Zlatý fond > Diela > Slováci a sloboda


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Slováci a sloboda

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Andrej Slodičák, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Boris Michelsz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

XXIV

Keď cestujeme železnicou z Turč. Sv. Martina na juh, je druhou stanicou Kláštor pod Znievom, stredište to panstva, prináležajúceho katolíckemu náboženskému fondu. Za časov našej rozprávky bolo toto mesto aj sídlom rímskokatolíckeho slovenského gymnázia. Slováci z Martina často robievali sem výlety a tu od rodoľubov srdečne uvítaní, keď aj občania rozličného vierovyznania, milé, áno veselé dni a hodiny trávievali, zaspievajúc si tu i tu veselé slovenské piesne. Najmä od istého času to tu išlo veselšie, lebo rozniesla sa zvesť, že sa v Kláštore pod Znievom meria výborné víno. Prišiel do mestečka nový hostinský z Budapešti, ktorý, hoci vzal do prenájmu regály celého panstva, sám otvoril jedáleň a meral víno v hlavnom hostinci. Árendátor a spolu hostinský hol človek vľúdny a zdvorilý a vo svojom hostinci udomácnil veľkomestské pohodlie. Jeho manželka, na pohľad príjemná osoba, chovala sa vľúdne ku každému hosťovi. Nejeden z mladších slobodných pánov a mladíkov pokúsil sa hrkútať okolo pani hostinskej, ale skoro presvedčil sa, že je to daromné namáhanie, lebo chovala sa tak, ako tá najctnostnejšia manželka, a to veľadilo jej česť a vážnosť, ale spolu aj počet vážnejších hostí, lebo stalo sa všeobecne známym, že je to poriadne miesto. Nikto nevedel, ako sa táto rodina dostala na tento vidiek, sama správa panstva najviacej divila sa, ako obsiahol prenájom človek jej celkom neznámy, cudzí, ktorý sa ani nehlásil u nej. Povrávalo sa všeličo, že istotne alebo uplatil kohosi, alebo jeho žena bola milenkou daktorého vysokopostaveného úradníka, ale na všetko to sa skoro zabudlo, lebo sa rodina a jej hostinec staly obľúbenými. Výsledok toho všetkého bol, že sa tu často sišli dobrí priatelia z celého vidieku, najmä národne smýšľajúci mužovia, a to tým viac, že blízke kúpele Št. boly známe ako stredisko maďarónskych kruhov. Pravda, že aj v Kláštore pod Znievom boli úradníci podobného smýšľania, a tak sa prihodilo nie raz, že v miešanej spoločnosti vznikly hádky a rozopry.

Okolo stola v jedálni sedeli z Martina prišlí hostia, týmto k vôli boli prítomní aj miestni národovci. Rozhovor bol priateľský a živý, blížilo sa valné shromaždenie Matice slovenskej. Vymeňovali si náhľady, čo by bolo treba robiť v prospech národnej, obzvlášte ľudovej spisby. Tu sa zamiešal do reči jeden z prítomných odrodilcov, Szuhányi, pôvodne Sucháň:

„Páni,“ riekol, „dajte tomu pokornému ľudu pokoj, nech si on žije v svojej jednoduchosti.“

Na to odvetil mladý pravotár L. z Martina:

„Prečo by sme dali práve ľudu pokoj? Pravda, slovenský ľud môže a má ostať zaostalým, hlúpym! Toho som náhľadu, že práve za ľud máme sa zaujímať, lebo šľachta a vzdelanejšie obecenstvo zapiera svoju národnosť. Naša budúcnosť jedine v ľude má svoj zárodok.“

„Hahaha! Vaša budúcnosť! Vám sníva sa o slovenskej budúcnosti?“

„Prečo nie? Každý národ pracuje pre svoju budúcnosť a použije všetky prostriedky na to, aby dožil sa čím najskvelejšej.“

„Hahaha! Slovenská budúcnosť! A to hádam politická budúcnosť? To bude na starého Vida! Na to sa napijeme! Doneste, pán hostinský, sklenicu vína!“

„No ja sa na protivu napijem,“ hovoril pravotár; „doneste, pán hostinský, aj mne sklenku.“

Hostinský vyslúžil tak ochotne, že predložil sám žiadaný nápoj i jednému i druhému a neopustil izbu ani na chvíľku. Urobil takú tvár, ako by ho rozhovor ani v najmenšom nezaujímal, ale pozorný skúmateľ bol by poznal z jeho posunkov, že pozorne naslúcha.

