ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jókai, najvýtečnejší medzi žijúcimi maďarskými básnikmi, cestoval v Nemecku, pri tej príležitosti navštívil svetoznámeho diplomata, železným kancelárom menovaného Bismarcka. Túto svoju návštevu opísal i uverejnil. Že taký ostroumný muž, ako Jókai, urobil duchaplné poznámky, dá sa predpokladať; že pozornosť jeho obrátená bola aj na Bismarckovho velikánskeho psa a na jeho zázračne dlhú ceruzu, aj pripomenúť je zbytočné. No Bismarck o Uhorsku vyslovil sa nie najpriaznivejšie. Hľadal na mape Uhorsko, konečne tou dlhou ceruzou vraj ukázal: tu je, a doložil: „Toto by bola vlasť a krajina Maďarov, keby tam nebývali aj Nemci, Slováci, Rumuni a Srbi. Ktože si vás môže žiadať za spojencov, keď nechcete alebo nevládzete zmaďarčiť tieto národnosti a ich snahy železnou rukou zničiť?…“ Či Jókaiho cesta bola úradná a jeho rozhovor diplomatický, a či tento vplýval na politiku uhorských štátnikov, neviem, ale je známo a udalosti to stvrdzujú, že sa v národnostnej otázke stal obrat. Jókai, ktorý bol na krajinskom sneme, horlive rečnil: „národnostiam dáme na poli kultúry neobmedzenú voľnosť,“ ktorý na tomže sneme hlasoval, aby sa aj Matica slovenská stala účastnou krajinskej podpory, začal popúšťať zo svojej slobodomyseľnosti. Spolok, ktorý si bol pod názvom „Szövetség“ vytknul za cieľ maďarizáciu, mal byť uvedený do života. Gróf Július Andrássy zaujal kreslo spoločného ministra zahraničných vecí. Deákovská strana prišla do hrozného zmätku, a keď ani po mnohých bezvýsledných pokusoch sa nemohla zotaviť, musela prepustiť vedenie miernej opozícii, a tak bol vymenovaný na čelo vlády Koloman Tisza, ktorého jeho priatelia a privrženci nazvali uhorským Bismarckom.

Okresné súdy a súdne stolice zriadené boly definitívne, natoľko, že sudcov koľko toľko svojej národnosti povedomých, prekladali do číročistých maďarských miest a na nemaďarské stanice vymenovaní boli úradníci reč ľudu neznajúci. Stredné školy staly sa nie štepnicami vedy, umenia, vzdelanosti a osvety, ale skorej dielňami maďarizácie a novomódneho vlastenectva, pozostávajúceho v zapieraní materinského jazyka. Pravda, zámožnejšia šľachta a veľmoži posielajú svojich synov do škôl zahraničných, aby si osvojili nemčinu, francúzštinu, pritom svetovú vzdelanosť, a tak prevyšovali mládež z chudobného rodu pochádzajúcu. Ťažko rozhodnúť, či sa to všetko stalo na radu a návrh Bismarckov, a či on bol len požiadaný, aby tejto politike neodporoval, ale je isté, že Tiszov najvernejší priateľ a prívrženec, spomenutý básnik, Bismarckove slová uverejnil a že pre Slovákov nastala trudná doba.

V Budapešti niet ulice, v ktorej by nebola kaviareň. Medzi kaviarňami nachádzajú sa však miestnosti, ktoré môžu byť nazvané brlohmi zločinov a nemravnosti. Od rána do večera sotva vidíš v nich človeka, keď však zapadne to milé božie slniečko, prichodia sťa nočné príšery ľuďom podobné postavy. Každého, kto vkročí do kaviarne, privítajú diabolským úsmevom bezočivé ženské, pretekajúce sa chytiť do svojej pavučiny neskúsenú mušku. Nie jeden rodič by zaplakal nad svojím synom, keby bol očitým svedkom, ako mladík, ktorý sa v nevinnosti srdca rozlúčil s rodičovským domom, padá v korisť k obrazu božiemu stvorenej padlej dravej zveri. Príšera za príšerou prichodí. Niektorý otvára dvere s istou obavou a vkročí do siene, pozerajúc chúlostivo napravo i naľavo; iste nováčik, ktorému šepce svedomie; „čo robíš, človeče?“ On sa ešte nevyzliekol zo všetkého studu, ale práve preto sa oboria na neho celou silou svodné pekelné Sirény, aby udusily v ňom i tú poslednú iskru mravnosti. Iný sa vrúti do siene, ako do svojho domu, iste to veterán už dávno pochovavší v bahne hriechov všetok cit a smysel pekného, pravého a šľachetného. Jedným pohľadom je na čistom so súdruhami starými aj novými, mihne okom na jednu alebo druhú mu známu osobu a hľadá príležitosť pridružiť sa a urobiť známosť s niektorým nováčikom.

