Zlatý fond > Diela > Slováci a sloboda


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Slováci a sloboda

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Andrej Slodičák, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Boris Michelsz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

XXXII

Keď cestujeme od Bratislavy paroloďou dolu Dunajom a prejdeme Komárno, otvorí sa pred nami utešené panorama; uvidíme Ostrihom s ohromnou bazilikou, ktorá ako by nám privolávala: hriešny človeče, pokor sa pred všemohúcim; vidíme riečište Dunaja, ohradené tmavozelenými vrchami, príjemne dýchajúcimi, a tento milý dojem krásneho vidieku pôsobí, že sa naše srdce dákosi lahodnejšie pohybuje a my sa cítime dobre. Zadumaní hľadíme vpravo, vľavo, a každú chvíľu otvára sa nám pred očima krajší a krajší obraz. Konečne pristaví paroloď a pred nami je Vyšehrad. Mesto je samo v sebe nepatrné, ale tým zaujímavejšie sú dejepisné udalosti, ktoré Vyšehrad povestným urobily, a potom tie letohrádky, ktoré ho v najnovšom čase ozdobujú. V jednom z týchto býva cez leto istý starý pán so svojou rodinou, osobnosť to všeobecne ctená a vážená, na poli maďarskej spisby činná, u spoluveriacich autorita prvej triedy, v cirkevnom rečníctve povestná, takže ho pomenovali kňazom krajiny. Rodom Maďar, praotcovia jeho boli pravda Slováci. Postava jeho je pekného vzrastu, tvári súmernej, jeho úsmev zdal sa byť dobrosrdečným, ale obyčajne prezradzoval malý odtieň satiry. Vlas jeho bol biely sťa sneh. Obyčajne býval rozmaru dobrého, reč jeho len tak iskrila, no žarty a vtipy boly voľné, často drsné, takže rezaly do živého. Mravnou svojou nadvládou pokoril vyššieho stavu mužov, veľmožov.

U tohoto muža nachodíme spoločnosť pánov zo smerodajných kruhov; a čože ich pohlo, aby urobili návštevu u pána Rézára? — toto bolo jeho ctné meno, pôvodne Rezár, ale aby meno lahodnejšie znelo maďarskému uchu, premenil dĺžňom nad e slovenské meno Rezár v číročisto maďarské Rézár —, čo ich pôvodne pohlo k návšteve, to vie sám Hospodin a oni sami, ale keď počujeme jedno druhé z ich rozhovoru, ľahko sa ho dovtípime.

Pán Rézár bol sa dal na odpočinok, a aby toho sladkého pokoja ešte vo väčšej miere mohol požívať, opustil aj Budapešť a vzal do prenájmu letohrádok na Vyšehrade. Jednako však ostalo jeho slovo závažným a rozhodným, takže v dôležitých otázkach býval požiadaný, aby dal výrazu svojim náhľadom. Krem toho jeho temperament mu nedovolil byť ľahostajným, zaujímalo ho všetko, čo sa dialo či už na poli cirkvi, či na poli politiky.

Táto okolnosť bola príčinou, že ho neočakávane prekvapily horespomenuté vážne osoby. Po srdečnom pozdrave riekol barón Rovnay:

„Vy sa tu dobre cítite, vzdialený od hluku sveta?“

„Veľmi dobre, osvietený pán; je to tichý večer po dni mnohej a ťažkej práce.“

„Ale viem, že tá mohutná sila vášho ducha nehlivie v nečinnosti.“

„Iste nie; keď nepracujem na roli dedičnej, aspoň pestujem nepatrné kvietky v kúte tohoto úbočia.“

„Či nám je dovolené poznať tie kvietky?“

„Prečo nie? Tu leží na stole malá kytka z nich,“ vzal papier do ruky a pokračoval: „práve teraz prekladám Horácovu krásnu ódu: Beatus ille qui procul negotiis paterna rura bobus exercet suis.“