Szuhányi si nalial do pohára, pravotár tiež, tamten štrngnul svojím pohárom o pohár tohoto a pripil:

„Nazdar našej uhorskej vlasti, nazdar Maďarom!“

„Nazdar!“ odvetil pravotár, „ale pritom aj nazdar verným synom Slávie!“

„Azda panslávie mienite?“

„Nech si každý rozumie a vysvetľuje, ako vie!“

„Aj tak dobre. Ale, prosím, ráčte sa osvedčiť, či sľubujete vskutku Slovákom v Uhorsku politickú budúcnosť. Veď je to v terajších pomeroch nemožné.“

„A či sa terajšie pomery nemôžu zmeniť? Či je Rakúsko-Uhorsko zabezpečené, že sa slovanské kmene nesjednotia, aby striasly nemecko-maďarské jarmo? Či Česko, Morava, Hornouhorsko a Poľsko nemôžu sa usrozumieť, aby utvorily slovanský štát?“

„Tak vaša politika má za cieľ vzbúrenie a odboj, podkopáva verejné štátne právo?“

„Naskrze nie; my máme v úcte korunu svätého Štefana a radi by sme s tisícročnými svojimi spoluobčanmi Maďarmi žili v tej najkrajšej shode. Veď naši otcovia spoločne vylievali krv za vlasť túto proti Tatárom, Turkom, Čechom a Nemcom, ale žiadame spoločnú rovnoprávnosť.“

„Ale práve toto je nemožné, musíme uznať maďarskú hegemóniu.“

„Keď je to nemožné, tak je aj tamto neprirodzené a tak je aj to nemožné, aby sme my svojim nepriateľom šije podkladali. Či div potom, že beriem do ohľadu možnosť katastrofy, ktorá by Maďarov pokorila?“

Táto hádka šla už hlučným hlasom, lebo obaja hovorili v rozčulenosti. Szuhányi, hroziac päsťou v najvyššej náruživosti, nehovoril, ale reval:

„Beda vám, podlí zradcovia vlasti, budeme vás mäsiariť ako dobytok, aby ani semä nezostalo z vášho biedneho pokolenia!“

U pravotára bol teplomer už tiež hodne poskočil, oči jeho metaly strely; uderil päsťou na stôl takou silou, že fľaše a poháre ozaj skákaly, a mohutným hlasom volal:

„Uvidíme! Ale keby sa aj tak stalo, tam je obor Rus, ten pomstí nevinnú slaviansku krv!“

Prítomní všetci poskákali krotiť jedného aj druhého; nastal všeobecný zmätok; každý hovoril: tento vysvetľoval, tamten obviňoval Szuhányiho, že načo pokúša, ale z celej trmy vrmy nerozumel nikto ani slova. Len hostinský choval sa chladnokrvne, počtoval sám v sebe, koľko vína objednal tento alebo tamten, pritom skúmal, koľko pohárov a fliaš ostalo v celosti a koľko padlo v obeť náruživosti, pritom však myslel ešte na jedno, a síce: „túto udalosť musím oznámiť na príslušnom mieste.“

*

Keď sa pozrieme v spomínanom hostinci na jedálny lístok, padne nám do očú na jeho spodku vytlačené meno Jozef Filing. Toto je meno árendátora a spolu hostinského. Ako k tomu prišla táto nám známa osobnosť, dá sa nielen tušiť, ale s určitosťou tvrdiť. Hanes nielen sľuboval, ale svoj sľub aj uskutočnil. Filing ponúkal istú nízku cenu za regály náboženského fondu v Kláštore pod Znievom, a ministerstvo náboženstva a osvety podľa úpravy Lekefalviho z príčin vyššej politiky potvrdilo záväzok prenájmu. Filing mal svojich pár tisíc zlatých; to by, pravda, nebolo dostačilo, ale mu bolo snadné dostať spoločníka k takému výnosnému obchodu a síce v osobe istého obchodníka s vínom. Keď už toto všetko bolo v poriadku, nastala ešte jedna ťažkosť. On k obchodu prišiel prostredníctvom Hanesa pod podmienkou, že si Anušku Nemčíkovu vezme za ženu; táto sa však zdráhala, lebo veď poznali sme jej úmysel, keď opúšťala Hanesov byt.

