Zlatý fond > Diela > Slováci a sloboda


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Slováci a sloboda

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Andrej Slodičák, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Boris Michelsz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

XIX

Keď s ľavého brehu Dunaja prejdeme cez železný most, prídeme k úpätiu vrchu, s ktorého kráľovský palác velebne hľadí na Dunaj, na sídelné mesto a na roviny Peštianskej stolice, a potom ideme vpravo hore vrchom hneď po schodoch, hneď zase štrkom vysypanou cestou, prídeme do budínskeho zámku. Tu nám padnú do očú do stien zamurované kamenné tabule, na ktorých sú vyryté pamätné dejepisné udalosti. Dvoje nás tu prekvapí, a síce tá tichosť, ktorá v protive stojí s hlukom ľavej strany mesta, a po druhé to, že tu obyvatelia dôsledne zachovávajú svoj nemecký ráz. Keď potom kráčame na sever jednou alebo druhou z ulíc, prídeme k domu, v ktorom kedysi sídlilo krajinské miestodržiteľstvo, teraz však sú tam umiestené úrady ministerstva vnútra. V chodbách tohoto domu sú dvere značené číslami odborov, tu aj tam sú mená odborových radcov. Vkročíme do izby označenej číslom XVI. V predsieni nájdeme tajomníka, osnovníka a niekoľkých pisárov. Na ľavo za zatvorenými dvermi sedí za svojím stolíkom Lekefalvi, odborový radca tajnej polície a takrečeno náčelník, muž v najlepšom, veku, postava vysoká, údy tela aj ťahy tvári súmerné. Môže sa o ňom povedať, že je pekný chlap. Nemá pri sebe nič nápadného, okrem bystrých svojich očú. V jeho rukách sústreďuje sa udavačstvo a tajomstvá úradnej i neúradnej tajnej policie. No, že aj on má svoje tajomstvá, o tom vedela by svedčiť istá dáma, bývajúca v hostinci „K anglíckej kráľovne“, ale toto sú také maličkosti, bez ktorých vyšší úradníci, statkári a veľmoži takmer ani myslieť sa nedajú. Patrí to k duchu času a k panskému tónu.

Pozrel na zlaté vreckové hodiny, na ktorých rúčka ukazovala predpoludňajšiu jedenástu. „Dnes som skoro prišiel do úradu,“ myslel sám v sebe. Vytiahol z tobolky cigaru, potom z vrecka stroj, odštipnul koniec cigary, zapálil ju a elegantným spôsobom poťahoval z nej dym, aby sa však presvedčil aj o výbornej vôni, pustil niečo dymu aj nosom. Na stole ležala hromada úradných spisov, ktoré boly rozdelené na troje a poznačené červenou ceruzkou. Do prvej triedy patria najtajnejšie a tak najdôležitejšie zprávy, doručené mu od samých ministrov a značené písmenom P, čo toľko znamená ako predsedníctvo. Do takéhoto tajomstva býva zasvätený zriedka kto, vo výnimočných pádoch už vyskúsený a za spoľahlivého uznaný tajomník. Do druhého oddielu patria všeobecné zprávy tajnej policie, zvlážte o chovaní pod dozorom sa nachodiacich. Tieto s pozornosťou sprevádzať a vovádzať do príslušných kníh je úlohou tajomníkovou, ktorý ju sverí aj na osnovníka. Tento oddiel je značený písmenami m. d., to jest menej dôležité. Konečne tretí oddiel s písmenom O, obecné, obsahuje lúpeže a krádeže. Sem patrí aj časopisectvo, výťahy, pretlmočené z inorečových časopisov. A v tomto odvetví hospodária samovoľne pisári a rozličného druhu prekladatelia a dobrovoľní praktikanti. Lúpeže a krádeže nie sú tak dôležité pre štát, ako keď X alebo Y číta slovenské časopisy, národne smýšľa, nejaké slovenské podujatie podporuje, bol alebo je zakladateľom Matice slovenskej, podporovateľom martinskej, revúckej alebo kláštorskej školy.

