Zlatý fond > Diela > Slováci a sloboda


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Slováci a sloboda

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Andrej Slodičák, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Boris Michelsz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

XXVIII

Ruka božia — podľa nového spôsobu ponímania osud — podivne zahráva si s človekom. Niekto nemôže pri všetkej svojej spôsobnosti, ráznosti, usilovnosti dosiahnuť vrchola, prísť k dobrobytu a sláve, a keď aj napreduje, ide to slimačím krokom, keď aj pokročí jeden dva kroky napred, hneď ho hatia nepremožiteľné prekážky. Inému to zase ide ako po masle, pri všetkej jednoduchosti, ba šarlatánstve, stane sa čosi kamsi oslávencom, ba velikášom, ale i ten, kto sa vraj na tej najšťastnejšej planete narodil, dosiahne hranicu, na ktorej je napísané: nie ďalej. Mužovia, ktorí premáhali svet, dokonali púť života vo vyhnanstve, v temnici alebo pod katovou rukou; stáva sa to najmä vtedy, keď svojmu šťastiu kto násilie robí, a v tomto vidíme ruku božiu, ktorá nie zriedka už tu na tomto svete vykonáva svoj súd, vymeriava svoj trest.

Temer sme zabudli na jednu osobnosť, ktorá hrá v našom vypravovaní zástoj zlého ducha. Človek v najužšom slova smysle nedouk, šarlatán, krem toho nemravný, podlý, zlostný, sa pri týchto vlastnostiach vyšvihnul predsa na vrchol pre neho možný, keď stal sa odborovým radcom tajnej polície. Kto by ho nepoznal z láskavých čitateľov, že je to Hanes? On už stál na vrcholci, na ktorom bolo napísané to prísne slovo: nie ďalej; teraz je len otázka, čo potom, či ostane na tej istej pevnej postati stáť, či bude krok za krokom nazad kráčať, a či sa krkolomným skokom zrúti s výšky svojho postavenia.

Ako už vieme, počínal si Hanes v Budapešti po pansky. Ešte kým Anka Nemčíkových viedla dom, mohol vyžiť zo svojho platu, keby sa nebol púšťal do dobrodružstva; ale už v tom čase počal robiť dlhy; náradie kúpilo sa na úver a čiastočné splácanie, podobne dalo sa šiť šatstvo, lehoty platenia sa skoro zjavovaly, veritelia pripisovali úroky, a tak dlhy nie že by sa boly umenšovaly, ale sťa konope s roka na rok rástly. Poznáme trojaké dlhy: dlhy produktívne, keď roľník alebo statkár kupuje zem alebo zariadi si hospodárstvo, keď obchodník alebo priemyselník do svojho remesla zakladá vypožičané peniaze, toto je dlh produktívny, lebo je tam nádej, že investovaná istina nielen úroky navráti, ale aj hodný zvyšok odhodí. Nie jeden roľník, remeselník alebo priemyselník a obchodník stal sa týmto spôsobom zámožným, ak bol bedlivým, usilovným a miernym a pritom stal sa i jednotlivým veriteľom alebo peňažným ústavom užitočným. Toto je v terajšom veku spôsob nielen výživy, ale aj zbohatnutia; pravda, že sa každý založený groš musí udrieť o zuby. Druhú triedu dlhov tvoria dlhy nutnosti a biedy, ktoré sa robia vtedy, keď nás potkávajú nehody, keď roľníkovi narobí škody dúl, priemyselník nemôže speňažiť svoje výrobky, obchodník utrpí stratu požiarom, úradníka alebo jeho rodinu navštívi Hospodin nemocou, a týmto podobné pohromy prinútia postihnutých k vyzdvihnutiu pôžičky. Tu nespomáha iné, jedine nezlomné sebazaprenie. Kto počtuje, ten gazduje; ak kedy, tak počtovať treba istotne pri dlhoch nutnosti, lebo kto sa v dňoch dostatku, hojnosti, vôbec v riadnych pomeroch nepostaral o rezervnú základinu pre dni biedy, ako bude žiť a dlhy platiť. S pôžičkou nutnosti má sa sdružiť razom aj výdavok nutnosti, to jest výdavky treba roztriediť na neomylne potrebné a na také, bez ktorých človek môže byť, a roztriedenia tohoto držať sa až do času, kým príjem a výdavok neprídu do rovnováhy. Tretiu triedu dlžníkov tvoria ľahkomyseľníci, márnotratníci a prostopašníci, ktorí ani nemyslia na to, že pôžička má byť aj vrátená. „Akože ozaj môžete aj len spať, keď máte také ohromné dlhy?“ spýtal sa súsed súseda a odveta znela: „Ja, súsedko, spím ešte ta, ale ako môžu spať moji veritelia, to už neviem.“ Táto trieda dlhov je skazou pre úradníkov v Uhorsku. Dve tretiny z nich sú po uši zadlžení, sú v rukách úžerníkov. Solídny veriteľ, peňažné ústavy nepožičajú úradníkom haliera, lebo ich úver padnul pod nulu. Väčšieho otroka niet, ako je zadlžený človek: ten sa zriekol hodnosti ľudskej, lebo s ním môže zahrávať ten najpodlejší človek. Prvý krok k záhube sú pôžičky, druhý krok uplatenie, tretí spreneverenie alebo falšovanie dokumentov, až konečne nasleduje samovražda. A čo vedie ľudí, o ktorých má sa predpokladať, že sú vzdelaní, k podobným ľahkomyseľnostiam? Pripodobňovanie sa svetu a nadmier veľké panštenie. Denný plat je sotva dosť celej rodine na vstupné do divadla a celo mesačný príjem pohltne jedna verejná tanečná zábava, ktorá požaduje hodvábne šaty a Boh vie, aké šperky. Čo by odpomohlo tejto nemoci? Aspoň čiastočnú odpomoc poskytlo by: nevytvárať z úradov tých, ktorí sú šovinizmom nezaslepení.