„Nie, nie! Nič nechcem vedieť o vydaji,“ riekla, keď Filing uchádzal sa o jej ruku.

„Či azda moja osobnosť nezodpovedá vašim požiadavkám?“ tázal sa Filing.

„Bože uchovaj, ja si vás ctím a vážim; veď som vám zaviazaná veľkou vďakou, proti vám a vašej osobnosti nemám ani najmenšej námietky, ale som nasýtená mužských.“

Filing však nebol ten človek, ktorý ľahko odstúpi od svojho úmyslu, a tak jej dal čas premýšľať o veci, a v tom si nahnal vodu na mlyn. Ona bedákala, sama k sebe hovoriac: „Ja biedna, opustená stvora, s kým sa ja poradím? Čiže je to smutné položenie, keď človek nemá jedinkej duše, pred ktorou by otvoril srdce a ku ktorej by sa o poradu utiekol.“ Mala síce brata Belu, ale ho pokladala nie bez príčiny za ľahkomyseľníka, s ktorým ani nemožno vážne prehovoriť. Hanesa? Toho nenávidela z celej duše, ako svodcu, ktorý chcel sa jej všemožne sprotiviť. „Aha, viem už, komu sa zdôverím,“ riekla zadumaná sama v sebe, „už viem, koho o poradu poprosím — Filinga.“

Keď sa zbadala na tejto ceste myšlienok, čo sa už dávno nestalo, chutne sa zasmiala: „bola že by to za múdrosť Filinga sa radiť, či sa mám za Filinga vydať.“ A toto rozhodlo. „Už vidím,“ myslela sama v sebe, „ten mi je súdený; toto nestalo sa náhodou, ale sám Hospodin odkazuje ma na Filinga, staň sa teda jeho vôľa.“ A tá sa aj stala, lebo vstúpili riadnym spôsobom do stavu manželského, prisahali si lásku a vernosť a tak odcestovali do Kláštora pod Znievom.

Anuška Nemčíkových, teraz už Filingová, cítila sa veľmi dobre; pravda, neboly to city tej útlej, nevinnej lásky, ktorá dostáva sa za podiel len deve nevinnej, muža nepoznavšej, ale predsa jej spadol so srdca veľký kameň; veď nikto nemohol na ňu ukázať prstom, hovoriac: „ajhľa, to je ani panna, ani manželka,“ a pri bielom pohlaví sú len tieto dve triedy na mieste, len tieto sú ctné a úcty hodné, krem smutného stavu vdovíc. Dobre sa cítila už aj preto, že opustila veľmesto. Boly časy, keď túžila po Budapešti, ale skúsila nehody veľmesta a jej vrelou túžbou bolo: preč z mesta bez viery a lásky, kde je všetko obchod, všetko klam, svod, mamon a smyselnosť.

A Filing? No ten bol prešťastným, lebo treba vyznať, že Filing ľúbil Anušku. Nebola to láska blúznivá, ale primeraná jeho rázu, o ktorom možno povedať, že bol osobitný. Narodil sa v Pešti, otca nemal, matku utratil v mladosti a sťa opustená sirota stal sa postrčom čiašnikov v hostincoch. Bol chlapec výslužný, pritom schopný a schránlivý. Prepitné, ktoré sú v budapeštianskych hostincoch výnosné, odkladal a v sporiteľniach shromažďoval, takže si schránil istinu niekoľko tisíc zlatých.

Jemu podobní ľudia majú osobitnú mravouku, ktorá nesúhlasí vo všetkom s tou čistou kresťanskou mravoukou, takže by sme ju mohli pomenovať obchodníckou. Pilnosť, vernosť a svätosť smluvy, nie tak podľa ducha, ako podľa písmeny sú základné zákony obchodníckej statočnosti a mravnosti. V medziach urobenej smluvy niekoho hodne prekabátiť je obchodníckou ctnosťou. V pravom smysle slova obchodník nepozná vierovyznanie, vlastenectvo, národnosť, u neho platí groš, pláva s prúdom času, dá vyložiť výves i v takej reči, z ktorej ani slova nerozumie. Náš Filing takrečeno ani nevedel, ku ktorému vierovyznaniu prislúchal; len keď potreboval rodný list, presvedčil sa, že ho krstili v rímskokatolíckom kostole; ani materinskej reči nemal, ale hovoril rovnako plynne maďarsky, nemecky i slovensky. Pri popisoch do roku 1861 dal sa zapísať za Nemca, od toho času za Maďara. Slovákom nebol naklonený, prirodzená vec podľa mravouky obchodníckej. Jemu podobní ľudia nemyslia a nesúdia samostatne, ale podľa verejnej mienky, tlmočenej časopismi. Poloučený človek stane sa obyčajne tým, akého smeru spisy a knihy číta.