Spoločnosť je tu možno tá najstrakatejšia. Tu vidíš elegantne oblečeného galána, — možno síce, že ten odev len minulej noci zmiznul odkiaľsi rukou zlodejskou, — tam vidíš iného, ktorý je síce otrhaný, ale pritom si hrdo počína, lebo cíti vo vačku groše, ktoré prijal na svoje založené šaty. Tu vidíš mladíka slušne odeného, ktorý ešte nosí v liste z domu poslané peniaze, aby vyplatil mesačnú hospodu ako akademický občan; tam zase už pološedivého úradníka, ktorému doma manželka i deti hladujú a ktorý dnes prijal svoj mesačný plat. Tu vidíš remeselníka so zásterou, v mešci s celotýždenným zárobkom, tam zase vidiečana s peniazmi, ktoré utŕžil za pár volkov. Šramot, smiech a chichot, najmä ženských, ozýva sa na všetky strany, čo všetko ako protivná disharmónia hučí v uchu krásocitom čo len čiastočne ozdobeného človeka. Len padlá chasa môže sa tu dobre cítiť.

V ľavej stene teremu sú dvere, ktoré však len s miestnosťou dobre obznámený pozná a vie použiť. Ničím sa nedelia od steny, len keď istý nepatrný gombík pritlačíme, tichúčko sa nám otvoria. Týmito tajnými dvermi zmiznul z prítomných jeden za druhým. Nasledujme ich a polo osvietenou chodbou prídeme do podzemnej siene. Izba to voľakedy vymaľovaná, ale dnes od dymu už cele začadená, vzduch ťažký a nepríjemný, sdusený to výpar rozličného druhu ľudí. Dlažba od rokov nemytá. V každom kúte umiestené sú jednoduché stoly a vôkol nich týmto podobné stoličky. Na prostriedku izby väčší okrúhly stôl; nad každým stolom visí na dróte lampa a osvetľuje podzemnú sieň, sídlo to lúpežníkov. Okolo stolov sú shŕknutí kartári dvojakého druhu; jedni takí, ktorým je to spôsob výživy: sú to falošní hráči, a druhí obete tamtých, ktorí alebo z ľahkomyseľnosti, alebo zo ziskuchtivosti sadli na lep. Pri jednom stole je na dennom poriadku „makao“, hrá sa s francúzskymi kartami, za stolom sedí bankár, chlap to bystrooký, ani jazvec nemá jemu podobného zraku. Brušká na prstoch má tak citlivé že omaká na karte tú najmenšiu hrblinku. Na oboch jeho stranách sedia partneri karty odberajúci, ohradení súdruhami, ktorí stavali na kartu jedného alebo druhého. Išlo to zpočiatku pravidelne, hneď hráči, hneď bankár urobili „šláger“, ale to bolo len vábidlom, lebo po „šlágri“ nasledovalo „apré“, a potom karty a banku dávajúci ťahal jedno za druhým tri, štyri, päť aj šesť ráz, a čosi kamsi ozývaly sa hlasy: „Ja sa už nehrám.“

„Prečo?“

„Nemám groša; už žena aj deti môžu do týždňa hladovať.“

Druhý zase poznamenal:

„Pane, dajte mi aspoň šesták, aby som vrátnemu mohol zaplatiť.“

Pri druhom stole šla ferblička do kola s hore udaným manévrom. Tu boli dvaja falošní hráči v porozumení; volanou sumou dávali jeden druhému znamenie, čo ktorý mal; i tu prehrávali ochotníci, s tým rozdielom, že to tu nešlo tak chytro, ako pri makau.