Bola jedenásta predpoludňajšia hodina a tak už aj Hanes sedel vo svojej úradnej miestnosti; zívalo sa mu, vystieral ruky, naťahoval driek ako ten, kto na otázku: „ako sa máte?“ dáva odvetu: „nebárs“ alebo „clivo mi je“; to je obyčajne trpké ovocie veselé prebdenej noci, čo sa u pána Hanesa často prihodilo. Ešte ako úradník nižšej triedy zvyknul si bavievať sa v rozličných miestnostiach, v ktorých človek správneho života nemá pomeškania, zvyk a obyčaj zmení sa však v druhú prirodzenosť. Premýšľal o jednom i o druhom, ale myšlienky jeho tvorily takú miešaninu, že by to ani kura nebola pozobala. Vzal do ruky havanu, odrezal konček, pripálil, ale sotva pustil pár pukov, odložil ju na odpočinok, nijako mu nechutnala. Cigara alebo fajka je barometrom nášho zdravotného stavu. Akože zabije tie úradné hodiny? Bude to celá večnosť. No v živote naskytne sa obyčajne dajaká udalosť, ktorá nám dá zamestnanie; nuž a že taká udalosť a s ňou spojené zamestnanie nie je vždy príjemné, to je tak prirodzené, ako že po radosti nasleduje žalost. Tak stalo sa aj s Hanesom. Zaklopal ktosi na dvere. Hanes, zobudený z driemot, vzal na seba úradnú tvár a zavolal: „voľno!“ Dvere sa otvorily a pred ním postavila sa osobnosť, veľkomestský zaodená, jemu však celkom neznáma. Bol to mladý človek čiernych vlasov, fúzov a brady, všetko správne podľa najnovšej módy vyčesané a vyhladené, oči tmavočierne, nos mäsitý, barva tvári černožltá. Postavil sa elegantne pred Hanesa, takže možné bolo predpokladanie, že je to herec, hrajúci na doskách zástoj parížskeho šviháka.

„Hľadám veľkomožného pána Hanesa, odborového radcu policie,“ riekol.

„Ja som,“ odvetil Hanes; „čím môžem slúžiť?“

„Mám česť predstaviť sa sťa jednateľ firmy Ipseles, podľa mena Móric Fuchs.“

„Nemám česť poznať ani jedného ani druhého.“

„Možno, ale my máme česť poznať podpis vašej veľkomožnosti. Zmenka na 2000 zlatých, ktorú ste ráčili jej veľkomožnosti pani Filessiovej žirovať, vyprší dnes, a tak prosím dlh vyrovnať.“

„Ja Filessičkin dlh? Ako by to bolo? Obráťte sa na tú paniu.“

„Veľkomožný pán, myslím, že mám do činenia so znalcom zmenkového práva. Istotne viete, že je nám slobodno žiadať peniaze od kohokoľvek, kto je na zmenke podpísaný. Ostatne myslím, že je vaša veľkomožnosť zasvätená do pomerov veľkomožnej panej, a tak ráčite vedieť, že zmenky nikdy nevypláca ona, ale jej priatelia, ktorí ju navštevujú a jej blahosklonnosť vyzískajú.“

Teraz svitlo Hanesovi v hlave. Tušil on, že sa s paňou Filessičkou zamotal ako kura do kúdele, ale predsa nemyslel, že by to tak zle vypadlo. Čo tu robiť? Použiť autoritu a dotieravého človeka vyhodiť? Ale to nevedie k cieľu, lebo zmenka ostane zmenkou, a keď ju potom protestuje a zapravotí, budú z toho značné trovy a pritom verejný posmech. A či pekným spôsobom pokonať vec, obnoviť a predĺžiť zmenku? Toto posledné dá sa však urobiť i potom, keď sa prvý pokus nevydarí.