Filing pokladal každého osvedčeného Slováka za pansláva a Rusom uplateného agenta, no pritom ho za dobrú mzdu vyslúžil s tou istou ochotou, ako najvýtečnejšieho maďarského štátnika. So svojou manželkou nakladal veľmi vľúdne, neukazoval rojčivého zaľúbenca, ale jej veľa robil po vôli. Ako už spomenuté, ich obchod sa zveľaďoval, Anuška svojím čestným držaním stala sa miláčkom obecenstva. Najvzdelanejší slovenskí národovci pri návšteve v jedálni urobili jej poklonu a nadpriadli s ňou rozhovor. To účinkovalo na ňu veľmi požehnane. Jej vzorom vzdelaného človeka bol Hanes, ktorý dvojsmyselne vtipkoval; teraz, keď počula učených a vzdelaných mužov viesť rozhovor v slovenčine, a to rozhovor či vážny, či rozmarný, vždy v medziach slušnosti a šetrnosti, obľúbila si svoju materinskú reč. K tomu dostaly sa jej do rúk slovenské knihy, Chalupkove dramatické spisy, Kalinčiakove, Paulínyho rozprávky. Keď čítala Kocúrkovo, kedykoľvek vystúpil Tesnošil, myslela na svojho otca, v Aničke videla seba, v Honzíkovi svojho brata Belu aspoň čiastočne znázornených, a keď mládež spievala tie utešené slovenské piesne, ešte len vtedy okrialo jej srdce; tak sa jej zdalo, ako by sa bol navrátil jej nevinný detinský vek. „Darmo je,“ myslievala potom, „v čom sme sa narodili, to nám je predsa len najmilšie.“ Nový svet sa pred ňou otvoril, tým viac, že ani hmotne netrpela nedostatku. Pravda, že kedy tedy cítila aj istú tesknosť, keď pomyslela na ten pomer s Hanesom, a táto rozpomienka budila v nej dvojnásobné city, najprv vždy väčšiu a väčšiu nenávisť proti Hanesovi, pritom však i nádej, že je všemohúci Hospodin milostivý a prijme aj ju ako ostatných hriešnikov v pokání na milosť. V takýto čas myslievala obyčajne i na boží chrám a umienila si čo najskôr zúčastniť sa na bohoslužbách a spovedi.

„Muž môj, ak by ti nebolo proti vôli, ja by som rada ísť na Veľký piatok do Martina na služby božie.“

„Ako sa ti ľúbi; ja nič nemám proti tomu.“

Filing bol ľahostajný vo veciach týkajúcich sa večného spasenia. Nepotupoval náboženstvo, cirkevnosť, ale on sám malú alebo nijakú váhu nekládol na tieto veci. Nech ide, myslel si, bude to ako by výlet. Tak sa aj stalo. Anuška, ako evanjelička, ranným vlakom odcestovala do evanjelického kostola. Čítaná bola historia utrpenia Božieho Syna; bola celá dojatá. Kňaz vzal si za predmet zradcu Judáša a vyobrazil zradcov Krista, vierovyznania, a spomnel aj zradcov národnosti, ktorí zo zisku alebo hlúposti zaprú rod, rodičov aj dedov. Tá kázeň jej zostala v pamäti na veky. Pristúpila aj ku stolu Pána a smierila sa s Bohom a so svedomím, ešte aj na Hanesa pomyslela v srdci svojom a odpustila mu.

Filing pozoroval síce, že jeho manželka má od istého času obľúbenie v spisoch a knihách slovenských, a kedy tedy čul, ako Anuška — v domnení, že ju nik nepočuje — spievala obľúbené slovenské piesne, — ale si toho nevšimnul; veď kedysi čítal a či počul, že: böse Leute haben keine Lieder.

Stalo sa raz, že Filing odcestoval v obchodných veciach; Anuška bola sama doma, práve vyspevovala: „Sadla muška na konárik, otriasala kvet,“ keď ktosi zaklopal na dvere.