Najživšou chasou bol obkolesený stôl na prostriedku izby, kde bolo povestné „naši vaši“ v prúde. Hra obľúbená už aj preto, že tu naskrze netreba myslieť, ale voslep možno klásť ohromné sumy len tak podľa tušenia na túto alebo onú kartu. Ale i tu platí: čo fígeľ to groš, a kto je kartárom od remesla, najde vždy spôsob jednoduchých ochotníkov ošudiť. Je to hrozný pohľad, keď úradník svoj celomesačný plat, remeselník, majúci ženu a deti, celý svoj zárobok, vidiečan, všetko čo za obilie a statok utŕžil, kupecký pomocník jemu od pána k doručeniu sverené peniaze, akademický poslucháč za pol roka trvať majúcu výživu pod krátkym časom v karty prehrá. Vidno tu potom tváre bledé, oči vpadnuté, vlasy dupkom stojacie, pery modré; počuť tu vzdychanie, plač, zlorečenie, preklínanie i škrípanie zubami. Jeden volá:

„Kto sa smiluje nado mnou a dá mi aspoň dva šestáky, aby som ráno vedel nasýtiť pätoro detí?“

Druhý riekne:

„Dobrú noc, svete!“

Tretí so svrašteným čelom hľadí na dlážku a premýšľa, na ktorom mieste hodí sa do Dunaja.

Podobné kartárske siene sú v každom veľmeste, Budapešť však patrí v tomto ohľade do prvej triedy.

V spomínanej spoločnosti, tam pri „naši vaši“, padne nám do očú jedna známa osoba; šuhaj ešte mladý, ale poznať, že už striasol so seba školský prach, no hoci je jeho oblek slušný, tak sa zdá, že miestnosť túto navštívil nie prvý raz a že sú mu i arcihráči známi, keď aj nepatrí do ich cechu. Zamiešal sa aj on do hry, ale nie s neprajným výsledkom. Pri ňom stojí akýsi mladý človek, s ktorým zdá sa byť v dobrom pomere, o čom svedčí dôverný ich rozhovor.

„Julo, koľko je hodín?“

„Myslím, deviata odbila.“

„Tak? No posadím ešte túto piatku na dolníka,“ a šeptom hovorí Julovi: „makový dolník bude tretia karta, lebo šiel zelený túz, za tým nasleduje červená desiatka a potom makový dolník.“ Tak sa aj stalo; s úsmevom vstrčil dve piatky do vačku, spoločnosti riekol: „Alá szolgája“, Jula chopil za ruku a šli, hovoriac:

„Sadneme si na konskú železnicu, o desiatej sme na nádraží, nosič nás tam čaká s batožinou, môžeme ešte aj povečerať, a potom poletíme sťa s vetrom na Horniaky. Myslím, že o pol jedenástej ide vlak na Vrútky.“

„Áno, hodne po desiatej,“ odvetil Julo. „Ale si ty, barátom, figliar pri tom ,naši vaši‘, zase si ošudil toho židáka, čo dával banku.“

„On mi to nezazlie, lebo veď moje šťastie mu privábi hráčov.“

„Ale by ťa predsa nechcel mať pri stole do rána.“

„To sa rozumie; ale veď ja ani nenadužívam svoju spôsobnosť.“

Vtom skočili do mimoidúceho koča a čosi kamsi prebehli Kerepešskú cestu, pri mýte obrátili sa vpravo; naľavo je hrobitov a za tým nádražie štátnej železnice. Nosič s batožinou bol už tam, karotky mali, a tak mali kedy pohodlne sa navečerať.

V jedálni boli takmer sami a tak mohli hovoriť otvorene.

„Julo, teraz už pozor na každé slovo, na každý pohyb; jedno nepatrné slovo môže zničiť všetky naše vlastenecké snahy i našu budúcnosť.“

„Neboj sa, barátom, vo mne si našiel chlapa na mieste, mám smelosti i opatrnosti a viem i jazyk za zubami držať.“

„Či si nezabudnul na potrebné nástroje?“

„Isteže nie, tie sú odložené v batožine.“

„Ešte sa máme usniesť na menách a povolaní. Ja by som sa na príklad menoval Šuhajom.“

„A ja Lapajom.“

„To nie, obidvoje mien s jednou koncovkou môže byť podozrivé; ale ja si koncovku svojho mena zmením na ,úr‘ a budem Nemčúr.“

