby ako taká cítila sa spokojnou a blaženou. Láska zdolá všetko, zdolá nezlomný charakter, zdolá najsilnejšieho muža. Nevedel si rady. Prvá jeho láska, hoci bola tá najčistejšia, pominula sťa krásny sen, bola idealizmom, vznikla v ňom mimovoľne a pominula ako ruža, keď odkvitne. Terajšia jeho láska bola temer vypočtovaná ako dvakrát dva štyri, a preto ho pútala, preto jej prinášal obete. Pravda, mladík a muž rozdielno ponímajú kvet ľudského života, lásku. Keď z mladého stromu oprší kvet, takže nevydá ovocie, bolí nás, ale keď strom v najlepšom veku tratí kvet, bolí nás dvojnásobne. Keď Peter prvý raz bol zaľúbený, žil v nádejach, a bol zaľúbený do útlej, nevinnej devy, — teraz klesaly jeho nádeje, a bol zaľúbený do manželského života, do tichej domácnosti, v ktorej skladal poslednú svoju nádej; ak ho aj táto sklame, zostane opustený, nebude mať ani jedinkej duše, ktorá by ho milovala, s ním rovno cítila, spolu s ním sa radovala i rmútila.

V podobných myšlienkach zadumaný šiel na hospodu. Odkedy nebol v Pešti, mesto sa veľmi premenilo, ale on nič nevidel, nič nečul, len na jedno myslel: vybrať sa na cestu, a keby bolo možné, na vtáčích krídlach zaletieť na to milé Slovensko, zaletieť do B., s Boženou a jej rodičmi prísť na čisto, pred nich predostrieť otvorene stav veci a tak urobiť neistote koniec.