„Voľno!“ zvolala.

„Dobré ráno, pani Filingová,“ pozdravil do izby vkročivší listonoš; „kde je pán hostinský?“

„Odcestoval; môžete mi dať list, ja mu ho odovzdám.“

„Nemožno, pani Filingová; mám úpravu, aby som odovzdal list jemu osobne.“

„To je všetko jedno; ja som splnomocnená nielen prijať, ale aj otvoriť listy svojho manžela.“

„Podobné listy však nie,“ odvetil listonoš.

„Prijďte zajtra.“

Nevedela pochopiť, čo by to malo znamenať; Filing choval sa k nej dôverne a neprišla dosiaľ na stopu nijakým tajomstvám. Pripisovala to listonošovej obozretnosti, ktorý si azda robí nároky na prepitné.

Keď sa Filing vrátil, jednoducho mu oznámila, že má na pošte list, ktorý mu listonoš len osobne chce doručiť. Uchádzal deň za dňom, ale Filing nezmienil sa o nijakom liste. Zvedavosť ženská ju však znepokojovala.

„Mužíčku,“ riekla, „či si dostal ten list?“

„Áno,“ odvetil nakrátko.

„Či nás potkala azda nejaká nehoda?“

„Nie; je to jednoduchá zpráva, týkajúca sa nášho obchodu.“

Bola s odvetou na oko spokojná, ale list jej predsa vrčal v hlave.

Deň za dňom sa míňal, hostia prichádzali i odchádzali, všetko šlo v starej koľaji; Anuška už bola na list a listonoša cele zabudla. Istého dňa bol Filing zamestnaný v pivnici a pritom si zašpinil rúcho; ona sobrala šatstvo, aby ho dala čeľadi očistiť, ale ako pečlivá gazdina poprezerala všetky vačky, či v nich niet niečo takého, čo by čeľadi nemalo prísť do rúk. Vytiahne dákysi list, písmo sa jej zdá byť známe; zo samej zvedavosti ho otvorí a ten jej skoro vypadne z ruky. „Hanes! Tak môj muž si dopisuje s Hanesom, s týmto zosobneným diablom? Ozaj, čo mu píše?“ „Ctený pane! Vaša zpráva prišla; na príslušnom mieste žiadajú čím častejšie dopisovanie. Pozor na všetko! Čo robí a ako sa má Anuška? S Bohom! Hanes.“ Nevedela sa rozhodnúť, či hneď na otázku vziať Filinga, aké je to tajné dopisovanie, a či mlčať o všetkom a čakať, čo z toho vykvitne.

„Vaša zpráva prišla,“ — aké zprávy môže Hanesovi posielať? „Na príslušnom mieste žiadajú čím častejšie dopisovanie,“ — kto žiada a o kom žiada zprávy? Či Hanes rozumie mňa? Veru sa klame; keby odo mňa záviselo, ja by s tým hnusným panákom nakrátko skončila. Azda Filing je ktorejsi zaviazaný a tá čaká zprávu a možno aj podporu, ale o Filingovi neopovážim sa niečo takého ani len predpokladať. Pravda, čert nespí a tichá voda brehy podmýva. Konečne umienila si o všetkom ako ryba mlčať. Celé dni nehovorila, no pritom konala svoje povinnosti pilne; pravda, odtedy nikto nečul, aby bola spievala: „Sadla muška na konárik, otriasala kvet.“ Jej zadumanosť napadla aj Filingovi, takže raz, keď nemali hosťov a len sami spolu sedeli, poznamenal:

„Anuška, poznávam pri tebe istú zmenu.“

„V čom, Jozef?“

„Ani sám neviem iste povedať, len tak tuším, ako by si mala čosi na srdci.“

„Tak hádam podľa seba súdiš. Podobné otázky predložiť ja by som bola oprávnená.“

„Tomu nerozumiem.“

„Nie? Nuž a tie tajné listy?“

„Aké tajné listy?“

„Aké tajne listy! Tie, ktoré mi listonoš nechce doručiť, tie, ktoré si s tým so šibenice odpadnutým Hanesom dopisuješ.“

Filing prišiel skutočne do zmätku a nevedel, ako a čo si počať? Či je Anuška zasvätená do celého tajomstva a či len čosi tuší? Konečne poznamenal celkom otvorene:

„To sa, Anuška moja, vzťahuje len na náš obchod; veď vieš, že mám od vysokej vlády v prenájme regály celého panstva a moje dopisovanie cestou Hanesa sa na to vťahuje.“

„Mužíčku môj, mráz ma prechodí, keď čujem to meno. Ty si mňa vystríhal pred ním, a nie bez príčiny, a teraz stojíš ty s ním v spojení.“

„Pravdu máš, lenže ja jedine v obchodných veciach mám s ním do činenia.“

Anuška musela sa uspokojiť, predsa však poznamenala:

„Tomu človeku nedôverujem a bojím sa, že nás prv alebo neskôr na posmech donesie.“

Medzitým šlo v hostinci všetko po starom; Anuška dozerala v kuchyni, aby jedlá boly dobré a chutné, Filing staral sa o pivnicu; jeho spoločník posielal mu znamenité víno a výborné pivo. Hostia navštevovali hostinec a sotva minuly dva tri týždne, aby sa slovenskí národovci neboli sišli, otvorene sa zabavili, hneď vážny, hneď rozmarný rozhovor vedúc. Nie zriedka pretriasaly sa i veci národné, spomínala sa neobmedzená nadvláda Maďarov a pretriasaly sa návrhy, čo a ako by sa dalo robiť v prospech úbohej Slovače. A pretože Filing pri podobných schôdzkach obyčajne sám vysluhoval a čiašnikov ako by zúmyselne odstránil, to vzbudilo u hosťov dôveru, lebo oni si jeho počínanie vysvetľovali šetrnosťou, aby to, o čom sa tam hovorilo, neprišlo sluhami do verejnosti. Filing nikdy nemiešal sa do nijakého rozhovoru, hral hluchého a nemého, ktorý slepo vysluhuje svojich hosťov. No Anušku to viac zaujímalo a milerada počúvala, keď jednotliví s ohňom hovorili o Slovákoch a ich skvelej budúcnosti. Ani sama nevedela, ako sa stala takou horlivou Slovenkou. Nie div; keď pomyslela na svojho otca, kam toho priviedlo maďarónstvo, keď si predstavila Hanesa, ako príklad maďarónskeho panáka, a zase prívetivých, úctivých a šetrne sa k nej chovajúcich slovenských ľudí.

Stalo sa raz, že Filing odcestoval v obchodných veciach, a to na viac dní. Dal Anuške úpravu, čo a ako má robiť, kde odkladať peniaze, kde značiť príjem a výdavok, slovom, oddal jej správu celého obchodu, spolu s kľúčami od všetkých skriní, kasy a písacieho stolíku. Ona šafárila vo všetkom verne a dosť opatrne, ale v jednom si zostala dôslednou ako žena, totižto vo zvedavosti. Kedykoľvek otvorila skriňu, pokladnicu alebo písací stolík, vždy nazrela do všetkých kútov; do očú jej padlo jedno alebo druhé, brala do ruky a poprečitovala každé písmo. Medzi iným našla osnovu listu, ktorého záhlavie znelo: „Hanesovi do Budapešti“. Divný cit ju premohol, mrzutosť, ale spolu aj istá radosť, že prijde na stopu pomeru, ktorý bol medzi Hanesom a jej mužom. Čítala dychtivo: „Dávam pozor na všetko. Panslávi sa u mňa schádzajú a rokujú dôverne v mojej prítomnosti. Maďarov nemajú za nič, na vládu hromžia ako na neprajnú Slovákom, robia si nádeje, že takýto stav vecí dlho trvať nemôže bez úprimného priateľstva nemaďarských kmeňov. Sľubujú si budúcnosť, v ktorej Česko, Morava, Hornouhorsko môže kedysi tvoriť samostatný slovanský štát. Pri jednej príležitosti, keď bolo povedané, že Slovákov vyplienia do koreňa, pravotár L. náruživo riekol: pomstí sa za nás Rus. Ináč je všetko v poriadku, o povstaní ani reči.“