„Myslím však, že vás zaujímajú aj vlastenecké udalosti, najmä ktoré sú v súvise s našou cirkvou.“

„Ach áno, a mnohé trpké hodiny zapríčinily mi práve najnovšie udalosti.“

„Ktoré rozumiete?“

„Otvorene vyznám, to bezprávne, škodlivé a neľudské zachádzanie so slovenskými školami.“

Táto odveta veľmi prekvapila prítomných; poznali ho síce ako muža, ktorý nie vždy plával s prúdom času a ktorý mal smelosť dať výrazu aj protivnej mienke, no že by práve v tejto otázke tak rozhodne protivne smýšľal, práve to nemohli pochopiť. Hľadeli, ako by vyzývajúc, na seba, kto prevezme slovo, kto vystúpi proti obrovi. Konečne poznamenal úsmešne starý Darvanský:

„Ráčite žartovať; poznáme váš spôsob, ale spolu poznáme aj váš neohrožený vlastenecký rys. Celý váš život a všetko vaše blahodarné účinkovanie smerovalo ta: Uhorsko urobiť dŕžavou maďarskou a na tele našej cirkvi vzrastajúci panslavizmus vyničiť do koreňa, a teraz, keď sa vám naskytla príležitosť urobiť dobrý krok k uskutočneniu svojich zámyslov, zapierate svoje zásady, vzdávate sa svojich túžob a zlomyseľným panslávom by ste nasadili rohy.“

„V tom ráčite mať pravdu, že mi blaho vlasti a cirkvi vždy ležalo na srdci, leží mi aj teraz, a žiadal by som si, aby sa Maďarsko rozširovalo a upevňovalo, a tak cieľ náš by bol ten istý, len prostriedky máme rozchodné. Ja chcem národnosti asimilovať bratskou láskou a duchovnou prevahou, nie však krivdou a násilím, lebo násilie a krivda budí vždy odpor a neukojnú nenávisť. Či sa nám to ľúbilo, keď naše prirodzené národnostné právo potlačoval Nemec? Čo sebe nežiadaš, to nerob ani inému.“

„Hoho! vy divne ponímate vec, keď nás k Bachovi a panslávov k ubitému maďarskému národu pripodobňujete. Aké to porovnanie? Tu je platné príslovie: quod licet Jovi, non licet bovi. Uhorsko je naša dedičná, Arpádom založená vlasť, my máme historické právo, a teraz sme pánmi situácie; našou vlasteneckou povinnosťou je použiť všetky naskytnuvšie sa nám príležitosti a ohňom a žezlezom kántriť antimaďarov.“

„Dobre, dobre, páni moji, ja nemienim váš vlastenecký zápal zazlievať, ale verte mi: vae victis! Čo hodlaly veky, zvrtne doba. Nedaj Bože, ale je možné, že akou mierou my meriame, takou nám budú odplácať, a ja len to hovorím a hovoriť budem: že sa bratom Slovákom deje veľká krivda.“

Nastala kratušká tichosť; prítomní páni presvedčili sa, že majú do činenia nie s trstinou, pred každým vetríkom sa klátiacou, ale s pevným dubom, ktorým všedný vietor nepohne. Konečne začal hovoriť barón a natiahol inú strunu:

„Ja si ctím vaše nezlomné presvedčenie a nechcem šíriť slová, aby sa nezdalo, že hrach mecem na stenu; nech vám je svätý váš subjektívny náhľad, ale dúfam, že tento váš náhľad ostane pochovaný v tajnosti vášho srdca a že vo verejnosti toho protivu zastávať, alebo aspoň sťa ryba mlčať budete.“

„Mýlite sa, osvietený pán! Ja mlčať nebudem a vo verejnom cirkevnom zasadnutí práve tak, ako v tomto súkromnom rozhovore, svoju mienku vyjadrím, lebo opätne osvedčujem sa: že bratom Slovákom deje sa veľká krivda.“

Všetko prehováranie bolo bezvýsledné a už skoro všetci krútiac hlavami pokladali vec za stratenú, len starý Darvanský pokrútil nosom, čo znamenalo, že kuje plány, a bez toho, že by si to bol kto všimol, zmizol z izby sťa gáfor. Rozhovor trval ďalej hneď o jednom, hneď o druhom predmete. Po krátkej chvíli navrátil sa Darvanský, a všetci hostia, ako boli prišli, tak odišli, aby sa paroloďou vrátili do Budapešti.