Lekefalvi zacengal; na hlas zvonca skočil v predsieni tajomník, — ktorého máme česť poznať v osobe Hanesovej, — a vkročil do izby. Odborový radca držal v ruke spisy triedy pod písmenom O a riekol:

„Prezreli ste tieto spisy?“

„Áno, osvietený pán!“

Po pravde je hodnosť odborového radcu len veľkomožný, ale to akosi sladšie znie v úradníckych ušiach pri oslovení vyšším stupňom hodnosti. Hanes riekol, že prezrel spisy, možno však, že ani nenazrel do nich; že o ich obsahu malú vedomosť mal, je isté.

„Niet tam nič nového?“

„Nového síce nič, ale niečo dôležité.“

„A čo by to bolo?“

„Svornosť píše, že sa už vraj i na Dolnej zemi rozmáha panslavizmus, takže už aj niektorí roľníci vykajú učiteľom, ba aj farárom, a krstné mená podpisujú nie György, ale Ďorď, nie Jirí, ale Juraj!“

„No, zase tá Svornosť! Chcela by mať väčšiu subvenciu, ale z toho nebude nič; ten rechtor môže byť spokojný s tisíc zlatými za tie svoje čarbaniny; a keby ešte aj teraz musel bľačať na pohreboch luteránske žalmy za šesť groší? Tam máme spoľahlivých ľudí, tí by nám to oznámili. Keď Svornosť uverejní podobné zprávy, vtedy to už dávno vrabce na strechách čvirikajú. Ostatne budeme písať na hlavných županov a príslušných biskupov. Tu máte spisy, usporiadajte a vybavte podľa zvyku.“

Hanes „podľa zvyku“ rozumel tak, že doručené spisy oddal osnovníkovi a pisárom a títo podľa svojho dobrozdania písali odvety, nariadenia, rozkazy a odborový radca o pol druhej popoludní podpisoval: v mene ministra vnútra. Najprv však vybavil spisy prvej a druhej triedy.

Ministerský predseda mu oznamuje, že na juhu, v Srbsku a v tureckých slavianskych krajinách, pozorovať pohyby, a preto potrebná je tá najväčšia ostražitosť. Stopovať treba náčelníkov uhorsko-srbských národovcov. Žiaduce by bolo, regrutovať dozorcov zo Srbov.

Lekefalvi vzal do ruky kľúč, odomknul tajnú skriňu a vyňal z nej dve knihy; jedna bola čierna a druhá červená. V tamtej hľadal v menoslove zle zapísaných a v tejto spoľahlivých a dobre zaznačených Srbov. M…č, P…t, H…č, M…x…č, no aj generál S…č, toto sú najprepiatejší srbskí národovci a náčelníci tej besnej omladinárskej chasy. Týchto musím sledovať ako chrt zajacov; ale koho použijem na to tam na tom vidieku? Prezeral v knihe, tu i tam sa pozastaviac. D., škôldozorca, mohol by sa upotrebiť, lenže podľa najnovších zpráv od istého času robí divné poznámky, že je vraj terajšia vláda nie taká slobodomyseľná a spravodlivá, ako bola andrássy-eötvösovská. Poďme ďalej! Tu je Maďarom prajný, dobre zaznačený K-ič, slúžny, ale celá jeho rodina stojí v úzkom spojení s omladinármi a pri poslednej voľbe hlasovalo všetko za národného kandidáta. Vyhováral sa, pravda, že za to nemôže, ale darmo, už mu cele dôverovať nemožno, lebo čert nespí. Prezeral v knihe, menoval jedného aj druhého, robil poznámky, že tento alebo tamten prečo nedá sa upotrebiť, až konečne zrak jeho zastavil sa pri písmene P. Hm! hm! P-p-č! Štátny pravotár, telom aj dušou nám oddaný, celý jeho dom zmaďarčený, má pekné dcéry, ktorým dvoria vlastenci, jeho konduita je bezúhonná. No, to je výborná myšlienka, na tohoto sveríme celú srbsko-omladinársku vec. Na chrbte spisu poznačil modrou ceruzkou P-p-č, a týmto bola srbská otázka vybavená.