„Pane,“ zvolal strmo Hanes, „ja platiť nebudem, pýtajte si od Filessičky.“

„Veľkomožný pán,“ odvetil chladnokrvne jednateľ, „ráčite byť na omyle, tá ctená pani nemôže nie 2000, ale ani 20 zlatých zaplatiť.“

„Načo ste jej dali peniaze?“

„Na váš podpis.“

„Ako sa opovažujete napádať štátneho úradníka, a to odborového radcu tajnej policie. A ak dám zavolať drabantov a dám vás zatvoriť do najhlbšej temnice?“

„Nech sa ľubi; ale dve veci povážte: najprv, že vaše meno zo zmenky mačka nevylíže, a potom že môj šéf Ipseles má väčší vplyv na celé ministerstvo, ako sto odborových radcov.“

Hanes nahliadnul, že týmto spôsobom nedôjde cieľa, a tak keď nepopustil jednateľ, popustil on.

„Môj milý pane, nech sa vám ľúbi sadnúť; či môžem poslúžiť cigarou?“

„Ich danke, Herr von Hanes.“

„Nech sa ľúbi!“ S tým mu podal cigaru, ktorú tenže prijal a tak chutne púšťal dym, že aj Hanes dostal vôľu zapáliť si.

„Nuž, pán Fuchs, čo sa tejto šteklivej veci týka, ja by ju ľúbil pekným spôsobom vyrovnať, aby ostal aj baran celý, aj vlk sýty. Na príklad pán Ipseles by pozhovel ešte tri mesiace a ja by som za ten čas dal Filessičkino náradie, ktoré sa na tisíce dá ceniť, právne sekvestrovať.“

„Herr von Hanes, to je všetko daromné. Ona má vám podobného priateľa, ktorý sekvestroval das ganze Hab’ und Gut, aby ste to nemohli napadnúť.“

„Čo si teda počať, pán Fuchs?“

„To jedno, Herr von Hanes, že predĺžite zmenku.“

„Nemôžem dnes ani len úroky zaplatiť.“

„Pripojíme ich ku kapitálu, bude zmenka nie na 2000, ale na 2200 zl. A veru 200 zl. na tri mesiace je nie moc. Was ist das 40%?“

Hanes vidiac, že nevyjde nikam z pomykova, privolil. Zmenka bola u Fuchsa pri ruke, podpísal. Možno, že ani sám netušil, že podpísal čertovi dušu a sebe ortiel smrti, keď aj nie telesnej, teda mravnej. Tak sa zdá, že vystúpil na výšku, na ktorej stojí napísané to tvrdé slovo: „nie ďalej!“

Hanes, ako skončil s Fuchsom, pozrel na hodinky; bolo dvanásť. Skočil na nohy, poobzeral na sebe oblek, v zrkadle vlasy a bradu, či je všetko v poriadku, položil na hlavu širák a potom šiel, ba letel cez most rovno do Uhorskej ulice, až prišiel k domu pod číslom 25, v ktorom — ako vieme — bytovala veľkomožná pani Filessička. Potiahol cengáč; po chvíli predstavila sa služobná, ktorej riekol:

„Oznámte ma u pani veľkomožnej.“

Služobná odišla, ale navrátiac sa odvetila, že pani veľkomožnej niet doma.

„Do hroma!“ ozval sa mrzute Hanes, „pani veľkomožnej niet doma a vy ste to nevedeli?“

„Nie, veľkomožný pán, ja som vykonávala svoje povinnosti a za ten čas pani odišla.“

„Hm! hm!“ mrmlal Hanes a myslel: „tá je doma, ale chce vyhnúť schôdzke so mnou.“

„Povedzte panej, že vzkazujem službu a dám ju prosiť, aby určila čas, v ktorom jej bude možné prijať ma, lebo chcem sa s ňou dohovoriť v dôležitej otázke.“

„Na službu, veľkomožný pán! Ruky bozkávam!“ S tým zapleskla dvere tak, že prišly temer do styku s Hanesovým nosom, zatiahla závoru a Hanes musel ísť svojou cestou. Na ulici zdvihnul oči k oknám, a tak sa mu zazdalo, ako by sa mu boly stretly s očima, ktoré hľadely sťa tyger na korisť. To isté opätovalo sa popoludní, potom na druhý aj na tretí deň s tým istým výsledkom. Hanesovi šlo do zúfania, so dňa na deň stával sa rozčulenejším, nemal nikde pokoja, konečne umienil si urobiť posledný krok, a síce napísať list, v ktorom by ju vyzval, aby mu písomne dala na známosť, kedy hy mohol u nej urobiť svoju poklonu. Oddal teda služobnej kartu a poznamenal, že na druhý deň si príde pre odvetu. Večer šiel mimoriadne včas na odpočinok, ale spánok sa ho dákosi stránil, nuž a v taký čas prirodzene že sa myšlienky roja; plodil ich strach, že ako zadlžený bude pozbavený úradu, cti. Jedna myšlienka plodila druhú, a čím viacej premýšľal, tým viacej stránil sa ho spánok. Konečne svitlo, zdriemnul málo a týmto snom posilnený ponáhľal sa k bytu pani veľkomožnej. Prišiel k dverám, trasúcou rukou potiahnul zvonček; služobná s úsmevom otvorila dvere.