„A ja Gažúr.“

„Do paroma, veď nemienime rýmy hľadať; tvoje nech je Gažík.“

„No, dobre, tak Nemčúr a Gažík. Ale či v Martine bude pre nás hospoda?“

„Istotne! Zelenohorský je zasvätený do všetkého, a postaral sa aj o hospodu, možno v stoličnom dome.“

„Ďakujem pekne, ak rozumieš temnicu!“

„Bože chráň! Ostatne, keby sa aj tak stalo, netrvalo by to dlho. Ale ešte jedno. Či vieš, že cestou, najmä však v Martine, máme byť horliví Slováci, panslávi od koreňa.“

Zvoniec zacengal dva razy; Belo a Julo skočili na nohy, nosič s batožinou za nimi a vo chvíli boli vo vozni druhej triedy. Rušeň zahvizdnul a vlak letel dolami horami von do tmavej noci. Belo s Julom zaspali. Kým driemu, oboznámime ctených čitateľov s ich osobami. Belo, ako sa to dá tušiť, nie je iný ako Nemčík, ktorého Hanes umiestil v pisárni. Na ňom sa málo čo zmenilo, či už myslíme na jeho telesnú postavu, či na vetrom podšitý charakter — okrem tej veľkomestskej gliedy, ktorou dedinčania, keď sa v meste ubytujú, obostrení bývajú. Julo je Belovi podobný dobrodruh. Bol by mal spôsob vychodiť školy, ale nenávidel školský prach, a tak sa stal strojníkom a pracoval ako pomocník v štátnej strojárni. Bol obľúbeným sťa spôsobný robotník, ale keď zarobil niekoľko zlatôk, nemal pokoja, kým všetko neprehajdákal. Jeho obľúbenou miestnosťou bola spomínaná kaviareň, kde si i s Belom urobil známosť, a to tým spôsobom, že ho pri „naši vaši“ s pozornosťou sprevádzal a i on na jeho kartu obyčajne s dobrým výsledkom sádzal. Pravda, že výhru spoločne užili; to sa viac ráz opätovalo, až sa stali nerozlučnými kamarátmi, Castorom a Poluxom v novom vydaní.

Teraz spoločne cestujú, dobre zaopatrení peniazmi; cieľ ich cesty poznajú len oni a sám Boh, ak ho len kedysi sliepka na smetisku nevyhrabe. Cestovali v polospaní, až kým im nezavznelo v uchu: „Losonc“. Bežali do jedálne a kričali: kávu. Drahšej a horšej nikdy nepili.

Tu pri Lučenci začína sa slovenský svet; zora ožiari lovinobanské vrchy, rušeň fučí, kolesá vŕzgajú a buchocú temnejšie, vlak ide hore vrchom, preletí cez jask a zase hore vrchom, a zase cez jask a hľa: tam leží Zvolenská župa. Krásny to vidiek, ale je len predchodcom krásnejšieho: keď totižto vlak zanechá Zvolen a uháňa utešenou dolinou, kde cestovateľ ani netuší, že príde k ohromným vrchom, kde sa otvorí cestovateľovi hrôzokrásne panoráma, druhý Semering alebo Porta orientalis. Kremnica pod železnicou, tri razy ju vidno, a vždy s druhej strany, prechodíš jask za jaskom, hneď si pod zemou, hneď sa zase so dvoch strán zjavujú hlbiny, a to sa opätuje jedenásť ráz, až konečne uzrieš vrchami ohradenú dolinu — a tu je Turčianska župa; asi o hodinu zahvizdne parostroj a vlak zastane v Turčianskom Svätom Martine.

Belo a Julo vystúpili z vozňa; pri stanici stál poštárov koč, sadli do neho a dali sa zaviezť do hostinca. Po krátkom pomeškaní v hostinci stúpali rovno k domu Matice slovenskej, predstavili sa dozorcovi muzea, uisťujúc ho, že ako povedomí Slováci chcú použiť príležitosť a vidieť povestné podľa chýru muzeum. Dozorca, ako učený a vzdelaný muž, nemeškal ukazovať a vysvetľovať poklady a pamätnosti s najväčšou ochotou. Všetko ich zaujímalo; s pozornosťou preskúmali nielen predmety, ale aj miestnosť, železnú obločnicu a spôsob jej otvárania. Keď vychádzali a dozorca zamykal železné dvere, poznamenal Julo:

„Či je toto, prosím, dosť bezpečná miestnosť? Veď v tej numizmatike leží veľký poklad.“

„Myslím, že áno,“ odvetil dozorca; „ráčte pozrieť túto železnú obločnicu, nuž hľa, takto sa otvára a zatvára.“

Belo, ale najmä Julo skúmal obločnicu zvonku aj zdnu a pritom prisviedčal dozorcovi.