Od ministra vnútra mal tiež zprávy, dlhý prípis od Zelenohorského, v ktorom tento systematicky chce vyobraziť uhorský panslavizmus, vypočituje katolíckych aj evanjelických cirkevných hodnostárov, ktorí kde tajne, kde zjavne podporujú slovenskú národnú stránku, podobne podáva menoslov kňazov, učbárov, učiteľov, pravotárov, notárov a lekárov. Narádza vykynožiť bez všetkého milosrdenstva hniezda všetkých panslavistických pohybov, ako sú: Matica, revúcke, kláštorské a martinské gymnázium, aby sťa v Jeruzaleme nezostal ani kameň na kameni. Robí výčitky vláde, že je nie dosť energická, že trpí nečinnosť stoličných právomocností a bezúzdnosť luteránskej autonomie. Všetky niti krajinskej správy mala by vraj vláda sústrediť vo svojich rukách a všetky hlavy panslávskeho šarkana jedným sekom odťať. Odporúča niektorých obľúbenejších náčelníkov, ako na pr. Paulínyho, pred obecenstvom zohyzdiť; na príklad keby vraj numizmatická sbierka Matice zmizla, akého by to narobilo hluku, že hľa tak sa šafári s majetkom Slovákov.

„Raz pravda,“ riekol Lekefalvi sám v sebe, „môj priateľ Zelenohorský tak striehne na Slovákov, ako mačka na myši. Neviem, či je to v ňom zakorenená streštenosť, a či si robí nároky na vyššie úrady, na vyznačenie? Lenže, milý brachu: festina lente — pomaly sa žeňte. Z podobného premršteného vlasteneckého zápalu môže vzniknúť požiar, v ktorého plameni ľahko potom ľahne celá krajinská sústava a všetky snahy maďarského národa. To my vieme, ako stoja veci u nás a za hranicami. Pritom však berieme v známosť jeho náhľady a s pozornosťou budeme sprevádzať tie národnostné slovenské pohyby. V tejto veci chcem vypočuť aj Hanesa; tiež horlivec ako Zelenohorský, no nebol s ním tam, kde rozum dávali, ale má často praktické náhľady, a tak potom predostriem vec na potvrdenie ministrovi.“

Ale najprv viďme aj tieto druhé spisy. Akýsi Latiny, učiteľ z B., odporúča sa pri slušnej ročitej odmene za riadneho udavača, odvoláva sa na svoju spôsobnosť, lebo že on na oko vždy bol Slovákom, aby vyzískal dôveru panslávov, a pritom nazrel do ich karát. Jeho miestny farár prenasleduje ho vraj, že rozširuje v škole maďarčinu. Hneď uvidíme, s kým máme do činenia. Otvoril knihu a po malom hľadaní čítal: „Človek bez charakteru, pachtí po liehovinách, ako dúha po vode, predal by i dušu za chatrnú mzdu. Pri voľbách držiava s dvoma aj s tromi stránkami, dá sa podplatiť a škodí každému. Jeho minulosť je škvrnou, dopustil sa krádeže, búril bývalých sedliakov proti pánom pri vymeriavaní pašienkov. Chodil ako učiteľ po pýtaní na revúcku školu, potom keď musel opustiť prvú učiteľskú stanicu, dal sa odporučiť ako mučeník maďarského vlastenectva.“

„Čiže inými slovmi,“ myslel Lekefalvi, „so šibenice odvisnutý lotor, ale možno, že sa dá upotrebiť už či ako udavač, či ako hodnoverný svedok.“

„A toto že je čo? Israel Paškales! Aha, z vidieku! Ozaj, čože ten chce? N-ské regály za pobožnú cenu do prenájmu, spolu zaväzuje sa ako lojálny syn vlasti a neohrožený ctiteľ Arpádovho pokolenia s času na čas upovedomiť vládu o politických pohyboch, lebo počuť, že sú prepiati Slováci v porozumení s Rusom. On tiež už mal ruské ruble v ruke, ktoré vraj olejkári, šafraníci a drotári utŕžili, ale on by to pri pálenke, pive a víne všetko vyskúmal, lebo vraj vo víne je pravda. Rozkázal by všetkým krčmárom, aby s pozornosťou sprevádzali každého podozrivého človeka, najmä takého, čo má u seba ruble, a nepustili ho zo šenku, kým by niekoľko kusov neprepil. Pritom je hotový aj meno si pomaďarčiť na „Áskáló“, a ak je to možné, dal by sa aj pokrstiť, ale tak, aby o tom krem vysokej vlády nikto nič nevedel, lebo on nosí v srdci svojom kresťanov a nedá jedného za sto židov, pretože títo sú skrbci, lakomci, a nedoprajú statočnému človeku, najmä prenájomníkom šenkov, utŕžiť groša. Konečne chce byť povďačným, a hotový je aj istú sumu peňazí doručiť, nie s úmyslom podplatenia, len ako slušnú odmenu za ustávanie.“