„Ruky bozkávam, veľkomožný pán. Pani veľkomožná dnes ráno odcestovala do Viedne.“

„A nedoručila vám pre mňa nijakú odvetu?“

„Nie, prosím; len toľko mi povedala pani veľkomožná: Netina, ak ma bude hľadať pán Hanes, povedz mu, že v dôležitých, do jeho odboru patriacich veciach odcestovala som do Viedne a že ani sama neviem, kedy sa vrátim.“

Ako keďby strela bola do Hanesa udrela. „Ešte mi posmešne odkazuje, že vo veci do môjho odboru patriacej odcestovala do Viedne. Nie, to je na rozpuknutie! Človeče, s tebou je zle, ty padneš, a pád tvoj bude veľký.“

Hovorí sa, že nešťastie nikdy samo nechodí, ale najde spoludruha. Tak to bolo aj s Hanesom. Ako sme už spomenuli, náradie nakúpil na úver, šatstvo dal šiť na bradu, a tu i tu si pripožičal. Prečože by štátnemu úradníkovi nesverili niekoľko stoviek, a to všetko shrnulo sa naraz. A či náhodou? Naskrze nie, lebo finančný svet má lepšiu policiu ako všetky europské štáty. Peňažné ústavy, jednotliví veritelia, na úver dávajúci obchodníci a priemyselníci vyskúmajú listovne jedného skrze druhého; ba nachodí sa aj ústav „Providencia,“ ktorý prostredkuje vyskúmanie úveruschopnosti jednotlivcov, tomuto treba pripisovať, že keď dlžníka napadne veriteľ jeden, hneď za ním ho napadnú všetci. Pravotár za pravotárom vyzýval listovne Hanesa, aby do 14 dní urobil zadosť svojej povinnosti, lebo že požiadavka ináčej pohľadávaná bude právnou cestou. Obozretnejší z nich, a to dá sa predpokladať, že Ipseles patril medzi nich, zadali prosbu na ministerstvo, aby bol sekvestrovaný Hanesov plat. Tento videl, že je s ním zle, ale v triezvom stave — čo sa pravda od istého času zriedka prihodilo — i to vedel, že sa len dajakou zvláštnou šťastnou náhodou môže vyslobodiť z ťažkého svojho položenia. Keby na príklad Filessička zaplatila zmenku, ostatné dlhy daly by sa čiastočným splácaním ako tak vyrovnať, ale tento dlh bol tým najnebezpečnejším háčikom, najmä odkedy vyrozumel, že si tá s ním len zaihráva.

V hostinci „Pod korunou“ sedel za stolom Hanes. Sklepník mal nariadené, aby mu zakaždým, keď do nového suda udrie rúrku, priniesol „štiblu“. To sa opakovalo temer každú štvrť hodinu, lebo veď ešte nebolo osem hodín s večera a už stála pred ním desiata „štibla“. Pri súsednom stole to šlo veselo, traja šviháci popíjali jágerské; jeden nad druhého chcel byť vtipnejší a smiali sa na svojich vlastných vtipoch.

„Či ste boli, bračekovci, včera v divadle?“ riekol prvý.

„Ja nie.“

„Ani ja som nebol; a prečo sa pýtaš?“

„Hahaha! tak ste nevideli parádu, ale opravdivú parádu.“

„No, ty ozaj budíš v nás zvedavosť.“

„Čo sa stalo?“

„Čo dáte, keď vám poviem?“

„Nič, zadrž si pre seba celú svoju parádu.“

„Nie že tak prchko! Ty, Oskar, platíš fľašku jágerského.“

„To aj krem toho urobím.“

„Nuž tak čujte; poznáte pani Filessičku?“

Hanes, ktorý bol dosial ľahostajný voči svojim súsedom, keď počul toto meno, strhol sa ani keby ho bol galvanizoval, myklo ním na stolici i začal načúvať.

„Ako by sme nepoznali pani veľkomožnú, ktorá ľahkomyseľných dobrodruhov tak lapá do sieti, ako pavúk mušky do pavučiny.“

Hanes začal sa klátiť na stolici, lebo tak sa mu zdalo, ako by ho bol niekto vriacou vodou obaril.

„Nuž čože je s paňou Filessičkou?“

„Tam sedela elegantne v loži s krajinským poslancom Zs.“

„Tak? Je to prekliata žena.“

„A Zs. bohatý chlap, má 30 — 40.000 zlatých ročitého dôchodku.“

„Veď tá tomu preriedi groše.“

„Ešte to ako tak, ale ak ho zamotá do zmenkových podpisov.“

Za každou poznámkou smiali sa tak, že im až slzy tiekly. A Hanes? Ten bol na čistom so sebou; tak sa mu zdalo, že prišiel za živa do pekla a že už sedí v ohnivej peci, lebo ani tam nemôže byť teplejšie, ako bolo jemu. Kto vraj má škodu, o posmech sa mu netreba starať. Pani veľkomožná teda tu a nie vo Viedni. Platil a šiel, lebo sa mu tak zdalo, ako by tí šviháci naňho prstom ukazovali a hovorili: „Aj tomuto nasadila rohy.“ A kam že išiel? Večerať k „Ružovej kytke“, kde sa vraj v Budapešti najlepšie je a pije. Dá sa myslieť, v akom stave išiel o polnoci domov, a to sa takto opakovalo so dňa na deň, natoľko, že zameškával aj úradné hodiny.

