ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U Fischerov smutne vyzerá. Odchod Sielnického priniesol do domu žiaľ, plač. Po dlhom kriesení podarilo sa síce s privolaním lekárskej pomoci priviesť Marínu k vedomiu, ale k tomu neblahému vedomiu, že Petra Sielnického niet, že odcestoval, aby ho nikdy viac nevidela… Ona vlastne ani sama nevedela, čo sa s ňou stalo; všetky udalosti predstavily sa jej ako vzdušné obrazy. Videla okolo seba matku, otca, lekárov, služobnú čeľaď, ale nevidela toho, po ktorom túžilo jej srdce, Sielnického. Lekári nariadili tichosť, pokoj a nežnú opateru; ich nariadeniu bolo vyhovené, sama matka vzala ju pod opateru. Zotavila sa natoľko, že o niekoľko dní mohla opustiť postel. Rodičia sa už kochali nádejou, že neduh jej vylieči čas, ale márne boly ich nádeje. Veď vieme, keď kvitnúcu ružu presadíme na tônisté miesto, kam slnečné lúče nikdy nepreniknú, kde nebeská rosa nikdy nekvapne, že so dňa na deň bude vädnúť, až vyhynie. Takou ružou bola Marína; jej láska k Sielnickému bola tým zohrievajúcim slnkom, nádej v spojenie tou obživujúcou rosou. Míňal sa týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom, ale Marína nie že by sa bola zotavovala, ale vädla, so dňa na deň slabšou a biednejšou sa stávala. Neležala síce na lôžku nemocných, ale neprestajne hľadala samotu; a keď bola bezpečná, že ju nik neprekvapí, vytiahla skrytú tobolku a značila… Nemala živej duše, ktorej by city svojho srdca bola mohla vyjaviť, a tak bola odkázaná zdôveriť sa nemému papieru.

Matka aspoň tušila, čo by bolo príčinou vädnutia milovanej dcéry, ale hoci mala na otca veľký vplyv, v tejto veci nevedela nič vyprostredkovať.

„Milý muž môj,“ riekla Fischerovi, „tá naša Marína hynie; je sa čoho báť, že sa jej nemoc smutne skončí.“

„Pravdu máš. Často ju s bolestným srdcom sprevádzam, ale čo si počneme? Obrátili sme sa k najpovestnejším lekárom, a tí nevedia dať rady.“

„Ja by som vedela niečo, ale keď ty vo svojej prchkosti o tom ani počuť nechceš.“

„Odpusť, moja milá; vo všetkom chcem byť povoľným, len v tomto jednom nie. Toho človeka mi ani nepripomínaj; všetko vo mne vrie, keď si pomyslím na toho rušiteľa našej milej, pokojnej domácnosti.“

Pani Fischerová zamĺkla; dobre vedela, že by všetko namáhanie bolo daromné, áno že by veci viac škodilo, ako osožilo.

„Vieš čo, žena moja, ja ľúbim, veľmi ľúbim toto naše jediné dieťa; ale vyznám pravdu, že ju radšej s krvácajúcim srdcom položím do tmavého hrobu, než by som ju nešťastnou urobil, dajúc ju za Sielnického.“

S tým skončil sa rozhovor. Pán Fischer šiel do svojho úradu a pani Fischerová so slzy roniacimi očima po svojej práci.

Vo svojej úradnej izbe sedel Fischer, poštou dostal úradné listy, tieto roztváral, prezeral, potom triedil, ktorý patrí do ktorej pisárne, keď tu služobná cele zjašená vrazí do izby, vykríknuc:

„Veľkomožný pán, slečinka Marína dokonáva!“

Ako ľvica, keď jej mladé napadnú, skočil a vo chvíli bol v dcérinej svetlici, kde sa mu predstavil smutný zjav. Matka plakala usedavo, zalamujúc rukama. Marína, krvou zaliata, ležala bez seba na zemi. Otec, predesený a dojatý, nestratil duchaprítomnosť, kývnul všetkým prítomným a temným hlasom privolal: „Ticho!“ Vzal v krvi ležiacu na ramená, položil na posteľ a poslal pre lekára. Marína prišla k sebe, pokojne hľadela na prítomných. O chvíľku zvolala: „Otec, matka! Bozkajte ma, hneď je po mne!“

Prevrátila oči, kŕče ju popadly a potok krvi lial sa jej ústami. Prišiel lekár, uspokojil aspoň na oko rodičov, tvrdiac, že je to síce nebezpečná nemoc, no nie vždy smrteľná. Nazval ju žalúdkovou nervózou.