„Aký zdvorilý, Herr von Paškales! Z toho sotva čo bude. Myšlienka nie zlá, ale poznáme árendášske vlastenectvo. Čo povie na to minister, najmä k závierke, v ktorej sľubuje odmenu?“

Vzal do ruky inú listinu. „Čo toto môže byť? Tak sa mi zdá, že je to ženské písmo.“ Vtom, ako prevracal listinu vypadla podobizeň. „No, no! Ani to čert nevymyslí, čo žena má v svojej mysli. Podľa fotografie súdiac, je kráska, keď aj nie prvej, no istotne druhej triedy. Škoda, že aj rodný list nepripojila, k tomu váhu svojej osôbky, aby človek aspoň tušiť mohol, či je driečna a či objemná? No viďme jej žiadosti! Albertina Derekaly rodená Hanswurst. „I keď — píše — sú ženské vytvorené z verejného dejišťa politiky a diplomacie, podľa svedectva historie súkromne vždy vplývaly na pamätnejšie pohyby. Kedykoľvek čítame, že európska diplomacia snuje čosi v tajuplných kabinetoch a že výtečníci zahraničných vecí cestujú z Viedne do Berlína, z Londýna do Petrohradu alebo do Paríža, čítame spolu aj to, že táto alebo ona dáma vyššieho stavu tiež odcestovala do jedného alebo druhého sídelného mesta. Dobre viem, že moja duchovná jednoduchosť, najmä však moje skromné pomery hmotné nedopustia mi na svetovom dejišti účinkovať, jednako moja neohrožená láska ku vlasti a môj zápal za maďarskú národnú politiku ponúkajú ma k tomu, aby som svoje služby ponúkla vysokej vláde. V mnohom sú ženské najspôsobnejšie vylúdiť tajomstvá aj najopatrnejších jednotlivcov, majú na to svoj prirodzený takt. Pravda, sú na to potrebné aj prostriedky, zvlášte vo veľmeste, a tými sa nemôžem chlúbiť. I to viem, že ženské preto, že tajomstvá nevedia zadržať, nepožívajú dôvery; moja duša je však podzemná skrýš, z ktorej na svetlo nikdy nič nepríde.“

Lekefalvi, hoci bol mužom skúseným, stal sa po prečítaní listu trochu nervóznym. Nie div! Ocieľka, kremeň — hotový oheň. „S týmto aspoň dočasne pomlčím pred ministrom,“ myslel si. „Musím jej dať dostaveníčko a osobne presvedčiť sa o jej telesných i duševných vlastnostiach. Koľké to šťastie tá písmena P; túto listinu mohol by ináč ktorýkoľvek tajomník alebo osnovník dostať do rúk a zneužiť. Takto však človeku vletí hotová holubica do náručia.“

Pozrel na hodinky, ukazovaly tri štvrte na jednu. Čas uchádzal, zapálil si na druhú cigaru, potom zacengal na tajomníka, aby vydal niektoré rozkazy. Hanes predstavil sa a s úradnou podriadenosťou striehol na nariadenia.