Spomenutý rozhovor „Pod korunou“ hrozne dojal Hanesa, nie že by bol ľutoval vyslanca Zs., ale preto, že už teraz bolo isté, že zmenku ním žirovanú Filessička nevyrovná. Zaoberal sa hroznou myšlienkou, viedol sám so sebou celú debatu, rozmýšľajúc, ktorej samovražde má dať prednosť. Obesiť sa? To je ohavná smrť, len najpodlejších zločincov vešajú. Do Dunaja sa vrhnúť? To je smrť neistá, tam sa môže naďabiť diabol s lodičkou, a keď človeka voda ako obyčajne raz dva razy vyvrhne na povrch, vyloví ho, vzkriesi a posmech je hotový. S tretieho alebo so štvrtého poschodia dolu sa hodiť? Môže sa človek dokaličiť, ruky, nohy polámať, a nezomrie vo chvíli. Zastreliť sa? To je smrť hrdinská, lenže sa stáva, že akokoľvek človek namieri stroj, pri tom najnepatrnejšom myknutí čuvu guľka nestáva sa razom smrteľnou, predierči človeka, a ten zostáva v mukách pri živote. Ach! Teraz mi napáda výborná myšlienka! oheň! oheň! Nakopiť horiace látky, papier, pušný prach, všetko poliať hojne petrolejom, zapáliť si na cigaretu a potom jednu malú iskierku hodiť do pušného prachu a všetkému je koniec a pritom hotový aj hrob. Čo, hrob? Človek shorí a obráti sa v popol, takže ani tí najvýtecnejší lučbári nevyskúmajú atomy ľudského tela. Oheň! Nadovšetko oheň!“

„Ale či by človek nemohol aj žiť?! Či sa ten, kto sa ako ja z ničoho vyšvihnul na pekný stupeň, má pre biednych 4 — 5000 zlatých dlhu stať samovrahom? Či mi nemožno pri živote ostať? Či by sa tí, ktorí ma za nástroj použili, ktorým som po ruke i radou išiel, ktorí dnes stoja na vrcholci slávy a dobrobytu, zaoberajú sa myšlienkou zveľadiť maďarský národ, založiť silnú, nepremožiteľnú dŕžavu, tí by sa nezaujali za mňa, ktorý som týmto myšlienkam obetoval rod i svedomie? Neviem, lebo som neurobil pokus! Tak je, neviem.“

Ako vidno, Hanes už nebol v normálnom stave. Tá nadmier veľká rozčulenosť, tie drastické myšlienky dosvedčujú, že je potrebná len jedna ťažká pohroma, a človek môže sa stať nepríčetným.

Umienil si predstaviť sa Lekefalvimu, áno i samému ministrovi, vyznať pred nimi svoju biedu, prosiť ich o milosť a podporu. Veď práve ten odbor, v ktorom on slúžil, mal dispozičný fond, z ktorého nebolo treba dávať verejné účty. Sobral sa teda, sám si dodával smelosti a opakoval si v duetu myšlienky, ktoré rozvinie pred nimi, ale nepomyslel na to, čo príslovie tvrdí, že človek človekovi vlk. Vstúpil do svojej úradnej miestnosti, v ktorej už niekoľko dní nebol, a to bez vedomia svojich predstavených. Všetko bolo pri starom. Sadol si teda za písací stolík, ale čo tam vidí? Bol hrubo zapadnutý prachom a v tom prachu napísaná prvá litera ministrovho mena. Predesil sa; veď to znamenalo, že minister osobne prezeral kancelárie a týmto spôsobom chcel upozorniť neprítomného na jeho meškanie úradných hodín. „Zlé znamenie,“ myslel si, „ale vyhovorím sa na nemoc.“ Zacengal na úradného sluhu, tento sa predstavil.

„Jeho osvietenosť štátny pán tajomník je už v úrade?“

„Áno, veľkomožný pán.“

„Dobre, môžete odísť.“

Nedá sa opísať, čo cítil Hanes v sebe. Bol to boj nádeje so zúfalstvom, v ktorom hneď jedno hneď druhé zdá sa mať prevahu, výsledok jeho bola však neistota. V tejto neistote postavený konečne rozhodol sa zaklopať na dvere štátneho tajomníka, a ani nečakajúc na slovíčko „voľno“, otvoril dvere. Pán Lekefalvi obrátiac sa pozrel posmešne na človeka; premeral ho očima od hlavy do päty, nevšímajúc si jeho poklony.

„A vy medzi živými, pán radca?“ riekol s hrozným sarkazmom.