„Dvere sú tiež železné?“ poznamenal Belo.

„Na službu,“ riekol dozorca a ukazoval spôsob otvárania a zatvárania.

„Akosi ťažko chodí ten kľúč,“ riekol Julo.

„Naskrze nie; ráčte probovať,“ a podal kľúč Julovi; tento preskúmal bystrým okom vo chvíli podobu kľúča a proboval otvoriť a zatvoriť.

„Vskutku, všetko zaujímavé,“ hovoril Belo, „ale dvor zdá sa mi byť pustý. To tam v úzadí je kolkáreň?“

„Áno.“

Potom nazreli do matičnej siene, dozorca ich povodil po dvore, ukazoval im lipy, zasadené na pamiatku, potom faru, hneď za Maticou ležiacu, ev. kostol a gymnaziálnu budovu. Belo aj Julo poobzerali sa všade, šli aj do kolkárne a poznamenali, že by bolo žiaduce postarať sa o lepšiu a úhľadnejšiu ohradu, pritom sa im dvor zdal byť pustým. Dozorca potvrdzoval ich náhľady, ale vraj niet prostriedkov, odkiaľ všetky takéto náklady zapraviť, no keď ústav časom zmohutnie, na všetko príde rad.

S hlbokou úctou ďakovali dozorcovi za láskavý sprievod a vrátili sa do hostinca. Na ceste riekol Belo:

„No, čo myslíš, či sa nám podarí?“

„Myslím, že áno; plechový stroj je jednoduchý, veľmi snadno ho otvorím.“

„Najpríhodnejší prístup bude od chrbta, pri kolkárni.“

„Áno, ale ešte musíme preskúmať farský dvor a školu.“

„Dnes, či zajtra?“

„Potrebujeme po dlhej ceste odpočinok, krem toho nemáme ani koča.“

„Pravdu máš!“

S tým šli do hostinca, jedenie si objednali do izby.

Na druhý deň včas ráno, keď ešte všetko spalo, prechodili sa po meste. Dom matičný preskúmali so všetkých strán, zpredu, s bokov i od chrbta, v hostinci všetko vyplatili, sadli na koč a živá duša nevidela ich viac v Martine.

*

Dňa 12. marca bol v Martine hluk a krik: Matičné muzeum ozbíjali, numizmatická sbierka zmizla. Telegraf zvestoval túto zprávu úradne i súkromne na všetky strany — no zločin dosiaľ nevyšiel na svetlo, ako by sa zlodeji i s numizmatikou na veky boli prepadli. Úradné zprávy, ako aj niektoré časopisy upodozrievaly podpredsedu Matice i s dozorcom muzea a vyzývaly vládu, aby položila ruky na celý matičný majetok. No v kruhoch slovenskej národnej stránky krútili hlavami a rozširovala sa mienka, že to nie je krádež obyčajná, ale nastrojená tajnou, Slovákom nepriateľskou rukou.

*

Belo a Julo prechodili sa po Budapešti, žili si veselo pri „naši vaši“ nie piatky, ale desiatky kládli na jednu kartu. Belo napredoval v úrade, stal sa pri tajnej polícii osnovníkom, jeho protektor Hanes odborovým radcom, Julo Gažík zas dozorcom v štátnej strojárni, takže nemusel už kovať alebo píliť železo. Jeho druhovia divili sa tomu, nie že by boli pochybovali o jeho spôsobnosti, ale že bol neriadneho života; no pripisovali jeho napredovanie tej okolnosti, že iste má mohutných patrónov, ktorí ho podporovali a odporúčali. V jednom sa však veľmi zmenil, a síce v tom, že dával na javo nesmiernu nenávisť proti robotníkom slovenského pôvodu, hoci aj on bol toho pôvodu; zle nedobre hromžil na všetko, čo bolo slovenské, a aby svojmu vlasteneckému smýšľaniu aj zovnútorne dal výraz, premenil si meno občianskym krstom na Gazsúra.