Zlatý fond > Diela > Slováci a sloboda


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Slováci a sloboda

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Andrej Slodičák, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Boris Michelsz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

IV

Pekná je Dolná zem, pekná najmä koncom mája alebo počiatkom júna, keď zelené more obilia vlní sa, hnané tichým vetríkom. Ak zastaneš na akej takej výšinke, máš vôkol seba obzor na míle siahajúci, nad sebou jasné, modré nebo sťa mohutné sklepenie, a vôkol teba zelenie sa všetko. Ale krajšie sú čarokrásne nivy Slovenska. Na Dolniakoch myseľ a city naraz so zrakom rozlejú sa po rovinách; naproti tomu v úzkych dolinách všetko sa pozdvihuje k nebu, už samé vrchy ponúkajú nás hore hľadieť, nie dolu, k zemi. Preložíme teda dejište našich udalostí na Slovensko.

Od Muráňa na západ v krásnej doline, ktorú vlaží Hron, leží mesto B. Rýdzu slovenskosť mesta prezrádzajú staré domy, pozostatky to českého staviteľského slohu. Meštianstvo jeho zväčša až podnes zachovalo svoj národný ráz, aj zo vznešenejších mnohí, sťa dobrí synovia otcov svojich, nezapreli slovenský svoj pôvod. Medzi týmito vyniká rod Jazveckých, hoci už zemianska krv koluje v ich žilách. Najstarší v rodine, menom Juraj, mal vlohy výborné, so skvelým výsledkom skončil svoje školy, ale jeho duša nebažila po úradoch a hodnostiach, volil radšej žiť v jednoduchej skromnosti a na pokoji, ako skvelejšie vo svetskom víre. Boly časy, že proti jeho vôli natisli mu úrad slúžneho. S týmto jeho úradovaním spojené sú mnohé rozmanité udalosti. Juraj Jazvecký dobre vedel, že putá úradného života dlho trpieť nebude, preto si i pisáreň usporiadal len tak dočasne. Cestoval najviac v noci, aby ho po dedinách ľud prosbami netrápil. Nebol priateľom mnohého písania, takže žalobníkom, čo mu podávali písmo, obyčajne riekol:

„Povedzte ústne, čo žiadate.“

Jeho manželka bola príkladná gazdinka — ďaleko široko povestná bola jej bryndza — a pritom dobrosrdečná a pohostinná pani. Povestnejší národovec neobišiel jej dom. Žiaci do škôl a zo škôl idúci zastavili sa u nej a ona ako pečlivá matka prijala každého vľúdne a so slovenskou úprimnosťou. Nepatrili oni do počtu bohatých, no predsa zámožnejších, mali od otca zdedený dom a pekné pozemky, ktoré im pri skromnom ich spôsobe žitia postačily, aby zostali neodvislými. Tým skorej, že mali len jednu jedinú dcéru, menom Boženu. Dá sa myslieť, ako drahocenou bola ona svojim rodičom. Postavy strednej, vzrastu štíhleho, vlasy i obočie belavé, oči modré, jasné. Nevynikala krásou telesnou, tým väčšia bola však jej krása duchovná. Patrila medzi tie krásavice, ktoré nevíťazia razom, ale časom. Skromná, pri prvom zjave temer zostala nepovšimnutou, no kto mal príležitosť poznať bodrosť jej mysli, ušľachtilosť duše, dobrotu srdca, zdravý um, bol okúzlený a povedal: „Šťastný človek, koho oblaží rukou i srdcom.“ Ona sama cítila, že nepatrí do počtu povestných krásavíc a preto sa namáhala skromný zovňajšok nahradiť vnútornou cenou. A nebolo jej ani ťažko vyvinovať sa duševne, keďže v zdravej výchove mala položený dobrý základ. Každú hodinku, ktorú mohla pri práci usporiť, obracala na vzdelanie. Jej izbietka vyzerala skôr ako pracovňa vedomca, než ako chyžka mladej devy. Na vkusnom písacom stolíku usporiadaná bola malá bibliotéka z vyberaných diel, v ktorej nechýbaly význačné staršie ani novšie diela slovenskej spisby. Pri stolíku visela na modročervenej stužke gitara, na ktorej majstrovsky vedela sprevádzať svoj dojímavý spev národných piesní. No šijací stolček pri okne prezradzoval, že nezanedbávala ani toto umenie.

Vkročme do jej izbičky a najdeme ju za písacím stolíkom. Je práve podvečer. Pred ňou papier, v ruke ľahké pero. Za čas sedí celá zadumaná, premýšľajúc, ako sveriť svoje myšlienky papieru, až konečne do pohybu príde útla rúčka a značí:

Dňa 15. januára 18…

Včera nemohla som pokračovať v písaní denníka. Mali sme návštevu. Dotieravý Hanes, o ktorom koluje povesť, že každej deve prisahá vernosť, predstavil nám akéhosi pána Sielnického, ktorý má povolanie pri bernom úrade. Zdá sa, že tento mladý človek je cele iného rázu než Hanes. Prvým vystúpením urobí hneď neobyčajný dojem. Postavy je peknej, nie veľmi vysokej. Tvár pekná, trochu bledožltá, vlasy, obočie, brada, fúzy čierne sťa havran, oči holubičie. V pohyboch je obratný, a keď pod hustým fúzom otvorí pery, plynú z nich sladké slová. Hovoril často žartovne, pritom však vždy zachoval istú vážnosť a šetrnosť, nie tak ako Hanes, ktorého vtipkovanie je často urážlivé a nestydaté. Sám Boh vie, čo môže byť príčinou toho, že také divné city zatriasly mnou, keď prišiel ku mne a riekol:

„Milostivá slečna, opovažujem sa požiadať vás o druhú kadrilu na zajtrajšej zábave.“

Prišla som temer do rozpakov, ako odpovedať, a svoje „vďačne“ vyjadrila som len poklonou. Uvidíme, ako to dnes vypadne s tým bálom…

„Božena!“ zaznelo vtom z bočnej izby.