Akú tu dať odvetu? Veď ho len vidí, že žije, že prišiel do jeho izby.

„Áno, osvietený pán, žijem a prichodím, aby som sa ospravedlnil.“

„Všetko ospravedlňovanie je daromné a zbytočné, vy ďalej úradovať nemôžete, potupili ste vážnosť a hodnosť štátneho úradníka, robíte dlhy na dlhy, a veritelia, medzi nimi úžerníci, sekvestrovali váš päťročný plat. Ako budete žiť? Ako môžete sťa otrok úžerníkov zastávať svoj úrad, najmä v odbore policie? Ostatne je to nie moja reč, je to výrok ministerskej porady.“

Keď videl Hanes, že milosti niet, pustil sa aj on do výčitiek, a náruživo sa zastával, hovoriac:

„Tak? To je odmena za moje služby, ktoré som konal s tou najväčšou oddanosťou? Bol som špehúnom, udavačom, dal som rabovať, a už teraz stojím v ceste, a pre biednych niekoľko tisícok som pozbavený hodnosti úradu?“

„Hoho, pán Hanes! Nieže s takým ohňom, tie vaše zásluhy dajú sa redukovať na nulu. Jednou jedinou vašou zásluhou by bolo Filingovo umiestenie medzi panslávmi, a i to je opravdivá blamáž, za jedno preto, že ste sa týmto spôsobom striasli nepríhodnej milenky, za druhé, že celý váš Filing nestojí ani babku. O čom nás poučil? O ničom! A čo o panslávoch vieme, to nám inou cestou prišlo na vedomie. Vy, odborový radca policie, možno ani to neviete, že bývalá vaša láska, terajšia Filingová, je tá najväčšia panslávka. Bojím sa, že bude konečne dokázané, že aj vy protivlastenecky smýšľate a panslávom na ruku idete.“

Pre Hanesa to bolo na neznesenie, v hlave nastala tma, oči zostaly meravo stáť, žlčou a krvou podbehnutá tvár osinela. Jazyk sa pohyboval, ale slová boly nesrozumiteľné, len s času na čas ozvalo sa šeptom: „Pansláv, pansláv!“

Sám Lekefalvi predesil sa, hľadiac na človeka, a akousi ľútosťou hnutý miernil sa, takže začal dobroprajnejšie, no predsa strmo hovoriť:

„Najlepšie bude, keď zadáte prosbu o prepustenie, možno, že sa vám vykáže ročitá penzia.“

Hanes neriekol ani slova, obrátil sa a vyšiel z izby bez poklony; potom šiel do svojej kancelárie, položil na hlavu klobúk a hovoril sám v sebe: „Pansláv, pansláv — písať prosbu o prepustenie.“ Potom zaťal päsť, pohrozil v povetrí, hovoriac: „Napíšem, ale ohnivými písmenami,“ a s tým opustil dom. Osnovníci, pisári, služobníci si pošuškávali: „S pánom Hanesom je nie dobre, vyzerá sťa na rozume pomätený.“

*

Bola hrozná noc. Vietor vial od západu, a to takou silou, že sa v budínskej hore klaňaly pod ním storočné stromy a vo veľmeste bolo čuť tie najrozmanitejšie zvuky, podľa toho, či sa musel hnať slobodným priestorom alebo úzkou medzierkou, s času na čas to len tak hvizdlo, keď hnal povetrie úzkou škárou okna. Najprv zodvihnul všetok prach po cestách a uliciach a v oblakoch prachu cvendžalo sklo z rozbitých oblokov. Potom zatienilo tmavé mračno celý obzor, nastala tma ako v rohu a len božie blesky sťa stometroví ohniví hadi osvietily s času na čas temnú noc a za bleskom ozýval sa zvuk ako by chrapľavej rakety i stocentového dela. Ľudia skrývali sa do svojich bytov sťa malicherné myši do dier. Hanes bol doma, s úľubou hľadel oblokom do nočnej tmy a kedykoľvek lietaly blesky a ozývaly sa hromy, s vnútorným srdca pôžitkom nie smial, ale rehotal sa: „Hahaha! to moja noc! to súdny deň! Len ďalej a ďalej! Prečo som nie Bohom len na chvíľku, aby som stroskotal tú biednu guľu, ktorú menujú zemou? Prečo som nie Bohom? Ale na môj rozkaz deje sa toto všetko! Ja som riekol staň sa a stalo sa!“ Vtom sa razom blysklo i zarachotilo, a v krátkom čase bolo vidieť valiaci sa dym, udrelo a podpálilo. Bol to strašný pohľad, plamene borily sa s vodou, padajúcou v dažďových kvapkách. „To dobre,“ volal Hanes, „to moja vôľa, ja som pustil oheň na Sodomu a Gomoru! Hahaha! bude že to veľkolepé, keď Filessička, Ipseles, Lekefalvi a minister budú horieť vôkol mňa, to bude utešená fakláda, a ja sa budem dívať a z celej duše smiať!“ Zatým sa však zdalo, ako by nebeským strelcom bol vyšiel pušný prach, len zďaleka ozývaly sa hromy, aj vietor vzdialil sa, možno až k Matre. V meste nastala tichosť, hasiči zahasili oheň a ľudstvo dalo sa na odpočinok, len citlivým dušiam neprišiel na oči sen. No nemyslel na sen ani Hanes; prechodil sa po izbe, s času na čas zastal a volal: „To sa mi podarilo, to budem opakovať kým jedného živého človeka vidím na svete! Hneď zajtra ráno bude zas oheň, oheň!“ Po chvíli sa aj on utíšil a len po izbe sa prechodiac s času na čas postál a hovoril: „Ja pansláv? Áno, pansláv! Kančuka v mojej ruke, ňou budem švihať každého, počnúc od ministra až dolu do posledného sluhu. Vidím vás, že ma idete lapať, len sa sem, tu v jednej ruke kančuka, v druhej blesky a hromy, všetko vypálim a znivočím. Oheň! len oheň!“ a toto sa opakovalo pri ňom sto a sto ráz, kým sa rozodnilo a po búrke vyšlo krásne slnce.

