ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rosenthal, Paškes a Polizer, traja mladí kupci mestečka B., rozumie sa, z pokolenia Abrahámovho, boli v mesiaci auguste roku 1859 v hlavnom meste Uhorska, v Pešti, na jarmoku. Keď sa navrátili a v prvý šábes vyobliekali, narobili v meste nie malého hluku. Na nohách končité čižmy, vrch sáry šnurovaný, na predku s hodnou kystkou, nohavice v sárach a vyšnurované, k tomu takzvaný „zrínyi,“ kabát samá šnúra, a na hlave kalpak s trojfarebným perom. Že tie farby boly červená, biela a zelená, je samozrejmé. Pyšne kráčali po meste s tým povedomím, že sú oni programom terajších politických pomerov. Po uliciach zastávali deti, slúžky, sluhovia, vidiečania, a všetko zdalo sa o tej otázke premýšľať: čo to má znamenať? Vyššieho stavu ľudia robili uštipačné poznámky, ale vlastný ľud chlúbil sa nimi, hovoriac: das sind Mordkerl’s. Vskutku to mnoho znamenalo, a síce, že talianska vojna pre Rakúsko nebola priaznivou a že vo Viedni o tom začínajú premýšľať, či by nebolo dobre v Uhorsku pokoj zabezpečiť a požiadavkám aspoň zčiastky vyhovieť. Ale nielen tí traja židia, v Pešti i okolo veľmesta a v krátkom čase takmer po celej krajine nosila aspoň väčšina podobné rúcho. Nech nebude láskavému čitateľovi nápadné, keď aj Fischera a Hanesa v takom odeve predstavíme, veď je to už starodávna pravda, že kam vietor, tam plášť. Pravda, Sielnický, hoci úradoval v číročistom maďarskom meste, robil výnimku, lebo sa osvedčil, že rúcho to k slávnostiam je primerané a pekné, ale pre všedné potreby nepríhodné, a zachoval odev od všetkých civilizovaných národov užívaný. Nadávali mu preto do schwarzgelbov, panslávov, ale on neodstúpil od svojho.

Toto je, hľa, tá kabátová politika, ktorá mala za výsledok diplom z 20. októbra 1860 a svolanie krajinského snemu na základe zákona z r. 1848.

Nie je našou úlohou spisovať dejiny, pripomenieme si tu len niektoré udalosti, súvisiace s našou povesťou.

Slovákom boly vítané tieto zmeny v politike. Niektorí síce nedôverovali Maďarom, ale väčšina cele pripojila sa k snahám uviesť do života krajinskú samosprávu. Paulínyho Černokňažník bol prostredníkom tejto strany. Paulíny sám prekladal slobodomyseľné a duchaplné básne Petőfiho (Petroviča), znázornil v podarených ilustráciách potlačenie všetkých národov v Uhorsku. Slovenská národná strana mala svoje porady, dala výraz svojim túžbam a žiadostiam. Vyslanstvo predstavilo sa mudrcovi vlasti a náčelníkom politických strán. Ale všetko to neviedlo k cieľu, lebo krajinský snem bol bez všetkého výsledku rozpustený. Nastalo provizorium, to znamená, že zostalo všetko pri starom, vyjmúc že miesto nemeckej uvedená bola maďarská reč za reč diplomatickú v administrácii a pri súdoch bral sa ohľad na staré zákony krajinské. Úbohá Slovač využila príhodný čas, s veľkou oduševnenosťou prinesenými obeťami založila literárny spolok Maticu. Na jej slávnosť shromaždili sa tisíci a tisíci v Turčianskom Svätom Martine. V niektorých hornouhorských štátnych gymnáziách bola prijatá za obligátny predmet i reč slovenská. Slováci sosbierali mozoľné svoje groše a vystavali tri čistoslovenské gymnáziá: vo Veľkej Revúcej, v Kláštore pod Znievom a v Turčianskom Sv. Martine. Usporadovaly sa spevokoly, divadelné ochotnícke spolky. Básnici písali i prekladali dramatické diela, skladali piesne, na ktoré tvorili skladatelia ľubozvučné melódie. Hudba národná ožila a Piťov sláčik vedel rozohriať srdcia mohutnou národnou hymnou: „Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije!“ a trávnice aj v najdelikátnejších kruhoch boly na mieste. Niektorí veľmoži a zemani brali podiel na slovenských poradách a rečnili tvrdiac, že aj oni sú Slováci.

Nie div, že aj Sielnického slovenské srdce bilo za svoju národnosť. Tam na rovinách Dolnej zeme úradoval vo veľkom číročistom maďarskom meste a bol v čas provizória povýšený v bernom úrade za protidozorcu. Keď Matica mala svoje prvé slávnostné zasadnutie, vyžiadal si šesťtýždňové prázdniny a šiel radovať sa s radujúcimi. Výlet tento bol pre neho slávnosťou, lebo sa tam sišiel s mnohými, ktorých nevidel od mladi. Čo ho však najviac tešilo, bolo, že tam našiel Tichého, farára z B., a Jazveckých s Boženou. Bolo že tam vítania, objímania, rúk stískania! Sielnický ako by sa bol znovu zrodil. Ranené jeho srdce začalo sa bolo hojiť. Tichého a Jazveckého vyobjímal sťa verenec svoju verenicu a Božene podal ruku s takou útlosťou a citom, že sa jej zdalo, ako by vo svojej ruke cítila tú žilku, po kterej krv zo srdca do ruky koluje. Nikdy sa necítila takou blaženou.