„Rozkážte, maminka!“

„Či ty, dieťa ľúbe, ani nemyslíš na dnešný večer?“

„Ó, iste, ale myslím, že máme dosť času.“

„Veď vieš, že len s vystrojením vlasov koľký čas ubehne.“

Svetlo sa rozžalo a nasledovalo strojenie sa na večernú zábavu. Nejdeme ho dopodrobna opisovať, len to môžeme tvrdiť, že študentovi najrozhodnejšia skúška nedá toľko starosti a obavy, ako deve vystrojenie na tanečnú zábavu. Nie div, je to maturita, na ktorej nejedna prepadne.

Anka a Zuzka, služobné, dve-tri hodiny strávily v pomáhaní. Pán Jazvecký sedel na pohovke a púšťal husté oblaky dymu z penovky. Bola to tretia od večera.

„Anka!“ zavolalala pani: „choď, dieťa moje, do pánovej izby, poprav postele, aby boly odostlaté, keď v noci domov prídeme.“

Rozkaz sa splnil. Keď sa Anka vrátila, mala byť vložená na Boženinu hlavu koruna ozdoby v podobe venca. Pani Jazvecká obrátila sa k svojmu manželovi a povedala:

„Otec, hneď budeme schystané, choď do izby a obleč sa, aby sme nemusely na teba čakať.“

Otec vyklepal fajku, potom vzal do ruky rozžatú sviecu a šiel svojou cestou. Veniec bol už na svojom mieste. Ešte sa jedno druhé popripínalo, ponaprávalo, záhyby šiat uložily, deva od hlavy po päty znaleckým okom prezrela, konečne predložené sú jej dve zrkadlá, aby sa aj sama videla; matka si tiež položila na hlavu čepiec a boly obe od hlavy po päty vystrojené.

„Či dlho dá čakať na seba otecko!“ riekla Božena.

„Pravdu máš, dieťa moje, je skoro hodina, čo odišiel. Vieš, čo? Poď, prekvapme otca v jeho izbe.“

Anka so svetlom šla vopred, za ňou matka s dcérou. Otvoria dvere a tu — hrôza — z postele Jazveckého ozýva sa ukrutné chrápanie.

Božena sa chutne rozosmiala, Anka chichot v sebe dusila a Jazvecká krútila hlavou, hovoriac:

„Pre Boha, starký, čo robíš? My čakáme na teba, a ty spíš.“

Zo sna zobudený Jazvecký nevedel sa vyznať, kde je, čo je, čo sa s ním deje, až konečne, keď si zapálil fajku, spamätal sa a vysvetľoval, sám súc v dobrom rozmare: že zadumaný šiel do svojej izby a premýšľajúc o poslednom rozhovore, ktorý mal v priateľskom kruhu o politike, našiel pripravenú posteľ, i svliekol si kabát, nohavice, zobul čižmy, zabudol na bál a na všetko a podľa svojho zvyku ľahol si do postele. Nuž ale mu teraz iného nepozostáva, ako vstať, obliecť sa a s manželkou i dcérou ísť do zábavy…

Na druhý deň Božena začala konať svoje všedné práce, ale nešlo to. Keď človek nespí a celú noc tancuje, je ako mucha v jeseni. Čas ledva že sa míňa. Sadla si teda za svoj stolík a pokračovala v písaní denníka.

Dňa 16. januára.

Pošuškávalo sa, že kráľovnou zábavy bola Marína Fischerova. Pravda, pekná bola; sťa noc čierne kadere krášlily jej tvár, obočie sťa veniec otáčaly jej havranie oko. Ťahy jej tvári sú súmerné, farba líc ružová, pery sťa karmín červené, rad zubov sťa perly a jej nevinný úsmev osvieti celú tvár, ako slnce na úsvite, najmä keď so Sielnickým tancovala. Tento zadržal svoje slovo a požiadal ma o druhú štvorylku, ale tak to navliekol, že sme stáli vis a vis s Marínou. Ku mne bol veľmi zdvorilý, ale dalo sa poznať, že je to púha šetrnosť a nie kynutie srdca… Nikdy som krásu inej deve nezávidela, ale tejto noci preletela mojím mozgom myšlienka: „prečo si nie taká čarokrásna, ako Marína?“ No jednako zabávala som sa dosť dobre. Ten pochabý Hanes mnoho bláznivého potáral. Počuť, ako by Sielnický mienil zasnúbiť sa s Marínou, ale Hanes zlomyseľné poznamenal, že ja skôr budem Sielnickou, ako Marína, — no celá spoločnosť je presvedčená, že pri oboch bije srdce za srdce. Ja im želám toto, lebo pristanú k sebe…





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.