*

Ako keď sa pekná panna hodne, ale hodne vyplakala a po tomto plači sa usmieva, tak vyzeralo aj veľmesto po tej hroznej noci v druhý deň ráno, lebo krásne slniečko dalo mu ten usmievavý výzor. Na uliciach, vyjmúc, že boly tu i tam vybité obloky, vyzeralo ako obyčajne. V bočných uliciach na dva tri kroky stretali sa ľudia, v hlavných hemžilo sa ich množstvo, ani včiel v úle. Do počtu tých druhých patrí Kerepešská cesta; v nej panuje tá najväčšia strakatosť: stretnete tam panstvo, robotníkov, nádenníkov, vidiečanov rozličného druhu; počuť tu hovor nemecký, maďarský, slovenský, taliansky, český a tu i tu francúzsky.

Neďaleko Beleznaiho záhrady kráča slušne oblečený pán; i on ide s húfom, neobzerá sa ani napravo ani naľavo, zdá sa byť zadumaný; len kedy tedy zastane, ako by vyhrážal v ruke držanou paličkou, a zase ide ďalej. Nikto si ho nevšimne, a keď sa aj niekomu zdá byť nápadným, pomyslí si, že takto dáva výrazu svojim myšlienkam. Prešiel takto aj Hatvanskú ulicu a vošiel do bývalej Panskej, teraz Korunného princovou menovanej. Na pravej strane od juhu neďaleko obrovskej poštovej budovy na rohu je sklep s miešaným tovarom; do toho vkročil. So všetkých strán ozvalo sa: „Sluha pokorný, čím môžem slúžiť?“

„Prosím desať funtov pušného prachu!“

Obchodník sa zadivil a poznamenal: „Ráčite sa mýliť, hádam 10 lotov?“

„Nie, nie, desať funtov.“

„Prosím za odpustenie, toľkú zásobu pre nebezpečnosť látky ani pri ruke nemáme; pritom bez vyššieho dovolenia ani poslúžiť nesmieme.“

„Ja dávam dovolenie.“

„Prosím písomné dovolenie.“

„Dobre, bude,“ a s tým vyšiel zo sklepu. Obchodník však, ktorému to bolo nápadne, šiel za ním a na uhle stojacieho strážnika upozornil na človeka, oznámiac mu jeho žiadosť. Tento ho sledoval cez Viedenskú ulicu, potom cez Alžbetino námestie až do Kúpeľnej ulice, kde zase vošiel do sklepu, v ktorom žiadal päť funtov dynamitu. Pravda, ani tam nevyhoveli jeho žiadosti; tým väčšia však bola zvedavosť drábova, ktorý ho neprestajne stopoval až na druhý breh Dunaja, potom po Albrechtovej ceste do zámku až do ministerstva vnútra. Keď spomenutý pán vošiel do brány, urobil vrátny slušnú poklonu. Dráb oslovil vrátneho:

„Poznáte toho pána?“

„Áno, je to pán Hanes, radca v šestnástom odbore.“

„Nemožná vec,“ poznamenal dráb a vyprával, čo skúsil.

„Možno,“ riekol vrátny, „lebo od istého času je jeho chovanie divné; pozorovali to už aj sluhovia.“

Dráb vrátil sa na svoje miesto, vrátny však zmienil sa o veci sluhom, sluhovia pisárom, pisári osnovníkom, osnovníci tajomníkovi, a tak ďalej. Každý kýval hlavou a vyjavoval svoje domnienky, no všeobecne sa tušilo, že je s Hanesom nie dobre, a to nielen čo sa týka jeho postavenia, jeho finančných pomerov, ale aj jeho pamäti a rozumu, a keď treba pravdu vyznať, toto viacej zaujímalo celé úradníctvo, ako denné úradné veci.