Cestou pretriasali Rézárove reči. „Kto by to bol myslel o starom pánovi,“ riekol jeden; druhý poznamenal: „je rozmarný a od svojho neústupný; veď viete, že aj v patentálnej dobe bol kam vietor, tam plášť.“

„Môže nám natropiť šarapaty, ak na generálnom konvente bude hovoriť tým spôsobom, ako v našom kruhu,“ riekol barón Rovnay.

„Toho sa nebojím,“ odvetil Darvanský; „nepovie ani slova.“

„Kto vie,“ poznamenal Reveš; „nedá sa nakloniť.“

„Za to ručím, že ani nepríde. Ostatne všetko jedno, celá panslávska vec bude rozlúštená prv, ako by sa o nej v konventoch rokovalo.“

Nebudeme sledovať rozhovor týchto pánov, no že splnily sa slová Darvanského navlas, o tom sa hneď presvedčíme.

Po odchode horeudaných pánov Rézár prechodil sa po izbe a v mysli opakoval celý rozhovor. „Úbohá naša cirkev — dumal — stojí na pokraji rozpadnutia; našim veľmožom a pánom neleží na srdci jej dobro, jej rozkvet; ľahostajnosť, na všetky strany ľahostajnosť, to je ovocie terajšieho ducha. A potom ten neobmedzený materializmus nivočí cit všetkého pravdivého, dobrého a pekného. A potom i tí, ktorí ešte majú účasť na cirkevných veciach, z akých pohnútok že to robia? Jedni aby sa vyznačili, aby sa ich meno spomínalo, a tak pozornosť obecenstva a vlády bola na nich obrátená; pre nich je cirkev rebríkom k napredovaniu, vyznačeniu a dosiahnutiu žírnych hodností. Iní zase robia v nej politiku: tu vystupujú sťa budúci kandidáti, tu sa cvičia v rečníctve, a keď prídu k cieľu, zabúdajú konečne na ohnisko, pri ktorom sa zohrievali, na pestúnku, ktorá ich vychovala. S hanbou vyznať musím, že živú vieru, bohosloveckú vedu, opravdovú cirkevnosť možno nájsť len pri mužoch panslavizmom obviňovaných. Nuž a potom, či môže byť lepší, pokornejší a nábožnejší ľud, ako je ten obecný, slovenský ľud? Ale naši páni majú krátku pamäť, zabúdajú, že roku 1848 chcel Košút likvidovať platy pre evanjelické kňažstvo, ale cirkev to neprijala, a toto bol ten pevný hrad, ktorý vzdoroval patentu, lebo smelým čelom odvolávali sme sa na túto udalosť, že ani od Maďara, ani od Nemca nič neprijímame, a teraz? Vo veľkom šovinistickom fanatizme my sami podávame sa za podnož svetskej vláde. Možno, že oni azda úmyselne pestujú tú náboženskú ľahostajnosť, aby tým snadnejšie dosiahli svoje politické ciele; ale to sa hrozne pomstí, lebo kto si nectí vieru otcov, ten ani národu, ani vlasti neostane verným.“ Toto asi bola niť Rézárových myšlienok, keď sa mu tichúčko ako tieň predstavila jeho pani.