„Veru ma teší, slečinka, že mám česť sa s vami, a to tu v Martine, sísť.“

„Môžete byť presvedčený, pán Sielnický, že si aj ja za veľké šťastie pokladám, že sa tu s vami schodím; ani by sa nám nebolo prisnilo, že sa odhodláte prísť až tam z Dolnej zeme.“

„Rozličné sú príčiny, že som tu; vec sama je vážna, keď naša Slovač dáva znaky života. Krem toho tušil som, že tu nájdem mnoho milých známych, a konečne potreboval som trochu odpočinku, alebo pravdu hovoriac, vyrazenia mysli. A čo nového u vás a najmä vo vašej milej rodine? Iní ma i tak nezaujímajú.“

„Veľká úcta pre našu rodinu; buď Bohu chvála, žijeme so dňa na deň a sme zdraví, ako nás vidíte.“

„Pravda, pravda, najmä vy, slečinka, môžem povedať, veľmi dobre vyzeráte.“

Rozhovor bol by sa rozpriadol, ale to bolo temer nemožné, lebo Martin bol veľmi živý, prišiel hneď jeden, hneď druhý a zase tretí, vítanie, pozdravovanie, predstavovanie šlo jedno za druhým. Tu podávali papier s prihláškami na spoločný obed, tam ponúkali vstupné lístky do divadla a na tanečnú zábavu. Sielnický sa na všetkom zúčastnil, na poradách, valných hromadách, ale predsa takmer vždy pri boku Boženy, čomu táto práve neodporovala: veď vieme, že ona tajne ľúbila Sielnického. Pravda, bola presvedčená, že on o ničom nevie; ale mýlila sa: vedel z prečítanej obálky všetko. Možno si pomyslieť, aká blažená bola, keď ten, ktorého zo srdca ľúbila a o ktorom myslela, že je voči nej ľahostajný, tak úprimne, tak zo srdca prihováral sa k nej, od jej boku neodišiel, k nej sa zdvorile, nie na oko, ale z úprimnosti choval. No Sielnický tiež dávno necítil sa tak dobre. Pútalo ho čosi k Božene, hádam samo vedomie, že ho ľúbi, často hľadel na ňu, a čím dial, tým príjemnejšou sa mu zdala.

„Tak počúvam, pán Sielnický, že bude aj tanečná zábava,“ riekla Božena.

„Ach áno,“ odvetil Sielnický, „a tá podľa môjho zdania bude veselá.“

„Ako by nie, keď je kvet slovenskej mládeže spolu. Zúčastníte sa tiež na nej?“

„Vyznám pravdu, že som nemal úmysel zúčastniť sa, ale vaša prítomnosť ponúka ma k tomu.“

„Keby som vás, pán Sielnický, nepoznala, že márnomyseľné reči nemilujete, tým menej užívate, slová vaše brala by som za falošné pochlebovanie, ale takto nech mi je voľno svoje vďaky vysloviť. Veľmi ma teší, že som ja dala podnet k tomu, aby ste tam nechybovali.“

Vtom sa rozhovor pretrhol, lebo zaznely zvony, volajúce zakladateľov Matice do oboch chrámov božích.

Nejdem opisovať všetko to, čo a ako konalo sa pri prvom valnom shromaždení Matice slovenskej, lebo to hodnoverne líčia zápisnice a zčiastky i Pešťbudínske vedomosti, ktoré vtedy vychodily. Isté je však, že táto udalosť mala veľmi veľký význam, lebo sa tu sjednotily všetky slovenské literárne sily, tu sa skončil boj, ktorý Slováci dvadsať rokov nesvorne viedli medzi sebou o oprávnenosť českej alebo slovenskej spisovnej reči, sebe ku škode a na nevýslovnú radosť svojich neprajníkov. Pri tejto príležitosti stal sa nie jeden, ktorý si dosiaľ nevšímal svojej reči a svojej národnosti, osvedčeným Slovákom. U Sielnického tiež nie malú zmenu zapríčinil pobyt v Martine, a to s niekoľkých ohľadov. On svoju národnosť nikdy nezapieral, len veľkú váhu kládol na politickú slobodu vlasti v domnení, že opravdová slobodomyseľnosť nechce a nemôže potlačovať jednotlivé národnosti, a čo sebe želá, to aj iným žičí a praje. No presvedčil sa za svojho pobytu medzi číročistými Maďarmi: že — hoci si títo ešte len z polovice boli vydobyli svoje práva začiatkom šesťdesiatych rokov — už dávajú znaky svojej nadvlády, zakúsil tú ich osobitnú premrštenosť, ako vo vyšších, tak aj v nižších vrstvách ľudu, že je Slovák u nich predmetom posmešných a uštipačných poznámok. Čokoľvek je slovenské, to je chudobné, biedne, hladné, opovržené, na službu a otroctvo odkázané. Sielnického to už predtým bolelo, ale teraz, keď videl, že tá Slovač je predsa nie taká biedna, a to ani hmotne ani duchovne, i pri jej neprajnom osude, keď videl, že „žije, žije duch slovenský, bude žiť na veky; hrom a peklo, márne vaše proti nám sú vzteky!“ oduševnil sa za svoj rod, za svoje plemä. Ale aj s druhého ohľadu okrialo jeho srdce. Božena, ktorú poznal už síce aj predtým, ale — ľúbiac Marínu — málo si jej všímal, urobila naňho nie malý dojem. Nebolo mu ľúto, že navštívil Martin, ale ani to nie, že sa zúčastnil na tanečnej zábave. Takmer so slzavým okom lúčil sa nielen s Boženou, ale s celým Slovenskom, aby sa navrátil na Dolniaky.