„Sú listy na hlavných županov a biskupov napísané?“

„Na rozkaz, osvietený pán!“

„Hlavnú váhu kladiem na luteránskeho biskupa Slepca, tomu by sa aj v liste malo dať výrazu.“

„Stane sa, osvietený pán.“

„Od Zelenohorského nám došla obšírna a dôležitá zpráva; viete, v akom smere? Patrí to do vášho osobitného odboru.“

„Viem si predstaviť; veď jeden kameň dujeme.“

„Tu dvoje bolo by nám potrebné: postarať sa o spoľahlivého človeka, ktorý by sledoval život a pohyby slovenských škôl, učbárov a žiactva, a to nie v škole, ale vo verejnom živote, pri zábavách, keď sa srdce otvorí, myseľ rozjarí a jazyk rozviaže.“

„To je moja z najhlbšieho srdca pochádzajúca mienka, rozmýšľam o tom často a mienim v tejto veci predostrieť vašej osvietenosti návrh.“

„A čo poviete na toto?“ a v krátkosti predložil mu Paškelesovo odporúčanie.

„Zásadne schvaľujem, tým viac, že sa cele srovnáva s mojím návrhom; ale moja ponížena mienka by bola, úlohu túto nie na Paškelesa a vôbec semitu sveriť. Panslávi židom nedôverujú a my tiež nie.“

„Pravdu máte; ale kde dostaneme človeka?“

„Ja by som mohol jedného odporučiť.“

„Ručíte za jeho spôsobnosť, vernosť a ochotnosť?“

„Myslím, že môžem.“

„Kto by to bol?“

„Čiašnik ,Pod tygrom‘, menom Jozef Filing.“

Lekefalvy poznačil si modrou ceruzou meno, čo pokladať sa mohlo temer už za vybavenie. Hanes však rástol v duchu, že to tak dobre vypálilo. Možno, že on sám nahovoril Paškelesa, aby svoju službu odporúčal.

„Ešte jedno! Zelenohorský odporúčal, že by bolo treba náčelníkov slovenskej národnej strany, Paulínyho a Sasinka, zohyzdiť pred obecenstvom, na príklad, keby zmizla numizmatická sbierka Matice.“

„To je výborná myšlienka, a zodpovednosť padne na spomenutých dvoch panslávov. Už som sa postaral, aby isté časopisy písaly, že s majetkom Matice nešafári sa tak, ako by sa malo, a že je krajinská vláda povolaná zamiešať sa do veci.“

„A či by ste našli človeka, ktorý by sa postaral o tú numizmatiku?“

Hanes svraštil čelo a za čas stál zadumaný, ako vojvoda, rozvinujúci strategický plán: konečne sa ozval:

„Mojou povinnosťou je postarať sa, a myslím, že s malou peňažitou obeťou prídeme k cieľu.“

V podobných prípadoch bol Hanesov zloduch naporúdzi, minula chvíľka, a hneď mu prišlo na um: „Belo, tá prešibalá stonoha, vykoná svoje. Keď zle vypadne, nech pripíše sám sebe a nech si odsedí v chládku svoju netrebnosť. Ak však dobre vypáli — jeho šťastie, bude mať zásluhy o vlasť a dá sa aj v inom upotrebiť, kde ide o život a smrť.“

„V tejto veci,“ riekol Lekefalvi, „spolieham sa cele na vás, o celom podniku nechcem zhola nič vedieť. Potrebné peniaze sa vykážu.“

„Dobre, osvietený pán; ale aj úprava na policajné orgány.“

„To vykonajte vo svojom mene a na svoju vlastnú zodpovednosť.“

„Rozumiem, osvietený pán!“

„Pravda! Ešte jedno! Či vám je známe meno Latiny?“

„Latiny, Latiny,“ opakoval, „to je učiteľ v mestečku B.“

„Či sa dá upotrebiť?“

„Otázka v čom? V pití vína neprevýši ho ani dúha a v bezcharakternosti ani chameleon.“

„Je Maďarom naklonený?“

„Hocikomu za víno a peniaze.“

„Máme človeka v B.?“

„Tam je slúžny B.“

„Aký je to človek?“

„Stoj, chlebe, hneď som v tebe! Keď sa ho spýtame, či Slováci v B. patria medzi panslávov, dá odvetu, že áno; keď sa mu však predloží otázka: či sú Slováci v B. vlasteneckého ducha? Odpíše, že áno. Úradník neporiadny, lenivý, pritom vydrigroš od koreňa. Do všetkého sa mieša a ničomu nerozumie a nič nevykoná.“