„Muž môj,“ hovorí, „ty, zadumaný sťa zaľúbenec, ani nepozoruješ, keď tvoja starká vkročí do izby.“

„To je pravda; no odpusť, milá moja, môžeš veriť, že si mi vítaná, aspoň vyrazíš z hlavy myšlienky, ktoré ma rozčuľujú. Ja by som sa zvlášte tohoto mal vystríhať, sám to najlepšie cítim, že mi je škodné.“

„Ja na tvojom mieste ponímala by som všetko chladnokrvnejšie a vyhybovala by som sa každej práci, aby som predĺžila svoj život, a radšej by som večer svojho života venovala svojim milým, svojej rodine.“

„Práve to zamýšľam aj ja.“

„Pravda, pravda, ale sa predsa vše zabudneš a celou náruživosťou zasadzuješ sa hneď za jedno, hneď za druhé. Ale chcela som ťa prekvapiť novinou.“

„Novinou? Ozaj akou?“

„Veľmi milou; náš Lajko nám píše z Liverpoolu.“

„Tak? Čože ozaj píše?“

„Opisuje svoje blaho, svoje šťastie; aby sa však stalo úplným, má jednu túžbu a prosbu.“

„Čo to môže byť?“

„Tu je list, čítaj!“

Pán Rézár nastrčil okuliare a čítal; tvár jeho jasala radosťou, prisviedčal hlavou a konečne riekol:

„Tu ho máš; že vraj aby som sa stal očitým svedkom jeho šťastia a osobne požehnal jeho domu a domácnosti. Veď keby to tu v súsedstve bolo, ale do Liverpoolu na staré dni cestovať je nie maličkosť.“

„Pravda, ale rodič za dieťa aj nemožnosti premáha.“

„Lenže by bolo prirodzenejšie, keby on s tou svojou Angličankou prišiel a ju rodičom a pokrvným predstavil.“

„Veď tu píše, že jemu, ako počiatočníkovi, nemožné je opustiť obchod.“

„A ty by si ma vypravila na cestu?“

„Prečo nie? Si dosť silný, a tým zujímavým výletom by si telesne i duševne okrial a zotavil sa.“

„Veľká a ťažká je to úloha pre mňa; pravda, bolo by to milé deti prekvapiť, s nimi sa pokochať a potom vzdychnúť so Simeonom: Prepusť, Pane, služobníka svojho v pokoji.“

„Ja ti zo srdca prajem tú radosť; ale či mi nezazlieš, keď s tebou budem otvorene hovoriť?“

„Ubezpečujem ťa, že nie; som síce spurný, ale vieš, že oproti tebe ústupný.“

„Tak dobre; podľa môjho zdania by ti tá cesta do Anglicka prišla vhod.“

„Prečo?“

„Pretože by si pekným spôsobom vyhnul nemilým treniciam.“

„Akým treniciam?“

„Nepretvaruj sa, všetko viem. Tí páni navštívili ťa nie bez príčiny; ty v otázke slovenských škôl nesúhlasíš s verejnou mienkou, a mieniš svojmu presvedčeniu aj v konventoch dať výrazu.“

„Áno, lebo je to moje sväté presvedčenie.“

„Verím, a nechcem ťa o protivnom presvedčiť; necítim sa byť povolanou dávať ti smer v takých dôležitých otázkach, ale jedno mi dovoľ: ty tomu neprekazíš a svoju skvelú minulosť týmto krokom pred celým maďarským svetom zatieniš a možno, že i budúcnosti všetkých svojich dietok škodíš. Ja som rozhodne za cestu do Anglicka.“

Tieto slová Rézára mohutne dojaly, a keď aj nezmenily vo chvíli jeho presvedčenie, staly sa predsa zárodom jeho nedôsledného chovania sa. Podobný rozhovor opakoval sa viac ráz, horeudaní páni navštevovali ho, mlčali o slovenských školách, ale odporúčali tým naliehavejšie nastúpiť cestu do Anglicka. Tú aj skutočne podujal a tak nerečnil verejne pán Rézár: „že bratom Slovákom deje sa veľká krivda.“