Na opatere nechybovalo, ale daromná bola pomoc ľudská. Nastala síce i priaznivejšia doba, a ten milý dar neba, nádej, tu aj tu zase potešila trúchliacich rodičov, ale darmo, proti smrti niet lekára. Na jedenásty deň Marína usnula na veky.

*

Božena Jazveckých sedí za písacím stolíkom. Už zovnútorne poznať, že je dojatá. Ako by aj nie? Veď smrť ktoréhokoľvek človeka dotkne sa nášho srdca, tým viac smrť známeho, s ktorým sme žili v bližšom pomere, a ešte viac smrť takej mladej, pritom krásnej a spanilej devy, akou bola Marína. Aby svojim citom dala výraz, umienila si túto udalosť zaznačiť do denníka, ale bojac sa prílišného návalu citov, netrúfala si hneď do denníka písať, vzala hárok papieru pre koncept s úmyslom, že to prepíše časom do riadneho denníka.

Dňa 12. septembra 18…

„Čo sme tušili, ale nežiadali, stalo sa. Marína Fischerových v najútlejšom panenskom veku dokonala púť života. Divne to na svete! Ona ľúbila Sielníckého a on ju, a neľútostný osud predsa ich rozdvojil tu v časnosti na večnosť.“

Vtom vkročil do izby pán Jazvecký a riekol:

„Božena moja! Kedy má byť posledná počestnosť nebohej Maríne Fischerových?“

„Počúvam, že zajtra predpoludním.“

„Podľa toho porobím poriadky, aby sme sa aj my mohli zúčastnit na nej.“

„Ale, otecko, ja by som mala prosbu.“

„Čo, ľúbe dieťa?“

„Keby ste, milý otec, odpísali túto smutnú zvesť Sielnickému; veď je to verejné tajomstvo, že sa tí dvaja ľúbili, a Fischerových mu to iste neoznámia. Ja by som mu písala, ale myslím, že sa to nesluší.“

„Pravdu máš, Boženka. Dobre, hneď si sadnem a budem mu písať.“

Jazvecký odišiel, aby písal list, Božena pokračovala v značení denníka:

„Neobyčajné city budia sa v mojom srdci, v mojej duši. Ako často som si myslela: aká šťastná je tá Marína, že vyzískala lásku Sielnického, prečo ho ja nemôžem svojím zvať? Či by nebolo bývalo prirodzenejšie, keby som sa ja so svojou márnou láskou bola pominula a oni boli k svojmu cieľu prišli…“

„Božena! Božena!“ zaznel matkin hlas z bočnej izby; skočila ako srnka a nechajúc všetko na stole, šla za hlasom.

Z druhej izby vyšiel pán Jazvecký s listom v ruke, aby ho Božene prečítal. „Všetko jedno, keď je nie tu, zabalím a zapečatím list a idúc popri pošte oddám ho sám,“ myslel si. Vtom pozrie na písací stolík a myslí: aj tu kus začarbaného papieru, bude z neho dobrá obálka. Nemohol privyknúť na novomódne poštové obálky, ale pekne krásne vzal hárok papieru, na ktorý Božena bola písala, čistú stranu nechal na nápis, list složil v staromódnom veľkom formáte, štyri rohy papieru založil, v prostriedku prepichnul ihlou a nožnicami obstrihal zbytočné kúsky, stiahol s prsta pečatný prsteň, na ktorom bol vyrytý jeho erb, zažal sviecu, rozpustil na nej pečatný vosk, pritisol prsteňom, a bolo po starosti. Mohla Božena hľadať svoje záznamy, len Sielnický by vedel povedať, kde sa podely…