„Ale predsa dávate prednosť tomuto pred Latinym?“

„Natoľko, že niet v ňom toľko podlosti a bezočivosti, ako v tomto, a že sa odjakživa pridržiava maďarského vlastenectva.“

S tým sa úradný výsluch skončil, a keď už Hanes odbavil svoju úradnú poklonu, Lekefalvy dobromyseľne pozrel na neho a s úsmevom riekol:

„V akom pomere stojíte s peknou vdovou po nebohom Filessim?“

Tu zanechala Hanesa prítomnosť ducha, ako by ho boli vrelou vodou obarili. Začal hovoriť, ale nešlo to. Vidiac to Lekefalvy poznamenal žartovne:

„Majte sa na pozore; krásna osoba, ale raní smrteľne, ako had na ňadrách chovaný, keď ho kto k srdcu privinie.“

Medzitým aj u Hanesa zmizly koľko toľko rozpaky. Bola to preňho zaujímavá vec a rád by bol čo to od Lekefalvyho vyskúmal:

„Čo zavdalo vašej osvietenosti popud, že sa zmieňuje o spomenutej osobe, keď mi je dovolené spýtať sa?“

„Možno že maličkosť, ale možno že dôležitá vec.“

„Ako to ráčite rozumieť?“

„To od toho závisí, či zmenka zneje na pár sto a či na pár tisíc.“

Hanes bol by chcel ukryť vzmáhajúce sa v ňom city nevole, ale zbadalo to bystré oko Lekefalvyho, a tak umienil si rozlúštiť mu hádku.

„Istý úžerník dopytoval sa u mňa na vás, na vaše postavenie, váš plat, vaše hmotné pomery, lebo že vraj má od vás zmenku, jemu spomenutou paňou doručenú.“

Hanesovi bolo dosť; stál ako na žeravom uhlí, hlava sa mu točila a oči ako by mu bolo mračno zastrelo; ani sám nevedel, ako vyšiel z izby a ztade na ulicu, a len čerstvé povetrie priviedlo ho trochu k pamäti. Myšlienky jeho lietaly ako roj, ale sotva prišiel k Dunaju, už bol chlap ako tak na mieste. „Ach čo, nič iné ako žiarlivosť odborného radcu; vdovička chová sa k nemu istotne chladnejšie, odkedy mňa poznala. Ale tá zmenka, tá zmenka! No, ale veď bude, ako bude. Veď aj ona musí mať čo to, a jej náradie má len toľkú cenu, ako tá malicherná zmenka. Ja spoľahnem sa na svoj osud, ktorý nebol mi dosial neprajný.“

Prešiel cez železný most a myslel si, keď som raz tu, pôjdem „Pod tygra“ uspokojiť Filinga, aby nenechal Anušku v blate a aby mu oznámil radostnú zvesť, týkajúcu sa jeho budúcnosti.

„Ako sa má Anuška, pán Filing?“

„Myslím že dobre.“

„Vaša otázka je u vlády rozhodnutá, nájomnú smluvu môžete každú hodinu podpísať.“

„Ale, pane, kde, ako a pod akými podmienkami?“

„Prosím vás, veď som vás už poučil o veci: Anušku, alebo podľa vášho názvu Bertušku, pojmete za manželku a budete vláde posielať isté zprávy podľa úpravy, ktorú dostanete.“

„A ročitá suma prenájmu?“

„Maličkosť, len tak na oko, bodaj by bolo. Istotne máte akú takú peňažnú rezervu?“

„Rezerva by tiež bola, ale pre mňa je celá táto vec hádkou.“

„Veď sa vám ona rozlúšti, keď dostanete pozvanie do ministerstva. S Bohom, pozdravte Anušku, aby sa nehoršila, všetko toto poslúži vám k dobrému.“

S tým odišiel ako posadlý; Jozef však, krútiac hlavou, mrmlal pod nosom: „Dobre ja hovorím, že je to prešibaná šelma; ale čert nespí, uvidíme, čo z toho bude. Pravda, že sa musím mať na pozore, aby ma nezaviedol ako medveďa na ľad.“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.