Hanes šiel rovno do svojej izby, složil širák, stiahol rukavice, paličku postavil do kúta, sadol za svoj stolík, vytiahol zásuvku a vyberajúc papier za papierom všetko kládol na stôl; keď sa zásuvka vyprázdnila, šiel ku kasni, otvoril ju a kládol i z nej do balíkov poviazané listiny na stôl, takže tam v krátkom čase stála ohromná kopa papierov. Keď toto dokončil, pritiahol k stolíku stoličky, pohovku a v izbe nachádzajúce sa náradie, vzal hárok papieru, schomolil v rukách, zapálil zápalkou a s veľkou úľubou hľadel na rozžíhajúci sa papier, potom sa rozrehotal a z celého hrdla volal: oheň! oheň!

V súsednej izbe bol odborový tajomník; ako začul krik „oheň!“, otvoril dvere, ale cúvnul, lebo pohľad na Hanesa bol hrozný: oči jeho divo iskrily a zubami sekal sťa divý kan, pri čom mu vlasy dupkom stály; od papieru v ruke chytaly sa papiere na stole, pretože však boly tuho sviazané, nemohly sa hneď chytiť plameňom. Čo si počať, či oheň hasiť, a či chlapa chytať? Bol mladý, ale chorľavý, vedel, že je od Hanesa slabší, krem toho mu napadlo, že na rozume pomätený môže vyvinúť obrovskú silu. Pritom bol aj on už dopočul, že Hanes kupoval pušný prach, a čo, ak si niekoľko lotov zaopatril a ten ak sa nachodí pod papierom? Všetko toto vo chvíli preblysklo tajomníkovým mozgom, no pritom trhal celou silou zvoncom a kričal z plného hrdla: „Horí! horí!“ Vo chvíli sbehlo sa ľudstvo, osnovníci, pisári a služobníctvo; medzitým papier na stole tlel a valil sa z neho hustý dym sťa z podpálenej mokrej gebuziny. Keď Hanes zbadal mužstvo, sekal zubami a strašným hlasom volal: „Ha, idú lapať pansláva! Ale beda tomu, kto sa ho len prstom dotkne! Tu je v jednej ruke kančuka a v druhej blesky a hromy!“

„Jedni chytajte človeka, druhí haste oheň, ale pozor, možno, že je pod papierom pušný prach!“ volal ako bez seba tajomník a oboril sa sám na Hanesa, už aj preto, aby ostatných posmelil; ale tento takou silou chytil mladíka, že sa mu všetkých desať prstov vrezalo do živého, a potom ho hodil nabok. Času nebolo na meškanie, ani na premýšľanie, ako a čo počať; dvaja traja vrhli sa na Hanesa, ale ten ich hádzal ako snopy. Vtom tajomník, nevšímajúc si bolesti, zaskočil bokom za chrbát Hanesovi, chytil ho rukama za hrtan, nohou mu podťal pod kolenami nohy, takže sa zrútil na zem a traja štyria povalili sa naňho; i tu vyvinul sa krutý boj, no musel podľahnúť presile.

„Povraz sem!“ volal tajomník; ale kdeže tu vziať povraz?

„Odrežte z cengáčov šnúry!“ volal opätne. Tak sa aj stalo: chlapa poviazali takou silou, že sa nemohol ani hnúť. Medzitým udusili aj oheň, bolo pri ruke niečo vody, ako v pisárňach býva na pitie i na umývame rúk, doniesli z druhej chyže stolík, prevrátili ho a tak prichlopili oheň. Zvesť rozniesla sa po kanceláriách, izba preplnila sa ľudstvom, a konečne pribehol aj Lekefalvi, keď už bolo všetko skončené.

Divné, ten takrečeno besom nakazený človek choval sa ticho, oči, predtým vypuklé, vpadly, tvár sa utíšila, blesk očú zhasnul, ale nedaj Bože dostať od neho slovíčka. To, pravda, každý vyčítal z tvári a z očú, že je rozumu pozbavený. Lekefalvi porobil poriadky:

„Tu lekára netreba, aby dokázal pomätenosť rozumu; jeden zo sluhov nech ide pre koč, a vy, pán tajomník, s dvoma sluhami odprevadíte ho do Leopoldova.“

V popoludňajších novinách čítali ľudia: „Smutná zpráva. Odborový radca v ministerstve vnútra, pochvalne známy Hanes, doprevadený bol do Leopoldova. Príčina osudného pomätenia rozumu nie je známa. Na vyliečenie niet nádeje.“

*

Keď popoludní podala služobná na pohovke pohodlne rozloženej Filessičke noviny, a táto, čítajúc drobné zprávy, prišla aj na citované oznámenie, zasmiala sa hlasne a sama sebe riekla: „Nič nového; veď ten jeho rozum, ktorého i tak mal málo, hocijako nebol nikdy v poriadku.“

*

Ipselesovi oznámil novinku Móric Fuchs. Tento ponímal udalosť chladnokrvne a riekol jednateľovi: „Procentá zvýšime so 40 na 50, aby bola nahradená strata! Filessičke odošlite zmenku, že sme jej aj budúcne k službám hotoví.“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.