*

Uhorsko bolo vtedy rozdelené na dve strany: jedna súrila, aby slovenskému národnému pohybu bol urobený základne koniec zrušením Matice a slovenských gymnázií, druhá hájila svoje práva, odvolávajúc sa na prirodzený, ale aj na krajinský zákon. Dalo sa predvídať, že tá prvá, ak len chce, zvíťazí, podľa starodávneho porekadla: kto má vládu, má aj pravdu. Nedá sa tajiť, že najmä v evanjelickej cirkvi smerodajní šovinisti podľahli strachu, lebo odpor bol mohutný, a do šíku vystúpili nielen osvedčení národovci, ale všetci neodvislí autonomisti a úprimní milovníci cirkvi, ale všetko namáhanie bolo márne; vyšetrovanie dialo sa i tak len na oko, aby nebolo povedané, že sa výrok vyniesol bez výsluchu.

Úradný Budapesti Közlöny uverejnil v čísle 192 z roku 1874 dňa 25. augusta vo svojej úradnej časti na prvom mieste toto najvyššie rozhodnutie:

„Jeho cis. a kr. apoštolské veličenstvo, na predostretie uhorského kr. ministra kultu a verejnej výučby, svojím t. r. dňa 20. augusta vydaným najvyšším rozhodnutím nariadil, aby cestou Gemerskej stolice bolo definitívne rozpustené bývalé ev. a v. veľkorevúcke gymnázium a tamojšie učiteľské semenisko — ponechávajúc zakladateľom právo naloženia so svojimi základinami.“

Kláštorské gymnázium tešilo sa blahou nádejou, lebo štátny sekretár Gedeon Tanárki, vyslaný ministerstvom na vyšetrenie tohože gymnázia, muž rodom Maďar, helvetského vyznania, bývalý učbár, osvedčil sa pred učbárskym sborom dňa 11. júna takto:

„Teší ma, pánovia, že vám musím zalichotiť a povedať, že takého gymnázia, ako je toto vaše, niet ani v čisto maďarských mestách; poviem to aj pánu ministrovi, a keď bude treba, aj na sneme budem zastávať túto svoju mienku.“ Ba čo viac, komisia, hlavným správcom na vyšetrenie gymnázia svolaná, vydala takéto svedectvo:

„Ústav je katolíckeho smeru, žiaci odpovedali zo všetkých predmetov výborne, z maďarskej reči však výtečne. Protivlasteneckého smeru nebolo naskrze pozorovať, ba z daných odpovedí v dejepise vysvitlo, že sa tento predmet pestoval bez všetkého spotvorenia v maďarskej reči a v uhorskom národnom smere.“ Toto všetko však málo platilo, lebo kr. uh. minister kultu a verejnej výučby poslal na správu Turčianskej stolice prípis zo dňa 21. sept. 1874, podľa ktorého znievske súkromné gymnázium bolo zatvorené a otvorenie toho počiatkom školského roku 1874/5 rozhodne sa zabránilo. Konečne uverejnil úradný časopis dňa 8. jan. 1875 nasledujúce oznámenie: „Jeho cis. kráľ. apoštolské veličenstvo ráčilo na predostretie uh. kr. ministra kultu a verejnej výučby najvyšším rozhodnutím datum Gedelov 30. dec. 1874 nariadiť definitívne cestou Turčianskej stolice previesť sa majúce rozpustenie podgymnázií, a síce rím.-kat. v Kláštore pod Znievom a ev. a. v. v Turč. Sv. Martine, ponechajúc zakladateľom právo slobodného naloženia so svojimi základinami.“

Takto sa odohrala tragédia slovenských škôl. Sama okolnosť, že závažné slovo jeho veličenstva bolo kladené na váhu, poukazuje na to, že dôležité pohnútky viedly vládu k tomuto kroku, a to tým skôr, že i posledné útočište Slovákov, Matica slovenská, padla v obeť. Či to vyžadovalo blaho krajiny, o tom bude poučené potomstvo z dejepisu krajiny uhorskej.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.