Anuška si ten list zpočiatku nevedela ani vysvetliť, až jej konečne svitlo v hlave, že jej muž je udavačom. Teraz vedela, prečo jej listonoš neoddal list. Čím viacej premýšľala, tým viacej ju to mrzelo. Tí dobrí páni, ktorí k nám chodia a voči nám sa tak priateľsky chovajú, v našej prítomnosti dôverný rozhovor vedú, chodia do ľvej jamy, kde na nich striehne divá zver. Hanes, Hanes, ty svodný diabol! a môj muž sťa baran vpadnul vlkovi do pažeráka. Ale ja to prekazím, dám im na vedomie, upozorním ich, aby do nášho domu nechodili. Lenže tak bude trpieť obchod, a môj muž, keď zvie, že som ja toho príčinou, bude zúriť a ja budem obeťou všetkého. Bože môj! Bože môj! Či je trudný ten môj život. Už by som bola so svojím osudom spokojná, hmotne nám ide nadmier dobre, Filing je dosť možným manželom, ale tá judášska mzda! Už akokoľvek sa stane, ale tých ľudí treba vystríhať pred nebezpečenstvom. Najlepšie bude, urobím pokus odhovoriť Filinga, aby prestal byť udavačom; lenže je on krutá hlava a istotne riekne: to je môj obchod.

Tak sa aj stalo. Anuška rozpriadla v príhodnom čase rozhovor a riekla:

„Muž môj drahý, keby si si len s Hanesom nedopisoval.“

„Duša moja, veď som ti už povedal, že to podľa smluvy prislúcha k obchodu.“

„Bože môj, Bože môj, ale aký obchod? Udavačstvo; nevinných a nám naklonených pánov zradzovať a do nešťastia privádzať.“

„Darmo je, tak to býva v živote; pravotár, keď je aj úplne presvedčený o nevinnosti svojho protivníka, predsa ho žaluje; sudca odsúdi podobne proti svojmu presvedčeniu na základe svedkov a listín toho najnevinnejšieho.“

„Tomu ja nerozumiem, len to cítim, že udavačstvo je podlá vec.“

„Prečo, keď krajine a jej blahu tým udavačstvom poslúžime.“

„Dobre, ale nie tajne, podvodne, takrečeno zákernícky.“

„Pravda, s bubnom na zajace; povedať im, že sú tu pod dozorstvom. No, už je to pravda, duša moja, že by ste vy ženské udomácnily peknú štátnu políciu.“

„V tom máš pravdu, že by som sa aspoň ja podobnej podlosti nikdy nedopustila, a vyznám pravdu, mám úmysel upozorniť tých pánov, aby dali pozor na svoje reči.“

„Veru to, z cudzej nohy vytiahnuť tŕň a strčiť ho do svojej vlastnej. Ja nepokúšam ani nevyzývam nikoho, aby odhalil predo mnou svoje tajomstvá; ale keď je kto neopatrný, ja zato nemôžem. Boh ťa chráň o tomto len slovíčko pred kýmkoľvek stratiť; to je a má ostať tajomstvom, lebo je to nie len s hmotnou stratou spojené, ale aj ináč nebezpečné.“

Anuška krútila hlavou, dusila v sebe nevoľu, ale ju vždy bolelo pomyslieť na možnosť, že by tých statočných pánov jedného za druhým zlapali, odsúdili a uväznili. No národovci opätovali svoje návštevy a zábavy, rozhovor viedli voľný, ako dôverní s dôvernými. Anuška chodila v taký čas vždy s obavou po izbe a kedy tedy, keď sa ku nej jeden druhý z hostí priblížil a s ňou dôverný rozhovor začal, upozornila ho potajomky: „Pane! buďte obozretný, dajte pozor na svoje reči, zradca medzi vami.“

*

V matičnom dome pri kolkárni zabávala sa dôverná spoločnosť, všetko povedomí Slováci, všetci istí toho, že ani jeden medzi nimi nie je a nemôže byť zradcom.

„Ale čujte, bračekovci,“ začal L., „tá hostinská v Kláštore pod Znievom ma upozornila, že vraj dajte pozor na svoje reči, zradca medzi vami.“

„To isté povedala i mne,“ ozval sa K.

„I mne,“ poznamenal M.

Konečne vysvitlo, že všetci dostali to isté upozornenie.

„Ale kto to môže byť?“

„Ja som sa jej vypytoval, ale nedaj Bože slovíčka od nej vyklamať.“

„Úplná nemožnosť, i ja som doliehal na ňu.“

A tak to aj bolo. Filingovo udavačstvo ostalo v tajnosti. Schádzali sa i potom národovci a poniektorí z nich boli vskutku opatrnejší a vyhli jalovým hádkam, čomu najpovďačnejším bol Filing, keď nemal príčiny písať zprávy Hanesovi.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.